Pre práve dospelých chlapcov mal september zvláštnu atmosféru. Nie preto, že by ako zvyčajne išli opäť do školy, ale preto, že boli v očakávaní odchodu na vojenčinu a to v rôznych dramatických až tragických časoch.Za ostatných sto rokov naši chlapci a muži slúžili v armádach piatich štátov a 36 z nich prišlo o svoje životy.
Najstaršia zmienka o vojenskej angažovanosti Demandičanov sa vzťahuje k revolučným rokom 1848/1849. Vtedy k maďarskému honvédskemu vojsku do 18. práporu Komárom-Vác narukovalo od nás šesť chlapov. Komárňanská posádka prichyľovala demandických chlapcov aj neskôr. Službu u husárov sa mi podarilo zdokumentovať aj jednou z fotografií, ktoré mi poskytla rodina Fusiovcov. Pôsobenie v c. k. armáde sa končilo tragickou etapou 1. svetovej vojny v ktorej padli jedenásti Demandičania.
Slovenskí chlapci okrem bežných ťažkostí, ktoré sprevádzali nástup na vojenčinu, museli prekonávať aj jazykovú bariéru či už za monarchie ale aj potom, keď museli slúžiť pod Miklóšom Horthym. Za prvej republiky to bolo zas opačne pre našich maďarských vrstovníkov. Za tatíčka Masaryka sa z Demandíc rukovalo do šahanských kasární nesúcich meno generála Pellé. To ovšem nebol predok neskôr svetoznámeho futbalistu, ale francúzky generál veliaci československým vojskám pri vytváraní republiky.
Dostať sa na vojenčinu za prvej republiky bola síce povinnosť, ale kritéria pri asentírke, teda pri odvode, boli veľmi prísne. Ten kto bol odvedený na prvý raz zároveň získal povesť poriadneho chlapa, ktorý nemusel na odvody chodiť v neskorších rokoch. Takúto povesť mal aj môj strýc Martin Ukrop. Byť spod vojenskej povinnosti vysuperovaný bola dosť veľká vada, lebo takýto mládenec sa nepovažoval za plnohodnotného chlapa.
Po obdržaní pozdravov z doplňovacieho veliteľstva armády bolo v septembri jasné, kto si bude najbližšie v dedine pospevovať „ prvého októbra rukovať mám“. Mal na to vždy príležitosť počas regrútskej zábavy, ktorú usporiadali regrúti ako rozlúčku so slobodou na dva roky . Konala sa v kultúrnom dome a spravidla to s kultúrou veľa dočinenia nemalo. Regrúti si predovšetkým dobre uhli, keď sa s nimi kde kto chcel rozlúčiť, prípadne im dať ako vyslúžilý vojak pár dobrých rád tiež pri dobre kyslom oteláčiku.
Z Demandíc sa prv odchádzalo do kasární spoločne na voze, ktorý bol prichystaný na priestranstve pred Eislerovou krčmou. Keď už bolo po fronte zriadené autobusové spojenie, odchádzalo sa jednotlivými spojmi podľa toho, kam mal dotyčný povolávací rozkaz. V československej ľudovej armáde platilo pravidlo, podľa ktorého sa nesmelo slúžiť blízko domova. Keďže nás ohrozovali západní imperialisti, museli sme väčšinou rukovať do posádok v západnom vojenskom okruhu, teda do Čiech. Často i k Pohraničnej stráži. V službe na hranici zahynul v roku 1953 aj jeden zo synov nášho suseda Martina Štutiku, Ladislav. Ako malý chlapec sa pamätám na jeho pohreb s vojenskými poctami.
Napätosť doby a obrovské rozmery armády sme pociťovali ešte ako deti. Pre nás chlapcov vyrastajúcich v päťdesiatych rokoch to však bolo eldorádo. Demandice ležiace na vojenskej strategickej ceste boli miestom častých presunov vojska a tiež cvičení, ktoré prebiehali v chotári. Na svoje sme si prišli spravidla v októbri, keď už úroda na poliach armádnym hrám príliš neprekážala. Každoročne sme sa v niektorú z jesenných nocí budili na rachot pásov tankov T34 ale aj novších typov. Kľudne sme to však pod perinou vydržali do rána, vediac, že o nič neprídeme a že to je ešte len predvoj vojskového presunu.
Ráno sa nám pravdupovediac do školy vôbec nechcelo, lebo dívať sa zo šianca na tanky bolo lepšie než písať diktáty a sloh. Keďže škola bola na opačnej strane cesty, neprerušený prúd obrnenej techniky sme museli prekonávať vhodným načasovaním nášho prebehnutia cez medzeru medzi dvoma tankami. Dnes by si pri nástupe do školy za takýchto podmienok riaditeľ vyžiadal asistenciu celého dopravného inšpektorátu. Neskutočne sme sa tešili na skončenie vyučovania, veď tanky a autá ešte stále hučali.
Obed nás v ten deň domov nelákal ani v najmenšom. Po ceste zo školy sme išli zaujať vhodné pozorovacie stanovištia. Nový most cez Búr potok ešte nebol a preto sa kolóna vojska pohybovala od Ďarmôt dolu kopcom na most cez potok, vtedy jediný cestný, pri Zátureckovcoch a Kolárovcoch. Potom pred Gazdíkovcami zabočili doľava a na križovatke na Šahy. Následne sa stroje s revom štverali kilometrovým stúpaním na kopec Pri kríži aby ich hluk zanikal za hrebeňom kopca. Čakalo ich ešte päťdesiat kilometrov na Oremov laz, medzi vojakmi jednoducho Oremláz. Pre náročný horský terén to bol strašiak vojakov, ktorí tu mali nacvičovať svoju nebojácnosť v boji.
Iste nikto z tých tisícov vojakov, ktorí sa každoročne cez Demandice premleli na Oremláz a z neho ani netušili, že pán Orem a jeho milá pani Oremová, po ktorých tento laz vo výcvikovom priestore niesol meno, sú obyčajní skromní starkí, ktorí bývali v dome vedľa môjho strýca Juraja Ukropa a povyše domu Juraja Fekiača. V tom domku bývali dve rodiny .Gazdíkovci so synom Emilom a oni. Kým Gazdíkovci prišli do Demandíc po zatopení ich dediny Oravskou priehradou, Oremovcom takýto osud pripravila armáda. Ich laz bol uprostred terajšieho výcvikového priestoru Lešť a tak museli tiež zmeniť adresu. Keď zostarli ešte viac, odsťahovali sa do Šiah do činžiaka. Pri lúčení sa pani Oremová darovala mojej mame pekný stojan na ovocie a na kompóty. Mama ho ochraňovala do svojich posledných dní. Dnes ho mám ja na chate ako spomienku na týchto milých starkých. Na Demandice, ktoré ich po strate domova prichýlili nezabudli a podľa ich želania sú pochovaní na demandickom cintoríne.
Najväčšou atrakciou bolo sledovanie prechodu tankov cez most ponad Búr potok. Pred mostom tak ako teraz, aj vtedy bola umiestnená značka uvádzajúca jeho únosnosť. V tankistoch vyvolávala asi rešpekt, lebo pred mostom vždy dobre pridali aby ho mali čím skôr za sebou. Most vlastne nieslo niekoľko oceľových profilov v tvare I a tie sa pod váhou tanku ohýbali ako naše luky z palíc. V nás to vyvolávalo nadšenie a vždy pri prechode tanku sme zvýskli. Pochopiteľne sme to mohli pozorovať len tesne učupený poniže mosta. Pravdu povediac sme sa tešili, že raz sa to nejakému tanku nepodarí. No nestalo sa. Naši tankisti boli dobre vycvičení.
Ďalším atraktívnym miestom boli obe zákruty. Cesta bola temer do polovice šesťdesiatych rokov ešte prašná, udržiavaná demandickým cestárom Régi báčim. Ten mal po presune veru dosť roboty. Tanky svojimi pásmi kyprili cestu a hlavne v zákrutách pri otáčaní o 90 stupňov vyhĺbili hlboké jarky. Do nich sme hádzali kamene a pozorovali ako ich tanky drvili. To sa nám veľmi páčilo.
Po tankovej armáde nasledovali delostrelci a motostrelci na autách. Keďže šiesty október bol sviatkom armády, vojaci mali okrem kádépečka (pre nevojakov je to konzervovaná dávka potravín ) aj rôzne sladkosti. Bolo šťastím, ak sa presúvali v týchto dňoch. Do šianca nám tak občas vletel nejaký cukrík po ktorom sme sa bystro vrhali, alebo sa ho snažili uchmatnúť ešte počas letu. Pokladom bola kocka sušenej vojenskej kávy. Bola to zlisovaná zmes kávoviny s cukrom, ktorú si vojaci zalievali horúcou vodou. Pre nás to bola ovšem najväčšia pochúťka. Lepšia ako pražená sója či krumpľový cukor z obchodu. Kocku sme obrusovali zubami a šetrili si ju ako to len šlo. Omnoho neskôr sa objavili aj v obchode a z nich nám mama varila kávu, lebo ju nemusela cediť ako sypanú meltu. Túto kávu sme museli piť a tým pre nás stratila kúzlo.
Každá kolóna raz skončila a prišli iné dni s vojenskou prítomnosťou. Po poliach sa sem tam zakopali samostatní strelci alebo dvojice, to ak išlo o guľometčíkov. K nim sme chodili najradšej. V ešte nevyoranej repe na Čepeku sme pátrali po zápalných šnúrach, ktorými vojaci odpaľovali imitácie delostreleckej paľby. Z vojenského materiálu sme si zvlášť cenili hliníkové patróny po svetliciach. Vždy sme dúfali, že práve tá čo sa zabelela pred nami bude plná. Šťastie sme na to našťastie nemali. Na nohaviciach sa nám bežne hompáľali poistky od delobuchov, za ktoré sa dalo kadečo vymeniť. Po čase sa presun konal v opačnom smere a užili sme si zas.
Začiatkom júla sa pravidelne na Bujdoške povyše Krnáčovho a Kmeťkovho domu usalašili na letný tábor vojaci zo šahanskej posádky . Ohromne sme im závideli, že celé leto mohli spávať v stanoch, lebo z nás veru nikto stan nemal. Na dvore sme si preto robili zo starých plachiet určených kedysi na sušenie obilia stanové áčka a pod nimi hrali karty. Do tábora sme nesmeli a tak sme aspom behali po schodíkoch vybudovaných vojakmi do svahu Bujdošky nad miestom neskôr postaveného nového domu Kmeťkovcov. Leto i prázdniny sa každoročne skončili a my sme sa tešili na jesenné manévre.
To platilo len do dvadsiateho augusta 1968, keď sa v noci cez Demandice opäť hrnulo vojsko, ale nie československé. Sovietske kolóny pravidelne v dedine smrdeli ruským benzínom vyše dvadsať rokov pri ich neustálom pendlovaní zo Štúrova na Oremláz .
V celých päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sme sa tešili aj z prítomnosti vzdušných síl, ktoré k nám zalietavali z Maďarska. Na druhej strane hranice bola letecká strelnica a tak bombardéry v noci i počas dňa nalietavali nad ňu ťahajúc na lane trojuholníkový terč, do ktorého sa protilietadlovci triafali. Po otočke okolo Demandíc sa za niekoľko minút z horského masívu Boržoňu ozývalo bafkanie kanónov.
V súčasnosti i v minulosti Demandičania slúžili aj v letectve. Inžinier Kúrthy bol a Ing. Kajas je v súčasnosti stíhací pilot. Ich kúsky, ako aj akrobacia ďalších posádok Migov zo Sliača nám počas jasných jesenných dní spestrujú oblohu a plašia škorce na vinici.
Je zas október a v Demandiciach nemôžu chýbať vojaci a spomienky na nich.
Najstaršia zmienka o vojenskej angažovanosti Demandičanov sa vzťahuje k revolučným rokom 1848/1849. Vtedy k maďarskému honvédskemu vojsku do 18. práporu Komárom-Vác narukovalo od nás šesť chlapov. Komárňanská posádka prichyľovala demandických chlapcov aj neskôr. Službu u husárov sa mi podarilo zdokumentovať aj jednou z fotografií, ktoré mi poskytla rodina Fusiovcov. Pôsobenie v c. k. armáde sa končilo tragickou etapou 1. svetovej vojny v ktorej padli jedenásti Demandičania.
Vojak 12. regimentu c. k. armády v Komárne
Slovenskí chlapci okrem bežných ťažkostí, ktoré sprevádzali nástup na vojenčinu, museli prekonávať aj jazykovú bariéru či už za monarchie ale aj potom, keď museli slúžiť pod Miklóšom Horthym. Za prvej republiky to bolo zas opačne pre našich maďarských vrstovníkov. Za tatíčka Masaryka sa z Demandíc rukovalo do šahanských kasární nesúcich meno generála Pellé. To ovšem nebol predok neskôr svetoznámeho futbalistu, ale francúzky generál veliaci československým vojskám pri vytváraní republiky.
Dostať sa na vojenčinu za prvej republiky bola síce povinnosť, ale kritéria pri asentírke, teda pri odvode, boli veľmi prísne. Ten kto bol odvedený na prvý raz zároveň získal povesť poriadneho chlapa, ktorý nemusel na odvody chodiť v neskorších rokoch. Takúto povesť mal aj môj strýc Martin Ukrop. Byť spod vojenskej povinnosti vysuperovaný bola dosť veľká vada, lebo takýto mládenec sa nepovažoval za plnohodnotného chlapa.
Martin Ukrop ako príslušník pohraničného pluku
Po obdržaní pozdravov z doplňovacieho veliteľstva armády bolo v septembri jasné, kto si bude najbližšie v dedine pospevovať „ prvého októbra rukovať mám“. Mal na to vždy príležitosť počas regrútskej zábavy, ktorú usporiadali regrúti ako rozlúčku so slobodou na dva roky . Konala sa v kultúrnom dome a spravidla to s kultúrou veľa dočinenia nemalo. Regrúti si predovšetkým dobre uhli, keď sa s nimi kde kto chcel rozlúčiť, prípadne im dať ako vyslúžilý vojak pár dobrých rád tiež pri dobre kyslom oteláčiku.
Z Demandíc sa prv odchádzalo do kasární spoločne na voze, ktorý bol prichystaný na priestranstve pred Eislerovou krčmou. Keď už bolo po fronte zriadené autobusové spojenie, odchádzalo sa jednotlivými spojmi podľa toho, kam mal dotyčný povolávací rozkaz. V československej ľudovej armáde platilo pravidlo, podľa ktorého sa nesmelo slúžiť blízko domova. Keďže nás ohrozovali západní imperialisti, museli sme väčšinou rukovať do posádok v západnom vojenskom okruhu, teda do Čiech. Často i k Pohraničnej stráži. V službe na hranici zahynul v roku 1953 aj jeden zo synov nášho suseda Martina Štutiku, Ladislav. Ako malý chlapec sa pamätám na jeho pohreb s vojenskými poctami.
Vľavo Demandičan Štefan Kováčik počas základnej vojenskej služby
Napätosť doby a obrovské rozmery armády sme pociťovali ešte ako deti. Pre nás chlapcov vyrastajúcich v päťdesiatych rokoch to však bolo eldorádo. Demandice ležiace na vojenskej strategickej ceste boli miestom častých presunov vojska a tiež cvičení, ktoré prebiehali v chotári. Na svoje sme si prišli spravidla v októbri, keď už úroda na poliach armádnym hrám príliš neprekážala. Každoročne sme sa v niektorú z jesenných nocí budili na rachot pásov tankov T34 ale aj novších typov. Kľudne sme to však pod perinou vydržali do rána, vediac, že o nič neprídeme a že to je ešte len predvoj vojskového presunu.
Ráno sa nám pravdupovediac do školy vôbec nechcelo, lebo dívať sa zo šianca na tanky bolo lepšie než písať diktáty a sloh. Keďže škola bola na opačnej strane cesty, neprerušený prúd obrnenej techniky sme museli prekonávať vhodným načasovaním nášho prebehnutia cez medzeru medzi dvoma tankami. Dnes by si pri nástupe do školy za takýchto podmienok riaditeľ vyžiadal asistenciu celého dopravného inšpektorátu. Neskutočne sme sa tešili na skončenie vyučovania, veď tanky a autá ešte stále hučali.
Obed nás v ten deň domov nelákal ani v najmenšom. Po ceste zo školy sme išli zaujať vhodné pozorovacie stanovištia. Nový most cez Búr potok ešte nebol a preto sa kolóna vojska pohybovala od Ďarmôt dolu kopcom na most cez potok, vtedy jediný cestný, pri Zátureckovcoch a Kolárovcoch. Potom pred Gazdíkovcami zabočili doľava a na križovatke na Šahy. Následne sa stroje s revom štverali kilometrovým stúpaním na kopec Pri kríži aby ich hluk zanikal za hrebeňom kopca. Čakalo ich ešte päťdesiat kilometrov na Oremov laz, medzi vojakmi jednoducho Oremláz. Pre náročný horský terén to bol strašiak vojakov, ktorí tu mali nacvičovať svoju nebojácnosť v boji.
Iste nikto z tých tisícov vojakov, ktorí sa každoročne cez Demandice premleli na Oremláz a z neho ani netušili, že pán Orem a jeho milá pani Oremová, po ktorých tento laz vo výcvikovom priestore niesol meno, sú obyčajní skromní starkí, ktorí bývali v dome vedľa môjho strýca Juraja Ukropa a povyše domu Juraja Fekiača. V tom domku bývali dve rodiny .Gazdíkovci so synom Emilom a oni. Kým Gazdíkovci prišli do Demandíc po zatopení ich dediny Oravskou priehradou, Oremovcom takýto osud pripravila armáda. Ich laz bol uprostred terajšieho výcvikového priestoru Lešť a tak museli tiež zmeniť adresu. Keď zostarli ešte viac, odsťahovali sa do Šiah do činžiaka. Pri lúčení sa pani Oremová darovala mojej mame pekný stojan na ovocie a na kompóty. Mama ho ochraňovala do svojich posledných dní. Dnes ho mám ja na chate ako spomienku na týchto milých starkých. Na Demandice, ktoré ich po strate domova prichýlili nezabudli a podľa ich želania sú pochovaní na demandickom cintoríne.
Odvedenci z Demandíc ročník narodenia 1919
Najväčšou atrakciou bolo sledovanie prechodu tankov cez most ponad Búr potok. Pred mostom tak ako teraz, aj vtedy bola umiestnená značka uvádzajúca jeho únosnosť. V tankistoch vyvolávala asi rešpekt, lebo pred mostom vždy dobre pridali aby ho mali čím skôr za sebou. Most vlastne nieslo niekoľko oceľových profilov v tvare I a tie sa pod váhou tanku ohýbali ako naše luky z palíc. V nás to vyvolávalo nadšenie a vždy pri prechode tanku sme zvýskli. Pochopiteľne sme to mohli pozorovať len tesne učupený poniže mosta. Pravdu povediac sme sa tešili, že raz sa to nejakému tanku nepodarí. No nestalo sa. Naši tankisti boli dobre vycvičení.
Ďalším atraktívnym miestom boli obe zákruty. Cesta bola temer do polovice šesťdesiatych rokov ešte prašná, udržiavaná demandickým cestárom Régi báčim. Ten mal po presune veru dosť roboty. Tanky svojimi pásmi kyprili cestu a hlavne v zákrutách pri otáčaní o 90 stupňov vyhĺbili hlboké jarky. Do nich sme hádzali kamene a pozorovali ako ich tanky drvili. To sa nám veľmi páčilo.
Po tankovej armáde nasledovali delostrelci a motostrelci na autách. Keďže šiesty október bol sviatkom armády, vojaci mali okrem kádépečka (pre nevojakov je to konzervovaná dávka potravín ) aj rôzne sladkosti. Bolo šťastím, ak sa presúvali v týchto dňoch. Do šianca nám tak občas vletel nejaký cukrík po ktorom sme sa bystro vrhali, alebo sa ho snažili uchmatnúť ešte počas letu. Pokladom bola kocka sušenej vojenskej kávy. Bola to zlisovaná zmes kávoviny s cukrom, ktorú si vojaci zalievali horúcou vodou. Pre nás to bola ovšem najväčšia pochúťka. Lepšia ako pražená sója či krumpľový cukor z obchodu. Kocku sme obrusovali zubami a šetrili si ju ako to len šlo. Omnoho neskôr sa objavili aj v obchode a z nich nám mama varila kávu, lebo ju nemusela cediť ako sypanú meltu. Túto kávu sme museli piť a tým pre nás stratila kúzlo.
Štefan Michňa, stojaci v popredí ako ženista v Liberci
Každá kolóna raz skončila a prišli iné dni s vojenskou prítomnosťou. Po poliach sa sem tam zakopali samostatní strelci alebo dvojice, to ak išlo o guľometčíkov. K nim sme chodili najradšej. V ešte nevyoranej repe na Čepeku sme pátrali po zápalných šnúrach, ktorými vojaci odpaľovali imitácie delostreleckej paľby. Z vojenského materiálu sme si zvlášť cenili hliníkové patróny po svetliciach. Vždy sme dúfali, že práve tá čo sa zabelela pred nami bude plná. Šťastie sme na to našťastie nemali. Na nohaviciach sa nám bežne hompáľali poistky od delobuchov, za ktoré sa dalo kadečo vymeniť. Po čase sa presun konal v opačnom smere a užili sme si zas.
Začiatkom júla sa pravidelne na Bujdoške povyše Krnáčovho a Kmeťkovho domu usalašili na letný tábor vojaci zo šahanskej posádky . Ohromne sme im závideli, že celé leto mohli spávať v stanoch, lebo z nás veru nikto stan nemal. Na dvore sme si preto robili zo starých plachiet určených kedysi na sušenie obilia stanové áčka a pod nimi hrali karty. Do tábora sme nesmeli a tak sme aspom behali po schodíkoch vybudovaných vojakmi do svahu Bujdošky nad miestom neskôr postaveného nového domu Kmeťkovcov. Leto i prázdniny sa každoročne skončili a my sme sa tešili na jesenné manévre.
To platilo len do dvadsiateho augusta 1968, keď sa v noci cez Demandice opäť hrnulo vojsko, ale nie československé. Sovietske kolóny pravidelne v dedine smrdeli ruským benzínom vyše dvadsať rokov pri ich neustálom pendlovaní zo Štúrova na Oremláz .
V celých päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sme sa tešili aj z prítomnosti vzdušných síl, ktoré k nám zalietavali z Maďarska. Na druhej strane hranice bola letecká strelnica a tak bombardéry v noci i počas dňa nalietavali nad ňu ťahajúc na lane trojuholníkový terč, do ktorého sa protilietadlovci triafali. Po otočke okolo Demandíc sa za niekoľko minút z horského masívu Boržoňu ozývalo bafkanie kanónov.
V súčasnosti i v minulosti Demandičania slúžili aj v letectve. Inžinier Kúrthy bol a Ing. Kajas je v súčasnosti stíhací pilot. Ich kúsky, ako aj akrobacia ďalších posádok Migov zo Sliača nám počas jasných jesenných dní spestrujú oblohu a plašia škorce na vinici.
Je zas október a v Demandiciach nemôžu chýbať vojaci a spomienky na nich.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Demandičania pri vojsku |
Demandicians in the army
For young boys who only recently reached their adulthood the month of September was always bearing a strange flavor. They were full of expectations. But this time it wasn’t due to returning back to school as usual. Their time of departure to join the military service was coming close and the age was not always a peaceful one. During the last hundred years our boys and men have been serving in the armies of five states and 36 of them lost their lives in battle.
