sobota 11. decembra 2010

Prestavba Demandíc

Slovo prestavba do nášho denného slovníka zaviedol v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sovietsky vodca Michal Gorbačov, ktorý chcel prestavať socializmus. V Demandiciach sa stavalo ale aj prestavovalo intenzívne už desaťročia pred sovietskou perestrojkou.

Po dvoch rokoch od prvého stretnutia rodákov v Demandiciach sme sa v polovici novembra zišli zas. Potešil ma záujem ľudí o spomienky na dávnejšiu alebo len nedávnu minulosť našej obce. Opäť sme sa pozreli na fotografie ľudí, ktorí Demandice po desaťročia naplňovali svojou prítomnosťou a prácou. Dnešné Demandice sú pomníkom, ktorý tu vybudovali.

Jarné upratovanie

 Pred dvomi rokmi som prezentoval zbierku fotografií tvorenú z toho čo som sám, moja rodina a pár známych dali do kopy. Dnes už mám okolo tisíc päťsto fotografií, ktoré pochádzajú z príspevkov čoraz širšieho okruhu rodákov. Veď len z posledného stretnutia som si odniesol 224 kusov. Fotografie od Štefana Babica, Jožka Urbana, Ladislava Tomisa, Paliho Príboja, Janka Bystrického, Ing. Antona Svetíka , Laciho Kolárika, Marty Urbanovej, Jožka Vargu, Františka Kočerhu a Jozefa Výbošťoka ma veľmi potešili. Sú medzi nimi svadobné fotky spred prvej svetovej vojny, školské fotky z medzivojnového obdobia, z pracovných či sviatočných dní. Postupne ich po elektronickom spracovaní na tejto stránke zverejním.
     Stavebný vývoj v Demandiciach môžeme porovnať podľa máp intravilánu obce, ktoré získal a dochoval Jozef Urban. Vidieť na nich  rozmiestnenie stavieb v roku 1886. Dominujú na nich panské sídla, teda kúrie a to aj tie, ktoré už dnes neexistujú.

Výstavba budovy požiarnej zbrojnice v rokoch 1974/1975
 
Budovateľské úsilie v Demandiciach ako aj iné stránky života dokumentoval svojim fotoaparátom od začiatku sedemdesiatych rokov László Csaba Tomis. Časť svojej zbierky mi poskytol a preto sa o ňu môžem s vami podeliť. Výber ukazuje priebeh viacerých tzv. „akcií Z“, ktorými sa zlacňovala investičná činnosť v obciach tým, že mnoho fyzickej práce sa vykonalo bezplatne. Brigáda, niekdajší „subotnik“ sa prevzal z praxe výstavby socializmu v Sovietskom zväze. Bola to forma dobrovoľníckej činnosti tých čias, aj keď niekedy dobrovoľnosť bola iluzórna. Na dedine bola anonymita nulová a preto sa vedelo, kto ako prispieva k zveľadeniu obce a kto vie len frflať. Niet pochýb o tom, že Demandičania brigády neignorovali. Obec svoju občianskou vybavenosť má vďaka nim. kultúrny dom, dom smútku, lekáreň, školu, cesty a iné objekty ktoré zmenili v poslednom polstoročí výzor dediny. Pozrite sa ako to cez objektív svojho fotoaparátu zachytil L. Tomis.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Demandická prestavba



Rebuilding of Demandice

The word “rebuilding” was introduced into our daily vocabulary in the 80ties of  the last century by  the Soviet leader Mikhail Gorbachev. He was striving to rebuild socialism. Demandice however were being constantly rebuilt already decades before the Soviet “perestrojka” had reached us.

nedeľa 5. decembra 2010

Zabíjačka

Jednou z atrakcií zimného obdobia boli v Demandiciach zabíjačky. Kým nebolo družstvo a štátny majetok, zabíjačka sa robila vtedy keď bolo potrebné  mäso či už na obživu členov domácnosti, na predaj alebo pred žatvou aby bolo stravovanie žencov zabezpečené z vlastných zdrojov.

V päťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia sa na dedinách vyvinulo tzv. záhumienkové hospodárenie. Bolo dôsledkom toho, že  poľnohospodárske podniky  nedokázali vygenerovať dostatok finančných prostriedkov a preto časť mzdy poskytovali v naturáliách. Tvorilo ich obilie a plodiny vypestované na záhumienku. To bola obvykle plocha pol hektára osiata kukuricou, dva áre lucerny a dva áre  zemiakov. Z tejto plochy sa dorobilo dosť krmiva pre jednu či dve ošípané. V rodinách s viacerými členmi pracujúcimi v družstve to mohlo byť aj viac.
     V takom prípade mohol družstevník dojednať zmluvný výkrm a výkup živých ošípaných. Tieto zmluvy uzatváral v Demandiciach môj otec, ktorý od roku 1948 pracoval ako skladník v Roľníckom spotrebnom družstve Šahy. V skratke sa mu hovorilo RSD. U nás v kuchyni otec nádejného chovateľa  oboznámil s podmienkami zmluvy, ktorú aj hneď podpísali. Nikdy sa to nezaobišlo bez menšieho oldomáša. Tu som po prvý raz videl ako funguje v praxi zmluvné právo. Nuž nečudo, že som po maturite nakoniec skončil  na štúdiách práva.

Už nám neujde!

     Svine, ktoré nemali  česť vo vopred určenom čase obohatiť zásobovanie našich miest mäsom, museli v demandických chlievoch vyčkať najskôr do začiatku zimy aby sa im tejto cti dostalo na vlastnom dvore.
     Zabíjačka, alebo ako sa jej hovorilo aj zkáľačka, sa nezaobišla bez odbornej pomoci skúsenejšieho mäsiara. V Demandiciach ním bol profesionálny mäsiar ešte z obdobia prvej republiky Imrich Beše báči. Svoju jatku mal poniže starej cirkevnej školy oproti obchodu Berty Weisovej, neskôr Melichovej krčmy. Beše báči po znárodnení pracoval len ako predavač v tomto mäsiarstve. V zime sa svojmu remeslu venoval v rámci susedskej výpomoci po rodinách, ktoré chceli aby im ich čuníka zniesol zo sveta práve on. Keďže každej rodine nemohol vyhovieť, vyrástla mu konkurencia. U nás na Bujdoške to bol Oberfranc Géza báči a Fekiač Ďuri báči.
     Termín zabíjačky bolo potrebné dohodnúť s dostatočným predstihom a skoordinovať ho aj s najbližšou rodinou, ktorá chodila na zabíjačku pomáhať. K nám chodili obe tety z maminej strany s manželmi. Pri tejto udalosti sme ako deti a neskôr aj ako študenti nemohli chýbať ani my.
     V podvečer pred zabíjačkou sme nachystali kotliny a pripravili dostatok dreva na kúrenie v nich na celý deň. Večer sa čistila cibuľa, cesnak a preberala ryža potrebná do huriek. Keď sa robili krvavničky, nakrájali sa aj rožky. Nakoniec sa namlelo čierne korenie a scéna na ranný horor bola pripravená.
     Už zavčasu ráno, ešte v  tme, sme boli na nohách  a pripravení nezmeškať ani okamih z tejto nevšednej udalosti. Tešili sme sa na podkladanie polienok pod kotle s vodou, ktorá sa používala na obáranie ošípanej pri jej čistení. Majster kat, teda mäsiar sa dostavil do domácnosti pred siedmou hodinou. Rodina už bola v plnej zostave odhodlaná na všetko potom čo sa osmelila nejakým poldecákom slivovice . Myslím, že to bolo skôr na guráž, lebo moja mama vždy vychovala kus, ktorý u mäsiara budil rešpekt. Mala na to tajnú metódu, ktorú odkukala od krotiteľov zveri v cirkuse. Ošípanej sem tam prihodila do krmiva za lyžicu cukru, vraj aby mala silné kosti a vládala niesť svoju váhu. Tú však dosahovala skôr tým, že uprednostňovala chov jednej poriadnej svine než dvoch zajacov, ako malým ošípaným hovorila.

Strýc Juraj Ukrop so synmi Štefanom a Jánom 

     Osud ošípanej sa naplnil, keď si mäsiar za sáru čižmy zasunul nôž a pobral sa do chlieva v sprievode nás holomkov, ktorí sme mu mali pri jeho nemilej úlohe asistovať. Mäsiar ošípanej založil na prednú nohu slučku z povrazu, ktorým po vymyknutí ošípanú zvalil na zem. V tom momente sme my pomocníci priskočili k nej a svojou váhou ju pritlačili k zemi aby mäsiar dokončil svoje dielo. Niektorá z žien  do pripravenej nádoby zachytávala krv na jaternice. Túto scénu moja mama nikdy nemohla sledovať, keďže ošípaná po roku výkrmu bola jej miláčikom medzi domácim zvieratstvom. Neskôr prišli na rad porážkové pištole, ktoré  nás ušetrili od hrozného kvičania. Otrasení svojim  dielom sme na spamätanie sa požili ďalší štamperlík slivovice.
     Vychádzajúc z komory, v ktorej sa malo pracovať celý deň, sa vždy pripomenula príhoda ako raz takto zaklaná sviňa v neďalekých Hrkovciach prišla k sebe a kým sa mäsiar zohrieval pri štamperlíku, ušla cez Ipeľ na jeho ľavý breh do Maďarska a to bol problém. U nás  v Demandiciach sa nič takého nezaznamenalo.
     Na opracovanie a spracovanie ošípanej sa uplatňovali rôzne techniky. Základné formy boli takpovediac slovenská a maďarská. Kým v slovenských a nemeckých rodinách sa sviňa vešala na trojnožku alebo hradu na šope, v maďarskej verzii sa opaľovala na zemi slamou a na zemi sa aj rozobrala. Vidieť to aj na fotografiách v prílohe.
     Prvou pochúťkou toho dňa bol ovar z podhrdliny a pečeň na vajciach s čerstvým chlebom. Do večera pochúťok pribúdalo ako aj alkoholu v krvi účastníkov.
     Vyvrcholením dňa bola zabíjačková večera na ktorej sa zúčastňovali aj ďalšie osoby. K nám sme prizývali strýčka Ďura s tetou a krstného otca s rodinou. Niekedy sa tejto cti dostalo aj učiteľom s ktorými môj otec hrával v zime po nedeliach žolíka. Na večeru sa všetci tešili a preto niekedy zavládla nervozita, ak sa ktosi oneskoril a bolo treba naňho čakať.
     Zabíjačková večera bola vždy príležitosť na veľké politizovanie v ktorom sa vyžíval najmä môj otec a strýčko Ďuro. Ďuri báči Fekiač ten zas kvetnato opisoval zážitky z vojny, najmä priebeh oslobodzovania Demandíc Rusmi ako aj svoje komplikované nočné návraty zo zabíjačiek na okolitých osadách. Kukučín so svojou Rysavou jalovicou by bledol závisťou. Občas bol priebeh večere spestrený aj neočakávanou návštevou nepozvaných hostí. To vtedy, keď do kuchyne vtrhli maškary. Zamaskované osoby nebolo možné spoznať a tak sa pri ich vystrájaní všemožne hádalo, kto to je. Zamaskovanej cigánke sa mäsiar snažil siahnuť na chúlostivé miesta aby ju tak donútil k výkriku, čím by sa po hlase prezradila. Všetci potom žasli, že je to rodinný priateľ Adolf Gazdík alebo niektorí ďalší otcovi kamaráti. S výslužkou po dobrej hostine odišli všetci.
     Na druhý deň sme výslužky zo zabíjačky rozniesli aj susedom a ďalšej rodine. Tak to išlo celú zimu. Keď sa zabíjalo inde, tešili sme sa na čerstvú klobásku a hurky aj my.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Zabíjačka


Pig-Slaughtering

The Pig-Slaughtering has always been one of the most important events during winter time in Demandice. Long before the collective land property of the state was introduced. It was usually being done whenever the need for pork meat had occurred. Whether it was to provide food for all of the household members, for sale or just before the crop harvesting time to feed all the workers. 

nedeľa 7. novembra 2010

Na výlete

Ešte v nedávnej minulosti boli ľudia na dedinách pripútaní k svojmu chotáru, ktorý mohli prejsť po pamäti. Dnes je to naopak. Koľko Demandičanov si spomenie kedy boli v poliach okolo dediny alebo v Studenej doline, na Cinvári, Hýbeci či pri Lenthárovom majeri? 

Moja mama neraz spomínala ako v detstve túžila, aby ju otec raz vzal  so sebou na jarmok do Demendíc, ktorý sa konal na jarmočnisku pri potoku Kamenná. Nikdy sa toho nedočkala a tak si myslím, že sa vydala do Demandíc zo Santova aj preto, aby tu mohla chodiť na jarmok. Ani to sa jej nepodarilo, lebo po fronte sa zaviedli iné poriadky a demandické výročné jarmoky nezapadli do rámca socialistickej národohospodárskej teórie a praxe. V Demandiciach tým utrpel turistický ruch, ktorý živili jarmoky a Hýbecký pút . A že to neboli hocijaké akcie vyplýva zo spomienok pamätníkov. Na Hýbec sa v čase najväčšej popularity schádzalo aj niekoľko tisíc pútnikov.

Prvý doložený výlet Demandičanov do Sebechlieb na Starú Horu 13. marca 1933
 
     Pred Eislerovou krčmou existovalo, dá sa povedať, parkovisko pre dobytok, lebo gazdovia sa tu posilňovali pred jarmokom a do krčmy dobytok nesmel. Opačne sa to prihodilo. Hoviadka, vyviazané ráno naprostred dediny svojim pánom, sa tu vyviazané novým majiteľom ocitli aj poobede. Keď práve nebol jarmok táto šopa poslúžila ako tanečná sála. Po vojne Demandice prišli aj o púť a tak na desaťročia stratili kredit miestnej turistickej destinácie. Začali sme preto chodiť do sveta.
     Moje poznávanie cudzieho sveta začínalo návštevami starého otca na Santovke, kde ma mama občas u tety chcela nechať na pár dní, aby som sa osamostatňoval. Vo veku vari troch rokov od toho upustili, lebo teta Maňa môj rev, kde je mama, viac než jednu noc nevydržala. To stará mama mala väčší úspech. Keď som mal päť rokov zobrala ma so sebou na skutočný výlet až na Dobrú Nivu, odkiaľ naša rodina pochodí, ako vravievala. Vystrojená v krátkych sukniach, aké sa v Dobonivej nosili a s chrbtovým košom na pleciach,   vyrazila so mnou na cestu. Do Šiach už jazdili autobusy a preto som bol pešej túry ušetrený. V Tupej, ktorú sme stále volali Tompa sme vystúpili na zastávke oproti obchodu. Starká dlho chodila okolo neho kým sa jej podarilo dopátrať obchodníka, lebo bola nedeľa. Musel jej predať dáku sladkosť pre Kristeľove deti, keďže starká bola rodená, ako ma učila, Mara Kristeľ a to k svojmu podpisu na listinách vždy pridávala.

Piknik rodiny Kočerhovcov

      Po únavnej ceste ku štreke na štáciu som sa dočkal najväčšieho zážitku, keď sa od Hrkoviec blížil skutočný parný rušeň. To bola iná mašinka, nie len taká ako mal Milan Grossman, ktorá sa vykurovala ako model pevným liehom. Obraz toho obrovského stroja so všetkým tým syčaním, parou a spriahnutými kolesami mazanými mašinistom aj počas nášho nastupovania mám v pamäti dodnes. Potom sme už pokračovali hore dolinou na Tesáre a Krupinu. V tom istom vlaku cestoval aj mäsiar Riečan v Ballekovom románe Pomocník. My sme však išli na horniaky, kým on išiel na dolniaky.
     Návšteva u rodiny dopadla celkom dobre. Tetka Kristeľka nás ponúkla klobáskami, ktoré vraj boli z kozľacieho mäsa. Ja som to odmietol jesť lebo sme sa v škôlke dopočuli o hroznej koze rohatej do pol boka odranej. Pri odchode, len čo sme prešli od Kristeľov za zákrutu k požiarnej zbrojnici smerom na malú štáciu, som už doskakoval na starkin kôš, lebo hlad môj strach z kozy rohatej prekonal.
     Na školské výlety sme chodievali v júni. To už doma šípili aké vysvedčenie donesieme a podľa toho rozhodovali, či nás na výlet prihlásia. Na prvý výlet sme išli ako prváčence aj so staršími žiakmi. Našim cieľom bola Bratislava. Dopravu sme mali kombinovanú nákladným autom a vlakom. Do Levíc na stanicu nás viezli na družstevnej erenke, ktorú šoféroval Lajoš Fekjač. Hlavným bodom nášho programu bola návšteva Pionierskeho paláca, ktorý bol predtým sídlom prezidenta Tisa. Jeho sídlo potom obsadili pionieri a my sme mohli vidieť aký raj tu bratislavskí pionieri mali. Krúžkové miestnosti ma príliš nenadchli, zato stíhačka Mig, ktorá stála za palácom v záhrade, áno. Palác dal postaviť brat jednej šľachtičnej, ktorá je pochovaná na Hýbeci. Volala sa Judita Blaškovičová a bola sestrou Antona Grasalkoviča, ktorý to sídlo  pionierov dal postaviť. V siedmich rokoch som netušil, že raz tu budem pracovať.

Demandickí mládenci na  nedeľnej vychádzke

     Od Dunaja sme sa vyštverali ošarpaným podhradím na hrad o ktorom sme boli poučení, že má tvar obráteného stola. A aj mal, iba tie nohy boli dosť krátke. Na zrúcanisku hradu nebolo čo obzerať a tak sme sa kochali pohľadom na obrovský amfiteáter a Dunaj do ktorého sme chceli z hradieb hádzať skaly, lebo sa nám zdalo, že by to bolo možné. Znemožnili nám to len učitelia. Škoda, mohli sme  prekonať povesť o jednom granátnikovi, ktorý vraj mal takú silu, že z hradu hodil granátom až do Dunaja.
     Dunaj sme tiež navštívili, lebo sme sa cezeň preplavili na propeleri do Petržalky, ale neviem, či aj späť. Každopádne sme plavbu prežili lepšie ako moja svokra, ktorá bola kedysi tiež na školskom výlete v Bratislave a pri čakaní na propeler jej tu ukradli kufor v ktorom mala kroj, lebo to bolo ich oblečenie na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. Doma tú stratu pred otcom s pomocou mamy musela zatajiť, lebo by už na výlet nešla.
     Večer sme boli  poriadne zmordovaní chodením po tvrdých uliciach a po nástupe do vlaku o jedenástej večer, tak chodí dodnes, nás prvákov súdruh učiteľ Wágner povykladal do políc na batožinu, ktoré boli zo sieťoviny a v nej sme si užívali cestu ako v lehátkovom vlaku. Hlboko po polnoci nás družstevná erenka čakala pred stanicou, aby sme sa v námesačnom stave dopravili do svojich postieľok v Demandiciach. Nuž pre poznanie na výlete treba niečo aj vytrpieť.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Na výlete



The Trip

Not so long ago the village people were attached to their land which they knew by heart. Today it has become the opposite. How many Demandice-dwellers will remember when was the last time they were walking in the fields around their village, in the “Cold Valley”, Cinvár, Hýbec or Lenthárov Majer?

utorok 2. novembra 2010

Demandická vychádzka

Keď sme boli malí škôlkári pani učiteľka Miartušová už v útlom detstve do nás vštepovala lásku k prírode a urobila z nás prvých turistov v Demandiciach. Z  Barossovho kaštieľa, kde bola naša škôlka a aj škola pre nižšie ročníky, nás vodila na prechádzky cez Ujjak až k Bujdoške s prísľubom, že sa nám tam určite podarí objaviť zajačikovu jaskynku. Nikdy sme ju neobjavili ale sme sa dobre prešli a potom už nevládali v škôlke vystrájať.
  
Demandice ležia v severojužnom údolí potoka Búr ohraničeného vyvýšeninou Veterného majera na západe a Bujdoškou na východe. Obe terénne vlny majú nadmorskú výšku okolo 235 metrov nad morom a preto umožňujú výhľady aj do širšieho okolia. To zahrňuje v podstate okruh od Ostrihomu k Zoboru na juhozápade a k Sitnu a Javoriu na severovýchode. Z oboch hrebeňov vidieť na veniec troch sopečných pohorí v okolí. Na juhu je to pohorie Borzsony už v Maďarsku, ktoré má status národného parku, na severe Štiavnický stratovulkán a na východne od neho vulkanické pohorie Javorie. Pred nimi sa vinie veniec Tlstého vrchu.
     Mnoho Demandičanov určite tieto pohľady nepozná, lebo dnes sa už do poľa bežne za prácou nechodí a preto by si mohli príležitostne vyjsť do chotára na vyhliadkovú túru. Za dobrej viditeľnosti budú určite príjemne prekvapení. Odporúčam to samozrejme aj návštevníkom našej obce. Pre vašu orientáciu predstavujem prvú trasu turistickej prechádzky do okolia Demandíc.

Kostol sv. Michala

     Vychádzku odporúčam začať pri kostole sv. Michala v strede obce, ktorý je viditeľný z každého smeru príjazdu do Demandíc. Pri ňom je parkovisko na ktorom sa dá bezpečne stáť. Pred cestou sa môžete zásobiť tekutinami v miestnych podnikoch. V okruhu sto metrov sú tu tri krčmy, výčapy či ako to nazvať. Smädom pred túrou ani po nej trpieť nemusíte.
     Na začiatku túry si môžete prezrieť miestny kostol sv. Michala archanjela. Prvá správa o cirkvi v Demandiciach sa viaže k roku 1317 keď si miestni šľachtici z rodu Demandickovcov vymieňali pozemky kvôli výstavbe kostola. V krypte pod kostolom je pochovaný Juraj Johanides, bernolákovec, člen učeného tovarišstva a miestny farár, ktorý tu zomrel v roku 1831.

Smer vychádzky

      Cestou smerom na juh po  dvesto metroch prejdete popred  Barossov kaštieľ, postavený okolo roku 1700. V roku 1865 sa tu narodil významný uhorský vinohradnícky expert Karol Baross . Na sklonku života bol aj poslancom Uhorského snemu. Hneď za kaštieľom odbočíte na poľnú cestu, ktorá vás asi po tristo metroch privedie k židovskému cintorínu. Za ním pokračujete vľavo po poľnej ceste do chotárnej časti Noviny (Ujjak). Terén mierne stúpa a začínajú sa vám otvárať pohľady do okolitej krajiny.
     Pokračujte v smere vysielača mobilného operátora. Kedysi sme tento bod volali Pri hruške a je to druhý najvyšší bod chotára s nadmorskou výškou 234,5 m nad morom. Na juhu vidíte veniec kaldery Borzyonyského stratovulkánu, ktorý bol aktívny pred približne 16 až 18 miliónmi rokov.Najvyššou časťou pohoria je vrch Csóványos.
     Po vyhliadke z tohto miesta pokračujte ďalej po poľnej ceste smerom na Horný majer a za vodojemom odbočte vľavo na cestu ku kóte 235, čo je najvyšší bod chotára. Z neho sa vám otvára pohľad na Sitno i pohorie Javorie. Na juhovýchode sa v lesíku osady Hýbec ukrýva kostol sv. Heleny cisárovnej založený údajne v roku 1023.
     Z kóty označenej nivelizačnou tyčou sa spustíte miernym klesaním k prícestnému krížu nad cestou prvej triedy č. 75. Za krížom je neoznačený poľný hrob nemeckých vojakov, ktorí tu padli počas oslobodzovania Demandíc 18. decembra 1944. Prejdete cez cestu a ďalej pokračujete poľnou cestou  vľavo západným smerom. Pred vami sa otvárajú výhľady na Štiavnické pohorie a ponad štátnu cestu aj na Demandice. Môžete vidieť osadu Pežierňa na juhozápade, v diaľke i areál atómovej elektrárne Mochovce, Santovku, Bory a Domadice. Ste v časti zvanej Arany bánya ( Zlatá baňa ). Údolím pod vami vedie päť trás ropovodu pri výstavbe ktorého tu boli porušené archeologické objekty datované do neskorej doby kamennej a do mladšej doby bronzovej. K názvu chotárnej časti sa viaže zaujímavá história o ktorej sa zmienim samostatne.
     Poľná cesta vás popri vinohradoch privedie do stredu obce, kde okruh v dĺžke asi štyri kilometre ukončíte. Príjemné zážitky a dobrý výhľad. 

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Demandická vychádzka



A walk around Demandice

From the years of early childhood our nursery school teacher Mrs. Miartušová had been instilling us with the love for nature. Thus it came to pass that under her leadership we had actually become one of the first tourists of Demandice. She would lead us all the way from the Baross Mansion, where our nursery school was situated, through Ujjak up to Bujdoška. Always promising we would find a rabbits’ little cave along the way. Of course the cave was never discovered but we’ve had a good walk indeed and no energy left to cause trouble back in the nursery school.

nedeľa 24. októbra 2010

Posledná rozlúčka

V roku 835 pápež Gregor IV. určil 1. november za sviatok Všetkých svätých, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Ľudia si po čase začali pri tejto príležitosti pripomínať aj svojich zosnulých predkov, a tak sa 2. november stal Pamiatkou zosnulých-ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Uctievala sa zapaľovaním sviečok na hroboch. Zvyk ozdobovať hroby kvetmi a kladením vencov je najnovšou tradíciou.

Vrcholí október. Po pár dňoch babieho leta sa čoraz razantnejšie prejavuje nepríjemné, hmlisté, sychravé počasie s chladnými ránami v údolí potoka Búr. Hmly nad jeho korytom sa dlhšie rozpúšťajú v lúčoch slnka, ktoré sa cez poludnie čoraz viac chýli k obzoru nad Silimáň. V nostalgii dušičkového počasia si spomíname na zosnulých členov našich rodín a známych.

     Nedávno sa mi dostal do rúk závet jedného z demandických zemepánov, Samuela Blaškoviča, napísaný v roku 1736. Bol to mimochodom manžel Judity Grasalkovičovej, sestry Antona Grasalkoviča, ktorý postavil v Bratislave palác, dnešné sídlo prezidenta republiky. Samuel Blaškovič už v prvej vete svojho závetu konštatuje, že je to tak zariadené, že každý človek raz zomrie, a aj on. S touto spravodlivosťou ku všetkým ľuďom sa musela vyrovnať tak demandická šľachta, či už boli zemani alebo baróni, ako aj slobodníci, poddaní a želiari živiaci sa prácou na ich majetkoch.
     Skutočnosť, že Demandice boli už od 13. storočia zemepanským sídlom , určovala aj charakter pochovávania nebožtíkov. Až do konca 18. storočia sa pochovávalo do svätej zeme okolo kostolov, či  priamo v nich. Keďže v Demandiciach sú dva kostoly pochovávalo sa okolo oboch. V dedine aj v kryptách pod Kostolom sv. Michala archanjela ( vybudovaných pod celým kostolom zrejme pri jeho rekonštrukcii po požiari v roku 1776 ) a na osadách v Kostole sv. Heleny cisárovny . O existencii nového cintorína južne od kostola sa zmieňuje správa z kanonickej vizitácie v roku 1799. Na jeho východnej strane je evanjelická časť. Od roku 1800 sa okolo kostolov v obciach a mestách zakázalo pochovávanie mŕtvych,  a preto bol zriadený  súčasný cintorín.

 Demandický cintorín

     Okrem týchto troch miest existoval aj cintorín židovskej náboženskej obce v časti Pivničky nad pozemkom zvaným Adigáčov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol necitlivo zlikvidovaný. Dnes je toto miesto znovu vyhradené ako cintorín v majetku židovskej náboženskej obce označený pamätnou tabuľou.
     Na donedávna neidentifikovanom mieste sa našli archeologické nálezy, pravdepodobne pochádzajúce z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia. Železná sekera, vidlicový hrot šípu a záušnice boli vystavené v roku 1896 aj na miléniovej výstave v Budapešti. Pred niekoľkými rokmi bol na temeni Čepeka identifikovaný najvýchodnejší rondel lengyelskej kultúry ako kruhové priekopové opevnenie. Keďže ľud tejto kultúry pochovával na pohrebiskách a v odpadových jamách priamo na sídliskách, je možné, že sa tu nachádza najstaršie pohrebisko v chotári Demandíc.
     Prastarosť tohto miesta mi nedávno potvrdil aj Janko Bystrický spomienkou ako v detstve v tejto časti chotára našli s kamarátom Lacom Kopanicom začiatkom 50. rokov pästný klin z pazúrika. Aby ani jeden neprišiel o zásluhy na objave,  rozdelili si ho údermi o kilometrovník  stojaci poniže niekdajšej sochy sv. Jána Nepomuckého. Potom ho odniesli riaditeľovi školy Antonovi Miartušovi. Či ho poslal na kompetentné miesta nevedno. Podobnú skúsenosť mám aj ja. Ide o pozemky mojch starých rodičo, a preto som na nich neraz bol. Pamätám, ako sa v oráčine na týchto miestach dali vidieť mušle korýtok rybničných, ktorých zberom sa tento ľud živil a zrejme pochádzali z koryta potoka Búr. Pod mostom na Ilavu som ich v detstve vídal v čistej vode potoka. Nakoniec, jeden pästný klin som našiel vo vinici na Čepeku aj ja.
     Od dôb lengyelskej kultúry uplynuli tisícročia a i pohrebné zvyky sa zmenili. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa v Demandiciach pochovávalo tak, ako to bolo na okolí bežné. Rozdiely boli len v obradoch podmienených konfesiou nebožtíka. Pohreb sa konal v tretí deň po úmrtí. Pravda boli aj výnimky. Z vyššie spomínaného závetu Samuela Blaškoviča vyplýva, že si želal byť pochovaný v podvečerných hodinách na druhý deň po úmrtí. Tiež vyslovil želanie aby boli jeho telesné pozostatky uložené  na Hýbeci a spievaná bohoslužba odbavená v kostole v Demandiciach.

 Cintorín Židovskej náboženskej obce v Demandiciach

     Až do začiatku 70. rokov, keď bol postavený na cintoríne dom smútku, nebožtíkov opatrovali doma v prednej izbe. Tu po umytí a oblečení, čo vykonávali staršie ženy zo susedstva, bol nebožtík vystavený v drevenej truhle. Najmä v letných mesiacoch to bol problém. Ochladenie miestnosti sa malo dosiahnuť podkladaním väčších nádob zo studenou vodou. Zrkadlo v miestnosti muselo byť zakryté, a okno  otvorené, aby sa duši zosnulého nebránilo v opustení tela a domu. Do truhly sa nebožtíkovi vkladali u katolíkov pátričky a u evanjelikov spevník.
     Večer sa do domácnosti po nebožtíkovi chodili  katolíci modliť. Evanjelici chodili na spievanie. Pohreb sa konal vo dvore. Po smútočnom obrade truhlu zo dvora vynášali muži, ktorých si rodina zjednala. Najčastejšie túto službu nebožtíkovi preukazovali susedia a kamaráti. Ak zomrel mladý slobodný muž, rakvu zo dvora vynášali slobodné dievčatá. Po nich ju prevzali mládenci. Ak bol nebožtík členom nejakého spolku, starali sa o to jeho členovia. Mladého ženatého muža zo dvora vynášali vydaté ženy.
     Pohrebný sprievod, na čele ktorého kráčal chlapec-mendík s dreveným krížom, na ktorom bolo meno nebožtíka, prešiel dedinou do cintorína. Tu sa konala nad hrobom, ktorý vykopal hrobár posledná časť smútočného obradu. Po uložení pozostatkov najbližší príbuzní obišli hrob dookola aby týmto kruhom zaistili nebožtíkovi ochranu pred zlými duchmi.

Nad milovaným synom
 
     Po sprevádzkovaní domu smútku sa celý obrad vykonáva v cintoríne a telo nebožtíka sa prenáša do hrobu za zvukov kostolných zvonov, ktoré vyzváňajú rovnako katolíkom i evanjelikom. V pravidelných intervaloch sa zvoní od úmrtia po pohreb. V posledných rokoch sa začalo praktizovať aj oznamovanie úmrtia v miestnom rozhlase, ktoré je sprevádzané smútočnou hudbou.
     Po pohrebe boli najbližší príbuzní, farár a hrobár pozvaní na kar, ktorý sa konal doma.

Pohrebný sprievod z Pivničiek do cintorína

    Hrob bol označený osadením dreveného kríža s menom, dožitým vekom a dňom úmrtia. To boli najjednoduchšie hroby. Podľa majetkových možností rodiny bol drevený kríž časom nahradený kamenným pomníkom. Neskôr sa na hroby začali dávať platne z umelého kameňa, zámožnejší aj z mramoru. Šľachtici, zväčša zemepáni sa dávali ako mecenáši pochovávať v kostole za svoje zásluhy oň alebo na tento účel venovali v závete určitú sumu peňazí. V Demandiciach žilo v niektorých obdobiach aj 14 zemianskych rodín, a preto sa v krypte pod kostolom nachádzajú desiatky truhiel s ich pozostatkami. V novšej dobe ( 1881 ) bola v cintoríne vybudovaná krypta barónskej rodiny Majthény a Paczolay.
     Takáto prax sa začína aplikovať aj v posledných rokoch, keď si Demandičania pripravujú miesto svojho posledného odpočinku budovaním pomníkov alebo krýpt bez nadzemnej zástavby. Postupne sa zakladajú aj urnové hroby.
      Na sviatok Pamiatky zosnulých sme sa, ak sa to tak dá povedať, tešili a naplňovali tým pravý odkaz zakladateľa tohto sviatku. Sviečky sme chodili páliť vždy v neskorý podvečer. Bolo to preto, že tento deň nebol dňom pracovného pokoja ani voľna, a aj preto, že efekt z horiacich plamienkov bol oveľa väčší. Na súmraku aj vietor na nejakú hodinku ustal. To bolo dôležité lebo kahance, ani iné dnešné čudá neboli, a sviečky boli skutočné, liate z vosku. V tento večer sme mali mimoriadne dovolené siahať po zápalkách a zapaľovať nimi sviečky. Problém bol, ak sme pritom občas zapálili vence, lebo aj tie boli z pravej čačiny a smrekové ihličie ľahko s prskaním chytalo plameňom. Demandický cintorín sa našim úsilím rozsvietil a horiace sviečky, ktoré sme považovali za svetelné signály,  pozorovali naši spolužiaci až zo Sazdíc. Aj tam je cintorín v svahu nad dedinou, a my sme tiež videli ich úsilie o čom sme sa na druhý deň v škole navzájom podrobne informovali.
      O tieto večery je medzi cirkvami a kultúrami veľký záujem. Evanjelici oslavujú Pamiatku reformácie, za nimi katolíci Všetkých svätých, a potom spoločne Dušičky. Dnes sa k nim tlačí aj globalizovaný helloween. Miesto spomienky na dedka a babku čoskoro budú deti prezlečené za príšery žobrať cukríky a nás starších budú pozývať na helloween párty. Už sme k tomu blízko.
  
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Pamiatka zosnulých


The last farewell

In 835 the pope Gregor IV. has declared 1st November the All Saints Day as a remembrance and honor for all the well-known Christian saints. After some time people had also begun to remember their deceased ones on this occasion and hence 2nd November is known as The Remembrance of the Deceased or “Dušičky”. The Remembrance was introduced by the holy abbot Odilo from Cluny in 998. That’s when the traditional rite of lighting candles on the graves started. Later on people also began to decorate their graves with flowers as we know it nowadays.

streda 13. októbra 2010

Požiarna hliadka

Prvý požiarny poriadok vydal v roku 1788 cisár Jozef II. Ku stému výročiu jeho vydania cisár František Jozef u nás známi ako Ferenc Jóžka nariadil, aby bol v každej obci vytvorený zbor dobrovoľných hasičov. Nie je známe, či Demandice toto nariadenie splnili ešte za Rakúsko-Uhorska alebo ho prežili aj bez vlastných hasičov. Rok 1923 je rokom vzniku dobrovoľného hasičského zboru v Demandiciach. Spolková zástava dobrovoľných hasičov visí dodnes v miestnom kostole.

Svätý Florián pomáhal hasičom až do roku 1951, vtedy ho nahradili požiarnici, ktorí sa v dobrovoľnom hasičskom zväze opierali o kolektívnu silu celoštátnej organizácie. Pomoc sv. Floriána vystriedalo snaženie iskier a pionierov. Iskri pravda neboli skutočné ale predvoj pionierov a tak spoločne požiare nezakladali ale im mali predchádzať.

Velenie demandických hasičov
 
     Nestormi hasičov a neskôr požiarnikov boli v Demandiciach Oberfranc Géjza báči a Kováčik Pišta báči, obaja bývali na našej ulici pod Bujdoškou. Náčelníkom dobrovoľných hasičov bol niekoľko desaťročí Štefan Kováčik. Býval v dlhom dome oproti nám. Na jeho konci mal kováčsku šmikňu a bol demandickým kováčom a podkováčom, lebo v dielni zakladal koňom podkovy. To bola pre nás šarvancov veľká atrakcia. Pišta báči robil v akejsi zástere a koňom vždy za ich erdžania a prskania zdvihol nohu, zohol ju v kolene a veľkými kliešťami zručne povyberal klince z poškodenej podkovy. Ešte rozhorúčenú podkovu priložil na kopyto a nás prizerajúcich zaplavil smrad horiacich paznechtov. Koníky aj my sme to vydržali.
     Pišta báči ako kováč najlepšie v dedine rozumel ohňu s ktorým denne pracoval. V rohu jeho tmavej šmikne boli mohutné kožené mechy, ktoré poháňal ľavou nohou a po pravom boku narábal so železom v rozžeravenom kokse. Vykoval takto nejednu bránu na Bujdoške. Jeho prácu vidieť dodnes na domoch Ukropovcov, Oberfrancovcov i Hósovcov. Nuž nečudo, že Pišta báči bol prvý kto ráno zakladal v dedine oheň a  vedel ho aj hasiť.
     Bol to on, kto sa staral o kontinuitu hasičského spolku. Keď sme boli v tretej triede usúdil, že sme už dosť zdatní na to aby sme vládali nosiť niektoré hasičské nástroje. Chlapci, ale aj poniektoré dievčatá, ktorých získal pre hasičskú myšlienku potom chodili na ihrisko nacvičovať požiarny útok. Na znak toho, že sme boli zaradení medzi odvážnych nástupcov svätého Floriána a mužov v obci, začali sme sa česať dohora. Asi tie naše kohúty na hlavách mali pripomínať červeného kohúta požiaru.
     Hasičský ošiaľ netrval dlho, lebo aj iné spolky o nás javili záujem, pravda nie tak nezištne a úprimne ako Pišta báči. Vstup do Pionierskej organizácie, účinkovanie v hudobno- speváckom krúžku, nácvik divadiel a predovšetkým láska k futbalu nás od hasičstva odvádzali. Viac menej to bola dôležitá fáza nášho detstva. Už ako pionieri, verní pionierskemu sľubu, sme v lete pôsobili ako požiarne hliadky. Našou úlohou v období žatvy bolo prijímať od občanov hlásenia o požiari a bezodkladne ich tlmočiť na miestnom národnom výbore.

 Toto nie je stará demandická hasičská zbrojnica, ale sa jej veľmi podobá

Hliadka bola vždy dvojčlenná. Sídlila v drevenej búde, ktorá stála v rohu pozemku patriacemu k obchodu Berty Weisovej rovno oproti fare. Bola to bývalá hasičská zbrojnica  pri ktorej sa ešte nebezpečne týčila akási drevená rozhľadňa slúžiaca v mladších časoch aj ako stojan na sušenie požiarnych hadíc. Bola v takom stave, že sme sa na ňu nikdy nepokúšali liezť, čo by náš výkon požiarnej hliadky len zdokonalilo.
     Služby sme mali počas leta rozpísané v dvojiciach a tešili sme sa na deň keď do nej nastúpime, lebo to do nás vnášalo pocit vyššej dôležitosti. Stará hasičská zbrojnica by v dnešnom ponímaní iste zapadla do pojmu enviromentálna záťaž. Bola zostavená z dosák pravidelne natieraných spáleným olejom zo Stalincov na miestnej traktorovej stanici umiestenej na záhumní za Oberfrancovým domom. Okolo prične na ktorej boli nahádzané staré, pôvodne asi biele uniformy hasičov, sa rosýpali z vriec akési chemikálie obkolesené niekoľkými sudmi po dechte páchnuceho svinstva smolovatého výzoru. Hliadka v tomto prostredí rozhodne netrpela obťažovaním hmyzu. Nikto sa počas služby nenudil, lebo sa tu vždy zdržiavalo dosť členov požiarnych hliadok, ktorí službu už mali a do ďalšej sa nedostali a tak nezištne  pomáhali kolegom  svojou prítomnosťou. To bolo najmä vtedy, ak bolo usmoklené počasie a na ihrisku a pri potoku nebolo zábavy.
     Nepamätám sa, že by sme boli niekedy nejaký požiar ohlásili, ale boli sme na to pripravení tak, ako sa písalo v hesle na našom pionierskom opasku " Buď pripravený! Vždy pripravený!" .
     Vyšším stupňom ochrany pred požiarmi boli ovšem nočné hliadky dospelých. Obdobne ako my pionieri, ktorí sme bdeli cez deň, v noci sa o to starali dve hliadky ponocných. Jedna chodila po dedine do polnoci a druhá od polnoci do rána. Vyzbrojená bola obrovskou a pre nás chlapcov i ťažkou požiarnou halapartňou. Tá mala hliadke slúžiť na strhávanie horiacich častí, ak by sa hliadka k požiaru dostala ako prvá. Plnila aj akúsi policajnú funkciu proti možným nočným zlodejom.

 Uniforma hasičov za prvej republiky

     Keď otec slúžil v hliadke do polnoci, zvykol ma poslať do niektorého domu po halapartňu a to tam odkiaľ bol chlap slúžiaci v rannej hliadke. Neraz som tak vliekol na pleci tú ohavu a pripadal si ako husita tiahnúci do boja proti cisárovi Žigmundovi. Bola to nepríjemná štreka, ale dôležitý príspevok k verejnému blahu v obci. Ktovie u koho nakoniec halapartňa skončila, lebo po čase sa s hliadkovaním prestalo.
     Demandice sa napriek požiarnej hliadke ohňu nevyhli a počas nášho detstva sme ich zopár zažili najmä preto, že triedny boj sa prejavil aj v našich dedinských pomeroch. Politické procesy a iné okolnosti v dedine vyvolávali určitý strach a napätie a to aj okolnosťami priamo v dedine keď horelo a bolo pravdepodobné, že to nebola nešťastná náhoda.

Zástava demandických hasičov

     Prvý požiar, ktorý si pamätám bol cez žatvu v polovici päťdesiatych rokov keď som ešte nechodil do školy. Mlátilo sa vtedy v Araňbáni. Pri vysokom cere oproti vinici Nandiho Gašpara stála parná mašina poháňajúca mláťačku. Ako drobné decká sme pri tom nemohli chýbať. Spomínam si ako v okamihu asi z metrového plameňa na päte stohu vzbĺkol mohutný stĺp ohňa až vyše stohu. Bolo to určite od iskry parnej mašiny. Ženy pomáhajúce na stohu chlapom, ktorí viazali boky stohu zvrieskli a naskákali k rebríku, aby ich ohnivé peklo nepohltilo. Veľká Vilma, ako ju prezývali, skočila na rebrík tak, že sa po ňom rovno po chrbte zošuchla. To už mašinista zhodil z mašiny remenicu, aby zastavil mláťačku a na kočišov so snopmi obilia kričal aby vozy odtiahli a kone zapriahli do mláťačky, aby ju odtiahli skôr ako by zhorela so stohom. Aj na nás zakričal aby sme utekali do dediny nahlásiť, že horí. My sme potom ako o dušu utekali po poľnej ceste dolu Čepekom a cez nemecké záhrady aby sme v dedine s krikom oznamovali, že v Araňbáni horí. Neviem, ako ten požiar skončil no iste sa tou slamou už na družstve nepoprávalo.

Hasičstvo v Demandiciach bolo posilnené aj migráciou. Na fotke v strede s trúbkou Jozef Kočerha, ktorý sa s rodinou prisťahoval z Hámrov  zatopených Oravskou priehradou
 
     V jednu noc zavládlo v dedine ďalšie vzrušenie, keď sa ľudia budili na blikotavé svetlo šíriace sa od Strelcovho majera nad dedinou. Plápolal tu stoh slamy, ktorý veru nemal príčinu sa sám zapáliť. K tejto udalosti sa zanedlho pripojili aj ďalšie prípady spadajúce do dnešnej hasičskej agendy. Do studne Feri báčiho Hósa, ktorý bol tajomníkom MNV a potom aj do studne skupinára družstva Jána Urbana niekto nalial spálený motorový olej. Bola to pre poškodených veľmi nepríjemná ale aj nebezpečná vec. Spálený motorový olej sa potom objavil aj na fasáde novo omietnutého národného výboru a aj na novej omietke budovy riaditeľstva štátneho majetku. To už boli vážne veci najmä preto, že sa pri týchto akciách objavili aj letáky s textom: Dolu s hájnikom! Dolu s predsedom! Do veci sa angažovali tajní, ako sa u nás hovorilo príslušníkom Štátnej tajnej bezpečnosti. Tí zaistili cedule písané na papieri, ktorý sa dával na steny pozdĺž postelí, aby sa periny od vápna na omietke nezamazali. Po type, ktorý dostali na istého Kováča, že sa po nociach vytráca z domu a po porovnaní písma na ceduliach s podpismi na výplatniciach družstva išli na isto. Kováčovi,ktorý tiež býval na Bujdoške, pri posteli poskladali z letákov chýbajúce kusy a ten šiel na viacero rokov do väzenia.

Kováč a Kováčik 

     Kováč, ktorého krstné meno Viktor si málokto pamätá, sa po výkone trestu vrátil do dediny, ale tá ho už medzi seba neprijala a čoskoro predal dom a odsťahoval sa z Demandíc. Bol to človek nevšednej fyzickej sily, nikto v dedine nezdvihol pri betónovaní základov domov ťažší kameň ako on. Svojou podstatou bol asi vzorom anarchistu. Nebojoval len proti ľudovej demokracii, ako by z vyššie uvedeného vyplývalo, ale proti každému režimu, ktorý ho obklopoval. Svoju obživu hľadal aj v Amerike. Tu sa živil okrem iného aj ako boxer. Jeho svaly na rukách na fotke, ktorú som získal tomu nasvedčujú. Už v Amerike zrejme mal problémy s ich kapitalizmom, lebo ho tamojšie úrady vypovedali naspäť do ČSR. Aj počas pôsobenia na Santovke sa vraj potýkal so žandármi a nebolo tomu inak ani v Demandiciach za Maďarska.
     Aj po odchode Kováča z Demandíc horelo, ale boli to už takpovediac normálne požiare, keď na družstve zhorel senník samovznietením mokrého sena alebo maštaľ od skratu elektrického vedenia. Rodinný dom bol poškodený požiarom raz, to keď sa v drevárni rodiny Brigantovej samo vznietilo uhlie, ktoré uskladnili mokré. Tento požiar dopadol lepšie, lebo zhorel len krov domu. Avšak v susedných Sazdiciach obchodník Váňa vyhorel potom, keď pre sťažnosti ľudí, že im vybuchujú lampy s petrolejom, ktorý u neho kúpili to skúsil aj sám a zapáli sud s benzínom a nie petrolejom ako mu mali dodať. Pri tom prišiel o život.  Obdobný prípad sa stal aj pri prechode frontu v Tupej, keď vojaci maďarskej armády pri prečerpávaní benzínu na železničnej vlečke svietili do cisterny otvoreným ohňom.
     Ohňu opačným živlom je voda. S tou sa demandickí hasiči potýkali, keď sa potok Búr búril. V päťdesiatych rokoch to nebola mimoriadna udalosť, lebo jeho zanesené koryto pojalo málo vody a tá sa po každej výdatnejšej búrke v jeho povodí vyliala na demandické lúky od svätého Janka po futbalové ihrisko. Tieto lúky pôsobili ako suchý polder a ochraňovali domy pozdĺž Búr potoka.
     V sedemdesiatych rokoch veľká voda udrela aj inak. Po mimoriadne silnej búrke nad Bujdoškou sa rozvodnil potôčik Harš, ktorý z nej inak zvádza nepatrné množstvo vody tak, že zaplavil Székelov dom pri autobusovej zastávke. Búrka nad Gunárovou dolinou zas zaplavila Jakušíkov dom stojaci na jej dolnej strane.

Aj v tomto roku potok Búr ukázal svoju silu a to hneď dva razy, keď svojimi vodami zaplavil demandické lúky a futbalové ihrisko na nich. Bodaj by viac škody než odložený futbalový zápas nespôsobil.

Viac uvidíte po kliknutí na videoprezentáciu:






Fire guard

The first Fire Order was issued in 1788 by the emperor Joseph II. A hundred years later it was Francis Joseph, aka “Ferenc Jóžka”, who ordered a voluntary fire brigade to be created in every village. It remains uncertain whether this order was fulfilled in Demandice while the Austrian-Hungarian Empire still lasted. Anyway, the first written mention of such a voluntary fire brigade in Demandice comes from 1923. And even nowadays, the banner of voluntary fire-fighters is still hanging in the local church.

nedeľa 26. septembra 2010

Demandičania pri vojsku

Pre práve dospelých chlapcov mal september zvláštnu atmosféru. Nie preto, že by ako zvyčajne išli opäť do školy, ale preto, že boli v očakávaní odchodu na vojenčinu a to v rôznych dramatických až tragických časoch.Za ostatných sto rokov naši chlapci a muži slúžili v armádach piatich štátov a 36 z nich prišlo o svoje životy.

     Najstaršia zmienka o vojenskej angažovanosti Demandičanov sa vzťahuje k revolučným rokom 1848/1849. Vtedy k maďarskému honvédskemu vojsku do 18. práporu Komárom-Vác narukovalo od nás šesť chlapov. Komárňanská posádka prichyľovala demandických chlapcov aj neskôr. Službu u husárov sa mi podarilo zdokumentovať aj jednou z fotografií, ktoré mi poskytla rodina Fusiovcov. Pôsobenie v c. k. armáde sa končilo tragickou etapou 1. svetovej vojny v ktorej padli jedenásti Demandičania.

Vojak 12. regimentu c. k. armády v Komárne

     Slovenskí chlapci okrem bežných ťažkostí, ktoré sprevádzali nástup na vojenčinu, museli prekonávať aj jazykovú bariéru či už za monarchie ale aj potom, keď museli slúžiť pod Miklóšom Horthym. Za prvej republiky to bolo zas opačne pre našich maďarských vrstovníkov. Za tatíčka Masaryka sa z Demandíc rukovalo do šahanských kasární nesúcich meno generála Pellé. To ovšem nebol predok neskôr svetoznámeho futbalistu, ale francúzky generál veliaci československým vojskám pri vytváraní republiky.
     Dostať sa na vojenčinu za prvej republiky bola síce povinnosť, ale kritéria pri asentírke, teda pri odvode, boli veľmi prísne. Ten kto bol odvedený na prvý raz zároveň získal povesť poriadneho chlapa, ktorý nemusel na odvody chodiť v neskorších rokoch. Takúto povesť mal aj môj strýc Martin Ukrop. Byť spod vojenskej povinnosti vysuperovaný bola dosť veľká vada, lebo takýto mládenec sa nepovažoval za plnohodnotného chlapa.

Martin Ukrop ako príslušník pohraničného pluku

     Po obdržaní pozdravov z doplňovacieho veliteľstva armády bolo v septembri jasné, kto si bude najbližšie v dedine pospevovať  „ prvého októbra rukovať mám“. Mal na to vždy príležitosť počas regrútskej zábavy, ktorú usporiadali regrúti ako rozlúčku so slobodou na dva roky . Konala sa v kultúrnom dome a spravidla to s kultúrou veľa dočinenia nemalo. Regrúti si predovšetkým dobre uhli, keď sa s nimi kde kto chcel rozlúčiť, prípadne im dať ako vyslúžilý vojak pár dobrých rád tiež pri dobre kyslom oteláčiku.
     Z Demandíc sa prv odchádzalo do kasární spoločne na voze, ktorý bol prichystaný na priestranstve pred Eislerovou krčmou. Keď už bolo po fronte zriadené autobusové spojenie, odchádzalo sa jednotlivými spojmi podľa toho, kam mal dotyčný povolávací rozkaz. V československej ľudovej armáde platilo pravidlo, podľa ktorého sa nesmelo slúžiť blízko domova. Keďže nás ohrozovali západní imperialisti, museli sme väčšinou rukovať do posádok v západnom vojenskom okruhu, teda do Čiech. Často i k Pohraničnej stráži. V službe na hranici zahynul v roku 1953 aj jeden zo synov nášho suseda Martina Štutiku, Ladislav. Ako malý chlapec sa pamätám na jeho pohreb s vojenskými poctami.

Vľavo Demandičan Štefan Kováčik počas základnej vojenskej služby

     Napätosť doby a obrovské rozmery armády sme pociťovali ešte ako deti. Pre nás chlapcov vyrastajúcich v päťdesiatych rokoch to však bolo eldorádo. Demandice ležiace na vojenskej strategickej ceste boli miestom častých presunov vojska a tiež cvičení, ktoré prebiehali v chotári. Na svoje sme si prišli spravidla v októbri, keď už úroda na poliach armádnym hrám príliš neprekážala. Každoročne sme sa v niektorú z jesenných nocí budili na rachot pásov tankov  T34 ale aj novších typov. Kľudne sme to však pod perinou vydržali do rána, vediac, že o nič neprídeme a že to je ešte len predvoj vojskového presunu.
     Ráno sa nám pravdupovediac do školy vôbec nechcelo, lebo dívať sa zo šianca na tanky bolo lepšie než písať diktáty a sloh. Keďže škola bola na opačnej strane cesty, neprerušený prúd obrnenej techniky sme museli prekonávať vhodným načasovaním nášho prebehnutia cez medzeru medzi dvoma tankami. Dnes by si pri nástupe do školy za takýchto podmienok riaditeľ vyžiadal asistenciu celého dopravného inšpektorátu. Neskutočne sme sa tešili na skončenie vyučovania, veď tanky a autá ešte stále hučali.
     Obed nás v ten deň domov nelákal ani v najmenšom. Po ceste zo školy sme išli zaujať vhodné pozorovacie stanovištia. Nový most cez Búr potok ešte nebol a preto sa kolóna vojska pohybovala od Ďarmôt dolu kopcom na most cez potok, vtedy jediný cestný, pri Zátureckovcoch a Kolárovcoch. Potom pred Gazdíkovcami zabočili doľava a na križovatke na Šahy. Následne sa stroje s revom štverali kilometrovým stúpaním na kopec Pri kríži aby ich hluk zanikal za hrebeňom kopca. Čakalo ich ešte päťdesiat kilometrov na Oremov laz, medzi vojakmi jednoducho Oremláz. Pre náročný horský terén to bol strašiak vojakov, ktorí tu mali nacvičovať svoju nebojácnosť v boji.
     Iste nikto z tých tisícov vojakov, ktorí sa každoročne cez Demandice premleli na Oremláz a z neho ani netušili, že pán Orem a jeho milá pani Oremová, po ktorých tento laz vo výcvikovom priestore niesol meno, sú obyčajní skromní starkí, ktorí bývali v dome vedľa môjho strýca Juraja Ukropa a povyše domu Juraja Fekiača. V tom domku bývali dve rodiny .Gazdíkovci so synom Emilom a oni. Kým Gazdíkovci prišli do Demandíc po zatopení ich dediny Oravskou priehradou, Oremovcom takýto osud pripravila armáda. Ich laz bol uprostred terajšieho výcvikového priestoru Lešť a tak museli tiež zmeniť adresu. Keď zostarli ešte viac, odsťahovali sa do Šiah do činžiaka. Pri lúčení sa pani Oremová darovala mojej mame pekný stojan na ovocie a na kompóty. Mama ho ochraňovala do svojich posledných dní. Dnes ho mám ja na chate ako spomienku na týchto milých starkých. Na Demandice, ktoré ich po strate domova prichýlili nezabudli a podľa ich želania sú pochovaní na demandickom cintoríne.

 Odvedenci z Demandíc ročník narodenia 1919

     Najväčšou atrakciou bolo sledovanie prechodu tankov cez most ponad Búr potok. Pred mostom tak ako teraz, aj vtedy bola umiestnená značka uvádzajúca jeho únosnosť. V tankistoch vyvolávala asi rešpekt, lebo pred mostom vždy dobre pridali aby ho mali čím skôr za sebou. Most vlastne nieslo niekoľko oceľových profilov v tvare I a tie sa pod váhou tanku ohýbali ako naše luky z palíc. V nás to vyvolávalo nadšenie a vždy pri prechode tanku sme zvýskli. Pochopiteľne sme to mohli pozorovať len tesne učupený poniže mosta. Pravdu povediac sme sa tešili, že raz sa to nejakému tanku nepodarí. No nestalo sa. Naši tankisti boli dobre vycvičení.
     Ďalším atraktívnym miestom boli obe zákruty. Cesta bola temer do polovice šesťdesiatych rokov ešte prašná, udržiavaná demandickým cestárom Régi báčim. Ten mal po presune veru dosť roboty. Tanky svojimi pásmi kyprili cestu a hlavne v zákrutách pri otáčaní o 90 stupňov vyhĺbili hlboké jarky. Do nich sme hádzali kamene a pozorovali ako ich tanky drvili. To sa nám veľmi páčilo.
     Po tankovej armáde nasledovali delostrelci a motostrelci na autách.  Keďže šiesty október bol sviatkom armády,  vojaci mali okrem kádépečka (pre nevojakov je to konzervovaná dávka potravín ) aj rôzne sladkosti. Bolo šťastím, ak sa presúvali v týchto dňoch. Do šianca nám tak občas vletel nejaký cukrík po ktorom sme sa bystro vrhali, alebo sa ho snažili uchmatnúť ešte počas letu. Pokladom bola kocka sušenej vojenskej kávy. Bola to zlisovaná zmes kávoviny s cukrom, ktorú si vojaci zalievali horúcou vodou. Pre nás to bola ovšem najväčšia pochúťka. Lepšia ako pražená sója či krumpľový cukor z obchodu. Kocku sme obrusovali zubami a šetrili si ju ako to len šlo. Omnoho neskôr sa objavili aj v obchode a z nich nám mama varila kávu, lebo ju nemusela cediť ako sypanú meltu. Túto kávu sme museli piť a tým pre nás stratila kúzlo.

Štefan Michňa, stojaci v popredí ako ženista v Liberci
 
     Každá kolóna raz skončila a prišli iné dni s vojenskou prítomnosťou. Po poliach sa sem tam zakopali samostatní strelci alebo dvojice, to ak išlo o guľometčíkov. K nim sme chodili najradšej. V ešte nevyoranej repe na Čepeku sme pátrali po zápalných šnúrach, ktorými vojaci odpaľovali imitácie delostreleckej paľby. Z vojenského materiálu sme si zvlášť cenili hliníkové patróny po svetliciach. Vždy sme dúfali, že práve tá čo sa zabelela pred nami bude plná. Šťastie sme na to našťastie nemali. Na nohaviciach sa nám bežne hompáľali poistky od delobuchov, za ktoré sa dalo kadečo vymeniť. Po čase sa presun konal v opačnom smere a užili sme si zas.
     Začiatkom júla sa pravidelne na Bujdoške povyše  Krnáčovho a Kmeťkovho domu  usalašili na letný tábor vojaci zo šahanskej posádky . Ohromne sme im závideli, že celé leto mohli spávať v stanoch, lebo z nás veru nikto stan nemal.  Na dvore sme si preto robili zo starých plachiet  určených kedysi na sušenie obilia stanové áčka a pod nimi hrali karty. Do tábora sme nesmeli a tak sme aspom behali po schodíkoch vybudovaných vojakmi do svahu Bujdošky nad miestom neskôr postaveného nového domu Kmeťkovcov. Leto i prázdniny sa každoročne skončili a my sme sa tešili na jesenné manévre.
    To platilo len do dvadsiateho augusta 1968, keď sa v noci cez Demandice opäť hrnulo vojsko, ale nie československé. Sovietske kolóny pravidelne v dedine smrdeli ruským benzínom vyše dvadsať rokov pri ich neustálom pendlovaní zo Štúrova na Oremláz .
     V celých päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sme sa tešili aj z prítomnosti vzdušných síl, ktoré k nám zalietavali z Maďarska. Na druhej strane hranice bola letecká strelnica a tak bombardéry v noci i počas dňa nalietavali nad ňu ťahajúc na lane trojuholníkový terč, do ktorého sa protilietadlovci triafali. Po otočke okolo Demandíc sa za niekoľko minút z horského masívu Boržoňu ozývalo bafkanie kanónov.
     V súčasnosti i v minulosti Demandičania slúžili aj v letectve. Inžinier Kúrthy bol a Ing. Kajas je v súčasnosti stíhací pilot. Ich kúsky, ako aj akrobacia ďalších posádok Migov zo Sliača nám počas jasných jesenných dní spestrujú oblohu a plašia škorce na vinici.
     Je zas október a v Demandiciach nemôžu chýbať vojaci a spomienky na nich. 

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Demandičania pri vojsku



Demandicians in the army

For young boys who only recently reached their adulthood the month of September was always bearing a strange flavor. They were full of expectations. But this time it wasn’t due to returning back to school as usual. Their time of departure to join the military service was coming close and the age was not always a peaceful one. During the last hundred years our boys and men have been serving in the armies of five states and 36 of them lost their lives in battle. 

nedeľa 22. augusta 2010

Demandickí hubári

Po tridsiatich rokoch vinohradníčenia som prišiel na zákonitosť, že keď v Demandiciach rastú hríby, na vinici nemám hrozno. Tento rok, keď po júnových lejakoch zle odkvitlo hrozno a následne bolo zničené infekciami múčnatky a pernospóry, bolo mi jasné, že nás čaká hubársky rok.

V demandickom chotári nie sú rozsiahle lesy , ale záujem hubárov v minulosti dokázali uspokojiť. Kedysi, ako to vyplýva zo starších popisov chotára z 19. storočia, tu rástli statné dubiny. Dnes je pár dubov  len okolo kostolíka na Hýbeci. Cerové porasty sa zachovali v súvislých honoch. Priestor pre rast húb poskytovali aj demandické lúky a pasienky, ktoré boli do konca šesťdesiatych rokov pravidelne kosené alebo vypásané ovcami.
    My Dedinčania sme sa delili na dve skupiny hubárov. Boli to hubári z dolných Demandíc, ktorí chodili na hríby na Cinvár a do Jančovej hory tiahnúcej sa od Strelcovho majera (Veterného majera ) až po Sazdice. Ja som patril k severnej skupine hubárov. Našim revírom bol Silimáň, Studená dolina, Pálkováč, Irheď a Hokovská hora tiahnúca sa od majera Nový svet až k Hokovciam. Samostatnou skupinou boli hubári na osadách teda na Hornom majeri, Dolnom majeri a na Hýbeci.

Moja mama pri sušení dubákov v polovici 60. rokov

Prvé huby s ktorými sme sa v našom okolí stretli boli májovky a špičky. Májovky rastávali pod slivkami o ktoré v chotári nebola núdza. V časoch keď o šarke, ktorá ich neskôr zničila, nebolo ani chýru aj bohato a pravidelne rodili. Slivky rôznych druhov ako aj trnky tvorili okraje záhrad za ktoré prerastali. V dobrých rokoch vyrastali aj po záhradách najmä v porastoch lucerny, po našom lucerky. A tak pre ich blízkosť sa stávali našimi prvými hubárskymi trofejami. Po čase, keď sme sa už mohli do širšieho chotára vybrať sami ,  naše možnosti sa rozšírili na vyššie spomenuté lokality.
    Mojim konkurentom v zbere májoviek bol náš sused z Winklerovho kaštieľa Svetík Pali báči ako sme ho v detstve volali. Mal svoje miesta a keď som sa ho so závisťou vypytoval, že kde to nazbieral, vždy mi len s úškrnkom na perách precedil, že v hore. Už vtedy som pochopil, že existuje hubárske tajomstvo a že pýtať sa hubára kde to nazbieral je netaktné. Neskôr som na Pali báčiho vyzrel. Raz ma videl ako idem popri kaštieli s nožíkom v ruke a so sieťovkou a čo nevidieť idúc späť už v nej s hromádkou májoviek, tak akurát na jednu praženicu. Neodolal ani on a pýtal sa, kde som to za tú chvíľu nabral. Aj ja som mu s radosťou odpovedal, že tam kde chodí aj on. To nebola síce pravda, lebo za ten čas som nemohol zájsť ani len po Urbanove slivky medzi malým a veľkým Čepekom.

 
Na ceste domov s hubárskym úlovkom v chrbtovom koši

Neskôr som však bol svedkom ako nevdojak toto moje tajné miesto nachádzajúce sa Pali báčimu doslova pod nosom odhalili. Raz na prelome mája a júna jednotil on a jeho manželka tetka Jela cukrovku. Mali vymeraný prvý diel hneď popri záhradách nad Winklerovou kúriou. Nechtiac sa vyzradiť, zbieral som májovky za plotom našej záhrady v slivončí do ktorého som sa načahoval cez vetchý kolový plot. Tetka Jela jednotiaca prvý riadok od okraja si všimla belejúce sa klobúky májoviek a hneď zvolala : Paľo poď sa pozrieť, čo hríbov tu rastie! A to som vedel, že Pali báči má môj rajón odhalený. Snažil som sa ešte  narýchlo zmierniť  atraktivitu tohto miesta, no Palibáči sa pozrieť prišiel a jeho pohľad na mňa hovoril, tak tu pod nosom si mi zbieral hríby a ja som sem nikdy ani nepozrel. Potom ma už považoval za rovnocennú konkurenciu.
    Kráľom hubárov bol v Demandiciach v päťdesiatich a šesťdesiatich rokoch Šamo Kyseľ. Bol to už starší svojrázny chlapík, ktorý sa do Demandíc priženil. Jeho manželka Eržika slúžila za slobodna ako kuchárka u pána dekana. Šamo sa v Demandiciach ocitol ako robotník na stavbe cesty č.75, ktorá sa budovala v rámci vojenských opatrení pred napadnutím Českoslovanska. Do Viedenskej arbitráže úsek cesty, ktorý mal viesť od Kríža na vrchole Bujdošky cez Semer potok priamo na Slatinu, nebol dokončený, materiál sa za Maďarska rozkradol a cesta dodnes nie je vybudovaná. Šamo však v Demandiciach ostal a živil sa ako prišlo. Jedným zo zdrojov jeho obživy boli aj huby. Potulkami po lúkach a lesoch trávil veľa času. Je známe, že v Studenej doline pri potoku Egreš pálieval aj pálenku.
   Kým sme sa my v čase sezóny vybrali do lesa, Šama sme spravidla už stretali na ceste do dediny. Svoje plátené tašky niesol rovno do krčmy u Melicha kde ich speňažoval alebo vymieňal za trúnok. Keď mal hríbov veľa zvykol si ich schovať pod hromady lístia v tieni statnejších stromov. Viem to preto, že takúto jednu jeho skrýšu som našiel. Nikdy som ju Šamovi nevybral, lebo som mu bol vďačný, že včas objavil začiatok rastu hríbov a tiež, že to bola jeho obživa.
    Moja obvyklá trasa viedla cestou popri Winklerovom kaštieli na poľnú cestu cez Malý Čepek k Urbanovým slivkám a potom úžľabinou hore Čepekom k Jarkavej. Tu som prešiel svah našich pasienkov na Haršaši až do zadnej časti Studenej doliny. Odtaiaľ sa dalo ísť do hory nad Pálkováčom a z nej na náprotivný svah Irheď, či aj opačne pri návrate. Na konci Irhedi, nad majerom Nový svet kde bola vydatá sestra mojej starej mamy, sme prešli poľom k Fajčíkovmu majeru za ktorým sa rozprestieral pekný kus čistej hory. Tu sa hríby hľadali najpríjemnejšie. Zriedkavo sme pokračovali ešte ďalej až do Hokovskej hory.
    Hríby sme zbierali do chrbtového koša, čo bolo pohodlné počas zberu a najmä pri dlhom pochode domov. Veď od Fajčíka to bolo pár kilometrov.Túto svoju techniku som bez váhania použil aj o roky neskôr  v Sáse odkiaľ pochádza moja manželka. Raz v sobotné ráno som sa vychytil na hríby aby som spoznal tunajšií revír. V komore u svokry som celkom samozrejme vzal jej chrbtový kôš a v svokrových  gumákoch  som cez dedinu vykročil do hory pri Bezekovcoch. Po ceste som , ako nový zaťko ,  úctivo zdravil  všetky ženičky, ktoré sa neviem prečo zavše za mnou aj obzreli . Hneď po návrate som  mal hubovú polievku. Pravda nie z toho,  čo som nazbieral ale pre nešťastný chrbtový kôš. Svokra nešla prežiť, že jej zaťka (ako doktora z Prahy ) obdivovali jej vrstovníčky  v takom nepánskom vystrojení. Inak hríby jej chutili a potešil som ju  vždy, keď som ich doniesol, len to nesmelo byť v chrbtovom koši.

 Môj tohtoročný rekord z Jabloňoviec

    Niekedy sme sa na hríby vydali aj do vzdialenejších a lepších lokalít. Otec mal motorku Jawu 250 a tak sa dalo zájsť na Tlstý vrch alebo do hôr okolo osady Pírovské nachádzajúcej sa povyše Hontianskych Tesár. Tu bola pre zmenu vydatá sestra môjho starého otca Tunáka. Chodil som sem aj na  prázdniny, ale o tom inokedy.
    Ak sezóna začínala v máji májovkami, končila v jeseni druhou vlnou rastu maslákov, dubákov, riečičkárov a svetlákov, ktoré sme zbierali už počas nového školského roka po dvadsiatom septembri. Otec mal neraz dilemu, či pôjde na prvé rodičovské združenie alebo neodolá vôni hríbov v lese. Bodkou za hubárskym rokom bol výskyt vatovcov. Tie rástli na miestach kde sa nachádzal v blízkosti zdroj bohatej výživy. Najradšej mali staršie stojiská po dobytku pri jeho poľnom ustajnení na Bujdoške, v zadnej časti Studenej doliny a okolo ovčína. Niekedy sa našli aj na okraji polí, ak boli predtým vyhnojené maštaľným hnojom. V jednu jeseň sme tak našli dva obrovské vatovce na pasienku za kukuričným poľom poniže Strelcovho majera. Jeden z nich vážil vyše päť kíl a bol potom vystavený v regály za výčapom v krčme. To sme ešte nepoznali jeho hodnotu. Neskôr mama z vatovcov  krájala obrovské pláty, ktoré po nasolení a obalení vyprážala ako šnicle.
    Hríby sa konzumovali smažené s vajíčkami, s grísovou múkou, obalené a vypražené. Niekedy, ak boli pečiarky, sa nakladali s cibuľou a paprikou ako šalát na kyslo. Samozrejme na zimu sa museli aj nasušiť, čo pri menšom zbere malo prednosť.

 Tento vatovec vážil  vyše päť kilologramov

    Chvalabohu sa v Demandiciach nikto na otravu hríbami na druhý svet neodobral, hoci sa tu vo veľkom počte dá vidieť muchotrávka červená. Raz k tomu mala blízko moja mama. Počas mašinovačky jej švagriná tetka strýčkova poslala do poľa obed, že vraj smažené kuriatka. Ako neskôr vyplynulo , nazbierala ich v agačine, čo svedčí o tom, že to kuriatka nemohli byť. Našťastie moja mama skončila len výplachom žalúdka v šahanskej nemocnici. Vždy nám preto nahrážala aby sme žiadne hríby z agačiny nenosili.Do hrnca dala len to, čo ona poznala.

Na hríby chodím aj teraz. Je pravdou, že už inde ako v Demandiciach. Skúsil som to tu pred tromi rokmi. Musím povedať, že som bol úspešný ale radosť som z toho nemal. Pasienky, okraje lesov a poľných ciest sú zatarasené ťažko preniknuteľnou húštinou zeliny, krovísk a iným neporiadkom. Kde sú tie ovečky, kravičky a družstevníčky, ktoré čistili pasienky a hubárom cestičky?

Pre vstup do foto-albumu kliknite na ikonu:
Demandickí hubári


Demandice and mushrooms

After 30 years of work in a vineyard I have discovered a peculiar principle: when mushrooms are growing in Demandice, there are no grapes in my vineyard. This year, following heavy summer rains, my harvest was destroyed by the infection of vine mildew and pernosporis. It was more than obvious: an outstanding mushroom season must be ahead!

nedeľa 8. augusta 2010

Demandický guľáš

Po napísaní tohto nadpisu ma nevdojak napadlo, či chcem písať o guláši ako o jednom z troch veľkých bratov maďarskej kuchyne ( guláš, perkelt, paprikáš ) alebo o zmätku v hlavách ako jednom z významov slova guláš. Dalo by sa o oboch. Dnes to bude o jedle.

V peknú poslednú júlovú sobotu sa od kultúrneho domu začala poobede okolo mojej chaty pod Bujdoškou šíriť príjemná vôňa cibuľových základov pod guláše všakovakého druhu. Teraz to však nebola aktivita z kuchyne mojich susedov ale niečo rozsiahlejšie. Áno, do Demandíc prenikla po gulášovom socializme aj móda súťažného varenia gulášov. Konal sa prvý Guláš fest Demandice 2010. Žeby nová konkurencia festivalu Magyar gulyás v Szolnoku?
     Tento výdatný mäsový pokrm sa spája predovšetkým s maďarskou kuchyňou. Bol vraj pôvodne pastierskym jedlom. Je typický aj v kuchyni chorvátskej, slovinskej, českej i slovenskej. O jeho skutočné rozšírenie sa však zaslúžila kuchyňa rakúska vďaka popularite, ktorú si získal v 19. storočí vo viedenských reštauráciách. Napokon vo Viedni je aj múzeum gulášu.

Pastierska kuchyňa
 
     Guláš má aj politický význam. Keď Turci po temer dvoch storočiach opustili Uhorsko, zanechali tu po sebe aj turecké korenie, čiže dnešnú papriku. Jej rozšírením sa v maďarskej kuchyni objavilo jedlo s farbami maďarskej trikolóry a tak sa už za panovania Jozefa II koncom osemnásteho storočia guláš považoval za predstaviteľa maďarstva v boji s Viedňou. Bielu a červenú farbu máme v trikolóre aj my Slováci. Len neviem či červená farba symbolizuje krv alebo červenú papriku. Symbolom našej modrej by z gastronomicko-štátneho pohľadu mohli byť bystrické slivky. Žiaľ vo farbe slivovice sa to neukazuje.
     Predmetom slovensko-maďarských sporov je kadečo a guláš netvorí výnimku. Kým podľa maďarských zdrojov slovo guláš má kaukazský pôvod, slovenské zdroje jeho pôvod nachádzajú na Slovensku. Podľa nich prídavné meno gulyás (hovädzí) vzniklo z podstatného mena guľa - gulya, ktoré vo význame črieda dobytka, ako dobytok prešlo v 16. storočí z východoslovenského slova guľa do maďarčiny a nakoniec i do maďarskej kuchyne. V Above a na Spiši dodnes znamená čriedu dobytka. Chudák guľáš, ako mu my v Demandiciach dodnes hovoríme, kam sa to dostal. Z kotlíka obyčajných pastierov, ktorí ho málokedy mohli jesť až na stôl stredoeurópskej politiky.

V sobotu našťastie ostal  kde patrí - v desiatich kotlíkoch súťažiacich o najlepšiu chuť. Tá spojila Demandičanov i súťažiacich odvekých rivalov zo Santovky, Slovákov a Maďarov, starších i množstvo mládeže. Súťaženie bola len zámienka na strávenie dobrého gulášu a príjemného popoludnia a večera pri starom Barossovom kaštieli a kultúrnom dome. Pozrite si ako som zachytil atmosféru tohto pekného dňa.

Pre vstup do foto-galérie kliknite na ikonu:
Demandický guláš



Goulash time

After writing this title I started to think. Shall I write about goulash as one of the three big brothers of Hungarian cuisine (guláš, perkelt, paprikáš)? Or shall I concentrate on one of the other common meanings of this word: Goulash as a total confusion in the head? I could do both. However today it will be exclusively about food. 

nedeľa 28. februára 2010

Demandičania na Uhorskom sneme

Politika bola v starom Uhorsku výlučne záležitosťou šľachticov. Keďže v Demandiciach mali majetky viaceré šľachtické a zemianske rody, ich príslušníci si museli svoje záujmy chrániť aj verejným angažovaním sa či už na stoličnej úrovni, alebo aj reprezentáciou Hontianskej stolice na krajinskom sneme. Záujmy hontianskej a novohradskej šľachty na krajinskom sneme v roku 1447 v Budíne zastupoval Mikuláš Brigant, člen jednej z vetví Deméndyovcov. V 19. storočí pôsobil ako poslanec na Uhorskom sneme za hontiansku stolicu Ján Paczolay.

Nedlho potom, čo na dvoroch kráľa Ľudovíta Veľkého, kráľovny Márie a cisára Žigmunda Luxemburského pôsobil azda najvýznamnejší demandičan Ladislav Deméndy, do veľkej politiky sa dostal aj ďalší demandičan Mikuláš Brigant.
     Uhorsko prežívalo v polovici 15. storočia krušné časy v ktorých narastalo turecké ohrozenie, zúrili náboženské husitské vojny, súvisiace i s postojmi cisára Žigmunda, ktorý nedodržal sľub bezpečnosti pre Jána Husa na sneme v Kostnici, čo viedlo k jeho odsúdeniu a upáleniu. Aby toho nebolo málo, vypukli  boje o nástupníctvo na uhorskom tróne. Po veľkých sporoch uhorské stavy uznali Ladislava V. - Pohrobka za uhorského kráľa. Pre neplnoletosť a zajatie kráľa bol jeho regentom Ján Huňady. Kráľ Ladislav V. zomrel len ako 17 ročný tesne pred sobášom s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karla VII. Po Ladislavovej smrti sa stal kráľom syn Jána Huňadyho Matej. V týchto pohnutých dobách v roku 1447 sa na činnosti uhorských stavov priamo podieľal Mikuláš Brigant z Demandíc.

Kráľ  Ladislav V. s francúzskou princeznou Magdalénou

O pôsobení ďalšieho demandičana na uhorskom sneme existuje bohatšia databáza než aká sa dá očakávať od prameňov v 15. storočí. V 19. storočí sa už vyhotovovali stenografické záznamy z rokovania poslancov a tie verne reprodukujú aj vystúpenia Jána Paczolaya, poslanca za Hontiansku župu.

 Otvorenie Uhorského snemu 1848

     Ján Paczolay sa narodil v Demandiciach v roku 1818 v rodine miestneho zemepána. Vyštudoval právo, pôsobil ako advokát a okrem iného bol hlavným právnym zástupcom ostrihomskej generálnej kapituly. Do politického života sa zapojil v mladom veku. V 40. rokoch 19. storočia už zastupuje Hontiansku župu v Uhorskom sneme, ktorého bol poslancom v pamätných revolučných rokoch 1848/1849. V tomto období bol aj richtárom v Demandiciach.

Ján Paczolay , richtár  Demandíc v rokoch 1848/1849

     Ján Pacsolay bol zásadový človek a v mnohom pochopil potreby doby v ktorej žil viac než politici, ktorí ho odsudzovali, ak už nemali v diskusii s ním argumenty. So záujmom som čítal zápisy z jeho vystúpení a o postojoch v Uhorskom sneme. Zásadovo obhajoval výdobytky revolúcie medzi ktoré patrilo aj zavedenie slobody slova a tlače. Keď v marci 1848 snemovňa prerokúvala tlačový zákon postavil sa proti obmedzovaniu tejto novej slobody dodatočným návrhom vlády  zavádzajúcim povinnú kauciu pre vydavateľa tlače v sume 20 000 forintov. Bola to obrovská čiastka, veď napríklad ročný plat vyššieho mestského úradníka bol 1000 forintov. Za hodnotu kaucie sa v Pešti dal v tej dobe kúpiť stredne veľký palác. Poslanec Pacsolay doslova uviedol, že takáto kaucia znemožní vydávanie najmä národnostnej tlače Slovákov.
     Mimochodom, podľa vtedajších štatistík boli Demandice charakterizované ako slovenská obec ( Fényes Elek, 1851 „Deménd“,(Demendicze), Hont m. tót falu ) a z vystúpenia Jána Paczolaya je vidieť ako si ctil občianske slobody pre všetkých. K jeho vystúpeniu sa pripojil aj poslanec za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Prijatie tohto návrhu bolo ohrozené a tak proti nim vystúpil Ľudovít Košút , ktorý obmedzenie tlače obhajoval a snem ho aj schválil. Prijatie nového tlačového zákona na sneme v Bratislave vyvolalo v revolučnej Pešti veľké pobúrenie. Pod jej tlakom už o niekoľko dní musela byť prijatá novela, ktorá síce kauciu nezrušila ale ju podstatne obmedzila.

 Lajos Kossúth s ktorým Ján Paczolay viedol ostré polemiky

     Je paradoxom, že pri tom aký mal Ján Paczolay cit pre myšlienky revolúcie, s jej mocenskými ambíciami sa nestotožňoval a ich aj ostro odsudzoval. Do boja za slobodu sa nezapojil a nechýbalo  veľa aby ho maďarská vláda postavila pred vojnový súd. Na verejnom župnom zhromaždení v Šahách sa funkcie poslanca vzdal. Potom sa z verejného života stiahol a venoval sa súkromnej advokátskej praxi.
     Až v roku 1865 po veľkom presviedčaní kandidoval znovu za poslanca snemu a získal mandát za okres Šahy. Poslancom bol až do 28. februára 1884, keď v Demandiciach zomrel a je tu aj pochovaný. Po návrate do veľkej politiky bol členom konzervatívnej strany a neskôr pôsobil v Deákovej strane. Verný svojmu presvedčeniu presadzoval v politike občiansky princíp. Treba povedať, že dovtedy v Uhorsku platila zásada, že ak jeden magnát prehovorí, aj sto múdrych ľudí musí zavrieť ústa. V Deákovej strane lámali túto starú uhorskú zásadu spoločne a úspešne. V posledných rokoch života sa práce v snemovni zúčastňoval aj napriek tomu, že bol (po infarkte v roku 1879) čiastočne ochrnutý. Tento človek o ktorom hovorili, že má silu Herkulesa sa v tej dobe dal voziť do Pešti a pohyboval sa len na vozíku . V jeho živote ho postihlo aj ďalšie nešťastie, keď sa mu v Budapešti zastrelil jediný syn. Stalo sa to  24. decembra 1883. Ján Paczolay už vážne chorý túto ranu osudu neprežil. Zomrel 28. februára 1884 v deň, keď z Budapešti mali priviesť jeho mŕtveho syna. A tak 4. marca 1884 do rodinnej krypty na demandickom cintoríne v blízkosti rodinného sídla Paczolayovcov ukadali na večný odpočinok spoločne dve truhly. Otca a syna.

V zápise zo schôdze poslaneckej snemovne zo dňa 3. marca 1884, ktorej predsedal Péchy Tamás sa uvádza : „Ctená snemovňa, zo smútkom vám musím oznámiť, že poslanec za volebný okres Šahy v Hontianskej župe, Ján Paczolay zomrel 28. februára. Bol jedným z najstarších členov snemovne, veď bol poslancom ešte bratislavského snemu a kým mu to zdravie dovolilo bol pracovitým a usilovným členom snemovne, ktorý si získal úctu každej strany. Domnievam sa, ctená snemovňa, že súhlasíte s tým aby sme do zápisnice zaznamenali, že vyslovujeme hlboký zármutok.“

Pre vstup do foto-albumu kliknite na ikonu:
Rodinné sídlo Paczolayovcov v Demandiciach



Ugrian Concilium

Politics in the old Ugria (Hungary) was a matter exclusively reserved for nobility. Several aristocratic and squire families had their property in Demandice.  Members of these had to protect their interests by taking part in the public affairs. On the local level as well as on the national level by representing the region of Hont at the Ugrian Concilium. In 1447 at the Concilium in Budín, the interests of Hontian and Novohrad Nobility were represented by Nicholas Brigant of the Démendian branch of nobility. In the 19th century this representative task was entrusted to Ján Paczolay.