Poldruha storočia žili v Demandiciach vedľa seba Slováci, Maďari, Nemci aj Židia. Bývali tu sedliaci, bíreši, zemania, grófi a baróni. Všetci sa pričinili o prosperitu našej obce. Až nezmyselná rasová ideológia v prvej polovici minulého storočia pripravila o život jednu z týchto skupín. V máji 1944 boli aj z Demandíc deportovaní všetci obyvatelia židovského vierovyznania. Drvivá väčšina dnešných Demandičanov nikoho z týchto ľudí nepoznala. Žiaľ, o ich živote sa nám zachovalo veľmi málo.
Demandice vo vojnovom období. Obchod a rodinný dom Priznerovcov
Z vyhladzovacieho tábora v Osvienčime, kam boli odvlečení aj Demandičania, sa z viacerých rodín vrátili len sestry Eislerové, Etuša a Helena. Pred rokom som sa pokúsil o ich vypátranie v Izraeli, kam sa koncom štyridsiatych rokov minulého storočia odsťahovali a s tetkou Esterkou Šarinovou si dopisovali. Žiadal som o nasledovné:
Vážená pani Glatstein,
dovoľujem si Vás osloviť ako rodák z obce Demandice ( Deménd ). Narodil som sa v Demandiciach v roku 1949 neďaleko Vášho domu v rodine Jána Ukropa, som syn Ondreja Ukropa. Ako dieťa som často navštevoval tetu Esterku Šarinovú, ktorá vtedy bývala vo Vašom dome. Zrejme to bola Vaša korešpondencia z Palestíny, z ktorej mi dávala známky.
Vychádzajúc zo spomienok na detstvo som si spomenul aj na smutný osud Vašich rodín. Vo svojej knihe o Demandiciach som jej venoval jednu kapitolu. V spolupráci so Slovenskou židovskou obcou som dosiahol symbolické obnovenie židovského cintorína v Demandiciach. V súčasnej dobe sa snažím o zriadenie obecného múzea. V tejto súvislosti by som chcel v ňom venovať priestor aj histórii židovských rodín v Demandiciach. Dovoľujem si Vás preto požiadať o pomoc. Privítal by som od Vás kópie akýchkoľvek písomných dokumentov, fotografií a spomienok na Demandice i okolnosti za ktorých ste prežili aj so sestrou holocaust. Tento rok chcem v Demandiciach dosiahnuť aj zriadenie pamätníka obetiam holocaustu. Prísľub starostu som už získal.
Vážená pani Helena, verím že Vás môj list zastihne v dobrom zdraví a že sa od Vás dočkám priaznivej odpovede.
S úctou
Dr. Milan Ukrop, CSc.
Listová zásielka sa mi vrátila s poznámkou „Adresát neznámy!“. Z elektronických prameňov som zistil, že v roku 2001 Helena Glatstein, ako sa po vydaji volala a ktorej bol list adresovaný, zomrela. Možno sa ešte niekto z jej príbuzných ozve.
V pátraní po neznámych obyvateľoch demandickej židovskej obce som natrafil na osobnosť Jozefa Rótha narodeného v Demandiciach, 21. júla 1913. V tomto roku by sa bol dožil sto rokov. Aj napriek nepriazni osudu žil deväťdesiat rokov. Jozef Róth pochádzal zo široko rozvetvenej rodiny. Jeho otec Jakab bol rodákom z neďalekej Tupej a v Demandiciach hospodáril na prenajatom zemepanskom majetku. Pravdepodobne prevádzkoval aj krčmu a obchod. Okrem toho hospodáril aj v Érsegvadkerte neďaleko Balážskych Ďarmôt. Tu býval so svojou manželkou Margitou Pick, demandickou rodáčkou. Svojho očakávaného syna, ktorý dostal meno Jozef priviedla Margitta na svet v bezpečí svojho demandického domova, v domácnosti rodičov Adolfa Picka a Rózy rodenej Winter. Tak sa Jozef Róth stal demandickým rodákom.
Demandičania Adolf Pick s manželkou Ruženou rodenou (Regina Winter, 1868) a ich dcéra Margita, neskôr manželka Jakaba Rótha a matka Jozefa Rótha. Zahynula v Osvienčime 13.júna 1944.
Keďže Jakab Róth hospodáril na rozsiahlych majetkoch, bolo logické, že jeho syn Jozef ho mal v budúcnosti od časti starostí odbremeniť. Študoval poľnohospodársku školu v Békešskej Čabe a získal tu príslušné vzdelanie.
Jozef Róth ako študent.
V roku 1936 narukoval do armády. Vo vojenskej službe strávil s malými prestávkami deväť rokov. Po základnej službe bol povolaný na obsadenie južného Slovenska a neskôr aj rumunského Sedmohradska. Protižidovskými zákonmi bol v roku 1942 zbavený hodnosti a do konca vojny 53 mesiacov prežil v pracovnej službe so žltou hviezdou na uniforme.
Jozef Róth bol do roku 1942 regulárnym dôstojníkom.
Od deportácie do Osvienčimu ho zachránila vojenská služba. Pomery v oddieloch pracovnej služby sa mnohokrát vyrovnali vyhladzovacím táborom smrti. Životy vojakov neohrozoval ani tak nepriateľ ako vlastní nežidovskí dôstojníci, ktorí svojvoľne strieľali svojich vojakov. Neraz len preto, aby sa znížil početný stav jednotky natoľko, aby bola odvelená na doplnenie do zázemia a dôstojníci sa tak vzdialili od blízkeho frontu. Jozef Róth mal šťastie v tom, že na takéto velenie nenatrafil. V rámci pracovnej služby sa už v roku 1942 ocitol na stavbách ciest v okolí Kyjeva. Tortúru pracovnej služby skončil v južnom Poľsku. Ťažko chorý na týfus sa nakoniec dostal domov do Érsekvadkertu. Prežil aj ťažkú nemoc. Doma ho však nikto nečakal. Vo vyrabovanom domove márne čakal na správy o svojich blízkych. Všetci zahynuli v Osvienčime.
Jeho staršia sestra Valika, ktorá sa tiež narodila v Demandiciach sa vydala za Istvána Foldesiho, s ktorým mali syna Ivana. Valika aj so synom zahynuli v Osvienčime. István Foldesi tiež slúžil v pracovnej službe. Na konci vojny dezertoval, avšak maďarskí poľní žandári ho zajali a zastrelili na neznámom mieste.
Rodičia Jozefa Rótha, Jakab Róth a Margit Róth, s prvorodenou dcérou Valikou, sestrou Jozefa Rótha. Aj ona sa zrejme narodila v Demandiciach.
Jozef Róth sa po vojne prebíjal životom v ťažkých časoch hyper inflácie. Živil sa ako živnostník a po založení Družstva Maďarsko-Československého priateľstva v Érsekvadkerte tu využíval svoje vzdelanie ako hlavný agronóm a hlavný zootechnik. V roku 1948 sa oženil a založil si rodinu. V tejto súvislosti si dal v Demandiciach vystaviť rodný list, ktorý vidíte v prílohe. Angažoval sa aj v židovskej náboženskej obci v Balážskych Ďarmotách ako jej predseda. Tu sa 19. júla 2003 skončila jeho životná púť. Dva dni pred dovŕšením deväťdesiatich rokov.
Zo spomienok na Demandice
O Demandiciach sa v spomienkach z čias svojho detstva zmieňuje Judita Kinszki, ktorá pochádzala z jednej budapeštianskej židovskej rodiny. Ich rodina patrila k naturalizovaným židovským rodinám, ktoré žili občianskym životom bežných Maďarov a to čo do spôsobu života tak aj náboženstva.
Judita bola mladšia z detí Imreho Kinszkého, známeho maďarského predstaviteľa fotografickej moderny v medzivojnovom období. Vo svojich životopisných spomienkach sa venuje času strávenému na letnom byte vtedajších Maďarovciach /Hévmagyarád/, kde trávili prázdniny, keďže tu mali príbuzných hospodáriacich na miestnom veľkostatku. Malá Judita a jej brat Gábor s matkou sem dochádzali aj vo vojnových rokoch. Spomína na domácnosť tety Céci, zariadenú na tú dobu veľmi moderne. Tu videla prvý raz elektrický šporák a elektrickú chladničku. Obdivovala svojho staršieho bratranca, ktorý s nimi trávil väčšinu času a to aj preto, že jeho matka Céci néni v modernej kuchyni aj moderne varila už začiatkom štyridsiatych rokov, bez masti a prísad, čo jej synovi pochopiteľne nechutilo a tak sa jej strave snažil vyhnúť aspoň v letných mesiacoch.
Rodina Kinszki sa považovala viac menej za gréckokatolíkov. Judita vo svojich spomienkach omylom uvádza, že najbližší gréckokatolícky kostol bol v susedných Demandiciach kam každú nedeľu počas prázdnin chodili do kostola. S týmito návštevami súvisí aj fotografia na ktorej je zachytená jej matka s oboma deťmi, Juditou a Gáborom na ceste medzi Maďarovcami a Demandicami. Profil tejto cesty sa dodnes nezmenil. Hrubšie sú len kmene stromov vedľa nej, dnes už neexistujúce stohy sena a liehovar v pozadí.
Aj osud tejto rodiny, ktorá nachádzala duchovnú útechu v demandickom kostole bol tragický. Gábor o dva roky po vyhotovení tejto fotografie v roku 1944 zahynul v Osvienčime. Jeho otec, nadaný fotograf Imre Kinszki, do Maďaroviec nechodil lebo bol už v tej dobe zaradený do pracovnej služby. Kruté podmienky neprežil. Posledná zmienka o ňom je z pochodu smrti jeho jednotky do koncentračného tábora Sachsenhausen. Jeho syn v podstate ani nevediac, že patrí k židovskej spoločnosti bol deportovaný do Osvienčimu odkiaľ sa nevrátil. Matka s malou Juditou žili v budapeštianskom gete kde neboli zaradené do transportov do Osvienčimu a nakoniec sa dožili oslobodenia.
Judita Kinszki
Judita Kinszká sa po vojne stala učiteľkou a veľa energie venovala zachovaniu pamiatky na obete holokaustu z ich rodiny. Vďaka tomu sa nám zachovali aj spomienky, ktoré sa týkajú Demandíc.
Pre vstup do fotogalérie kliknite na obrázok:
Demandice and holocaust
The Slovakians, Hungarians and Jews had been living together in Demandice for one and a half century. There were farmers, squires, counts and lords among them, all trying hard to bring prosperity to our village. All of a sudden, one of these communities fell victim to the absurd racist ideology which had emerged in the first half of the 20th century. In May 1944, all inhabitants of Jewish faith were deported from Demandice. Vast majority of people currently living in Demandice never knew any of them. Unfortunately, very little information about their lives and fates has been preserved.
