Nástenky - falvédők

Jedny z prvých výtvarných prejavov našich starých mám a mám, ktoré nám utkveli v pamäti, boli vyšívané nástenky, zdobiace zväčša obytné kuchyne. Viseli na stene pri stojane s umývadlom, pri sporáku, nad umývacím stolom, či pri lavičke na vedrá s vodou. Pôsobili na nás akosi mýticky. Ich nápisy sme slabikovali už ako prváčikovia. Domácnosť nejednej tetky, či babky, sme si pamätali aj podľa týchto obrázkov vyšitých na bielom plátne.

Móda vyšívaných násteniek sa k nám rozšírila z Nemecka. Keďže náš vidiek bol na severe i juhu banícky a bane prevádzkovali spravidla nemeckí vlastníci, šírenie ich zvykov do nášho okolia bolo rýchlejšie ako inde. Prvé vyšívané nástenky sa objavili v panských domoch na rozhraní 15. a 16. storočia. V tej dobe ostatné ženy v domácnostiach mali iné starosti a povinnosti, ako vyšívanie ozdôb do svojich izieb. Postupne sa tento zvyk dostal aj do stredných vrstiev, ba v 19. storočí sa masovo rozšíril aj do meštiackych a sedliackych domácností. 

     Ešte aj za našich mladých liet, v päťdesiatych rokoch, boli nástenky takmer štandardným vybavením domácností. Odzrkadľovali morálne hodnoty bežných ľudí. Jednoduchý obraz bol vyšitý podľa predlohy a spravidla po obvode opatrený aj nápisom. Motívy boli najčastejšie náboženské. Vydaté mladé ženy preferovali mravopočestné riekanky, dievčatá ľúbostné texty s kvetinovými motívmi. Rozmáhajúci sa priemysel spotrebného tovaru pamätal aj na lenivšie ženičky tým, že im dodával predtlačené nástenky, do ktorých sa mohla doplniť menej prácna výšivka. A napokon boli aj také, ktoré sa iba zavesili na stenu. 

Mnohonásobným kopírovaním sa obraz neraz vzdialil od originálu, a preto pôsobil aj groteskne. Nuž, ťažko toto hodnotiť z pohľadu nášho súčasného výtvarného cítenia. Pre mnohých je to len gýč, ku ktorému nič necítia. Nikdy si takúto nástenku nemohli pozrieť, napríklad pri načretí hrnčeka do smaltovaného vedra s vodou, a tú glgajúc, čítať trebárs poučenie „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania“. 

     Koncom päťdesiatych rokov do domácností začínali prenikať nové technológie. Čerstvo vápnom natrenú stenu už nebolo treba chrániť nástenkou. Na exponovanom mieste sa natrela olejovou farbou a tá, po viacerých dňoch, po vypustení smradu z terpentínu, poskytla tvrdú, lesklú a peknú plochu. Ibaže, to bola len plocha a na nej nič. Aby nám nástenky nechýbali, rozmohli sa vo verejných priestoroch úradov, pracovísk, námestí a jednoducho všade, lebo nový režim si osvojil propagandistickú schopnosť bývalej kuchynskej nástenky. A tak sme mali na každom pracovisku, alebo základnej organizácii všetkého, aj funkciu nástenkára. Aj tieto nástenky poväčšine zmizli. Ich hviezda zažiarila naposledy v afére „nástenkového tendra“. Dnes vešiame kadečo na nástenky- elektronické.

Nedávno som videl jednu výstavu o nástenkách, ktoré boli o politike. Našťastie, sú aj iné, tie, ktoré tvorili naše staré mamy a mamy. Už  v sedemdesiatych rokoch ich diela zapadli do štósov starých textílií na dne skríň, postavených už len v komorách. Našťastie, nostalgia mojej generácie ešte žije, a preto sa na nejednu nástenku môžeme pozrieť aj dnes. 

    V Sazdiciach žije moja vrstovníčka, ktorej rodina má po praslici korene v jednej z demandických zemianských rodín. Pani Katalin Gazdag sa roky venuje zberateľskej činnosti. Nesmiernou trpezlivosťou nazhromaždila vyše tristo vyšívaných násteniek všetkých žánrov  v štyroch jazykových podobách, lebo nástenky vyšívali ženy a dievčatá bez ohľadu na národnosť, konfesiu a vek. Zbierku pani Kataríny sme mohli vidieť aj na výstave, ktorú usporiadala v Šahách. 

     Mne sa dostalo cti, že ma so starostom Sazdíc oslovili na spoluprácu, pri spracovaní zbierky pani Gazdagovej do knižnej podoby. Rád som jej zbierku zdokumentoval do digitálnej formy a verím, že bude v blízkej budúcnosti prevedená aj do knižnej podoby, aby sa čitatelia z nášho okolia mohli vžiť do výtvarného prejavu našich predkov. 

Katalin Gazdag počas výstavy svojej zbierky v Šahách

 (Zdroj foto: MÚ Šahy)

Rodinná pamiatka, vyšívaná nástenka mojej svokry

Fotografie násteniek zo zbierky K. Gazdag: Milan Ukrop

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)

Spomienka na leto

Viacerí čitatelia môjho blogu sa ma pýtali, prečo som prestal s prispievaním na svoje stránky. Verte, že som neprestal. V uplynulých mesiacoch som veľa času venoval potulkám po rodnom kraji, a preto som blogu venoval menej času. Od jari som nazhromaždil dosť materiálu aj na ďalšie blogovanie. Mojou prioritou sa stalo spracovanie knižnej podoby spomienok na detstvo v Demandiciach. Výsledkom je tristostranová práca, ktorá snáď v budúcom roku zaujme mojich čitateľov. Mám pripravenú aj veľkoformátovú reprezentačnú publikáciu historických fotografií Demandičanov. Čitatelia budú môcť nahliadnuť do tvárí a na život svojich predkov v poslednom poldruha storočí. 

   Moje letné potulky v povodí potoka Búr, od jeho prameňa v Brhlovciach po ústie v Kubáňove, som stvárnil do 66 stranovej obrazovej publikácie, zachytávajúcej kultúrny odkaz našich predkov, žijúcich v siedmich hontianskych dedinách. Tú chcem čitateľom predstaviť ako prvú. 

      Ako to už pri tvorivej práci býva, najťažšie nie je dielo vytvoriť, ale ho priviesť na svet v knižnej podobe. To spravidla bez pomoci iných nejde. Verím, že aj tieto peripetie zvládnem a v budúcom roku budem môcť predložiť čitateľom avizované publikácie.

Stále číha

V roku 1944 sa Demandice ocitli v pásme vojnových operácií. Od 18. do 26. decembra sa chotár obce stal predpolím pre útočnú operáciu Červenej armády, ktorá obkľučovala Budapešť. Nemecká armáda z obce ustúpila 18. decembra, ale nie príliš ďaleko. Severne, západne a južne od dediny zriadila protitankové zátarasy vybavené známymi delami Flak 18 88mm. Tých bolo len na hrebeni okolo Veterného majera umiestnených dvanásť. Nuž nečudo, že sa z nich aj strieľalo.

Stále je tu! Granát z 88 mm dela, ktorý som našiel neďaleko Lenthárovho majera. Takto ležal zaborený do poľnej cesty.

Už v prvých mesiacoch po prechode frontu bola nevybuchnutá munícia neodolateľným lákadlom pre miestnych šarvancov. Nešťastie nedalo na seba dlho čakať. Na Demandickom kopci v záreze novej cesty, ktorá sa začala stavať pred vojnou boli ukryté protitankové delá. Jedno z nich vystrelilo sovietsky tank postupujúci v čele kolóny smerom na Demandice. Nasledovnou odvetnou paľbou boli nemecké, a aj neďaleko nich stojace delá v postavení maďarskej armády, zneškodnené. V palebných postoch ostala munícia do diel a s tou manipuloval jeden z troch chlapcov pasúcich na okolí dobytok. Všetci traja zahynuli. O niečo neskôr, keď sa do obce prisťahovali slovenské rodiny z Rumunska, sa to opakovalo. Výbuchom boli zabití dvaja chlapci.

     Po toľkých desaťročiach je potrebné byť stále na pozore pri pohybe po chotári, ale aj počas zemných prác. Sám som sa o tom presvedčil počas potuliek pri zbere horninových vzoriek. Sledujúc stopy vedúce k tvorbe slieňu som v hline na poľnej ceste zazrel hrdzavý kus kovu. To sa stáva často, lebo z traktorov a inej techniky pohybujúcej sa po poli občas niečo odpadne. Toto však nebol žiaden plech. Pri pozornejšom pohľade som zistil, že ide o nevybuchnutý granát vystrelený z 88 mm dela, usudzujúc podľa smeru zaborenia, z postu južne od Demandíc. Vec som včera oznámil polícii a vyslanú hliadku zaviedol k miestu nálezu. Tá privolala pyrotechnika, ktorý granát zneškodnil. 

     Trčal z poľnej cesty a prešlo po ňom nejedno auto poľovníkov a traktory. Teraz mali šťastie.

Z jarnej vychádzky

Oblievačka v Demandiciach

Demandice sa radili k východnému zvyku veľkonočného oblievania. Oblievali sme dievčatá i vydaté ženy. Západniarsky zvyk šibania korbáčom sa neujal. Najdivokejšie oblievačky sa podľa spomienok mojej mamy konali v prvých povojnových rokoch, o ktorých tvrdila, že chlapi boli po vojne ako diví. 

Oblievačka u Košúthovcov

V päťdesiatych rokoch sa tento zvyk zmiernil natoľko, že chlapi a mládenci upustili od vláčenia vedier, ktorých obsah končil na vyhliadnutej dievke. Nahradili ich plechové hrnčeky. Vedro sa nosilo pre prípad, že gazdiná zamedzila prístup k vode. Autonómna zásoba bola pri ruke. Hoci dievčatá polievanie nenávideli, dobre vykúpaným rovesníčkam aj závideli.

     Od polovice tohto desaťročia sa postupne zavádzalo aj zmierňovacie opatrenie,  a to spočívalo v pofŕkaní dievčaťa kolínskou vodou. Ani toto dievky s bohvieakou radosťou neprivítali. Kým sa dopoludnia vystriedalo niekoľko partií oblievačov, smrdeli od zmesi použitých voňaviek ako apatiekársky pes. Matky dievčat si mládenci nechceli rozhnevať, a preto na nich vodou šetrili. O to viac míňali voňavky. Zákaz podávania alkoholických nápojov mladistvým osobám nebol uplatňovaný, čo zas bola pomsta dievok na oblievačoch. Tí neraz mali v sebe viac druhov pálenky, než dievčatá vôní na sebe.

     Na obed sa s polievaním končilo. Nie však celkom. V utorok takéto právo patrilo ženám, avšak to už muži a mládenci zarána zmizli do roboty a škôl, a tak sa len zriedka stali terčom odvety.

     V archíve mám niekoľko fotografií z týchto zlatých časov.

Na našom dvore

Počas veľkonočného „opušťáku“ koncom 60. rokov

Ja s pomocníkom

Na mamičku opatrne, len s voňavkou

Sofistikované oblievanie s pištoľou na vodu

Hostina pri muzike

Na hlavnom bratislavskom trhovisku z času na čas pocítime závan života z vidieckych regiónov Slovenska. V spojení ľudovej hudby a spevu lepšie zachutia aj miestne špeciality, ktoré so sebou prinesú na predaj a konzumáciu dedinskí predajcovia. Teraz to boli Horehronci s ich spevom, zabíjačkovými špecialitami a syrmi. Ďakujeme im!

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)

Majster dreva a zlata

Bratislavský hrad vo svojich vynovených priestoroch na tri mesiace prichýlil jedenásť diel majstra Pavla z Levoče v kolekcii umelecko-remeselných predmetov doplnenej zo zapožičaných fondov 27 farností, niekoľkých múzeí a cirkevných archívov.

Výstava predstavila osobnosť majstra Pavla z Levoče ako zavŕšenie aktivít k 500. výročiu ukončenia prác na hlavnom oltári v chráme sv. Jakuba v Levoči. Je úžasné, čo pred pol tisícročím dokázali ľudia svojim umom a  remeselnou zručnosťou pri tvárnení dreva skrášleného zlatom. Aj preto sa výstava niesla pod názvom „Ruky a zlato v službe ducha“. Ak ste nemali možnosť ju vidieť, prijmite odo mňa túto sériu obrázkov, ktorá priblíži krásu a ducha spred storočí.  

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)

Demandický osud

Na správy o odchode blízkeho človeka z okruhu rodiny, alebo priateľov, nie sme nikdy pripravení. V piatok ráno, 23. februára 2018, sa zavŕšil životný osud ďalšieho Demandičana, Jána Bisztriczkého. Bol našim priateľom na Facebooku, ale hlavne v živote. Nikto koho poznám, mu inak ako Janko, nehovoril. Bol odo mňa o desaťročie starší, avšak jeho osobu som vnímal už od útleho detstva. Ich dom stál v susedstve futbalového ihriska a potoka Búr, pri ktorom sme sa vídavali.

Ján Bisztriczki

Janko sa narodil do neistých časov, 7. februára 1939. Útle detstvo prežil v  rokoch vojnového strádania. Mal dobrú pamäť a ako dieťa intenzívne vnímal to, čo sa v obci udialo v závere vojny a tesne po nej. V ostatných rokoch sme sa k týmto udalostiam v jeho spomienkach neraz vracali. Pred týmito debatami však v potoku Búr pretieklo veľa vody. Tak ako desaťročia jeho života.

     Po skončení školskej dochádzky Janko odišiel do učenia. Stal sa murárom a okrem iných stavieb po okolí, staval aj v Demandiciach. Postavil si nový rodinný dom a nechýbal azda pri žiadnej stavbe, slúžiacej doposiaľ verejným účelom. V mládežníckych rokoch sa zapájal do verejného života. S úsmevom spomínal na to, ako bol miestnym hasičom, či futbalistom. Práve počas futbalových zápasov sme sa ako diváci viac zblížili. Súc, obaja už na dôchodku, sme našli spoločnú záľubu v regionálnej histórii.

     Janko, ako starší, zachytil spomienky našich starých otcov na život počas prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Neraz to boli len drobnosti, ktoré boli pre mňa inšpiráciou na hlbší prieskum udalostí. Na druhej strane, ak som prišiel s nejakou hypotézou, vedel si spomenúť na okolnosť, ktorá ju potvrdzovala. Bol tak nepriamo spolutvorcom môjho blogu. Nezištne mi pomáhal pri zariaďovaní miestnej galérie a s manželkou organizovať podujatia v nej. Boli to zlaté časy našej spoločnej práce.

     Životné osudy svojich starých rodičov, rodičov a aj svoje dokázal pred dvoma rokmi spísať do rodinnej autobiografie, na pamiatku pre svojich potomkov, ktorých vychovali s manželkou Mandikou. Volá sa „Deméndi sors“ – Demandický osud. Pri svojej skromnosti ju dal vytlačiť len pre rodinu a zopár priateľov. Chcel som mu pomôcť s grafickou úpravou a prekladom do slovenčiny, ale žiaľ, zákerná nemoc naše plány zmarila.

     Ako spomienka na Janka Bisztriczkého nech vám znejú slová z úryvku jeho knihy, ktorými popísal do demandickej histórie kus života našich predkov a aj toho svojho.

Requiescat in pace  -  Nech odpočíva v pokoji.

Úryvok z knihy Jána Bisztriczkého „Deméndi sors“ (Demandický osud):

„Na každé hody vtedajší prvý mládenec najal cigánsku hudbu, väčšinou Péterovcov z Ruskova. Slávnosť sa konala či už v miestnosti, alebo na voľnom priestranstve. Bolo zvykom, že na jednej strane sedeli sedliacke dievky, na druhej nádennícke dievky, oboje s matkami. Sedliacka dievka smela tancovať len s mládencom, s ktorým to matka dovolila. Ak pozývajúci nemal pôdu, alebo len veľmi málo, dostal košom.

    V tom čase boli v móde tučné dievčatá. Ak dievča nebolo dosť tučné, tak ju matka naobliekala do mnohých sukieň, aby vypadala tučná a tým potvrdzovala zámožnosť. Tam, kde pri dievke nebolo matky, alebo starej matky, o tento zvyk nedbali.

    Mladí sa po nedeliach spolu prechádzali, hrali, spievali, kúpali v potoku, nestarajúc sa, kto z akej rodiny je.

    V dedine kedysi učiteľ nacvičoval s mládežou divadlo. Sedliacke dievky oddeľovali od ostatných, matky sa o to už postarali, rovnako ako o to, kto s kým bude hrať.“

Prvý zľava, Janko v školskej lavici v druhej polovici 40. rokov

V záhrade pri potoku

Prvý sprava stojí Janko Bisztriczki, ako hasič

Prvý sprava dolu, ako vyučený murár

Prvé chvíle po sobáši s manželkou Mandikou, s ktorou prežil celý život

V rozhovore so mnou v obecnej galérii, ktorú pomáhal zariadiť

Janko Bisztriczki, vľavo, pri kladení venca k pomníku demandického richtára Eleka Paczolaya

Móda detských čias

Na konci štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov sa rodilo veľa detí. Spoločnosť akoby chcela nahradiť straty, utrpené vo vojne. Boli sme silné generačné ročníky. Porovnávať vtedajšie podmienky života s dneškom nie je reálne. Žili sme skromnejšie, ale nie v biede. Rodičia sa snažili dať deťom to, čo im v ich mladosti nebolo dopriate. Veď šesť rokov mladého života prežili vo vojnových časoch, kedy fyzické prežitie bolo dôležitejšie, ako módne oblečenie na každý deň.

Rodili sme sa pod starostlivosťou pôrodnej babičky Šimonovičovej. Na tento svet sme prichádzali skôr, ako do Demandíc zaviedli elektrický prúd. O umelých vláknach a alergiách na ne sa ešte nevedelo. Jedinou výnimkou bol asi umelý hodváb z balónov, ktoré k nám lietali zo západu s nákladmi letákov. Raz jeden takýto balón ukoristil Karol Štutika, ktorý vozil každý deň nadojené mlieko do šahanskej mliekarne a pri jednej z takýchto ciest sa mu podarilo spadnutý balón doniesť domov. To sa potom prejavilo na sukniach demandických dievok. Inak sme mohli poznať nanajvýš bakelit na elektrických lampách, ale to až po zavedení elektriky, v druhej polovici päťdesiatych rokov.

     Od prvých dní sme mali na sebe bavlnené plienky, plátené košieľky, vlnené macky, tak sa volala malá kombinéza s trakmi, a vlnený svetrík. Balili nás pevne do zarolovaných vankúšov, napchatých domácim perím, aby sme sa v nich nemohli hýbať a rástli nám rovné nohy a chrbtice. 

Moje macky a macko

V albumoch viacerých rodín nachádzam fotografie, na ktorých sú aj malinkí chlapci poobliekaní do dievčenských šatočiek. Dodnes neviem, prečo to matky svojim chlapcom robili. Oblečenie detí kopírovalo módu dospelých, a tak nečudo, že na fotografii zočíte trojročné chlápätko v rajtkách, čižmičkách a saku, ako to nosili ich otcovia. To bolo oblečenie len na sviatočnú príležitosť. Ktovie, či ho šťastní držitelia ešte niekedy mali na sebe. Veď vyrástli z nich skôr, ako sa stihlo ísť v nich opäť k fotografovi do Levíc, alebo Krupiny.

     V dennom nosení sa deti pretĺkali len v jednom kuse oblečenia, v jednoduchej košieľke, dolu bez a bosé. Dievčatká začínali nosiť nohavičky, až keď sa v škole už hanbili bez nich robiť kotrmelce. My chlapci sme boli zväčša opakom, lebo sme značnú časť roka nosili len trenírky, najčastejšie červenej farby, lebo tak to bolo ustanovené pre potreby telocviku. Ešte do polovice päťdesiatych rokov deti často v lete behali bosé. Leto sa u niektorých začínalo už v marci, kvetnou nedeľou. V škole sme si vystačili na 99 percent trampkami. Keď nám nohy v textilno-gumových trampkách už nadmieru smrdeli, prešli sme k sandálom. Už vtedy sme ich nosili bez ponožiek, veď ako by tie vydržali množstvo prepichnutí na strniskách, ktoré sme dva letné mesiace brázdili. Naše pokožky boli v sandálmi nekrytých miestach krvavé, ako po zácviku u fakíra.

     V škole sme uniformy nemali predpísané, ak nerátam uniformu pioniera v bielej košeli, s červenou šatkou. Iskričky nosili len červenú hviezdičku. Pioniersku rovnošatu sme využívali len minimálne, najmä pri povinnom fotografovaní v škole s otvorenou učebnicou. Generácia, narodená počas vojnových rokov, si počas dospievania užila slávu modrých zväzáckych košieľ. Nás to v polovici 60. rokov zastihlo už len v doznievaní. V nich sme však maturovali. 

K detskej móde patrili pančuškové nohavice, ktoré neviem prečo, tak obľubovali naše mamy. Ak boli hnedé a dávali nám ich pod nohavice, to sa dalo vydržať. Katastrofou boli v nedeľu umiestnené pod krátke nohavice, aby na nás z diaľky svietili. Dnes by slúžili ako antireflexné oblečenie pre chodcov. Ale vtedy cez Demandice chodilo len niekoľko áut a tie sme poznali podľa značky aj čísla. To sme si pritom mohli gratulovať k tomu, že nám sa obdobie nosenia matrózok vyhlo. Asi preto, že sme neboli námorná veľmoc. Nenosili sme ani námornícke čiapky s pentľami. 

     V prvej polovici 40. rokov, keď boli Demandice pripojené k Maďarsku, sa masovo nosili „bočkay čapky“. Tie nosilo 90 percent detskej populácie. Nás už zastihla iná móda. V jeseni a v zime sme nosili vlnené čiapky-fezy, vyrábané v Strakoniciach pre Turkov. V roku 1989 dostali pomenovanie „budajky“. Vynikajúco hriali a dali sa stiahnuť aj na uši, lebo zimy, ako sa nám starším zdá, boli tuhšie. Možno sme mali len tenšie uši.

     Päťdesiate roky sa prehupli do ďalšieho desaťročia a životy ľudí začala ovplyvňovať čoraz viac televízia a reklama v nej. To sa nás už detská móda netýkala. Veď sme sa vypracovali na prvých tínedžerov.    

Takto vymódené deti prichádzali zo stredného Slovenska do Demandíc začiatkom 20. rokov minulého storočia

 Dievčenské šaty v 30. rokoch minulého storočia

Koncom tridsiatych rokov

V 40. rokoch s parádnou „bočkay čapkou“

V matrózkach na konci 30. rokov

 

Malý gazda

V zajatí pančucháčov

Pioniersky odiel v rovnošate

Zdroj fotografií, rodinné albumy: M. Ukrop, G. Juhász, P. Bartko, K. Fekiačová-Oberfrancová, P. Kovácsik, V. Fussy, J. Huszár-Prokosová, I. Bese-A. Gáfriková, H. Fekiačová