Pod Bujdoškou: 2014

nedeľa 21. decembra 2014

Tanková bitka o Ipeľskú bránu - Veľká rošáda

Udalosti 17. decembra 1944 sa začali odohrávať už nadránom, kedy sa do Vámosmikoly na štáb LXXII. zboru dostavil Gottfried Frölich, veliteľ 8. tankovej divízie, aby dohodol podrobnosti nasadenia divízie na šahanskom úseku. Južne od Homoku sa rozpútal boj o Kinszkého majer, na ktorý útočil sovietsky strelecký prápor s podporou protitankových diel a tankov. Pri Preseľanskej puste bolo pozorované sústredenie 30 sovietskych tankov.

Veliteľ 8. tankovej divízie Gottfried Frölich.

   V podvečerných hodinách päť tankov 9. gardového mechanizovaného zboru vtrhlo do Hokoviec a tlačili sa na sever do Dudiniec. Po ceste od Slatiny postupovalo na severozápad ďalších dvadsať tankov. Generál Rintelen, ktorého skupina bránila tento úsek, rozkázal most na severnej strene Hokoviec vyhodiť do vzduchu. Cesta od mosta ku križovatke pod Dudincami mala byť zamínovaná. Okolo mosta sa potulovali dvaja mládenci od Levente (branná organizácia), ktorí z akejsi príčiny vytiahli z detonátorov zápalné šnúry a tým zachránili most pred zničením. Dvanásť protitankových mín ležalo pod mostom do roku 1967. Obdobný prípad sa stal aj v Demandiciach, kde až do polovice 60. rokov ležali pod mostíkom na úpätí Bujdošky dva panzerfausty.
    Presun 8. tankovej divízie z priestoru Bicske viazol pre nedostatok železničných vagónov a preto sa divízia nepresunula naraz. To spomalilo prípravu jej útoku. Bolo nadviazané rádiové spojenie s 24. tankovou divíziou, ktorá mala z priestoru Kleňan útočiť na juhozápad oproti smeru útoku 8. tankovej divízie. Obe sa mali spojiť v Ipeľskej bráne v Šahách, a tým odrezať jednotky 2. ukrajinského frontu, ktoré už prenikli na severozápad. Presunuté časti 8. tankovej divízie zaujali bojové postavenie pri Ipeľskom Sokolci, avšak mali v tej chvíli k dispozícii len osem nasaditeľných tankov Panzer IV a štrnásť 10,5 cm protitankových diel s ťahačmi. Problémom bolo aj to, že presunuté jednotky nemali zimné oblečenie s maskovaním. Z útoku, ktorý sa mal uskutočniť sedemnásteho nebolo nič. Termín sa posunul na osemnásteho decembra.
    Podľa upraveného plánu mal útok začať na svitaní osemnásteho decembra. Nástupom z postavení východne od Berencebaráti mali byť rozbité sovietske jednotky v severozápadnom cípe Novohradských hôr, zlikvidovaná protitanková obrana juhozápadne od Homoku a zaujaté postavenie na čiare Šahy – Hont. Prvú úlohu mali splniť dva prápory tankových granátnikov a tretí tú druhú. Po obsadení mesta sa mali otočiť na západ a zlikvidovať tam preniknuté sovietske jednotky. Po presunutí 43. oddielu tankových stíhačov mali pokračovať v útoku na Drégelpalánk a Ipeľské Predmostie. Tento plán s prostriedkami aké mala 8. divízia k dispozícii bol nereálny.

Úsek rozmiestnenia protitankových diel 6. gardovej tankovej armády medzi cestou na Homok a železničnou traťou (vpravo), ktoré mala zničiť 10. švadróna 24. tankovej divízie.

Útok 8. divízie začal 18. decembra o pol siedmej. 28. pluk tankových granátnikov sa snažil preniknúť do zalesneného priestoru východne od Berencebaráti. Postup na pravom krídle napredoval dobre, ale na ľavom krídle narazil na silú obranu sovietskych jednotiek na kótach 284 (Nagy Suha) a 225. Spolu s „Hafnerovou“ skupinou sa divízii podarilo postúpiť do večera len po cestu juhozápadne od Homoku. Ďalšie dva prápory majúce pokračovať v smere Homok – Prarasapuszta sa dostali do ťažkej paľby sovietskych protitankových diel a mínometov. O štrnástej hodine a desiatej minúte nastúpil do útoku aj oddiel rozviedky 8. divízie, ktorý bol medzitým posilnený tankovou švadrónou 24/10 z 24. tankovej divízie s deviatimi Panzer IV. Ich úlohou bolo zlikvidovať sovietske protitankové pozície medzi cestou na Homok a železničnou traťou. Po prudkej prestrelke protitankových diel a tankov sa nemecké jednotky priblížili k Homoku len o 500 metrov po most, vzdialeným od okraja Homoku kilometer. Most obrancovia vyhodili do vzduchu a zamínovali. K večeru stratila 8. divízia desať tankov a zo 660 pešiakov jej zostalo 48. Bez preskupenia síl už nemohla v útoku pokračovať.

Most na ktorom skončil útok 8. tankovej divízie. Ďalej sa nikdy neprebojovala.

Počas celého dňa 19. decembra 8. tanková divízia útočila pozdĺž cesty Berencebaráti – Homok. Tridsiata gardová mechanizovaná brigáda vybudovala obranu v lesoch južne od Homoku na pozíciách, ktoré pred niekoľkými dňami zaujal 2. pluk Dirlenwangerovej brigády. Jej obrana sa opierala o cestu (Berenceskú) okolo Homoku v tvare podkovy. Tvorili ju najmä protitankové delá a tanky. Len na juhozápadnom okraji Homoku bolo identifikovaných 18 tankov a pri Hrkovciach sedem. Útok na juhozápadnú časť sovietskej obrany v predpoludňajších hodinách uviazol. Avšak ešte v ranných hodinách prápor pancierových granátnikov 28/II prekvapivým útokom postúpil do Preselian a celý deň ich udržal.

V priebehu dňa bola konečne do bojového priestoru prepravená prvá časť 43. oddielu tankových stíhačov. Okolo obeda 8. tanková divízia disponovala štyrmi nasaditeľnými tankami Panzer IV, štyrmi stíhačmi Jagdpanzer IV a ôsmimi stíhačmi Marder. Prápor tankových granátnikov 98/II. mal 230 bojovníkov, prápor 28/I ich mal 250 a prápor 28/II dvesto.

Schémy bojových činností v oblasti Homoku od 15. do 19. decembra 1944.

V priebehu bojov bolo počasie v tomto regióne typicky zimné. Nočné teploty sa pohybovali niekoľko stupňov pod nulou a cez deň od nuly do päť stupňov. Zväčša bolo zamračené s prehánkami dažďa a snehu. Ipeľ mal na svoje pomery vysokú hladinu, až tri metre. Počas niektorých dní sa vyjasnilo, čo umožnilo nasadenie letectva. Aj devätnásteho decembra bolo jasno a letectvo oboch strán to náležite využívalo. Nemecké bojové lietadlá už od pol desiatej sústavne napádali Homok, Šahy a Hrkovce. Aj sovieti nasadili do priestoru 18 stíhačiek a dva bitevniky IL – 2. Nad svojimi jednotkami dokázali vytvoriť silnú clonu paľbou protilietadlových zbraní. V ten deň nemecko – maďarské letecké jednotky uskutočnili 190 bojových vzletov hlavne v šahanskom okruhu.

V tomto priestore končili všetky útoky 8. tankovej divízie v čelnej paľbe ťažkých protitankových diel Bs -3 spoza železničnej trate a v bočnej paľbe zo zalesnených výšin nad cestou Homok – Berencebaráti.

Popoludní o druhej hodine po deleostreleckej príprave dvanástich nemecko – maďarských batérií sa rozvinul nový útok posilneného 28/I. práporu tankových granátnikov na Homok. Sovietska paľba zo zalesnených kót, do boku útočníka, zastavila aj tento útok. Priamou paľbou sovietskych protitankových diel a tankov boli v čele útoku idúce tri stíhače Jagdpanzer IV a jeden Panzer IV zničené. Nemci v boji zničili šesť sovietskych tankov a tri vyradili z chodu. Obrancovia utrpeli aj značné straty na životoch. Vo večerných hodinách mala 8. tanková divízia celkom tri tanky Panzer IV, jeden stíhač Jagdpanzer IV a deväť stíhačov Marder. Neúspešné útoky Frölichovej divízie ukázali, že sama na zaplátanie diery na ľavom krídle obrany Budapešti nestačí. Vyčerpaná, s torzom tankov prešla pri Homoku do obrany. Iniciatívu museli prevziať iné divízie.

Na rozdiel od nemeckých, sovietske jednotky počas celého dňa dostávali posily. Navyše sa cez Homok, neznámo kam, presunulo 50 sovietskych tankov. Nasledovný deň, dvadsiateho decembra, bol deň, kedy mali byť sovietske jednotky prichystané na splnenie direktívy z 12. decembra, ukladajúcej obkľúčenie Budapešti. Pozorované skupiny tankov pri Preseľanoch a Šahách s tým súviseli.
Preskupovanie významných počtov tankov si určite, z hlásení rozviedky, všimli aj na najvyššom nemeckom vojenskom velení. Z iniciatívy Hansa Guderiana bolo rozhodnuté, že na tento úsek frontu budú (podobne ako 8. tanková divízia) preskupené 3. a 6. tanková divízia v neúplnej zostave. Tanková bitka na Ipli sa mohla začať.

Útok na Hron

Pohľad na Santovskú planinu zo severnej časti demandického chotára.

      Napriek výhľadu významného posilnenia, situácia LXXII. zboru bola taká, že na zadržanie dvoch elitných sovietskych armád, v podvečer ich útoku 19. decembra, mal zbor podľa citovaného diela Norberta Számvébera nasledovné prostriedky. Rintelenovu skupinu so štrnástimi 8,8 mm, tromi 3,7 cm, deviatimi 2 cm protilietadlovými delami a desiatimi poľnými delami ráže 10,5 cm. Chránené boli 299 bojovníkmi pechoty s 19 guľometmi, 2 ťažkými guľometmi, tromi strednými mínometmi, štyrmi ťažkými delami a šiestimi stíhačmi tankov. 8. tankovú divíziu, ktorej po neúspešných atakoch na Homok ostalo 18 protilietadlových 8,8 cm diel, desať 3,7 cm a 22 kusov 2 cm protitankových diel. Disponovala aj 24 poľnými delami ráže 10,5 cm, 13 s rážou 15 cm a dvomi s rážou 21 cm. Sprevádzalo ju 1221 pešiakov. Druhá maďarská tanková divízia mala štyri protilietadlové delá ráže 4 cm a osem 10,5 centimetrových. Tristo osemdesiat pešiakov malo 16 guľometov, jeden ťažký guľomet a štyri stredné mínomety.
    V priebehu dňa bol ku zboru prevelený 751. samostatný peší prápor, ako aj plavebné prostriedky Maďarskej kráľovskej riečnej stráže a flotily „Donau“. S ôsmimi lodnými delami malo delostrelectvo zboru 58 hlavní. Velenie skupiny „Fretter – Pico“ plánovalo ešte presunúť k LXXII. zboru aj divíziu „Szent László“, jadro guľometného práporu „Sachsen“, jednu doteraz inde bojujúcu skupinu 357. pešej divízie, dva prápory z 2. maďarskej tankovej divízie s ôsmimi tankami a 25 stíhačov tankov, ktoré boli priradené 2. maďarskej tankovej divízii.
    Riadenie dvoch preskupovaných divízií mal zabezpečovať štáb LVII. tankového zboru, ktorý podľa pokynu armádnej skupiny „Juh“ prevzal aj riadenie severnej časti bojového úseku LXXII. zboru. Od príchodu dvoch divízií sa neočakávalo len to, že zamedzia ďalšiemu prieniku sovietskych jednotiek na juhozápad a severozápad, ale že dokážu podniknúť útok na východ pozdĺž Ipľa.
    Tretia tanková divízia pod velením Wilhelma Philippsa sa mala presunúť cez ostrihomský most do miesta sústredenia v okolí Vámosmikoly. Šiesta tanková divízia pod velením Rudolfa Freiherr von Waldenfels sa presúvala cez komárňanský most k miestu sústredenia pri Kubáňove (Szete).
    24. tanková divízia mala na posilnenie pravého krídla obrany skupiny armád „Wöhler“ vyčleniť jednu bojovú skupinu v sile pluku.
    Obkľúčenie Budapešti od severozápadu mali zabezpečiť dve elitné armády 2. ukrajinského frontu. Titul gardová armáda bol udeľovaný za vynikajúci bojový výsledok. Gardové jednotky Červenej armády boli prednostne zásobované, vyzbrojované a doplňované kvalitnými vojakmi a dôstojníkmi. Siedma gardová armáda mala za úlohu obsadiť Novohradské hory, a na ich južnom okraji kontrolovať ľavý breh Dunaja, až po ústie Hrona. Tým mala vytvoriť vnútornú stranu obkľúčenia Budapešti na severozápade. Vonkajší front mala vytvoriť a držať 6. gardová tanková armáda, ktorej úsilie podporila 1. gardová jazdecko-mechanizovaná skupina generála Plijeva.

Pohľad do krajiny bojových operácií. V popredí Demandice a za nimi na úpätí Novohradských hôr Berencebaráti a pred vstupom do Veľkej doliny Kemence.

    7. gardová armáda bola pred rozhodujúcimi bojmi zložená z 27. gardového streleckého zboru, ktorý tvorili 227. strelecká divízia, 303. strelecká divízia, 36. gardová strelecká divízia a 141. strelecká divízia. Do 25. gardového streleckého zboru patrili 6. gardová paradesantná divízia, 409. strelecká divízia a 53. strelecká divízia. Samostatné útvary 7. gardovej armády boli pričlenené k streleckým zborom nasledovne: 27. samostatná gardová tanková brigáda mala podporovať 25. gardový strelecký zbor so svojimi 41 tankami T – 34, ako aj dvanástimi samohybnými delami SU – 85 a štyrmi SU – 76. V prevádzkovom stave bolo len deväť T – 34 a po štyri SU – 85 a SU – 76. Osem tankov T – 34 sa vracalo z opravovní.
    Šiesta gardová tanková armáda mala k dispozícii 220 tankov a samohybných diel. Tvorili ju 9. gardový mechanizovaný zbor a 5. gardový tankový zbor.
    V 9. gardovom mechanizovanom zbore pod velením Michajla Vasiljeviča Volkova bolo 107 prevádzkyschopných tankov M4A2(Matilda) a MK IX (Valentine) v rámci týchto útvarov: 18., 30. a 31. gardovej mechanizovanej brigády a 46. gardovej tankovej brigády. Do zboru patrili aj 389. gardový pluk ťažkých samohybných diel, 458. pluk ťažkých mínometov, 35. pluk gardových raketových mínometov, 388. gardový pluk protilietadlovej obrany a 14. gardový motocyklový prápor. Pred útokom boli brigády rozmiestnené nasledovne: 18. brigáda zabezpečovala obranu v údolí riečky Krupinica v okolí Horných Turoviec s predvojom v Plášťovciach, 31. brigáda v Tupej s predsunutou časťou v Slatine; 30. brigáda, ako už bolo uvedené, plnila bojové úlohy pri Berencebaráti a 46. brigáda bola v zálohe na okolí Homoku.
    5. gardovému tankovému zboru velil Michal Ivanovič Saveljev. Jeho zbor tvorili: tri gardové tankové brigády 20., 21. a 22., 6. gardová motorizovaná strelecká brigáda, 390. gardový pluk ťažkých samohybných diel, 301. ľahký delostrelecký pluk, 391. gardový pluk protitankových diel, 454. mínometný pluk, 127. pluk gardových raketových mínometov, 392. gardový pluk protivzdušnej obrany a 15. gardový motocyklový prápor. Bok tankového zboru chránil 14. gardový motocyklový prápor posilnený 1426. ľahkým delostreleckým plukom.

Pokoj Vám!
Na kóte 235 na Demandickom kopci padlo 25 vojakov oboch bojujúcich strán.

6. gardová tanková armáda mala za úlohu postupovať z údolia Krupinice a Štiavničky na severozápad, v pásme širokom dvanásť kilometrov. 9. gardový mechanizovaný zbor mal útočiť v smere Dudince – Žemberovce – Tlmače, kde mal zaujať pozície na ľavom brehu Hrona, až po Kalnú nad Hronom. Piaty gardový tankový zbor mal zaujať východiskové postavenie v Demandickom výbežku, ktorý bol vytvorený 18. decembra a cez Santovku a Čankov sa priblížiť z východu a juhu k mestu Levice a obsadiť ho. Potom sa mal zastaviť na ľavom brehu Hrona, na západ a juhozápad od Levíc.

Pochodové smery 6. tankovej gardovej armády.

    Ako prvý začal útočiť 5. gardový tankový zbor, majúci osemdesiat tankov. 20. decembra o ôsmej hodine ráno sa nad Demandicami ozvala delostrelecká paľba, smerovaná na pozície Rinttelenovej skupiny pri Santovke. Tým začala 20. gardová tanková brigáda útok na severozápad v smere Santovka, Hontianska Vrbica, Mýtne Ludany. Dvadsiata druhá gardová tanková brigáda postupovala v smere Santovka, Čankov, Kalinčiakovo. Nástup zboru neustále ohrozovala streľba protilietadlových flakov nad Demandicami. Na okraji Santovky boli paľbou z tankov 22. brigády napadnuté 8,8 cm delá, ostreľujúce kolónu, postupujúcu rovinou pred Maďarovcami. Rintelenova skupina prišla o dve delá a vystrelila dva tanky T – 34. Po trojhodinovej prestrelke okolo jedenástej hodiny vtrhlo čelo tankovej kolóny do Santovky. Tu sa od kolóny oddelito 9 tankov a so streleckou podporou postúpilo bočnou cestou na juhozápad k Hontianskej Vrbici. Strelecké jednotky s podporou tankov obsadili severnú časť obce, a ukoristili tri 10,5 cm delá 2. batérie 5. maďarského delostreleckého oddielu.
    Prienik do Hontianskej Vrbice vyriešil existenciu zátarasu Rintelenovej skupiny nad Demandicami. Keďže sa jej sovietske tanky dostali do chrbta, musela ustúpiť na západ až k Hronu, kde sa uchytila pri Jure nad Hronom. Frontová línia sa od Demandíc vzdialila v západnom smere, avšak južne od dediny Rintelenova skupina stále držala zátaras severne nad Sazdicami.
    V severozápadnom smere 22. brigáde nestál nik v ceste, a preto už o pol tretej popoludní zaujala postavenia na východnom a južnom okraji mesta Levice, ktorého obyvateľstvo bolo evakuované. Po krátkom ostreľovaní sa zmocnila mesta už o tretej hodine. Predsunuté oddiely 20. brigády, s desiatimi tankami T – 34 a práporom samopalníkov, dosiahli pri Jure nad Hronom ako prví Hron. Taktiež sa priblížili ku Kalnej nad Hronom, a preto nemci pred nimi o pol piatej zničili cestný most cez Hron. Pre chýbajúci rozkaz na zničenie aj vedľa neho stojaceho železničného mosta, tento ponechali stáť. Čoskoro to sovietske jednotky využili.
    Útok 9. gardového mechanizovaného zboru začal 20. decembra o jedenástej hodine. 46. gardová tanková brigáda, ktorá bola v zálohe pri Homoku, sa presunula cez Demandice do východiskového postavenia v okolí Santovky. Jej presun asi súvisel s tým, že od 8. tankovej divízie, ktorá prešla do obrany, už nebezpečenstvo prielomu v Homoku nehrozilo. Ešte v ten deň obsadila Bory a Brhlovce, ležiace v pásme postupu 6. gardovej tankovej armády.
    Postup 18. gardovej mechanizovanej brigády z Hokoviec na Dudince uviazol hneď za mostom, na severnom okraji dediny, ktorý nebol zničený. Položené míny spomalili postup čela kolóny , ktorá bola vystavená z pravého boku paľbe dvoch pravdepodobne 8,8 cm protilietadlových kanónov, zaistených guľometnými hniezdami. Na ceste od Hokoviec, po križovatku na Hontianske Moravce, na južnom okraji Dudiniec, bolo zničených desať tankov 18. brigády. Podľa svedectiev miestnych obyvateľov ich vraj bolo až 13, a jeden v dedine Hokovce. Napriek ťažkým stratám 18. gardová mechanizovaná brigáda obnovila útok a pokračovala v smere plánovaného postupu na severozápad k Hontianskym Moravciam. Tie, ako aj Žemberovce, obsadili až na druhý deň 21. decembra.

Situácia na križovatke medzi Dudincami a Hokovcami 20. decembra 1944.
18. gmb tu prišla najmenej o desať tankov.

Protiútok na protiútok

    V súvislosti s preskupením tretej a šiestej tankovej divízie dostal LVII. tankový zbor úlohu začať v čo najkratšom čase útok z priestoru Kubáňovo – Sazdice. Cez Tupú sa mal dostať poza kótu Bakasztó do údolia Krupinice v Horných Turovciach. Tu sa mal stočiť na juh a obsadením Šiach zatvoriť Ipeľskú bránu za chrbtom 6. gardovej tankovej armády. Do útoku sa mali zapojiť aj tanky Panzer IV, stíhače tankov a protitankové delá 8. tankovej divízie, presmerované do zostavy tretej a šiestej divízie. 8. divízia mala v prípade úspechu aj bez obrnených prostriedkov zaútočiť na Homok.
    Na juhozápadnom cípe Novohradských hôr 21. decembra zaútočila 7. gardová armáda s delostreleckou a tankovou podporou do priestoru medzi Szobom a Ipolydamásdom, čím sa na sedem kilometrov priblížila k mostu cez Ipeľ, medzi Letkésom a Salkou, ktorý bol jediným premostením Ipľa na ceste Vámosmikola – Štúrovo. V tomto boji bola 2. maďarská tanková divízia prakticky zničená. Do rôznych nemeckých jednotiek bolo zaradených posledných 150 pešiakov.
    Skupina dôstojníkov 3. tankovej divízie sa dostavila do operačného priestoru v priebehu dňa, aby preskúmala terén budúceho útoku medzi Sazdicami a Tupou. Tu pravdepodobne narazila na sovietskych prieskumníkov, ktorí viacerých vysokých dôstojníkov zabili, alebo zranili. Na poludnie prevzal LVII. zbor velenie nad severným krídlom LXXII. zboru.
    Preskupenie dvoch nemeckých tankových divízií prebiehajúce od 19. decembra spozoroval sovietsky prieskum. Velenie 2. ukrajinského frontu sa domnievalo, že Nemci preskupujú obe divízie v plnej zostave a preto počítali s príchodom dvesto tankov na bojisko pri Ipli. Sovietske bitevníky usilovnými útokmi spomaľovali presun tankových kolón. Plánovaný útok z priestoru Kubáňovo – Sazdice na Tupú mohol začať až okolo 18. hodiny.
    Nemecký prieskum spozoroval okolo Hontianskej Vrbice sústredenie 70 sovietskych tankov.

Andrej Kravčenko, veliteľ 6. gardovej tankovej armády.

    Na vzniknutú situáciu sovietske velenie promptne reagovalo. Už o 15. hodine vydal veliteľ 6. gardovej tankovej armády Andrej Kravčenko rozkaz, aby sa 5. gardový tankový zbor s 21. a 22. gardovou tankovou brigádou (54 T – 34 a T – 34/85) a 9. gardový mechanizovaný zbor so 46. gardovou tankovou a 30. gardovou mechanizovanou brigádou otočili na juh a začali útok v smere Hontianska Vrbica – Šalov – Zalaba. Postup sovietskeho velenia pravdepodobne podnietilo aj preskupovanie obrnených prostriedkov 8. tankovej divízie. Útok do boku zoskupovaných troch nemeckých divízií začal o tri hodiny skôr, než začali uskutočňovať plán na odrezanie 6. gardovej tankovej armády opätovným obsadením Ipeľskej brány.
    Podľa údajov Norberta Számvébera do útoku nastupovali nemecké divízie s nasledovnými prostriedkami a silami. Tretia tanková divízia mala 17 stíhačov tankov Jagdpanzer IV a 25 prieskumných tankov Aufkl. Panzer 38(t), šiesta s 25 tankami Panzer IV a 13 stíhačmi Jagdpanzer IV, ôsma so 4 stíhačmi Jagdpanzer a 9 stíhačmi Marder. Útočnú silu nemeckých divízií predstavovali iba ľahšie tanky, z ktorých 25 malo len 2 cm kanóny a samochodky, ktoré boli neraz z vrchu nekryté. Skutočná sila nepriateľa vôbec nezodpovedala údajom sovietov o dvesto tankoch.
    Sovietske bojové aktivity prebiehajúce 21. decembra nasvedčovali tomu, že sa prikročilo k realizácii direktívy na obkľúčenie Budapešti. Sovietske jednotky útočili na severozápad a severovýchod od Levíc. V južnom smere útoku 5. gardový tankový zbor obsadil Žemliare a postúpil za Kukučínov. 27. gardový strelecký zbor siedmej gardovej armády na západných svahoch Novohradských hôr obsadil Preseľany, Vyškovce, Berencebaráti a Veľkú Čalomiu východne od Šiach. Na juhu pohoria 25. gardový strelecký zbor odrážal útoky maďarsko – nemeckých jednotiek, ktorým zničil osem tankov, dva stíhače tankov a štyri obrnené autá; zajal 320 vojakov. Do 22. hodiny sovietske jednotky dosiahli Šalov. Proti nim mohlo velenie LXXII. zboru vyslať len dve útočné delá a pár pešiakov.
   102. oddiel rýchlych bombardérov maďarského kráľovského letectva napadol automobilovú kolónu medzi Šahami a Demandicami.

Tanková bitka pri Tupej

Nástupný priestor „Stahlovej“ bojovej skupiny južne od Sazdíc.

    LVII. tankový zbor začal útočiť okolo šiestej večer 21. decembra. Na ľavom krídle postupovala tretia divízia, v strede šiesta a na pravom krídle ôsma divízia. Spoločne sa označovali ako „Stahlova“ bojová skupina. Útok od Sazdíc na severovýchod sa dobre rozvíjal. Začala ho skupina 15 tankov podporovaná plukom pešiakov. Prápor tankových granátnikov 4/I. zo 6. tankovej divízie ešte v ten deň obsadil Tupú a výšiny južne od Dolných Semeroviec.
    Ohrozený úsek pri Tupej sovieti posilňovali jednotkami 4. gardového mechanizovaného zboru. Okolo desiatej hodiny dopoludnia obranu Tupej zabezpečovala 36. gardová tanková brigáda rozmiestnená na kóte 225 na kopci Bakastó na východ od Tupej; cez ňu chcela „Stahlova“ skupina prejsť do údolia Krupinice. 15. gardová mechanizovaná brigáda zaujímala obranné postavenie na na severnom okraji Hokoviec. 14. gardová mchanizovaná brigáda bojovala s nemeckými jednotkami na juhovýchodnom okraji Tupej.
    O maličkú obec Tupá, ležiacu na smere plánovaného obchvatu sovietskej protitankovej línie, sa tvrdo bojovalo počas celého dňa 22. decembra 1944. Proti nemeckým divíziám útočili 14. gardová mechanizovaná brigáda a 36. gardová tanková brigáda. Od severozápadu z priestoru Demandíc zaútočili na Tupú 46. gardový tankový zbor a 30. gardový mechanizovaný zbor. Počas dňa Tupá štyrikrát menila majiteľa.
    46. gardový tankový zbor a 30. gardový mechanizovaný zbor v ten deň z priestoru Demandíc zaútočil aj na juh oproti tankovému zátarasu, ktorý 18. decembra vybudovala Rintelenova skupina a po príchode na front si ho prebrala 3. divízia, ako ochranu svojho ľavého krídla. Obsadili Sazdice a priestor severozápadne od Ipeľského Sokolca. Pri Ipeľskom Sokolci sa zužuje údolie Ipľa, a preto obrane tohto úseku venoval LVII. zbor zvýšenú pozornosť. V dedine boli umiestnené aj štáby 6. a 8. divízie a po vpáde sovietov do Lontova sem presunula štáb aj 3. divízia. Z priestoru Šalova sa 22. gardová tanková brigáda útokom na juhovýchod pretlačila do priestoru západne od Vámosmikoly.
    Kedže sa sovietske jednotky dostali do chrbta „Stahlovej“ skupiny, štáb LVII. zboru žiadal prostredníctvom štábu skupiny „Fretter – Pico“, aby sa mohol stiahnuť na líniu Berencebaráti – Vyškovce nad Ipľom – Lontov – Hron. Štáb skupiny „Fretter – Pico“ dokonca žiadal stiahnutie „Stahlovej“ skupiny do predmostia okolo Vámosmikoly. Náčelník skupiny armád „Juh“ tieto návrhy odmietol s poukazom na to, že by to znamenalo neuskutočnenie zámeru, uzavrieť priechod pri Šahách. LVII. zbor mal naďalej držať pozície v okolí Tupej a Hrkoviec, kým 8. divízia sa mala opätovne zmocniť Berencebaráti a výšin pod Šahami.
    Osemdesiat tankov LVII. zboru napadlo z priestoru juhozápadne od Šiach pravé krídlo obrany 7. gardovej armády a 22. decembra sa Dirlenwangerova brigáda útokom zo zalesneného územia severne od Plášťoviec prekvapivo zmocnila ich východnej časti a opäť vnikla do Slatiny. Tu sa odohral masaker miestneho rómskeho obyvateľstva, ktorý som popisoval už v predošlom príspevku o tejto jednotke.
    Sovietska rozviedka zistila sústredenia 50 tankov pri Lontove, 16 pri Kalnej nad Hronom a 26 pri Malých Kozmálovciach. Proti útočným zámerom nemeckých divízií velenie 6. gardovej tankovej armády zriadilo samostatnú skupinu ťažkých protitankových zbraní, tvorenú 12 delami 1944 M. Bs – 3 ráže 100 mm a šiestimi ťažkými tankami JS – 2. Dostala označenie „Kočurovova“ skupina, podľa zástupcu veliteľa 49. gardového pluku ťažkých tankov. Rozmiestnená bola od západného úpätia Novohradských hôr, pri Homoku, naprieč údolím Ipľa v dĺžke šesť kilometrov. Keďže „Stahlova“ skupina nemala žiadne Tigre, ani Panthery, „Kočurovova“ skupina, ako sa čoskoro ukázalo, zohrala v marení nemeckého útoku významnú úlohu.
    23. decembra pokračovali boje o získanie kontroly nad Tupou. Nemci do nej opäť tri krát vtrhli, až ich prisunuté sily 4. gardového mechanizovaného zboru konečne odtlačili od nej. Pokus o obchvat sovietskej obrany cez Tupú a Horné Turovce bol zmarený. Nemci od rána podnikali koncentrované útoky na „Kočurovovu“ líniu. Už pri prvom útoku bolo zničených 12 nemeckých tankov. V opakovanom útoku sa nemecké divízie snažili postupovať v rozptýlených formáciách, aby sa vyhli účinnej paľbe diel z „Kočurovovej“ línie. Jeden útok za druhým stroskotával pod paľbou ťažkých tankov a diel. Aj keď bolo v línii zničených niekoľko diel a dva tanky JS – 2, „Kočurovova“ jednotka bezpečne ochránila sovietske komunikačné trasy za jej chrbtom a pred ňou.

Pohľad na Tupú od severu. Cez tento priestor sa snažila „Stahlova“ skupina dostať za chrbát sovietskej obrany.

     Okolo poludnia 102. oddiel rýchlych bombardérov maďarského kráľovského letectva napadol na severnom okraji Demandíc sa zhromažďujúce sovietske jednotky. Zhodil na ne dvanásť 500 kg bômb. Jedno z útočiacich lietadiel Me 210, ktoré pilotoval veliteľ oddielu bolo pri nálete zasiahnuté do pravého motora a horiace muselo núdzovo pristáť v poli. Strelec lietadla haváriu neprežil.
    Na južnom úseku frontu boli pozorované kolóny ustupujúcich nemeckých jednotiek s poškodenou obrnenou technikou, ktorú sťahovali z priestoru bojových operácií, v snahe zachrániť ju pred ukoristením sovietskymi jednotkami.
    Pre Demandice sa objavilo ďalšie ohrozenie. Rintelenova skupina, ktorá pred pár dňami ostreľovala dedinu od Veterného majera, dostala rozkaz, aby utvorila dve útočné skupiny, prepravila sa cez Hron a zaútočila do boku sovietov smerom na Demandice. Na prepravu cez Hron však nemala pridelené žiadne prostriedky.

Vývoj vojenských operácií v období od 21. do 24. decembra 1944.

    Vo večerných hodinách dostala 6. gardová armáda rozkaz od maršala Malinovského, aby v úseku medzi Žemberovcami a Levicami odovzdala obranu 4. gardovému jazdeckému zboru a celou silou rozvinula útok smerom na Ostrihom a spolu s pravým krídlom 7. gardovej armády zničila protivníka v oblasti Ipeľského Sokolca. Do večera 25. decembra mali zaujať pozície na brehu Dunaja severne od Ostrihomu. Jednotky 4. gardového jazdeckého zboru vystriedali aj 18. a 31. gardovú mechanizovanú brigádu, ktoré sa sústredili v okolí Santovky. V tom čase 46. gardová tanková brigáda bojovala západne od Kubáňova a 30. gardová mechanizovaná brigáda severozápadne od neho. Úsek medzi Hrkovcami a Tupou bránil 4. gardový jazdecký zbor. Na posilnenie tohto úseku sa presúval 243. strelecký oddiel 27. gardového zboru.
    25. decembra o deviatej hodine obnovili jednotky 6. gardovej tankovej armády postup pozdĺž východného brehu Hrona a tankové jednotky LVII. zboru zatlačili od Hrkoviec do predmostia v ohybe Ipľa okolo Vyškoviec nad Ipľom. 9. gardový mechanizovaný zbor sa cez Lontov prebojoval do priestoru Ipeľského Sokolca; v boji oň bolo zničených jeho dvadsať tankov.
    Na druhý sviatok vianočný 303. strelecká divízia 27. gardového streleckého zboru vtrhla do Vyškoviec nad Ipľom, a tým útočiace divízie „Stahlovej“ skupiny definitívne odtlačila od Ipeľskej brány. Z oblasti Lontova zaútočili na Ipeľský Sokolec tri mechanizované brigády 9. gardového mechanizovaného zboru. Obsadili Ipeľský Sokolec a Bielovce. 46. gardový tankový zbor útočil do priestoru okolo Pástoviec, kde sa sústredili zvyšky 3. tankovej divízie.

Protitankové delo 1944 M. Bs – 3 ráže 100 mm.

Neskoro popoludní 26. decembra si skupina „Balck“ (podľa mena nového veliteľa 6. armády) žiada od velenia armádnej skupiny „Juh“ povolenie, aby LVII. tankový zbor vytvoril ôsmou tankovou divíziou obrannú líniu v smere Ipolytolgyes – Pohronský Ruskov, a aby sa 3. a 6. tanková divízia mohli poza ňu prepraviť za Hron. O štvrť na šesť večer takýto súhlas dostali. Tri nemecké divízie, ktoré chceli 6. gardovú tankovú armádu obsadením Ipeľskej brány dostať do obkľúčenia, s vypätím posledných síl samé z neho unikali cez malé predpolie pri Kamenici nad Hronom. Pred ním striehli v zálohe ťažké protitankové delá 6. gardovej tankovej armády. Najhoršie obišla 6. divízia, ktorej časť uviazla na ľavom brehu Hrona v paľbe sovietskeho delostrelectva. Aj sama musela ničiť svoje obrnené prostriedky a vojaci sa zachraňovali len preplávaním Hrona.
28. decembra 1944 nadránom bolo predmostie v Kamenici nad Hronom vyprázdnené a o šiestej hodine ráno sa tu ako prvé objavili časti 53. streleckej divízie a tanky 27. samostatnej gardovej tankovej brigády; krátko po nich sa tu s nimi stretli jednotky 9. gardového mechanizovaného zboru 6. gardovej tankovej armády. Tým, že od juhu dorazili k Dunaju v Ostrihome aj vojská 3. ukrajinského frontu, Budapeštianske zoskupenie nemecko – maďarských vojsk bolo obkľúčené.

Pre vstup do fotogalérie kliknite na ikonu:

Tanková bitka o Ipeľskú bránu

Tank battle of Ipel Gate - The great shift

The events of 17 December 1944 were set in motion early in the morning when Gottfried Frölich, commander of the 8th tank division, arrived at Vámosmikoly. His purpose there was to negotiate the details of deployment of his division in the area of Šahy. South of Homok, the fight for "Kinszky maker" started. It had been attacked by the soviet gunnery battalion supported by tanks and antitank cannons. 30 of these tanks were reported to have gathered by "Preselanska pusta".

nedeľa 14. decembra 2014

Tanková bitka o Ipeľskú bránu - Prielom

O bojoch na dolnom toku Ipľa v decembri 1944 vie slovenská verejnosť dosť málo. V tej dobe bolo územie medzi Ipľom a Hronom na ich dolnom toku ešte súčasťou Maďarska a preto sa viac informácií dá získať z maďarských zdrojov, štábnych archívov bojujúcich strán a zo spomienok sovietskych, nemeckých a maďarských vojakov. Veľmi podrobne túto problematiku spracoval maďarský vojenský historik Norbert Számvéber v diele „Páncélosok a felvidéken. Páncélosütközetek a Dunától északra 1944 – 1945“ ( Tankisti na Hornom vidieku. Tankové bitky na sever od Dunaja 1944 – 1945.), ktorú vydalo vydavateľstvo Puedlo. Vďaka tomuto zdroju sa o bojoch na okolí Demandíc dozvedáme mnoho informácií, ktorými sa potvrdzujú aj spomienky ešte žijúcich obyvateľov obce a okolia, na vojnové dni v druhej polovici decembra 1944, kedy boli Demandice oslobodené. V centre vojnového virvaru ostali až do konca marca 1945. Z uvedených prameňov som sa pokúsil vytvoriť obraz udalostí tých dní.

Mapa Ipeľskej pahorkatiny. Jej východný výbežok v priestore mesta Šahy býva označovaný ako Ipeľská brána.

Pred približne 12 miliónmi rokov vznikal nad dnešným ohybom Dunaja mohutný Novohradský stratovulkán. Po vyprázdnení magmatického krbu sa sopečná činnosť objavila o tridsať kilometrov severnejšie a vytvorila stredoslovenské vulkanické pohoria. Oproti už erodujúcemu Novohradskému stratovulkánu stál Štiavnický stratovulkán. Jeho eróziou sa na južných svahoch vytvorila mierne naklonená Ipeľská pahorkatina. Medzi dvoma pohoriami si Ipeľ našiel cestu k Dunaju. Pri Šahách obe sopky svoje masy horniny zakliesnili do seba. Ipeľ vytvoril v týchto miestach len 1500 metrov širokú prietrž, ktorá otvára cestu z východu do Podunajskej nížiny bez potreby prekonávať Dunaj.

Pred bitkou

Strategický význam tohto miesta bol známy už od pradávna. Veď tu boli vybudované spečené valy, v ohybe Ipľa pri Vyškovciach stálo predsunuté rímske opevnenie a len dvadsaťpäť kilometrov južnejšie sa tiahla limes románum. Cez Ipeľskú bránu prešli mongolské hordy a turecké vojská si dobytím hradu Drégeľ otvorili cestu k banským mestám. Po nich sa tu prehnali vojská takmer každého veliteľa odbojných Uhrov proti Habsburgovcom. V roku 1905 ustupoval cez Ipeľskú bránu aj Kutuzov po bitke pri Slavkove. Meruôsmy rok veru nebol poslednou príležitosťou pre vojakov spoznať náš kraj. V roku 1919 od Šiach útočili na Levice a Vráble vojská Maďarskej červenej armády. Šahy boli prvé okupované miesto po Viedenskej arbitráži a o šesť rokov sa stali miestom do tej doby nevídaného vojenského stretnutia v tomto teritóriu. Cec Ipeľskú bránu sa chystala vstúpiť do Podunajskej nížiny Červená armáda.

Šahy a pravý breh Ipľa opevnili betónovými bunkrami československí vojaci ešte v tridsiatych rokoch. Tento bunker stál na predpolí mosta cez Ipeľ na jeho ľavom brehu v mestskej časti Homok.

Od začiatku novembra 1944 sa Červená armáda z juhovýchodu približovala k Budapešti. Stalin by bol najradšej oslávil výročie revolúcie dobytím mesta. Maršal Malinovský, ktorý velil vojskám 2. ukrajinského frontu mal čo robiť, aby vysvetlil, že po dlhom postupe a stratách pri Debrecíne jeho vojská už nemajú dosť síl na dobytie mesta z chodu, ktoré Hitler vyhlásil za pevnosť. Za týchto okolností bola 12. decembra 1944 vydaná direktíva STAVKY k Budapeštianskej operácii. Do nej sa mali spoločne zapojiť vojská druhého a tretieho ukrajinského frontu. Koordinovaným útokom z juhu a severu mali mesto obkľúčiť a obsadiť. Čas na prípravu mali určený do 20. decembra.

Ipeľská brána. Len 1500 metrov široká niva rieky Ipeľ v meste Šahy. V popredí je mestská časť Homok, o ktorú sa viedli kruté boje v decembri 1944.

Otvorenie Ipeľskej brány

Prvé príznaky bojových operácií sa začali prejavovať koncom prvého decembrového týždňa, kedy bolo zrejmé, že sa sovietske jednotky budú snažiť o prechod Ipeľskej brány. Zo severozápadu sa k Šahám sunuli nemecké vojenské kolóny, aby zaujali pozície v predpolí Ipeľskej brány. Obranu úseku od zákruty Dunaja po Šahy riadila armádna skupina „Fretter - Pico“ a od Šiach na východ skupina Wöhler. Obľúbenou taktikou veliteľov Červenej armády bolo vedenie útoku na krídla zoskupení nepriateľa, ktoré boli pod rôznym velením. To bol aj prípad Ipeľskej brány, ktorá bola na krídlach oboch armádnych skupín Wehrmachtu. Do Ipeľskej brány bola nasmerovaná 6. gardová tanková armáda, ktorej predsunuté útvary 7. decembra bojovali východne od Novohradských hôr, v priestore medzi Vácom a Balážskymi Ďarmotami. Už nasledovný deň vyvíjali bojovú činnosť okolo obcí Diósjenó, Nógrád a Nagyoroszi.

Obyvateľ obce Tupá Tipary László v spomienkach na druhú svetovú vojnu uvádza, že v nedeľu 8. decembra popoludní o druhej hodine sa nad dedinou zjavili nízko letiace dvojtrupové americké lietadlá (zrejme P-38, majúce dlhý dolet a mohli v tom čase operovať z Talianska), ktoré na počudovanie neostreľovali cez dedinu idúcu nemeckú kolónu. O minútu sa už ozývali výbuchy bômb, ktoré zhadzovali na delá umiestnené v hrkovských viniciach a následne bombardovali šahanskú časť Homok a východne od neho ostreľovali nemecké pozície. Táto akcia svedčí o tom, že sovietske jednotky koordinovali svoje úsilie aj s podporou spojeneckého letectva. V zostve 2. ukrajinského frontu pôsobila aj letecká armáda. Južne od Tupej, na ľavom brehu riečky Štiavnička, si po novom roku zriadila poľné letisko 5. letecká armáda operujúca v rámci 2. ukrajinského frontu.

Na vznikajúce nebezpečenstvo reagovalo velenie armádnej skupiny „Juh“ nariadením, aby 2. maďarská tanková divízia so všetkými bojaschopnými jednotkami uzavrela prechod cez Ipeľskú bránu a obsadila priestor južne od Šiach. Taktiež sa mala postarať o udržanie cesty cez Novohradské hory medzi obcami Diósjenó a Kemence. Bola to jediná schodnejšia komunikácia cez tento horský a zalesnený terén. Na obranu Ipeľskej brány sa mali využiť všetky dostupné útvary, vrátane tankovej techniky a ťažkých zbraní nachádzajúcich sa v poľných opravovniach. Poľní žandári Feldjäger Kommando I dostali rozkaz zriadiť na brehu Ipľa uzatváraciu líniu. Túto úlohu plnil 18. poľný trestný prápor. Druhá maďarská tanková divízia 9. decembra disponovala štyrmi prápormi, dvomi tankami Panzer IV, piatimi ľahkými tankami Toldi, siedmimi stíhačmi tankov Nimród, piatimi ťahanými 7,7 cm protitankovými delami a šiestimi ľahkými delami.

Prvoradú úlohu v obrane prechodu mali plniť vyčlenené útvary nemeckého IV. tankového zboru. Východne od Šiach boli 8. decembra umiestnené - tretí prápor 24. tankovej divízie, prápor tankových granátnikov 26/II a časti divíznej rozviedky. Tieto jednotky boli podriadené bojovej skupine Rintelen do ktorej patrila aj 357. pešia divízia. Skupina bola rozmiestnená na ľavom krídle armádnej skupiny Fretter – Pico a mala čeliť útoku 6. gardovej tankovej armády, zloženej z 5. tankového zboru a 9. mechanizovaného zboru. Oba zbory, ako ďalej spresníme, disponovali vyše dvesto tankami. Ich úsilie podporovala útokom na Novohradské hory aj 7. gardová armáda.

9. gardový zbor útokom od západného okraja Drégelypalánku obsadil obec Hont. Odtiaľ útočil medzi Ipľom a železničnou traťou na južné predmestie Šiach - Homok, ktorý obsadil. Nemeckú obranu významne posilňovali útoky 1. leteckého zboru. Potom, čo sovieti stratili v dôsledku leteckých útokov desať tankov a päť mali poškodených, stiahli sa na východný okraj Homoku. Severne od Homoku 26/II. prápor pancierových granátnikov urputne bránil svoj úsek, hoci mal v tom čase len 60 bojaschopných vojakov. Podľa údajov z denného hlásenia Heeresgruppe Süd zo dňa 18. 12. 1944, do 14. decembra táto jednotka zneškodnila 40 sovietskych tankov najmä v blízkom boji. Prudkosť nemeckej obrany spomínajú vo svojich spomienkach aj účastníci bojov na sovietskej strane. Ťažké straty primäli velenie 2. ukrajinského frontu hľadať iné riešenie. Tankový útok cez zastavané územie, medzi rieku a horským terénom, bol nevhodný. Začali preto využívať vo väčšej miere strelecké a mechanizované jednotky.

Dvanásteho decembra jedna brigáda 9. gardového mechanizovaného zboru v súčinnosti s 303. streleckou divíziou obsadili Ipeľské Predmostie, ležiace severne od Drégelpalánku a tým sa dostali na pravý breh Ipľa. Ďalšie dve brigády bojovali o vytvorenie predmostia východne od Šiach. Napokon sa im to podarilo pri Tešmaku. O zmene sovietskej taktiky svedčí aj skutočnosť, že 5. gardový tankový zbor odovzdal svoj úsek silám 7. gardovej armády. Na ďalšie nasadenie čakal v priestore sústredenia medzi obcami Érsekvadkert a Nagyoroszi. Zdalo sa, že nemecká obrana sa konsolidovala a napriek zdrvujúcej prevahe tankových vojsk, túto sovieti nebudú môcť v úzkom koridore uplatniť bez obrovských strát.

V situácii nastal dramatický zvrat. Na obranu Ipeľskej brány bola z priestoru Prievidze presunutá 2. SS útočná brigáda „Dirlenwanger“. ( O jej pôsobení v našom kraji som sa zmienil už v príspevku „ Štáb 2. SS útočnej brigády „Dirlenwanger“ v Demandiciach“). Pre rýchlu orientáciu uvádzam, že išlo o najsurovejšiu jednotku nemeckej armády, vytvorenú z civilných trestancov a neskôr trestancov jednotiek SS, v tom čase už celého Wehrmachtu ba i z politických väzňov. Generál Heinz Guderian sa o nich vo svojich pamätiach vyjadril, že boli skôr horda svíň ako vojaci. Svojej povesti neostali nič dlžní ani počas nasadenia v bojoch o Ipeľskú bránu.

V lese na ľavej strane fotografie (Googl), vedľa cesty na Berencebaráti, zaujal na okraji lesa pozície 2. pluk Dirlenwangerovej brigády miesto toho, aby chránil vstup na Homok z východu.

Dirlenwangerova brigáda bola od 10. decembra presunutá do priestoru východne od Santovky a Demandíc. Odtiaľto nastupovala na frontovú líniu. Brigáda mala dva pluky. Prvý pluk mal tri prápory a mal brániť úsek medzi Plášťovcami a Teranmi. Štáb brigády bol v Plášťovciach. Druhý pluk mal len dva prápory. Jeho úlohou bolo brániť úsek Terany - Berencebaráti. Súčasťou brigády boli aj ďalšie útvary podľa tabuľky v galérii. Početný stav jednotky sa pohyboval okolo 4500 vojakov. Veliteľ brigády Oskar Dirlenwanger ostro protestoval proti nasadeniu jeho nevycvičenej jednotky do prvej línie frontu. Poukazoval najmä na nebezpečenstvo vyplývajúce z prítomnosti politických väzňov povolaných do brigády z koncentračných táborov. Dirlenwanger bol veľmi tvrdohlavý veliteľ a aj potrestaniu za zverstvá a rabovanie jeho brigády, páchané počas varšavského povstania sa vyhol ignorujúc rozkazy nadriadených. Je ťažko predstaviteľné, že to čo nasledovalo 14. decembra sa neudialo s jeho vedomím alebo rozkazom.

V noci z 13. na 14. decembra mal 2. pluk vystriedať na pozíciách prápor tankových granátnikov 26/II, ktorý húževnato bránil zverený úsek. Druhý pluk Dirlenvangerovej brigády, miesto toho, aby zaujal líniu severovýchodne od Homoku, ostal ukrytý v lesoch okolo kóty 197 juhovýchodne od Homoku a vyčlenený úsek pokryl len predsunutými hliadkami. Sovietske jednotky v snahe obísť obranu na východnom okraji Homoku prešli okolitým lesným terénom a dostali sa až do doliny ústiacej k obci Berencebaráti, teda aj do chrbta 2. pluku brigády SS. V predošlých dvoch dňoch si vytvorili predmostia pri Ipeľskom Predmostí (Hidvégu) a Tešmaku východne od Šiach. Po ceste Tešmak – Šahy mohli postupovať na mesto po pravom brehu Ipľa z východu.

Vývoj udalostí v Ipeľskej bráne v od 11. do 14. decembra 1944.

Sovietska rozviedka zrejme hrubú chybu pri výmene vojsk objavila, lebo jednotky 9. mechanizovaného zboru o trinástej hodine zaútočili na Homok. Obranu tretieho práporu 24. divízie s dvomi tankami a zvyškom prieskumnej jednotky ľahko prekonali a obsadili Homok cez ktorý sa prevalili okamžite 18. a 31. gardová mechanizovaná brigáda a 46. tanková brigáda. Jednotky 18. gardovej mechanizovanej brigády sa pozdĺž cesty na Preseľany dostali k zničenému železničnému mostu. Po jeho troskách ponad tri metre hlboký Ipeľ sa strelecké roty dostali na pravý breh a od západu obsadili Šahy spolu s jednotkami, ktoré útočili z východu. Po troch hodinách od začiatku útoku bolo mesto o štvrtej popoludní obsadené.

Most cez Ipeľ pri Preseľanoch. Tento má tiež vojnovú minulosť. Je to časť z bratislavského mosta cez Dunaj, ktorá tu slúži od vojny. Na výšinách v pozadí boli rozostavané ťažké protitankové zbrane Červenej armády.

Veliteľ brigády Oskar Dirlenwanger podnikol ešte štrnásteho vo večerných hodinách protiútok s prvým plukom. Druhý prápor útočil na mesto zo severu cez Turovce. Prvý a tretí prápor postupoval od Plášťoviec na Ipeľské Uľany a Kleňany. Na mesto zaútočili z výšin na severovýchode od Šiach. Sovietske jednotky ich útoky zmarili a v meste ostali pevne uchytené.

Postup Červenej armády sa snažili obrancovia zahatať aj intenzívnou leteckou aktivitou v úseku medzi Szécsény a Šahami. Štrnásteho uskutočnili 260 bojových vzletov pri ktorých zničili aj premostenie pri Tešmaku. Hlásili zničanie 40 ťahačov a motorových vozidiel a zostrelenie 17 sovietskych lietadiel. Pred postupujúcimi sovietskymi jednotkami vyhodili do vzduchu most cez Ipeľ v Šahách.

30. gardová mechanizovaná brigáda obsadila cestu vedúcu na Berencebaráti. Zaujala tým postavenie oproti 2. pluku Dirlenwangerovej brigády, ktorý ihneď začala ostreľovať z diel a mínometov. V paľbe pokračovali až do rána. Tretí prápor na kóte 197 bol touto paľbou decimovaný a jeho dvesto vojakov vrátane veliteľa prebehlo na stranu Červenej armády. Nemci sa to dozvedeli z odpočúvania rádiovej komunikácie.

Tankami 9. gardového mechanizovaného zboru, ktoré obišli Šahy z východu sa sovieti cez Stredné Turovce natlačili do predpolia južne od Plášťoviec. V západnom smere postúpili k Hrkovciam a medzitým obsadili aj Preseľany. Zvyšky 2. pluku Dirlenwangerovej brigády v panike ustupovali na sever a na západ.
Ipeľská brána bola otvorená.

Pokus o zahatanie Ipeľského priechodu

Prienik Červenej armády cez Ipeľskú bránu spôsobil v nemeckej obrane Budapešti vážnu krízu. Pre mimoriadne nebezpečnú situáciu sa na bojové postavenie Dirlenwangerovej brigády dostavil hlavný veliteľ armádnej skupiny „Juh“ Johanes Friesner, ktorý brigáde nariadil aby každopádne udržala zalesnený terén severne od Šiach. Náčelník štábu tejto armádnej skupiny, Helmuth von Grolman nariadil aby boli z ostrihomského priestoru do miesta prielomu prepravené protilietadlové delá. Všetky prostriedky 2. maďarskej tankovej divízie sa mali presunúť na šahanský úsek. Popoludní sa rozhodlo, že skupine „Fretter – Pico“ sa dáva k dispozícii pre nasadenie pri Šahách 77. ľahká samohybná protilietadlová divízia. K 357. pešej divízii sa vrátil inde nasadený prápor, ktorý popoludní zútočil severovýchodne od Berencebaráti do medzery zanechanej 2. plukom Dirlenwangerovej brigády. Z juhozápadného okraja Homoku zaútočilo 22 tankov 30. gardovej mechanizovanej brigády. Nemci jej útok eleiminovali a zneškodnili osem tankov zväčša typu Matilda (M4A2).

V záujme účinnejšieho vedenia boja a jednotného nasadenia delostrelectva bolo rozhodnuté, aby vedenie boja prevzal LXXII zbor. Jeho veliteľ generál August Schmidt sa ešte v ten deň dostavil na štáb Rintelenovej skupiny do Vámosmikoly. Norbert Számvéber vo vyššie uvedenom diele uvádza, že Helmut von Grolman a náčelník štábu skupiny Fretter – Pico, Heinz Gaedecke, analyzovali štyri možnosti riešenia situácie.

Ako prvá sa naskytovala možnosť nasadiť (pri meste Mór novosformovanú) divíziu „Svätý Ladislav“ („Szent László“ hadostály). Táto by bola proti silnejším tankom bez šance. Druhou možnosťou bolo, aby na fronte pri Székesfehérváre nahradila 1. a 23. tankovú divíziu a tie by sa nasadili pri Šahách. Aj túto možnosť zamietli pre nebezpečenstvo oslabenia bráneného úseku pred črtajúcim sa veľkým útokom 3. ukrajinského frontu na Margitinu líniu medzi Dunajom – Velencejským jazerom a Balatonom.
Preskupenie 8. tankovej divízie by bolo spojené s tými istými dôsledkami. A konečne spoločné nasadenie divízie „Szent László“ a tankových divízií vyzbrojených Panthermi by oslabilo možnosti chystaného nemeckého protiúderu v Zadunajsku. Záver z porady oboch generálov bol len ten, že na druhý deň poskytnú 2. maďarskej tankovej divízii 25 stíhačov tankov Jagdpanzer 38(t) aj s posádkami. Preniknutiu sovietskych síl na sever na územie Slovenska mala brániť 24. tanková divízia a na tomto úseku bojujúci 1. pluk Dirlenwangerovej brigády. Ďalšiemu prenikaniu sovietov na juhozápad a západ mala naďalej čeliť skupina generála Jozefa Rintelena. Velenie úseku o polnoci z 15. na 16. decembra prevzal generál Schmidt.

Jagdpanzer (38) na podvozku československého tanku T 38.

Zvyšky 2. pluku Dirlenwangerovej brigády a 357. pešej divízie unikajúce od Homoku na severozápad sa velenie Rintelenovej skupiny snažilo zastaviť na západnom brehu riečky Štiavnička západne od Tupej. Tu sa mali zachytiť medzi kótov 125 (juhozápadne od Tupej) po južný okraj Horných Semeroviec. Zátaras mal byť opatrený štyrmi protitankovými delami 357. pešej divízie, dvomi delami maďarského 2. delostreleckého oddielu, ôsmimi 10,5 cm tarasnicami 5. delostreleckého oddielu ako aj dvomi mažiarmi 736. oddielu ťažkého delostrelectva.

Na úseku pri Berencebaráti 300 maďarských vojakov 4. motorizovaného streleckého práporu na čele s jej veliteľom prebehlo k sovietom. Aj preto bola 2. maďarská tanková divízia posilnená o skupinu „Hafner“, so 450 nemeckými a 61 maďarskými vojakmi. Do divízie patrili ešte skupiny „Miedeck“, Struchtemayer“ a „Zirke“. Z maďarských útvarov to boli 4.(do prebehnutia), 5. a 6. motorizovaný strelecký prápor, 2. rozviedný prápor a 2. prápor granátnikov. V divízii bolo v tej chvíli 2520 maďarských a 1364 nemeckých vojakov. Z ťažkej techniky disponovala dvomi Panzer IV, štyrmi tankami Toldi, piatimi protipancierovými delami Nimród, šiestimi 7,5 cm protitankovými delami a devätnástimi 10,5 cm tarasnicami.

     Ráno 16. decembra zaútočila 2. maďarská tanková divízia na majer Kinszky severovýchodne od Berencebaráti. Podarilo sa im ho dobyť ale mali zničené dve 8 cm protilietadlové delá a osem Nimródov. Súčasne sovieti zaútočili na okolité výšiny (386 a 363 - Irtvány) a zároveň sa tlačili do hlavnej doliny Novohradských hôr – Veľkej doliny, ústiacej k obci Kemence južnejšie od Berencebaráti. Ich postup generál Schmidt hodnotil ako pokus napadnúť zozadu obrannú líniu vytvorenú z protilietadlových diel severne od Kemence.
     Početné sovietske strelecké jednotky s podporou tankov napadli v oblasti Kleňan prvý a tretí prápor 1. pluku Dirlenwangerovej brigády a zatlačili ich do lesných úsekov. V tento deň sa zmocnili Malých, Stredných a Horných Turoviec ako aj Plášťoviec, Hrkoviec, Tupej a Slatiny. Dirlenwanger premiestnil svoj štáb do Demandíc.
     Velenie armádnej skupiny „Juh“ si až v tento deň uvedomilo, že situáciu treba dôslednejšie riešiť. Náčelník štábu Grolman rozhodol, že skupine „Fretter – Pico“ bude poskytnutá 8. tanková divízia (zatiaľ bez 10. tankového pluku). Divízia mala byť presunutá vcelku s tankovými granátnikmi, delostrelectvom, protitankovým delostrelectvom a stíhačmi tankov. Z východzieho priestoru juhozápadne od Šiach mala útokom obsadiť mesto. Predpokladom úspechu bolo, aby Dirlenvangerova brigáda udržala zalesnenú oblasť severne od Šiach.

Boj o Demandice

Kóta 235 na Demandickom kopci s miestnym názvom „Pri kríži“. Vpavo mimo záberu je samota Michňa. Generál Jozef Rintelen tu 18. decembra 1944 narýchlo zriadil protitankový zátaras.

Šesnácteho decembra sovietske jednotky západne od Tupej testovali obranu Rintelenovej skupiny útokom dvoch - troch streleckých rôt podporovaných šiestimi tankami. Nemci zničili jeden tank ale sa stiahli za ďalšiu terénnu vlnu. Severozápadne od Dolných Semeroviec obsadili kótu 197, južne od cesty na Demandice a kótu 204, severne od nej. Po predošlom boji počet pešiakov zvyšku 2. pluku Dirlenwangerovej brigády klesol z 270 na 130. Velil im veliteľ druhého práporu Harald Momm. Ide o zaujímavú osobnosť v zostave Dirlenwangerovej brigády. Bol to totiž veliteľ jazdeckej školy SS v Mníchove. Na olympiáde v Berlíne v roku 1936 bol kapitánom nemeckého jazdeckého družstva. Po júlovom atentáte na Hitlera sa o tejto udalosti neopatrne vyjadril a keďže bol dobrým priateľom atentátnika grófa Staufenberga, mal o problém postarané. Bol degradovaný a prevelený do Dirlenwangerovej jednotky ako veliteľ druhého práporu 2. pluku, ktorý pri Berencebaráti nedezertoval, iba sa rozprŕchol. Momm neskôr padol do sovietskeho zajatia ale po návrate z neho bol rehabilitovaný a v roku 1952 opäť reprezentoval na olympiáde v Helsinkách. Rintelenova skupina pri Dolných semerovciach rozmiestnila dve 8,8 cm delá, tri 3,7 cm a päť 2 cm. Tieto sily chránili prístup k Demandiciam.

Mommova skupina predpoludním 18. decembra spozorovala v priestore medzi Hornými Semerovcami a Tupou rozvíjajúci sa útok sovietskej roty s podporou šiestich tankov T – 34 v smere na Demandice. Pred zátarasom za Dolnými Semerovcami Rintelenova skupina jeden tank vystrelila. Na východ od Demandíc sovieti napadli postavenie troch batérií 2. maďarskeého delostreleckého oddielu pričm jedno 10,5 cm delo zničili a jednu tarasnicu ukoristili. Obrana skupiny sa rozpadla a cez Demandice ustupujúcich vojakov musel generál Rintelen osobným zásahom s revolverom v ruke vrátiť na pozície.Veliteľ zboru generál Schmidt bol presvedčený, že za Dirlenwangerovu brigádu je potrebné postaviť mužov s guľometom, aby im zabánili v dezerciách. Keďže vojaci brigády neváhali zabiť ani vlastných dôstojníkov, k tomuto kroku nepristúpili, lebo kontrolovať jednotku v členitom teréne medzi lesmi aj tak nebolo možné.

Na mojom staršom diafilme je pohľad na kótu 235 zo západu. Tu bola 18. decembra 1944 posledná línia nemeckej obrany pred Demandicami.

Na kóte 235 na Demandickom kopci, kilometer na východ od obce bol zriadený narýchlo nový zátaras. Na vrchole kopca bol ešle pred vojnou pri stavbe novej cesty Demandice – Horné Semerovce vyhĺbený zátin, ktorý poskytoval dobré krytie proti útokom na kótu z juhu a zo severu. Do tohto priestoru bolo umiestnených niekoľko 8,8 cm protilietadlových diel (Flak), s obľubou používaných na boj s tankami. Postavenie spevňovalo aj niekoľko protitankových diel a 2 cm rýchlopalné delá. Generál Rintelen, ktorý mal na ochranu týchto prostriedkov a dediny len malú Mommovu skupinu nespoľahlivých vojakov SS, rozhodol, že Demandice nemôže brániť. Kým časť skupiny čelila na kóte 235 útoku sovietov, začal po súmraku o pol piatej evakuovať dedinu. Pri útoku na Demandický kopec bol podľa denného hlásenia pri samote Michňa vystrelený jeden tank T – 34. Zo spomienok môjho otca Ondreja Ukropa viem, že to bol čelný tank spomínanej šesťčlennej kolóny. Ostatné sa potom rozostúpili a z bokov napadli nemeckú obranu, ktorú rozstieľali. Cez zákopy prešli ostatné tanky a odpor zlikvidovali. Zo spomienok miestneho obyvateľa Štefana Michňu, ktorý býval na zmienenej samote viem, že tam po fronte ešte dlho stáli vystrelené dve T – 34, hoci v nemeckých hláseniach sa uvádza len jeden tank. Na kóte padlo osem nemeckých a sedemnásť sovietskych vojakov. Na pochovávaní tiel nemeckých vojakov sa zúčastnil aj môj otec. Ich hrob je niekoľko metrov za kamenným krížom na Demandickom kopci.

Pod rúškom tmy Rintelenova skupina opustila dedinu a o 17 hodine a desiatej minúte vyhodila do vzduch most cez potok Búr a tým prerušila cestu na Hontiansku Vrbicu a Šarovce priamo k dvanásť kilometrov vzdialenému Hronu.

Vývoj udalostí 18. decembra 1944. Rintelenova skupina ustúpila desať kilometrov na západ čím sa pre 5. gardový tankový zbor vytvoril vhodný nástupný priestor k útoku na Hron.

Generál Rintelen na kopci západne nad Demandicami vybudoval nový protitankový zátaras. Zátarasom prehradil údolie potoka Búr aj južne a severne od Demandíc. Na tento úsek obrany bolo sústredených 14 protilietadlových 8,8 cm diel a jedno protitankové 7,5 cm delo. Za severnou líniu obrany v Santovke medzi parkom a vinicami boli umiestnené ďalšie 88 mm delá.

Sovietske jednotky po boji na kóte 235 obnovili útok a ešte večer obsadili Demandice. V okolí dediny sa z troch strán tiahla frontová línia a bolo tomu tak ešte niekoľko dní. Medzi Demandicami a Maďarovcami (v súčasnosti južná časť Santovky), pozdĺž cesty v Maďarovskej hôrke, sovietske jednotky vykopali zákopy z ktorých bránili prístup k Demandiciam zo severu. Na juhozápadnom ostrohu zo Studenej doliny umiestnili protitankové delá. Jeden z okopov pre ne, rovnako ako zmienené strelecké okopy sa dajú rozoznať v teréne doteraz. Nad týmto postavením na časti Čepek, severne od Deamndíc, boli rozmiestnené delostrelecké batérie. Z tohto miesta je rozhľad na celú Santovskú planinu. Pri obnovenom útoku 6. gardovej tankovej armády, ktorý nasledoval o dva dni, bola odtiaľto vedená delostrelecká príprava.

Pohľad na Deamndice z miest kde sa 19. a 20. decembra 1944 tiahla okolo Veterného majera línia protitankového zátarasu Rintelenovej skupiny.

Na pobyt ustupujúcej Rintelenovej skupiny spomína miestny obyvateľ Ján Bisztriczki. Ako chlapcovi sa mu vryl do pamäti obraz štyroch nemeckých vojakov, ktorí zablatení a premrznutí vošli do ich kuchyne aby sa zohriali a najedli. Z vreciek vybrali po hrsti suchej fazule, ktorú si opiekli na rozpálenej platni kuchynského šparheltu a zjedli ju. Všetci si kľakli k posteli a oprúc sa o ňu lakťami sa pomodlili. Po modlidbe odišli do zimnej tmy. Podľa iného svedectva v jednej z domácností v česti Pivničky sedel za stolom nemecký vojak, ktorému sa domáci snažili vysvetliť, že Rusi už prebehli záhradami, aby utekal. On však zrejme zmožený vojnovým životom čosi povedal, vytiahol revolver a prestrelil si hlavu. V našom dvore za múrom Baťovho obchodu stál počas delostreleckej paľby z náprotivného kopca jeden červenoarmejec. Granát, ktorý explodoval na múre náško domu len tri metre pred ním, ukončil jeho život. Otec ho pochoval nasledovný deň v záhrade za susedným obecným domom. V roku 1946 jeho telo exhumovali a previezli na cintorín do Štúrova.

Nebola to posledná obeť z radov Červenej armády v našej obci. Na poliach západne od dediny pred líniou nemeckej obrany padlo ďalších dvadsať päť vojakov. A to dedinu ešte čakal letecký nálet a bombardovanie sústreďujúcich sa jednotiek 6. tankovej armády. Obyvatelia obce sa skrývali pri prechode frontu v pivniciach. V mojej pivnici v svahu Bujdošky našlo úkryt niekoľko rodín. Počas jej rekonštrukcie pred rokmi mi chodili staré tetušky z ulice pod Bujdoškou ukazovať, na ktorom mieste mali slamníky a s počudovaním nachádzali v stene klince na ktoré si vešali lampy. Vchod do pivnice chlapi zatarasili kmeňmi agátov, nechajúc malú medzeru, aby mohli vychádzť a vchádzať dnu. Aj napriek nebezpečenstvu sa museli postarať o domáce zvieratstvo a obzrieť, či im ešte stojí dom. Žiť chceli aj po vojne.
Keď sa zdalo, že front je už dosť vzdialený, dedina sa stala rušným komunikačným bodom. Na kolóny amerických Studebackerov, ktorými boli sovieti vybavení si dedinčania ťažko zvykali. Žiaľ, strety s autami stáli životy dvoch Demandičanov.

Pokračovanie: "Tanková bitka o Ipeľskú bránu - Veľká rošáda“, nabudúce.

Tank battle of Ipel Gate - Breakthrough

Very little is known about fighting in the lower reach of the Ipel river in December 1944. At that time, the area between the Ipel and the Hron was still part of the Hungarian territory and thus most of information can be obtained from Hungarian sources, archives of the fighting parties and from the memories of Soviet, German and Hungarian soldiers. These happenings have also been described in great detail by the Hungarian military historian Norbert Szamveber in his work „Páncélosok a felvidéken. Páncélosütközetek a Dunától északra 1944 – 1945“ (Tankists at "Horny vidiek". Tank battles north of the Danube 1944 - 1945.) published by the publishing house Puedlo. Thanks to this source, it is now possible to obtain much information about the fighting in the surroundings of Demandice and also to verify the memories of surviving inhabitants. Demandice remained in the midst of war tumults until the end of March 1945. From said sources, I have attempted to recreate the image of those days' happenings.

nedeľa 7. decembra 2014

Bojové cesty Demandičanov vo Veľkej vojne

V lete roku 1914 môj starý otec Július Tunák prežíval ako obuvnícky tovariš najkrajšie mesiace svojho života v Budapešti. Tu ho zastihlo vyhlásenie vojny Srbsku. V nadšení národov Európy pre novú vojnu patril k tým, čo sa ako dobrovoľníci hlásili do armády, veriac, že do Vianoc budú ako vitézy doma. Nadšení sedliaci si mysleli, že sa zo srbského ťaženia vrátia ešte pred skončením žatvy. Ich vojnové cesty boli omnoho dlhšie. A tak sa starký, našťastie z vojny vrátil živý a zdravý ba aj pred Vianocami, ibaže v roku 1918. V tom roku prišiel domov z ruského zajatia aj môj starý otec Ján Ukrop.

Na začiatku vojny „Za cisára pána!“. Po nej sa vracali do republiky.
(Z archívu rodiny Szobi)

Osudy vojakov vo vojnovom ťažení predurčovalo ich zaradenie do armádnych jednotiek rakúsko – uhorskej armády. V dualisticky usporiadanom štáte mala krajina spoločnú hlavu štátu, menu, zahraničnú politiku a armádu. V nej sa ale prejavovala štruktúra cisárstva v tom, že existovali cisárske a kráľovské pešie pluky a zembranecké jednotky organizované v rámci jednotlivých zemí cisárstva. V Uhorsku to boli honvédi, ktorí sa grupovali do honvédskych peších plukov. Osoby, ktoré nemohli byť zaradené do cisárskych alebo honvédskych jednotiek plnili povinnosti v domobrane. Mohli slúžiť aj bez zbrane, ako príslušníci pracovných útvarov, plniac úlohy pre armádu.
Muži z nášho okolia patrili teda do dvoch povolávacích obvodov. Do obvodu ostrihomského c.k. pešieho pluku č. 26 a do nitranského honvédskeho pluku č. 14. Oba pluky boli na začiatku vojny určené pre použitie na východnom – ruskom fronte. To určilo osudy našich starých otcov vo Veľkej vojne, ako sa jej začalo hovoriť. Veď už po dvoch týždňov od vypovedania vojny Srbsku, bolo vo vojnovom stave v Európe 33 krajín.

Dvadsiaty šiesty pluk bol založený cisárom Karolom III. v roku 1717. Sídlil v Ostrihome. Bojovým krstom prešiel v protitureckej vojne v bitke pri Zimoni v roku 1717. Zúčastnil sa bojov s napoleónskymi vojskami a tiež na okupácii Bosny v roku 1878, anexia ktorej a atentát v Sarajeve predurčili aj osudy pluku ba ja Rakúsko – Uhorska.

Vo Veľkej vojne bol pluk určený na boje v Galíci na ruskom fronte. Počas Brusilovovej ofenzívy v roku 1916 bol v podstate zničený keď stratil polovicu mužstva. V roku 1917 sa ešte jeho časti dostali na taliansky front a koniec vojny ho zastihol na západnom fronte. Osudy pluku sú osudmi aj vojakov z Demandíc rovnako ako tých čo bojovali v 14. honvédskom pluku. Zložený bol z 85 percent zo slovenských vojakov. Služobným jazykom v honvédskych plukoch bola maďarčina. Na front bol vypravený po trase Levice – Nitra z jeho domovských dislokácií a železnicou cez Leopoldov – Žilinu – Tarnow do Lancutu. Ohňovým vojnovým krstom prešiel už 24. augusta 1914 ako súčasť 37. divízie čeliac ruskej ofenzíve pri Andrzejowe. 14. honvédsky pluk, si získal prívlastok elitnej jednotky. Začiatkom septembra so striedavými úspechmi bojuje v priestore Tarnawka – Olszanka odkiaľ koncom mesiaca ustupuje k ústiu rieky Nida.
Prvý februárový týždeň sa ocitá na južnom brehu rieky San medzi Ruskiem a Zatwarnicou. Postupne sa prebíjal na sever. Z ruského frontu bol stiahnutý začiatkom mája. Po preskupení a doplnení sa po trase Nyíregyházu-Budapešť-Bratislavu-Gänsendorf-Přerov-Krakov-Tarnow na Czarnu dostal späť na front. V júni 1915 veľký počet vojakov padol počas bojov pluku, pre vyčerpanosť a zblúdenie do zajatia.

      V lete 1916 čelí pluk ofenzíve ruských vojsk ešte pred začiatkom Brusilovovej ofenzívy. 28. júla podnikajú Rusi silný útok na pozície pluku, pričom väčšina II. a III. práporu padla do zajatia. 8.-11. septembra je pluk nahradený. Nasleduje pochod na Vojmice a odtiaľ na Wladimir Wolynski a jedenásteho nastupujú na vlak aby vyplnili medzeru na východnom fronte vzniknutú vstupom Rumunska do vojny. Po trase Wladimir Wolynski-Jaroslau-Sátoaljaújhely-Čop-Carei, sú vyložení v Deji 14. septembra a peším pochodom smerujú na Osorhel. Po týždennom pochode sa dostali na líniu frontu Ideciu de Jos – Sattelberg kóta 756 – Mocsáros. V Rumunsku bojuje pluk až do augusta 1918.
      V druhej polovici augusta 1918 je prevelený na taliansky front cez Brašov-Simeria-Arad-Szeged-Szabadka-Baja-Dombóvár-Kaposvár-Gyékényes-Laibach-Udine do Pordenone, tam je vyložený a peším pochodom sa dostáva do Mansue. Tu absolvuje výcvik pre potreby nového frontu. Avšak už v polovici septembra nastupuje na železničnú prepravu po trase Casarsa-Gemona-Pontafel-Rosenheim-Ulm a/d Donau-Bietigheim-Erstein, tam bol vyložený a peším pochodom pokračuje na Westhausen a Kerzfeld, Uttenheim, kde prebehol výcvik podľa plánov.
      Pluk je premiestnený na Heiligenstein-Goxweiler a Walf, kde pokračuje výcvik a vybavovanie zvláštnym vojenským výstrojom. Prvý novembrový týždeň nasleduje pochod na Dambach-Blienschweiler-Epfig-Andlau-Bernhartsweiler-Reisfeld-St. Moritz-Hochwart-St. Peterholz-Thannweiler; tam stavia zadné línie pre Nemcov.

      V deň vyhlásenia prímeria jedenásteho novembra prebehla v pluku menšia rebélia v Dambachu. Už dvanásteho začínajjú vojaci nitranského honvédskeho pluku peší pochod smerom domov cez Hochdorf-Unter Jesingen-Eningen-Lonzingen-Schelkingen-Ulm. Na tento pochod spomínal aj môj starý otec. Veliteľom jeho čaty bol neskôr známy bratislavský mäsiar Manderla a ten sa rozhodol, že ak už prežili vojnu nemali by sa dať zabiť v preplnených vlakoch v bežných železničných nešťastiach. Manderlova jednotka prešla pozdĺž Dunaja do Nitry takmer tisíc kilometrov. Ostatok pluku sa od 24 novembra prepravil železnicou z Ulmu cez Mníchov-Salzburg-Viedeň-Bratislavu do Nitry, tam prebehla 28. demobilizácia a mužstvo sa rozišlo do nového štátu – Československej republiky.
      Môj starý otec sa k šusterskému pangeľu nikdy neposadil. Z rodných Brhloviec sa priženil na Santov a tu gazdoval na svojich políčkach. Do smrti spomínajúc na najkrajšie roky v Pešti ale aj tie na fronoch, ktoré ho o ne pripravili. Mal šťastie a z frontu sa vrátil. Jedenásť mužov, ktorých mená sú na obecnom pamätníku také šťastie nemalo.

Podrobné informácie nájdete v príspevku „Prehľad bojovej činnosti Uhorského kráľovského nitrianskeho 14. honvédskeho pešieho pluku od 1. augusta 1914 do 28. novembra 1918. (Felvidék és Kárpátalja hadtorténete 1914-1918, str. 178-183). Zostavil: vitéz Károly Németh (Deisler), bývalý veliteľ pluku. Preložil a spracoval: Pavol Rusnák.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Bojové cesty Demandičanov vo Veľkej vojne

War paths of the Demandicians in the Great War

In summer 1914, my grandfather Julius Tunak was enjoying the best months of his life in Budapest, working as shoemaker's fellow. Here, he was taken aback by the declaration of war to Serbia. Amidst European peoples' excitement for this new war, he also volunteered for military service believing that by Christmas time they would all be victorious and back home. The thrilled peasants thought they would return from the Serbian campaign long before the end of the harvest time. Their war paths, however, were much, much longer. And so it came to pass that my grandpa fortunately returned from war alive and healthy, even before Christmas time, but in the year 1918 (4 years later). My other grandfather Jan Ukrop returned from Russian captivity in the very same year.

nedeľa 23. novembra 2014

Demandická galéria „Pod Bujdoškou“

V sobotu 8. novembra 2014 v popoludňajších hodinách sa pri pamätníku padlých vojakov konala pietna spomienka pri príležitosti stého výročia vypuknutia 1. svetovej vojny. Za zvukov hymny a hymnických piesní a za prítomnosti starostu Demandíc Ing. Attilu Kürthyho sa obyvatelia a príbuzní vojakov padlých vo svetových vojnách pri modlidbe a poetickom slove poklonili ich pamiatke. Po pietnom akte v kinosále Milan Ukrop v hodinovom pásme pri premietaní dobových fotografií z rodinných albumov hovoril o osudoch vojakov z Demandíc na vojnových bojiskách. V podvečer starosta obce odovzdal do užívania obecnú galériu ktorej kurátorom je miestny rodák Milan Ukrop. Prvá expozícia je venovaná vojakom padlým vo svetových vojnách a bola doplnená exponátmi zapožičanými Military Historical Museum Pohronský Ruskov-Oroszka.

Pietna spomienka

Starosta Demandíc Ing. Attila Kürthy počas príhovoru k ptítomným.

Veniec obetiam vojen.

Príhovor Milana Ukropa (8. novembra 2014)

Vážené dámy a páni!

Dovoľte mi, aby som sa k Vám prihovoril z tohto pietneho miesta ako demandický rodák a člen rodiny ktorej meno je vytesané do pamätnej dosky pred nami. Desiatky mien na nej pripomínajú ľudské obete dvoch svetových vojnových konfliktov, ktoré neobišli ani našu obec.

V žiadnej armáde si vojak nemôže vybrať v akej vojne chce bojovať. Ide tam, kam ho vojenské velenie pošle. Uprostred tohto leta uplynulo sto rokov od vypovedania vojny Rakúsko-Uhorska Srbsku. Po tomto akte sa za niekoľko týždňov v Európe dostalo do vojnového stavu 33 štátov. Po temer pol storočí mieru sa začala vojna, ktorá dostala názov Veľká vojna. A skutočne bola veľká, nielen počtom bojujúcich národov ale hlavne dôsledkami. Dôstojnícke zbory všetkých zúčastnených strán počas obrovského rozvoja, ktorý priniesla technická revolúcia, zaspali dobu. Vojnový ošiaľ živený všadeprítomným nacionalizmom si vyberal krvavú daň aj preto, že vojenská taktika sa novej dobe neprispôsobila. Státisíce vojakov ich velitelia v rojniciach hnali pred nové zbrane ako guľomety, ťažké delá, letecké bomby a prvú hromadnú zbraň masového zabíjania – bojový plyn.

     Vojaci z Demandíc slúžili v 26. cisárskom a kráľovskom pešom pluku a v 14. honvédskom pešom pluku. V týchto jednotkách prešli všetky bojiská 1. svetovej vojny. 26. pluk bol už v roku 1916 úplne zničený na ruskom fronte počas Brusilovovej ofenzívy. 14. pluk prešiel strastiplnú cestu aj na rumunskom, talianskom i francúzkom fronte a bol považovaný za elitnú jednotku.
     Bieda a hlad v zázemí viedli k zúfalstvu aj v zákopoch. Jeden obyčajný francúzky vojak bol poľným súdom odsúdený a zastrelený preto, že svojim spolubojovníkom povedal, že toto nezmyselné a šialené zabíjanie sa neskončí víťazstvom na bojisku ale revolúciou, ktorá zvrhne režimy, ktoré ho uskutočňujú. Jeho posolstvo mocipáni nepochopili. A pritom mal pravdu. Po rokoch bojmi vysilená Európa sa vzoprela. Revolúcie v Rusku, Nemecku a Maďarsku zmenili politickú a geografickú tvár Európy. Dotkli sa aj Demandíc, ktoré sa stali súčasťou Československej republiky.
     Trvalo len dve desaťročia, kým ľudstvo zabudlo na desiatky miliónov obetí Veľkej vojny. Snaha po revanši priviedla demandických mužov znovu na bojiská. Straty na životoch boli ešte väčšie. Táto vojna bola o to tragickejšia, že sa viedla aj na rasovom princípe a boje sa dotkli aj územia Demandíc. Na frontoch, v zajatí, vo vojenských špitáloch, počas holokaustu a pri prechode frontu našou obcou prišlo o život celkom 120 vojakov a civilistov. Zoznam na pomníku pred nami zďaleka nie je úplný.
     8. mája sme si pripomenuli 70 rokov od deportácie demandických židovských rodín do geta v Šahách. V plynových komorách Osviedčimu zahynuli dve desiatky našich rodákov. A preto aj ich mená by si zaslúžili byť na doskách obetí vojny.
   Tento rok o niekoľko týždňov uplynie aj 70 rokov od oslobodenia obce od fašizmu predstavovaného v posledných mesiacoch vojny krutovládou strany Šípových krížov. Osemnásteho decembra 1944 sa Demandice dočkali mieru, aj keď po tri mesiace sužované vo frontovom pásme. V tento deň s obetovaním niekoľkých desiatok životov boli Demandice oslobodené vojskami 2.ukrajinského frontu. Aj túto obeť majme na zreteli.

Vážené dámy a páni!

Pre víťazov aj porazených by malo byť prirodzené, že spomínaním na mŕtvych osvedčujú ako vidia sami svoj vnútorný svet a ako vnímajú minulosť. Spomienkou na mŕtvych potvrdzujú, či sa z nej nejako poučili, aby sa vyhli vojnám, a ak to nie je možné, aby vo vedomí každého bola aspoň malá nádej, že ak odíde z tohto sveta inak ako chcel, že sa nájde človek , čo si na neho spomenie, zapáli sviečku alebo prinesie kvet na jeho počesť.

Myslím, že sme svojou dnešnou prítomnosťou túto nádej obetí vojny naplnili.

Česť pamiatke martýrov vojny.

Slávnostné otvorenie galérie
„Pod bujdoškou“