V úvode

Keď som dovršoval piaty rok života, moja starká mi pripomínala, že ma čoskoro bude vodiť do úvody v Červenom kaštieli, ako vtedy volali kaštieľ po Barošovcoch. Starká používala ešte tento prvotný termín, ktorým sa do slovenčiny transformoval nemecký výraz „Infant-Schule“. Vo svojej literárnej tvorbe o úvode písal jej krajan a vrstovník Jozef Gregor Tajovský. Na rozdiel od spoluhláskami prešpikovanej materskej škôlky, toto pomenovanie znie melodicky a má aj svoju logiku. Vo vzťahu k škôlkam sa Demandice majú čím popýšiť aj z historického hľadiska. Tak napríklad, vo vojnovom období pôsobila v dedine materská škôlka pre deti z nemeckých rodín, s nemecky hovoriacou vychovávateľkou. Na terajšom území Slovenska to bolo jedno z dvoch takýchto zariadení. O zrod škôlok sa v Uhorsku zaslúžila grófka Terézia Brunswicková, ktorú v jej úsilí, od tridsiatych rokov 19. storočia, podporoval gróf Žigmund Beňovský. Jeho sestra Estera Beňovská, vydatá za sudcu Jána Gudiča, žila v Demandiciach v Beňovského kaštieli, postavenom ich otcom, grófom Emanuelom Beňovským.  Nuž, s takýmto historickým zázemím som s mojimi rovesníkmi začal svoju školskú dochádzku v uvádzacej škole. Prvou učiteľkou, s ktorou som sa počas školských rokov stretol, bola Zuzana Miartušová, starajúca sa v škôlke o takmer šesťdesiatich malých predškolákov.

Viac s videoprezentáciou v pôvodnom článku na:

http://bujdoska.blogspot.sk/2011/03/v-starej-skolke.html

Demandické nevesty

Keď som sa pred vyše štyrmi desaťročiami pripravoval na skúšku z rodinného práva, vryl som si do pamäti definíciu manželstva, ako trvalého životného spoločenstva muža a ženy. V súčasnosti sa už manželstvo takto jednoznačne nechápe. Sobáš je obradom uzatvorenia manželstva a  je to jedna z najvýznamnejších udalostí života. Od mojej výstavy svadobných fotografií už čoskoro uplynie päť rokov. Za ten čas sa zbierkové fondy v tejto kapitolke mohutne rozrástli. Vyberám desať tuctov záberov demandických neviest v šťastných okamihoch, prezentovaných pár dní po sobáši u fotografov na blízkom okolí. Túto prezentáciu venujem pamiatke na nedožité sedemdesiate jubileum sobáša mojich rodičov.

Viac v pôvodnom článku aj s videoprezentáciou na: 

http://bujdoska.blogspot.com/2011/04/na-svadbe.html

Veget s vegetáciou

Tohoročná sezóna záhradkárov skončila. Nočné mrazy minulých dní prinútili aj najväčších optimistov prevrátiť sudy s dažďovou vodou a bilancovať hospodársky rok. Nuž, ako amatérsky vinohradník, vinár a ovocinár, za tridsaťpäť rokov tejto činnosti nepamätám takú pohromu, aká nás postihla vo forme tohtoročných jarných mrazov. Demandice sú v mrazovej doline, ale toto nebol prízemný mráz. Vinohrady na Čepeku na jar nikdy nezamrzli, ale teraz áno, aj s orechmi a ostatnými ovocnými druhmi. Menej starostí s ochranou úrody vytvorilo priestor na fotografovanie toho, čo sa vo vegetácii okolo chaty dialo a mohol som prejsť celý chotár s kamerou. Zostal mi nezdokumentovaný len malý kus na Malej Morde. Apropo, chotárne názvy sú jednou z tém, ktorú spracujem tejto zimy. Je to studnica histórie. Nastal čas vegetu vegetácie a záhradkárov.  Keď už tento rok takmer niet čo v komore a v pivnici uskladniť, uschovávam pre vás obrázky z našej dediny. 

Ruže nesklamú!

 

 Vždy krásna.

 Stačí pár týždňov nekosiť a máte domov pre pomocníkov.

 

Sedí mucha na liste.

 

Z toho už červík nebude.

Nebezpečenstvo!

 

 Zlaté rajčiny.

  Z toho robili kedysi malinovku. Teraz sú to farebné vody.

 

 Na jarabine vtáčej sa mi darí pestovanie jarabiny čiernej, vyšľachtenej Mičurinom.

 Návšteva z Kanady.

A to je muchovník, jej americký bratranec. 

Tento holub z chovu Milana Príboja mi tu stojí od roku 2015.

 

 Jeden z posledných výrazných kvetov sezóny patrí topinamburom.

 Tretinu tohoročnej úrody jabĺk som dostal do jedného záberu.

 

 A to je čo?

 U jednej z nových rezistentných odrôd viniča som zistil vynikajúcu afinitu s praobyčajným „Talianom“. A ani toho roku nevymrzla.

Slovenské ochotnícke divadlo a tanec v Demandicach

Od spracovania state o divadelníctve uplynulo už sedem rokov. Počas nich do mojich zbierok pribudli ďalšie dokumenty. To ma podnietilo k tomu aby som pôvodný blog upravil a rozšíril. Prepracovanie si vyžiadala aj zmena grafiky obrazových príloh. S úctou spomíname na časy, v ktorých si na kultúru v obci ľudia našli čas a mali na jej realizáciu chuť, priestor a podporu.

Viac s  videoprezentáciou v pôvodnom článku na:

http://bujdoska.blogspot.sk/2010/01/ochotnicke-divadlo-v-demandiciach.html

Pamiatka zosnulých

V dnešnom rozbehanom svete je to tak, že len málokto z rodiny žije v mieste, kde sa narodil sám a jeho predkovia. Nuž my, čo už v Demandiciach nežijeme, si na svojich blízkych prídeme spomenúť nejaký ten deň skôr, aby sme uctili všetkých, ktorí tu boli pred nami a sú pochovaní v rôznych kútoch Slovenska. Pozrite sa ako si pamiatku zosnulých pripomíname v mojom novom domove v Devínskej Novej Vsi.

Októbrové litánie

Október bol mesiac, v ktorom sa náboženské cítenie demandických šarvancov, vyrastajúcich v druhej polovici päťdesiatych rokov, ocitlo na vrchole celoročnej krivky. To preto, že sa v podvečerných hodinách konali bohoslužby, na ktoré sme sa tešili aj my evanjelici a reformáti, ktorým pojem litánia veru nič nehovoril. To však platilo aj o katolíckej časti nášho náboženského spektra. Účasť na októbrových litániách bola len zásterkou na naše iné činnosti, ktoré sme v lete nemohli realizovať po zotmení, keďže to nastávalo až po večernom zvonení, ktoré sme museli počúvať vo svojich dvoroch a nie počas zháňania po dedine.

     Len čo sa červený slnečný kotúč dotkol hrebeňa Silimáňa, zo svojich skrýš sme povyťahovali lampáše na baterky, chystajúc sa na tie najvzrušujúcejšie hry v roku. Baterka, ako sme tomuto svetlu hovorili, bola prvý elektrospotrebič, s ktorým sme prišli do styku, ba mohli sme ho aj používať. Spočiatku nám nočné hry nekazilo ani pouličné osvetlenie, lebo zavedenie elektrického prúdu do dediny sa len chystalo.  My pomenší sme sa uspokojili aj s obyčajnou štvorcovou lampou, ktorú mama nosila na páračky vo vrecku zástery počas zimných týždňov. To len za predpokladu, že baterka našim používaním nebola úplne vyšťavená. A to bolo vždy. Väčší a starší chlapci si už vedeli zaopatriť v obchode u Babica, alebo cez súrodencov aj inde, šúľkové lampy na šúľkové batérie. Aj medzi nimi boli veľkostné a tým aj výkonnostné rozdiely. Najväčší machri mali takmer svetlomety, lebo na puzdro lampy si pripojili ďalšie monočlánky, vďaka čomu mohli po rôznych objektoch pátrať na značnú vzdialenosť. Ja som mal len štvorcovú baterku, avšak osadenú do vojenskej lampy, ktorá mala v prednej časti tri farebné filtre, ako svetlá na semafore. Pre túto vlastnosť som mohol plniť pri hrách dôležitú úlohu signalizanta, lebo rozsvietenie určitej  farby znamenalo vyhlásenie dohovorenej činnosti.

     Večerná akcia začínala na kostolnom briežku, len čo sa niekomu podarilo osvetliť stenu veže kostola svojou baterkou a rôzne ňou mihotať. Postupne, ako sme sa zbiehali, svetiel pribúdalo a aj intenzita osvetlenia. To bolo po pol tisícročí prvé vonkajšie osvetlenie kostola. Z útrob kostola sa už ozývalo monotónne odriekavanie modlitieb nového pána Farára Csudaiho, ktorého čakala v Demandiciach päťdesiatročná štácia. Doplňované bolo chorálom babiek, ktoré na rozdiel od nás vedeli, čo sú to litánie. Čas do skončenia litánií sme využili na schovávačky v tme jesenného večera.

 Takto sme vyrastali koncom 50. rokov minulého storočia.

      Mali sme v tom systém. To nebola obyčajná hra na slepú babu, akú sme cez deň hrávali dokonca s dievčatami. Toto bola už vyložene chlapská vojnová hra. Rozdelení sme boli vopred na skupiny, ktoré sme volali bandy. Veď v rádiu tiež hlásili čosi o bandách Štefana Banderu. V Demandiciach sme mali Štefana Bandu. Napriek podobnosti mena to bol slušný mládenec a neskôr harmonikár, pre zmenu hudobnej bandy, ktorá v dedine úspešne fungovala niekoľko desaťročí.
     Bandy boli sezónna záležitosť, oživovaná v októbri a novembri. Bandu nemohol mať len tak každý, kto si zmyslel. Na dnešné pomery je to nepredstaviteľné, ale bandou mohla byť uznávaná len taká skupina, ktorá mala v držbe riadnu zbraň, a to či už sečnú alebo palnú. Ten kto zbraň doniesol, bol automaticky veliteľom bandy. Naša banda mala pištoľ, ktorá sa nachádzala zabalená v olejovej handre pod prístreškom pece u jedného zo susedov. Ja som prispel nejakými nevystrelenými nábojmi od frontu. Okrem toho, susedov otec slúžil pred vojnou u husárov a doma mal šabľu, ku ktorej nebolo ťažké sa dostať lebo visela na hambále v komore. Náš status bandy bol nespochybniteľný. Najobávanejšou bola banda nebohého Ferka Cserbu, ktorá našla v štôlni v Araňbáni guľomet. Mala ho v držbe, až kým jej ho esenbáci nezhabali. Našťastie, našu výzbroj sme do hier nikdy nepoužili. Plnila len odstrašujúcu funkciu. Cieľom našich októbrových hier bolo len vyhľadať protivníka a to bola v tme riadna fuška.
     Odriekané modlitby sa skončili a pre nás nastal čas na krycí manéver. Babkám trúsiacim sa po ceste z kostola  sme radi posvietili na cestu. Vďaky sme sa málokedy dočkali. Asi preto, že svietenie pod  nohy sa striedalo s osvetľovaním kdejakého kríka a babka tak bola zo striedania svetla a tmy pod nohami viac oslepená ako osvetlená našou pomocou.
     V októbri nás čakali aj ďalšie večerné dobrodružstvá.