nedeľa 19. mája 2019

Boje v Honte a Tekove 1848/1849


19. apríl sa zapísal do histórie nášho okolia vojenskou bitkou v Tekovských Lužanoch (Nagy Salló, Veľké Šarluhy). Bitka sa odohrala v deň vyhlásenia nezávislosti Uhorského kráľovstva, teda jeho osamostatnenia spod nadvlády Habsburskej dynastie. To ma inšpirovalo k napísaniu monografie zhromažďujúcej údaje o vojenských aspektoch revolučných rokov 1848/1849 na našom okolí a k načrtnutiu osudov ľudí, ktorí boli našimi krajanmi a významnými účastníkmi bojov na oboch stranách.




Už v predaji!


Novinový stánok Demandice




(pre spustenie videa kliknite na obrázok)


Demandický svet Blaškovičovcov a Grasalkovičovcov 1709 - 1762


Historiografický materiál, týkajúci sa osudov rodiny Blaškovič (Blaskovich), spriaznenej úzkymi rodinnými zväzkami s rodinou Grasalkovič (Grasalkovich), je mimoriadne rozsiahly. Na rozdiel od mnohých rodov strednej šľachty sa ho podarilo aj v nebývalom rozsahu zachovať. Tento materiál sa nachádza v archívoch na území Maďarska, a preto sa s jeho obsahom doteraz nik na Slovensku nezaoberal, aj keď vznikol na tunajšom území.

O osudoch rodiny v Demandiciach

sa dozviete v publikácii Milana Ukropa.



Predaj v novinovom stánku v Demandiciach!


nedeľa 14. apríla 2019

Boje v Honte a Tekove 1848/1849

19. apríl sa zapísal do histórie nášho okolia vojenskou bitkou v Tekovských Lužanoch (Nagy Salló, Veľké Šarluhy). Bitka sa odohrala v deň vyhlásenia nezávislosti Uhorského kráľovstva, teda jeho osamostatnenia spod nadvlády Habsburskej dynastie. Tento rok si pripomíname už jej 170. výročie. To ma inšpirovalo k napísaniu monografie zhromažďujúcej údaje o vojenských aspektoch revolučných rokov 1848/1849 na našom okolí a k načrtnutiu osudov ľudí, ktorí boli našimi krajanmi a významnými účastníkmi bojov na oboch stranách.


Sú roky, ktoré prúd rieky času odplaví do neznáma a sú roky, ktoré sa pred nami vynárajú ako vír na jej hladine. Takýmito sú aj meruôsme roky, ako sa im archaicky hovorilo. Od ich uplynutia už prebehlo sedemnásť desaťročí a väčšina národov v Európe ich považuje za zlatú etapu svojej histórie. V škole sme sa o nich učili len vo veľkoplošných rozmeroch. Detaily toho, ako ich prežili naši predkovia v najbližšom okolí, zanikli pod nánosom historického prachu. Nie je od veci, ak z udalostí rokov 1848 a 1849 sfúkneme trošku toho pomyselného prachu a vžijeme sa do toho, čo sa dialo, keď sa rozhodovalo o budúcnosti generácií, teda aj nás, ktorí už nemôžeme čerpať zo zážitkov našich predkov.
     Aj v Honte a Tekove prežili ľudia udalosti, ktoré sa stali súčasťou národných dejín Slovákov i Maďarov. Z čriepkov regionálnej historickej pamäti,  rozptýlenej v mnohých drobných prameňoch, som sa snažil, ako mozaiku, poskladať obraz o priebehu dramatických udalostí v Honte a Tekove, v revolučnej epoche rokov 1848/1849. Niektoré veci sú notoricky známe, ale verím, že čitateľom prinášam aj niečo, čo som sám nepoznal pred začatím práce na tejto publikácii.
     Krásne chvíle pri čítaní tejto spomienky na minulosť Vám želá

Milan Ukrop



(pre spustenie videa kliknite na obrázok)


Vannak korszakok, melyek homályba merülnek és olyanok, melyekre az idő múltával  napfény derül. Ilyen a negyvennyolcas és negyvenkilences év is.  Tizenhét évtized múltával  Európa nemzeteinek többsége  történelmi  aranykorának tekinti e korszakot. Az iskolában csak nagy vonalakban tanultunk róla. A részleteket arról, hogyan éltek ebben a korban elődeink, befedte az idő pora. Ildomos tehát, hogy egy kicsit lefújjunk e porból, s beleéljük magunkat a történtekbe, mikor a jövő generációkról döntöttek, tehát rólunk is, kik sajnos már nem tudunk az elődök  élményeiből okulni.
     Hont és Bars vármegyékben is átéltek az emberek oly eseményeket, amelyek a szlovák és magyar nemzet történelmébe vésődtek. A régió történelmi emlékeinek foszlányaiból, sok apró forrásból igyekeztem, mint mozaik képet összerakni a két megye drámai  történelmét  ezekben az években.
     Némely dolgok szinte már elcsépeltnek  számítanak, de hiszem, hogy az olvasó felfedez ebben az műben oly eseményeket is, melyeket e publikáció megírása előtt én sem ismertem.
     Kívánom, hogy e megemlékezés  szerezzen szép perceket minden olvasójának.

Milan Ukrop


Some years are washed away by the river of time and then there are those which keep appearing in front of us as a whirlpool on its surface. The years 1848/1849, in Slovak also known as „meruôsme roky“ definitely belong to the latter category. Seventeen decades have already passed since then and most European nations consider them to be the Golden Age of their history. At school we only got to study them on a very general level. The details of how our ancestors actually perceived them vanished under layers of dust. It would definitely do no harm to blow off some of that imaginary dust and put ourselves into their shoes and discover what was happening when the future of many generations, including our own, was being forged.
     People in Hont and Tekov have also experienced events which became part of the Slovak and Hungarian national history. From many shards of regional historical memory dispersed in many little sources I have attempted to piece together a mosaic of these dramatic events which happened in the area of Hont and Tekov during the revolutionary epoch of  1848/1849. Some of these things are well-known; however, I believe that I am also bringing to the attention of readers many things that I myself had not been aware of before starting my research for this publication.
     I wish you many beautiful moments while reading these memories of the past.

Milan Ukrop

nedeľa 30. decembra 2018

Nástenky - falvédők

Jedny z prvých výtvarných prejavov našich starých mám a mám, ktoré nám utkveli v pamäti, boli vyšívané nástenky, zdobiace zväčša obytné kuchyne. Viseli na stene pri stojane s umývadlom, pri sporáku, nad umývacím stolom, či pri lavičke na vedrá s vodou. Pôsobili na nás akosi mýticky. Ich nápisy sme slabikovali už ako prváčikovia. Domácnosť nejednej tetky, či babky, sme si pamätali aj podľa týchto obrázkov vyšitých na bielom plátne.


Móda vyšívaných násteniek sa k nám rozšírila z Nemecka. Keďže náš vidiek bol na severe i juhu banícky a bane prevádzkovali spravidla nemeckí vlastníci, šírenie ich zvykov do nášho okolia bolo rýchlejšie ako inde. Prvé vyšívané nástenky sa objavili v panských domoch na rozhraní 15. a 16. storočia. V tej dobe ostatné ženy v domácnostiach mali iné starosti a povinnosti, ako vyšívanie ozdôb do svojich izieb. Postupne sa tento zvyk dostal aj do stredných vrstiev, ba v 19. storočí sa masovo rozšíril aj do meštiackych a sedliackych domácností. 
     Ešte aj za našich mladých liet, v päťdesiatych rokoch, boli nástenky takmer štandardným vybavením domácností. Odzrkadľovali morálne hodnoty bežných ľudí. Jednoduchý obraz bol vyšitý podľa predlohy a spravidla po obvode opatrený aj nápisom. Motívy boli najčastejšie náboženské. Vydaté mladé ženy preferovali mravopočestné riekanky, dievčatá ľúbostné texty s kvetinovými motívmi. Rozmáhajúci sa priemysel spotrebného tovaru pamätal aj na lenivšie ženičky tým, že im dodával predtlačené nástenky, do ktorých sa mohla doplniť menej prácna výšivka. A napokon boli aj také, ktoré sa iba zavesili na stenu. 


Mnohonásobným kopírovaním sa obraz neraz vzdialil od originálu, a preto pôsobil aj groteskne. Nuž, ťažko toto hodnotiť z pohľadu nášho súčasného výtvarného cítenia. Pre mnohých je to len gýč, ku ktorému nič necítia. Nikdy si takúto nástenku nemohli pozrieť, napríklad pri načretí hrnčeka do smaltovaného vedra s vodou, a tú glgajúc, čítať trebárs poučenie „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania“. 
     Koncom päťdesiatych rokov do domácností začínali prenikať nové technológie. Čerstvo vápnom natrenú stenu už nebolo treba chrániť nástenkou. Na exponovanom mieste sa natrela olejovou farbou a tá, po viacerých dňoch, po vypustení smradu z terpentínu, poskytla tvrdú, lesklú a peknú plochu. Ibaže, to bola len plocha a na nej nič. Aby nám nástenky nechýbali, rozmohli sa vo verejných priestoroch úradov, pracovísk, námestí a jednoducho všade, lebo nový režim si osvojil propagandistickú schopnosť bývalej kuchynskej nástenky. A tak sme mali na každom pracovisku, alebo základnej organizácii všetkého, aj funkciu nástenkára. Aj tieto nástenky poväčšine zmizli. Ich hviezda zažiarila naposledy v afére „nástenkového tendra“. Dnes vešiame kadečo na nástenky- elektronické.


Nedávno som videl jednu výstavu o nástenkách, ktoré boli o politike. Našťastie, sú aj iné, tie, ktoré tvorili naše staré mamy a mamy. Už  v sedemdesiatych rokoch ich diela zapadli do štósov starých textílií na dne skríň, postavených už len v komorách. Našťastie, nostalgia mojej generácie ešte žije, a preto sa na nejednu nástenku môžeme pozrieť aj dnes. 
    V Sazdiciach žije moja vrstovníčka, ktorej rodina má po praslici korene v jednej z demandických zemianských rodín. Pani Katalin Gazdag sa roky venuje zberateľskej činnosti. Nesmiernou trpezlivosťou nazhromaždila vyše tristo vyšívaných násteniek všetkých žánrov  v štyroch jazykových podobách, lebo nástenky vyšívali ženy a dievčatá bez ohľadu na národnosť, konfesiu a vek. Zbierku pani Kataríny sme mohli vidieť aj na výstave, ktorú usporiadala v Šahách. 
     Mne sa dostalo cti, že ma so starostom Sazdíc oslovili na spoluprácu, pri spracovaní zbierky pani Gazdagovej do knižnej podoby. Rád som jej zbierku zdokumentoval do digitálnej formy a verím, že bude v blízkej budúcnosti prevedená aj do knižnej podoby, aby sa čitatelia z nášho okolia mohli vžiť do výtvarného prejavu našich predkov. 


Katalin Gazdag počas výstavy svojej zbierky v Šahách
 (Zdroj foto: MÚ Šahy)

Rodinná pamiatka, vyšívaná nástenka mojej svokry

Fotografie násteniek zo zbierky K. Gazdag: Milan Ukrop



(pre spustenie videa kliknite na obrázok)


nedeľa 2. decembra 2018

Spomienka na leto

Viacerí čitatelia môjho blogu sa ma pýtali, prečo som prestal s prispievaním na svoje stránky. Verte, že som neprestal. V uplynulých mesiacoch som veľa času venoval potulkám po rodnom kraji, a preto som blogu venoval menej času. Od jari som nazhromaždil dosť materiálu aj na ďalšie blogovanie. Mojou prioritou sa stalo spracovanie knižnej podoby spomienok na detstvo v Demandiciach. Výsledkom je tristostranová práca, ktorá snáď v budúcom roku zaujme mojich čitateľov. Mám pripravenú aj veľkoformátovú reprezentačnú publikáciu historických fotografií Demandičanov. Čitatelia budú môcť nahliadnuť do tvárí a na život svojich predkov v poslednom poldruha storočí. 
   Moje letné potulky v povodí potoka Búr, od jeho prameňa v Brhlovciach po ústie v Kubáňove, som stvárnil do 66 stranovej obrazovej publikácie, zachytávajúcej kultúrny odkaz našich predkov, žijúcich v siedmich hontianskych dedinách. Tú chcem čitateľom predstaviť ako prvú. 
      Ako to už pri tvorivej práci býva, najťažšie nie je dielo vytvoriť, ale ho priviesť na svet v knižnej podobe. To spravidla bez pomoci iných nejde. Verím, že aj tieto peripetie zvládnem a v budúcom roku budem môcť predložiť čitateľom avizované publikácie.













sobota 11. augusta 2018

Stále číha

V roku 1944 sa Demandice ocitli v pásme vojnových operácií. Od 18. do 26. decembra sa chotár obce stal predpolím pre útočnú operáciu Červenej armády, ktorá obkľučovala Budapešť. Nemecká armáda z obce ustúpila 18. decembra, ale nie príliš ďaleko. Severne, západne a južne od dediny zriadila protitankové zátarasy vybavené známymi delami Flak 18 88mm. Tých bolo len na hrebeni okolo Veterného majera umiestnených dvanásť. Nuž nečudo, že sa z nich aj strieľalo.

Stále je tu! Granát z 88 mm dela, ktorý som našiel neďaleko Lenthárovho majera. Takto ležal zaborený do poľnej cesty.

Už v prvých mesiacoch po prechode frontu bola nevybuchnutá munícia neodolateľným lákadlom pre miestnych šarvancov. Nešťastie nedalo na seba dlho čakať. Na Demandickom kopci v záreze novej cesty, ktorá sa začala stavať pred vojnou boli ukryté protitankové delá. Jedno z nich vystrelilo sovietsky tank postupujúci v čele kolóny smerom na Demandice. Nasledovnou odvetnou paľbou boli nemecké, a aj neďaleko nich stojace delá v postavení maďarskej armády, zneškodnené. V palebných postoch ostala munícia do diel a s tou manipuloval jeden z troch chlapcov pasúcich na okolí dobytok. Všetci traja zahynuli. O niečo neskôr, keď sa do obce prisťahovali slovenské rodiny z Rumunska, sa to opakovalo. Výbuchom boli zabití dvaja chlapci.
     Po toľkých desaťročiach je potrebné byť stále na pozore pri pohybe po chotári, ale aj počas zemných prác. Sám som sa o tom presvedčil počas potuliek pri zbere horninových vzoriek. Sledujúc stopy vedúce k tvorbe slieňu som v hline na poľnej ceste zazrel hrdzavý kus kovu. To sa stáva často, lebo z traktorov a inej techniky pohybujúcej sa po poli občas niečo odpadne. Toto však nebol žiaden plech. Pri pozornejšom pohľade som zistil, že ide o nevybuchnutý granát vystrelený z 88 mm dela, usudzujúc podľa smeru zaborenia, z postu južne od Demandíc. Vec som včera oznámil polícii a vyslanú hliadku zaviedol k miestu nálezu. Tá privolala pyrotechnika, ktorý granát zneškodnil. 

     Trčal z poľnej cesty a prešlo po ňom nejedno auto poľovníkov a traktory. Teraz mali šťastie.