Dva tucty z chaty

Zabehnutý kolobeh povinností počas pracovného týždňa, od polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia, volal po zmene na jeho konci. Mnoho ľudí sa z dedín presťahovalo do miest, a nečudo, že túžili „vypadnúť“ z mesta do prírody, v ktorej vyrástli, alebo zatúžili po pokojnejšom vidieckom prostredí. Snaha, nájsť si aspoň malé miestečko na prechodný pobyt v prírode, viedla ľudí k stavbe chatiek a záhradných prístreškov, ktoré začínali zväčša ako búdy na náradie. U nás sa chatový fenomén naplno prejavil v blízkom okolí, po obnove termálneho prameňa, v blízkych Maďarovciach. Na rozhraní Santovky a demandického chotára, siahajúceho až do týchto miest, vyrástla chatárska kolónia, s pekným priestorom na kempovanie. Prvú chatku v chotári na Bujdoške vybudoval nadšený miestny včelár a správca vinohradov štátneho majetku, Jozef Nemčok. 

Vinohradnícka chatka Jozefa Nemčoka na Bujdoške,

z môjho staršieho diapozitívu.

    Pre mnohých z nás sa chaty a neskôr chalupy stali miestom rozvíjania kreativity a slobody rozhodovania, ktorú sme v práci a v mestskom prostredí postrádali. Paradoxne sme sa  namiesto relaxu na konci týždňa stali obeťami mnohých nových povinností. Veď zohnať cement, tehly, alebo dosky, bol vždy prinajmenšom logistický problém.

    Pribúdajúce roky, a ubúdanie síl,  z chát a chalúp vyhnali mnoho bývalých nadšencov. Neraz ich už iba s obtiažami udržiavajú, v snahe, že ich vnuci stratia záujem o virtuálny svet, vnímaný počas surfovania na internete, a že s príchodom potomkov objavia rastlinky a zvieratká, ktoré nie sú v tri dé obraze, ale u nich na dlani.

    Ja sa na chatu v rodnej obci vraciam aj preto, aby som aspoň v náznakoch zažil to, ako žili naši predkovia, a ako sme to v detstve prežívali aj my. Deň bez televízora a počítača je príležitosť na vynaloženie fyzickej námahy. Vybudovanie niečoho vlastnými rukami, aj keď bez remeselnej zručnosti,  ma napĺňa uspokojením. Prostedie, v ktorom sa to deje, mám zachytené na mnohých fotkách. Pozrite si dva tucty z nich.

Chatová osada v Santovke v súčasnosti

V galérii pri páraní peria

Ľudovú kultúru sme v Demandiciach pred niekoľkými desaťročiami vnímali vo zvykoch, viažúcích sa k ročným obdobiam, alebo k sviatkom. Piesne, tanec, hudba a miestne remeslá nás obklopovali denne. Vytlačené multikultúrnosťou globalizovaného sveta postupne z nášho života zmizli. Zastavme túto tendenciu udržaním si toho, čo sa už v dnešnom svete tak nenosí. Obnovme hodnoty života našich predkov s ich jedinečnými zvláštnosťami vytvorenými v našej dedine. Obecná galéria Pod Bujdoškou chce rôznymi aktivizujúcimi formami prispieť k dosiahnutiu tohto cieľa. Pred pár dňami sme na túto cestu vyšli usporiadaním obecných páračiek, ktoré kopírovali udalosť v dedine tak bežnú, no po desaťročia sa nevyskytujúcu.

     Keďže domáce zvieratstvo už dnes netreba v podvečer zaopatrovať, naše páračky sa začali po druhej popoludní. Na rozdiel od zábavy, ktorej začiatok sa v dedine preťahuje do neskorých hodín, ženy, a veru aj niekoľko chlapov na seba nedalo dlho čakať. Priestory galérie sa takmer okamžite naplnili vari štyrmi desiatkami návštevníkov. Od najmenších zvedavcov na rukách rodičov, až po pamätníkov väčšiny toho, čo sa v obci udialo v minulom storočí. Veď najstarší návštevníci, súrodenci Košúthovci, sa narodili ešte v dvadsiatych rokoch minulého veku. Svojou čulosťou si vyslúžili náš obdiv. Mimochodom, obaja sú aktívnymi spolupracovníkmi galérie. Od pána Košútha i pani Šerešovej máme vo fondoch desiatky vzácnych fotografií.

     K páračkám patrí aj dobrá nálada. Ferko Kočerha reprodukoval príbehy zo zimných večerov a predvádzal pritom pletenie masteničiek. K dobrej nálade prispel svojim muzikantskym umením aj Ing. Anton Kajas, ktorý so skupinou Efekt hrával v Demandiciach v šesťdesiatych rokoch. O pohostenie sa postarali pani Bisztrická, Brhlíková, Kočerhová a Psotová. Tí čo ste neboli párať, môžete vychutnávať ich buchty, záviny a chrapne len z fotografií. A ani varené víno nebolo zlé.

     Všetci prítomní sa zhodli, že sme sa nestretli naposledy. Najskôr sa zídeme na priadkach a určite si vychutnáme aj fašiangové zvyky.

Dovidenia v galérii.

Cholera morbus v údolí Búru

V nejednom meste stoja dodnes morové stĺpy ako pamiatka obetiam pandémií infekčných chorôb šíriacich sa medzi podvyživeným obyvateľstvom ako lavína. Po nákazách moru, o ktorých nemáme v Demandiciach dochované záznamy, sa v Európe objavila nová pliaga – cholera. Tá sa pôvodne vyskytovala len v Ázii. Jej semenišťom boli mohutné rieky v Indii. Po tisícročiach, čo sa o nej vedelo, veď v hebrejčine sa označovala ako „cholira" teda choroba, prekročila v roku 1830 hranice indického subkontinentu a postupovala na západ. Ruské vojská operujúce v Perzii boli v tom čase povolané na potlačenie povstania v Poľsku. Nakazené touto chorobou ju rozsievali pačas presunu po celom Rusku. Doniesli ju až do Poľska, na hranice tedajšej Galície ako súčasti Rakúskej ríše. Koncom roka boli zriadené vojenské kordóny, ktoré uzavreli hranice krajiny. V marci 1831 sa nákaza stratila a opatrenia boli zrušené. Čoskoro sa choroba rozvinula plnou silou. Obchodníci so soľou splavujúci Tisu ju dovliekli do Uhorska. V auguste už naplno zúrila v údolí potoka Búr. Rozšírenie cholery v demandickej farnosti patrilo medzi najväčšie a čo do počtu úmrtí medzi najtragickejšie. Cholera mala veľmi rýchly postup. V dôsledku silnej dehydratácie sa spravidla po niekoľkých hodinách až dňoch končila smrťou. I napriek tomu asi 55 percent nakazených osôb ju prekonalo. Matričné záznamy poskytujú údaje o týchto tragických týždňoch života v našej obci a jej okolí.

 (Obraz z práce: LIŠKA, Anton. Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii.)

     Vo vyššie uvedenej práci Antona Lišku sa popisujú príznaky cholery ako ich úrady tlmočili pre sanitárne úrady a personál špitálov„...slabosť, triaška končatín, silná bolesť hlavy, závrat, omráčenie, nechutenstvo, nepokoj, úzkosť, strach, nespavosť, búšenie srdca, pocit tlaku v srdcovej dutine, striedavé záchvaty zimnice a horúčky so studeným potom. Súčasne, alebo ihneď potom nasledovali neutíchajúce kŕče v podbrušku, silné dávenie, pocit sýtosti a preťaženia žalúdka. Čoskoro po týchto počiatočných ťažkostiach prepukla samotná choroba, ktorá sa prejavovala „...zvýšeným, vyčerpávajúcim vylučovaním stolice s odchodom častej, bezfarebnej, v konečníku páliacej tekutiny, a zvracaním podobnej, väčšinou bez zápachu a bez chuti, bielej tekutiny zmiešanej s chumáčmi hlienu“.  K ďalším príznakom ochorenia patrilo sťažené dýchanie, spojené s veľkým strachom a pocitom zvierania v okolí srdca, často prerušované stonaním. V podbrušku sa striedali bolesti a kŕče, nutkanie na stolicu a zvracanie sa stále zvyšovalo, močenie slablo až napokon úplne prestalo. Smäd sa stával neuhasiteľným so silnou túžbou po studenej vode, v snahe aspoň sčasti zmierniť pálenie v oblastí žalúdka. Pohľad pacientov sa stával nepríčetným, ústa vysychali, jazyk modrel alebo belel a bol horúci. Onedlho nato sa k symptómom pridalo ochladzovanie končatín, lámavka, trasenie a silné kŕče, obzvlášť na rukách a nohách. Tie sa potom rozširovali cez brucho a driek k dolnej časti hrudného koša. Pulz sa po celý čas znižoval a ku koncu bol už skoro nehmatateľný. Tvár človeka postihnutého cholerou bola vpadnutá, oči červené, lesklé, nehybné a prepadnuté do očných dierok.“.

 Najtragickejšie dni vyčíňajúcej cholery v auguste 1831.

     V prvých dňoch epidémie s ktorou sa obyvateľstvo dovtedy nestretlo sa príznaky choroby zamieňali s inými ochoreniami. Aj v demandickej matrike sa uvádzajú dizentéria, srdcové záchvaty a podobne. Netreba zabúdať, že diagnózu určoval duchovný len podľa údajov príbuzných. Prvé záznamy o cholere sa uvádzajú v úmrtných záznamoch z nedele 13. augusta 1831. Manželka miestneho zemana Michala Šántu Johana Karolína vo veku 34 rokov ako prvá podľahla tejto chorobe. Netrvalo ani týždeň a v matrike sa objavujú rekordné počty úmrtí. Devätnásteho augusta zomiera 6 osôb v Demandiciach a štyri v Sazdiciach. Nasledovný deň šesť a dve osoby. Dvadsiateho prvého zomiera v Demandiciach deväť obyvateľov a v Sazdiciach štyria, z nich dvoch uvádza evanjelická matrika. V Sazdiciach vrcholí epidémia nasledovný deň úmrtím ďalších štyroch osôb uvedených v evanjelickej matrike.

     Maďarovce, ktoré boli demandickou fíliou nezaznamenali ani zďaleka také postihnutie ako dve predošlé obce. V podaní obyvateľov Santovky sa traduje, že pitie kyslej vody, teda santovskej minerálky ich ochránilo od cholerovej pliagy. Údaje zo susedných Maďaroviec tomu nasvedčujú. Tento fakt podporujú aj záznamy z evanjelickej matriky v Čankove pod ktorý Santov patril ako fília. V zozname obetí čankovskej farnosti sa nevyskytuje ani jedna osoba zo Santova. V lekárskych správach sa uvádza, že kyslosť žalúdočného prostredia zabraňuje množeniu cholerových mikróbov. Pitie vody, ktorú samú o sebe miestni obyvatelia doposiaľ volajú kyslou vodou im dáva za pravdu.
    Duchovným v Demandiciach bol Jozef Zaffiry, ktorý prišiel do Demandíc po aprílovom úmrtí Juraja Johanidesa. Toho pochovali v krypte pod kostolom sv. Michala. To sa už v čase epidémie robiť nesmelo.
    Zemská aj stoličná vrchnosť nariadila mnohé opatrenia na obmedzenie šírenia sa cholery. Tie sa týkali aj pohrebných postupov. Spravidla sa zriaďovali osobitné cintoríny v ktorých boli vykopané spoločné hroby. Na výkon týchto prác sa nariaďovala pracovná povinnosť. Bola tu snaha ochrániť aj duchovných. Preto sa pochovávalo aj bez nich a v noci. Prácami boli poverené osoby nebojácne a fyzicky odolné. Pri skúmaní záznamov o úmrtí vidíme, že nie u každého pohrebu bol pán farár Zaffiry. Ako miesto pohrebu sa uvádzajú obecné cintoríny. V jednom prípade aj cintorín na Hýbeci.
     Nevedno či bol  v Demandiciach zriadený osobitný cintorín. Vzhľadom na to, že počet obetí sa priblížil k stovke, je to možné. Nad obcou existuje časť zvaná Adigáčov v ktorej sa ťažila hlina na stavebné potreby. Demandičania, ktorí ju neraz potrebovali, pri kopaní jám v tomto hliníku nachádzali kostry ľudí. Podľa podania miestnych pamätníkov tu mali byť ukladané telesné pozostatky vojakov počas rokov 1848/49, ktorí  v Maďarovskom kaštieli zomreli na choleru. Pri prieskume matriky som našiel údaje o pochovaní niekoľkých vojakov, ale nie v Maďarovciach lež v Demandiciach. Pri úmrtí na infekčnú chorobu, keď sa obmedzoval pohyb živých, je nepredstaviteľné, že by sa mŕtve telá vyvážali za hranice obce.  V Adigáčove preto mohlo byť úložisko obetí cholery.

Výňatok z evanjelickej matriky v Sazdiciach zahňujúcej aj fíliu Demandice.V poslednom stĺpci s údajmi o veku a chorebe zomretej osoby.

    Epidémia vo farnosti vyčíňala do 27. októbra 1831. Posledné úmrtie na choleru sa udialo v Sazdiciach kde zomrel Ivan Ďurovica. Pochoval ho páter Georgius. Bola to počas troch mesiacov 151. obeť epidémie. Najviac postihnutou obcou boli Demandice v ktorých zo 720 obyvateľov zomrelo 85  z toho 73 v auguste. V Sazdiciach bolo 52 obetí. Rok 1831 drží v demandickej matrike smutný rekord. Počet zomretých, spolu aj z iných príčin, v Demandiciach a vo fíliách Sazdice a Maďarovce dosiahol číslo 230.
    Ako už bolo uvedené, niekoľko prípadov cholery sa vyskytlo vo víre vojnových udalostí aj v rokoch 1848/49 kedy v našom okolí prebiehali vojnové operácie. Najväčšou bola bitka pri Tekovských Lužanoch a zrážky v okolí Šiah. Ďalšia veľká epidémia postihla Uhorsko v roku 1873. To ešte stále neboli známe príčiny cholery, a preto v krajine ochorelo vyše šesťsto tisíc ľudí. Počet obetí sa dodnes nepodarilo presne vyčísliť. Údaje sa rozchádzajú medzi 190 tisícmi až štvrť miliónom. Demandická farnosť mala tentoraz viac šťastia. Na prelome augusta a septembra cholerovej nákaze podľahlo šesť osôb vo veku od 31 do 50 rokov.
    Dr. Koch, ktorý neskôr objavil nositeľa nákazy, tým uchránil ľudstvo pred ďalšími útokmi cholery.