Charakter rastlinstva a živočíšstva v našom chotári je určený klimatickými pomermi. Teplota vzduchu, zrážky a vodné pomery radia Demandice do teplej oblasti. Zvlnený profil Ipeľskej pahorkatiny do ktorej patríme sa špecificky prejavuje v zimných mesiacoch, kedy sa v doline potoka Búr hromadí studený vzduch a preto sa dá povedať, že máme chladné zimy. Sám sa pamätám na tri zimy počas ktorých mráz roztrhal kmene ovocných stromov aj keď sa priemerné januárové teploty pohybujú medzi mínus tromi a mínus štyrmi stupňami. V lete počas júla je to od 18,5°C do 19,5 °C.
Demandice ležia v zrážkovom tieni a tak sa neraz čudujeme, že na okolí popršalo a u nás nie. Je to vplyvom blízkeho pohoria Borzsony (Dunajsko –Ipeľský národný park na území Maďarska 20 km južne), ktoré nás tieni z juhu a zrážky prichádzajúce zo západu sťahuje na seba. Pri 1500 hodinovom slnečnom svite je ich od 550 do 600 mm ročne. V tomto prostredí sa darí teplomilnému rastlinstvu a vyskytujú sa tu aj obojživelníky. Zo suchomilných rastlín na ostrohu pred Studenou dolinou a na Haršaši na jar vidieť trsy hlaváčika jarného.
Botanicky asi najzaujímavejšou časťou chotára je jeho severná časť Studená dolina ktorou preteká Egrešský potôčik tvoriaci aj hranicu ochranného pásma santovských minerálnych a termálnych vôd. Správne by som z historického hľadiska mal povedať maďarovských kúpeľov a santovskej kyslej vody. Na ich existencii sa podieľa zlom v údolí potoka Búr, ktorý v týchto miestach pre oba typy vôd vytvára podzemný rezervoár spomalujúci prúdenie hlbinných vôd až od Javoria nad Pliešovskou planinou. Zároveň prepúšťa prúdenie slaných vôd z podzemných panónskych bazénov. Takáto slaná voda je v 40 km vzdialenej Podhájskej. O pravdivosti uvedených tvrdení svedčí aj udalosť z 19. storočia, keď po zemetrasení zanikol prameň minerálnej vody v neďalekej Slatine, rovnako aj skutočnosť, že keď sa tu snažili pred časom zvýšiť výdatnosť jej prameňov prerazili vrtom do podložia zo slanou vodou. Závod v Slatine potom túto skutočnosť maskoval prichucovaním minerálky a tak vlastne predbehol dobu o desaťročia. Vtedy sa farba jeho vody ešte nevynímala v priehľadných PET fľašiach. Kupovali sme ju v poctivom skle, ktoré sme v sieťkach vláčili ako deti z obchodu a so štrngotom späť do Jednoty.
Egrešský potok na konci Studenej doliny vteká cez alúvium potoka Búr do jeho koryta. Ľavobrežná časť potoka Búr patrí do katastra Malinovc. Demandický kataster sa po pravom brehu Búru tiahne až za vrch Strmina a končí tesne pred Mlynským vrškom, čo je najjužnejšia travertínová kopa v Santovke. V časti nad vyústením Egrešského potoka už desaťročia nebola vykonávaná poľnohospodárska činnosť a tak územie medzi Egrešom, cestou na Malinovec, korytom Búru a poľnou cestou na osady Jaminy (Godrog) a Ilava prirodzene zarástlo charakteristickou močiarnou vegetáciou. Pod ojedinele stojacimi široko rozoklenutými vŕbami a medzi nimi rastú ostrice a súvislé plochy tŕstice. O tomto území sa uvažuje ako o štátnej prírodnej rezervácii Alúvium potoka Búr.
Ochrana prírody nie je v Demandiciach novinkou. Kostolík sv. Heleny na Hýbeci ( údajne založený Štefanom I v roku 1023 ) je obklopený mohutnými dubmi a lipami. Areál okolo neho bol chránený už začiatkom 19. storočia, keď v jeho okolí platil zákaz výrubu starých drevín. Škoda, že tomu tak nie je dnes. Obrovský peň dubu neďaleko kostola je smutným varovaním. Kto vie, či jeho staroba a choroba bola taká, že sa mu nedalo pomôcť. V Demandickom chotári bol v minulosti bohatý výskyt dubu. Dnes prevládajú agátové porasty situované najmä vo výmoľových jarkoch Studenej doliny a inde.
Pri zmienke o stromoch nie je možné zabudnúť na niekoľko z nich, ktoré už neexistujú. Na prvom mieste je to mohutná lipa, ktorá stála pred našou starou školou, pôvodne ranobarokovým kaštieľom postaveným okolo roku 1700 rodinou Agátsovcou. Po roku 1920 bola v nej zriadená štátna ľudová škola. Predpokladám, že lipa pred ňou stála od postavenia kaštieľa. Neraz sme ju obdivovali až z kopcov Santovských viníc. Už v 50. rokoch bola bútľavá, Ako deti sme jej dutinu využívali pri hre na schovávačku . Žiaľ niekedy začiatkom 80. rokov nevydržal jej kmeň nápor vetra, ktorý ju vyvrátil.
Ďalší solitér bol obrovský topoľ pri ceste z Godrogu na Ilavu stojaci na lúčke proti doline spod Santovských viníc. Ako chlapci sme k tomuto stromu prechovávali veľkú úctu, lebo sa tradovalo, že je zakreslený vo vojenských mapách a jeho poškodenie sa trestá. Buď tie tresty neboli alebo o nich niekto nevedel a tak ani tento krásny strom neexistuje. Pekné topole rástli aj na Ilave pred Klinkovým majerom a v dedine pri potôčku za Kováčikovým domom a pred Jančárovým domom na Bujdoške.
Názov miestnej časti obce Bujdoška tiež súvisí s predošlým. Je odvodený od slova bujný (maďarsky búj). Je to údolie v tvare písmena ypsilon tvoriace severovýchodnú a východnú časť obce. Názov vznikol z toho, že bolo vždy zarastené bujnou vegetáciou. Nachádza sa tu aj starý kameňolom pieskovcov, kedysi zapísaný v zozname uhorských kameňolomov.
Údolia Bujdošky sú uzavreté a prudko stúpajú ku kóte 235 zvanej Pri kríži, čo je najvyšší výškový bod chotára. Trošku južnejšie v mieste kde dnes stojí vysielač operátora mobilných sietí, stával uprostred oráčiny mohutný strom. Toto miesto sme volali Pi hruške. Priznám sa, že sa na nejaké hrušky z neho nepamätám. Mne sa s odstupom času zdá, že to bol mohutný cer. Takýto rástol aj v Araň báni pri ceste proti vinici Nandiho Gašpara. Oba už nie sú. Roky som upieral svoje pohľady na ne už z diaľky, keď autobus vyšiel na plošinu nad Santovkou. Oba boli majákmi nad domovom.
Demandice ležia v zrážkovom tieni a tak sa neraz čudujeme, že na okolí popršalo a u nás nie. Je to vplyvom blízkeho pohoria Borzsony (Dunajsko –Ipeľský národný park na území Maďarska 20 km južne), ktoré nás tieni z juhu a zrážky prichádzajúce zo západu sťahuje na seba. Pri 1500 hodinovom slnečnom svite je ich od 550 do 600 mm ročne. V tomto prostredí sa darí teplomilnému rastlinstvu a vyskytujú sa tu aj obojživelníky. Zo suchomilných rastlín na ostrohu pred Studenou dolinou a na Haršaši na jar vidieť trsy hlaváčika jarného.
Botanicky asi najzaujímavejšou časťou chotára je jeho severná časť Studená dolina ktorou preteká Egrešský potôčik tvoriaci aj hranicu ochranného pásma santovských minerálnych a termálnych vôd. Správne by som z historického hľadiska mal povedať maďarovských kúpeľov a santovskej kyslej vody. Na ich existencii sa podieľa zlom v údolí potoka Búr, ktorý v týchto miestach pre oba typy vôd vytvára podzemný rezervoár spomalujúci prúdenie hlbinných vôd až od Javoria nad Pliešovskou planinou. Zároveň prepúšťa prúdenie slaných vôd z podzemných panónskych bazénov. Takáto slaná voda je v 40 km vzdialenej Podhájskej. O pravdivosti uvedených tvrdení svedčí aj udalosť z 19. storočia, keď po zemetrasení zanikol prameň minerálnej vody v neďalekej Slatine, rovnako aj skutočnosť, že keď sa tu snažili pred časom zvýšiť výdatnosť jej prameňov prerazili vrtom do podložia zo slanou vodou. Závod v Slatine potom túto skutočnosť maskoval prichucovaním minerálky a tak vlastne predbehol dobu o desaťročia. Vtedy sa farba jeho vody ešte nevynímala v priehľadných PET fľašiach. Kupovali sme ju v poctivom skle, ktoré sme v sieťkach vláčili ako deti z obchodu a so štrngotom späť do Jednoty.
Egrešský potok na konci Studenej doliny vteká cez alúvium potoka Búr do jeho koryta. Ľavobrežná časť potoka Búr patrí do katastra Malinovc. Demandický kataster sa po pravom brehu Búru tiahne až za vrch Strmina a končí tesne pred Mlynským vrškom, čo je najjužnejšia travertínová kopa v Santovke. V časti nad vyústením Egrešského potoka už desaťročia nebola vykonávaná poľnohospodárska činnosť a tak územie medzi Egrešom, cestou na Malinovec, korytom Búru a poľnou cestou na osady Jaminy (Godrog) a Ilava prirodzene zarástlo charakteristickou močiarnou vegetáciou. Pod ojedinele stojacimi široko rozoklenutými vŕbami a medzi nimi rastú ostrice a súvislé plochy tŕstice. O tomto území sa uvažuje ako o štátnej prírodnej rezervácii Alúvium potoka Búr.
Organizované včelárstvo v Demandiciach má dlhú tradíciu
Pri zmienke o stromoch nie je možné zabudnúť na niekoľko z nich, ktoré už neexistujú. Na prvom mieste je to mohutná lipa, ktorá stála pred našou starou školou, pôvodne ranobarokovým kaštieľom postaveným okolo roku 1700 rodinou Agátsovcou. Po roku 1920 bola v nej zriadená štátna ľudová škola. Predpokladám, že lipa pred ňou stála od postavenia kaštieľa. Neraz sme ju obdivovali až z kopcov Santovských viníc. Už v 50. rokoch bola bútľavá, Ako deti sme jej dutinu využívali pri hre na schovávačku . Žiaľ niekedy začiatkom 80. rokov nevydržal jej kmeň nápor vetra, ktorý ju vyvrátil.
Ďalší solitér bol obrovský topoľ pri ceste z Godrogu na Ilavu stojaci na lúčke proti doline spod Santovských viníc. Ako chlapci sme k tomuto stromu prechovávali veľkú úctu, lebo sa tradovalo, že je zakreslený vo vojenských mapách a jeho poškodenie sa trestá. Buď tie tresty neboli alebo o nich niekto nevedel a tak ani tento krásny strom neexistuje. Pekné topole rástli aj na Ilave pred Klinkovým majerom a v dedine pri potôčku za Kováčikovým domom a pred Jančárovým domom na Bujdoške.
Názov miestnej časti obce Bujdoška tiež súvisí s predošlým. Je odvodený od slova bujný (maďarsky búj). Je to údolie v tvare písmena ypsilon tvoriace severovýchodnú a východnú časť obce. Názov vznikol z toho, že bolo vždy zarastené bujnou vegetáciou. Nachádza sa tu aj starý kameňolom pieskovcov, kedysi zapísaný v zozname uhorských kameňolomov.
Údolia Bujdošky sú uzavreté a prudko stúpajú ku kóte 235 zvanej Pri kríži, čo je najvyšší výškový bod chotára. Trošku južnejšie v mieste kde dnes stojí vysielač operátora mobilných sietí, stával uprostred oráčiny mohutný strom. Toto miesto sme volali Pi hruške. Priznám sa, že sa na nejaké hrušky z neho nepamätám. Mne sa s odstupom času zdá, že to bol mohutný cer. Takýto rástol aj v Araň báni pri ceste proti vinici Nandiho Gašpara. Oba už nie sú. Roky som upieral svoje pohľady na ne už z diaľky, keď autobus vyšiel na plošinu nad Santovkou. Oba boli majákmi nad domovom.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Fauna a flóra v Demandiciach |
