Milí čitatelia!
Vo svojej ďalšej knihe som sa venoval histórii rodiny z ktorej pochádzam, ktorá žila a žije na území historického Hontu a Zvolenskej stolice.
Väčšine rodín sa nedarí preniknúť do vzdialenejšej minulosti svojich predkov. Náš rod je v tomto skôr výnimkou. Po nevyčísliteľných hodinách pátrania sa mi podarilo nájsť rodovú postupnosť až do konca dvanásteho storočia. Vo formáte A4 na 365 stranách nájdete okrem bohatej fotografickej zbierky aj vyše sto strán rodostromov v hlavnej a bočných líniách rodiny.
Knihu Korene nášho rodu
budem prezentovať v sobotu
1.
októbra 2022 o 14. hodine na rodinnom stretnutí
v brhlovskom kultúrnom dome.
Verím, že k publikácii nájde vzťah nielen blízka, či vzdialenejšia rodina, ale aj tí z vás, ktorých zaujímajú regionálne dejiny, a to aj na príklade jednej rodiny.
Milan Ukrop
Korene nášho rodu
1235 – 2022
Človek sa narodí do tohto sveta a začne sa písať jedinečný príbeh jeho života. Prvé riadky o ňom nájdeme v matrikách obcí a miest. Pôvodne boli vedené jednotlivými cirkvami. V mestách sa zavádzali koncom 17. storočia; v dedinách asi o polstoročie neskôr. Časom poznačené objemné knihy obsahujú informácie od narodenia po pochovanie človeka. Spojením údajov predkov a potomkov vzniká príbeh rodiny. V čase ich zaznamenania to boli bežné životné udalosti. Avšak s odstupom desaťročí a storočí nám poukazujú na aspekty života, ktoré my už nepoznáme. Ktosi múdry napísal, že: „Rodina je ako hniezdo, z ktorého sme vyleteli a kde máme vždy šancu nájsť nepoznané poklady.”.
Ja som ešte zažil generáciu našich starých rodičov a rodičov, ktorí uchovávali rodinné tradície vo svojich spomienkach tak, ako im ich odovzdali ich predkovia. Mladí ľudia ich spomienky považovali za nudné, opakujúce sa príbehy, ktorým nevenovali veľa pozornosti. Veru, aj ja si teraz spomínam len na niečo z ich rozprávaní. Čo by som dal za to, aby som sa ich mohol opýtať na podrobnosť, ktorá zanikla ich odchodom. Osobná skúsenosť ma priviedla k tomu, že čas trávený na dôchodku využívam na zmapovanie rodinnej tradície, minulosti predkov a našej prítomnosti. Nedá mi pridať sa aj k výroku: „Ani budúcnosť nemá ten, kto zabúda na svojich predkov.".
Prácu na tejto knihe som začal už pred dvanástimi rokmi. Nemal som snahu skúmať dejiny rodu pre napísanie knihy. Viedla ma k tomu len snaha zistiť, kto sme boli v minulosti a kam až siahajú korene nášho rodu. Čoskoro som zistil, že bez skúmania matrík to nepôjde. Vďaka ich spracovaniu do elektronickej formy som ušetril mnoho času. No i tak lúštenie rukopisov pánov farárov bola neraz skúška nervov.
Matriky nás zavedú do konca sedemnásteho storočia. Ďalej sa dá dostať len skúmaním rodokmeňov šľachtických rodov, ktoré v ich vedení boli precízne. Postavenie človeka v tých časoch bolo dané jeho pôvodom. To sa len málokomu podarilo zmeniť. Mal som šťastie v tom, že pri zostavení rodokmeňa rodiny Pomothy som našiel previazanie na rod šľachticov z Demandíc. Tí v polovici 16. storočia vymreli po meči a jednou z ich dievčenských vetví sú Pomothyovci.
Naša rodina je evanjelická a v jej historickom povedomí sa traduje, že v polovici sedemnásteho storočia odišla pred náboženským útlakom z Čiech (Moravy) do vtedajšieho Horného Uhorska. Aj to bola zaujímavá historická stopa.
Zhromažďovanie historického materiálu išlo ruka v ruke so zachytením spomienok najstarších žijúcich členov rodiny. Na tomto mieste chcem poďakovať za pomoc svojim tetám, Ide Ukropovej a Margite Moravskej; rodinám, ktoré mi poskytli fotografie, nachádzajúce sa v tejto knihe; Alene Sabovej-Tunákovej, Jane Ostrihoňovej-Kristeľovej, Zoltánovi Srnovi a Ing. Ivanovi Moravskému, aj za pomoc pri doplnení rodostromov. Ďakujem aj každému nemenovanému z vás, za čo i len malú radu a informácie, ktoré mi umožnili túto prácu dokončiť.
Krásne chvíle pri čítaní a listovaní tejto knihy Vám želá
