Keď som v roku 1964 začal študovať na šahanskej SVŠ, čo bola stredná všeobecnovzdelávacia škola, zdala sa mi perspektíva troch rokov do maturitnej skúšky nekonečná doba. Aj tak nám plynula. Nemáme sa na čo sťažovať. Keď sme sa pred časom, ako čerství šesťdesiatnici, zišli v kruhu spolužiakov, konštatoval som vo svojom úplne prvom blogu, že sme sa cítili ako na stretnutí blízkej rodiny.
Juliana Lalíkova, druhá v poradí na table. Celý svoj profesionálny život strávila ako učiteľka v Demandiciach
Už vtedy som tvrdil to, čo môžem aj teraz zopakovať. Keď sme sa stretli prvýkrát, boli sme ešte deti, poniektorým nebolo ani pätnásť. V prostredí, ktoré sa neveľmi líšilo od atmosféry pohraničných Šiah, ktorú majstrovsky opísal náš starší spolužiak Ladislav Ballek, prežili sme spoločne tri roky. Škola a trieda III.B v nej bola pre nás Palánkom, chrániaca nás v nebezpečných rokoch od puberty po skúšku dospelosti.
Maturovali sme koncom mája 1967, v časoch končiacich zlatých šesťdesiatych rokov. Našimi životmi vládli Beatles, Vinetou, Ribana a rozhlasové šlágre Prúdov, Olympicu či Golden Kids. Kto nevedel v pondelok v škole rozoberať témy z piatkovej Modrej vlny, ako keby zaspal dobu. Neboli sme obklopení technologickými novinkami spotrebného priemyslu, veď aj tranzistorové rádiá boli len vzácnosť, najmä tie z Tuzexu. Nemali sme počítače, internetovú sieť, mobily, autá a iné výmysly dennej spotreby. Mali sme však v škole aj doma na dedinách, z ktorých nás väčšina pochádzala, svojich kamarátov a kamarátky, neskôr aj prvé kamalásky. Boli sme mixom Slovákov a Maďarov, mešťanov i dedinčanov, no všetci v triede sme boli jedno - priateľmi.
Do Šiah som nechodil ako prvý z Demandíc. Tu maturovali už naši demandickí učitelia, napríklad manželia Lalíkovci a iní, ktorých môžete spoznať na fotografiách z mojej dokumentácie.
Hosťom školy som bol aj na oslave jej stých narodenín. Pravda, to už v nových priestoroch, ktoré sme my ešte nemali k dispozícii. Tešilo nás, že si škola na nás pamätá. Našli sme v nej naše abiturientske tablá, a preto na oplátku týmto príspevkom poskytujem do pamäti našej starej dámy zopár fotografií, dokumentujúcich pobyt viacerých mojich rodákov pod jej krídlami.
Vivat academia! Vivat professores!
(kliknite na obrázok pre spustenie videa)
Demandičania na šahanskom gymnáziu
Hore, Gitka Rehorová-Szobiová pred maturitou.
V strede, J. Košúthová-Šerešová
Juraj Lalík starší (hore druhý sprava)
Na hodine chémie
V roku 1967 som sa stal dorasteneckým majstrom okresu v šprinte na 100 metrov
Na lyžiarskom výcviku v roku 1966
Ja, ako triedny fotograf
Naše tablo
Beseda s Ladislavom Ballekom pri príležitosti stého jubilea školy
