sobota 2. januára 2021

Tajomná grófka z Patkôša

Keď som pred niekoľkými rokmi ukončil svoju profesionálnu kariéru, vytvoril sa mi priestor na naplnenie svojej dlhoročnej záľuby v histórii. Inšpiroval ma aj výrok nášho veľkého krajana Andreja Kmeťa, ktorý sa vyjadril týmito slovami: „Chcel som zreteľ na všetko obrátiť, čo povšimnutia nášho veľmi veľmi zasluhuje. Veď je už dávne príslovie naše, že kraje naše kryjú veľké poklady (duchovné), len ích treba odkliať. Jestli len jednoho získam, ktorý prezkúma svoj kraj, bude môj cieľ dosiahnutý, a ja budem prehojne odmenený.“. Nuž, pán farár, prijmite odo mňa túto malú odmenu vo forme objasnenia osudu grófky patkôšskej, o ktoré ste sa aj vy usilovali.

  Andrej Kmeť sa okrem svojho kňazského poslania venoval archeológii, geológii, mineralógii, paleontológii, histórii, botanike a etnografii. Prešiel každý kút niekdajšieho Hontu. V stati o kamenných náhrobkoch sa venoval aj Dvornikom. Uvádza, že „vo dvornickom novom kostole evanjelickom nachodí sa prekrásny kamenný náhrobok, 2 m dlhý, 98 cm široký, 42 cm hrubý, s dvojitým herbom na vrchu, a s týmto latinským nápisom:

Conditur

hoc Tumulo

 quidquid mortale habuit

 Foemina

supra omnem titulorum et virtutum

invidiam posita

Dńa, Dňa Clara Johanna Baronessa

a Seherr

Nata Comitissa de Purckstall efc.

quae hanc lacrymarum vallem

ingressa

A.Q.R M.DCLXXXVII. D. XIII. SEPT.

eandem

 beatissima in Christo Salvatore,

quem supra Maritum dulcissimum dilexit

morte reliquit

a.o.r. M.DCCXX. D.XV. august.

desideratissimae Coniugi

h.m.i.

Maritus moestissimus

Joh. Cristoph. a Seherr. L.B.a. Thoss.

S.C.et R. Milit. Loric. Colonell.


„Nad nápisom, krásne čisto rytým, skvejú sa dva spojené herby, nad nimi šľachtická koruna v spoločnej obrube listovitej, relief. Všetko prekrásna kamenárska práca. Náhrobok bol zamurovaný v starom kostole, teraz v novom je len opretý vo výklenku pri dverách.“, píše Andrej Kmeť.

    Pani grófka Clára Johana de Purgstall sa v našom kraji ocitla v lete roku 1720. Osud jej nedoprial dlhý život a aj posledné miesto svojho večného odpočinku našla ďaleko od rodnej hrudy a rodiny. O jej osud sa Andrej Kmeť zaujímal keď už spočívala v krypte kostola na Patkôši  dvesto rokov. Svoje zistenia o tajomnej grófke zhrnul do konštatovania:

   „Pani, ktorej náhrobok dvornický platí, zomrela vraj v ceste. Bohužiaľ, ani v Tesárskej, ani vo Dvornickej matrike zomretých nenie zaznačená. Keď náhrobok bol hneď robený, ako zomrela, blízko 200 rokov, tak je náhrobok výborne zachránený. Chcel som vyzkúmať, kto tá pani bola, kde bývala, kam cestovala, i písal som šľachtickým osobám, i samému dedičovi panství a mena Purckstallovcov a májor dómusovi, pánu Henrikovi Hammer-Purckstall, námestnému radcovi v Nemeckom Hrádku (Gratz) v Štýrsku: ale bohužiaľ, nemohol som sa ničoho dozvedeť.“

    Erb, ktorý A. Kmeť spomína, je na náhrobku dobre zachovaný. Iste je to aj vďaka tomu, že je už poldruha storočia uschovaný v kostole, a tak chránený pred vplyvom povetrnostných síl. Ide o rodinný dvojerb, ktorý mi pomohol v orientácii na rodovú príslušnosť Clary Johanny a jej manžela Jána Krištofa A Seherr de Thoss, neskôr poľného maršála.

     Vyobrazený erb a mená na náhrobku nasvedčovali tomu, že obe osoby nepatrili do uhorského prostredia začiatku 18. storočia. Koncom 17. storočia získal v Horných Semerovciach majetky rod Hellenbachovcov. Boli to významní banskí podnikatelia z Banskej Štiavnice, rovnako ako Clara a Johan, príslušníci evanjelickej cirkvi, avšak v príbuzenskom vzťahu neboli. Clara a jej manžel patrili k šľachtickému stavu. Keďže Clára zomrela v blízkosti hornosemerovského panstva Hellenbachovcov, pravdepodobne sa postarali o jej pohreb a pochovanie telesných pozostatkov v evanjelickom kostole na Patkôši. Tento kostol už neexistuje. Po rozbrojoch cirkevníkov z Dvornik a Hontianskych Tesár, užívajúcich ho spoločne, si obe komunity postavili v polovici 19. storočia vlastné svätostánky. Malá osada na Patkôši nedokázala cirkevnú budovu udržiavať a kostol postupne chátral. Náhrobok, nachádzajúci sa v jeho ruinách,  opísal v roku 1863 Dr. Zipser v článku „Kleine Mittheilungen“. O pôvode grófky ani on nič neuvádza, kladie si len otázku, či je z rodiny spisovateľa baróna Hammer-Purgstalla.

    Miesto večného odpočinku Clary Johanny malo v roku 1720 svoju dôstojnosť. Avšak po poldruha storočí od zániku kostola, jeho poloha bola neznáma. V roku 1990, pri vykonávaní hlbokej orby na poli pri osade, pluhy preborili strop do krypty. V nasledovnom roku bol Václavom Hanuliakom vykonaný archeologický výskum. Vo vyvýšenej polohe nad osadou boli odkryté základy pozdĺžnej lode s polkruhovou apsidou. Výskum preukázal, že koncom 13. storočia až 1. polovice 14. storočia bol kostolík goticky prestavaný. Pôvodná románska apsida bola nahradená kvadratickým presbytériom s rozmermi 5 x 6 metrov a na západnej strane lode pribudla prístavba s vežou. V priebehu 15. storočia bola pristavaná k severnej stene  sakristia. Archeológovia konštatujú, že išlo o neveľkú stavbu ako typický kostolík na majetku zemepána a zasvätený bol sv. Michalovi. Mal celkovú dĺžku 11,4 m a  šírka 7,0 m. Hrúbka muriva dosahovala 85 až 110 cm.

Bronzový Corpus Christi z 1. polovice 13. storočia nájdený počas archeologického výskumu. Zdroj foto: Oú. H. Tesáre.

Patkôšsky kostolík stál na strategickom mieste vedľa stredovekej panskej tvŕdze rodu Deméndiovcov. Podľa majetkov v Tesároch používali prídomok de Teszér. Oba objekty boli umiestnené v zužujúcom sa údolí riečky Štiavnica. Popri jej pravom brehu viedla stredoveká cesta „Magna via“ zo sídelných miest Ostrihom, a neskôr Vyšegrad, do banských miest. Sídlo Deméndiovcov, ktorí koncom 16. storočia vymreli po meči, sa v ďalších storočiach stalo známym ako prícestný hostinec. Jeho súčasné rozvaliny ukazujú gotické jadro z 15. storočia. Ešte v 60. rokoch minulého storočia fungoval ako dvornická krčma a tunajšieho krčmára som aj osobne poznal.

    Koncom 17. storočia boli Turci odtlačení z nášho okolia a po stopäťdesiatročnej porobe mohla nastať obnova krajiny. Vtedy bol obnovený aj kostolík na Patkôši. Podľa prieskumu  V. Hanuliaka bola v 17. storočí k severnej stene lode pristavaná kostnica. V lodi kostola vznikla pod loďou krypta. V nej boli umiestnené telesné pozostatky grófky A Seherr de Thoss, rodenej Purgstall.
  
    Andrej Kmeť uvádza, že grófka zomrela „v ceste“. Môžeme si to vykladať tak, že niekam cestovala. Matriky, ktoré by uvádzali príčinu smrti, sa na tunajšom okolí začali písať až o dve desaťročia alebo sú neúplné. Preto nejaký bližší údaj o smrti grófky neobsahujú. Zomrela v polovici augusta, čo bolo v tých časoch príhodné obdobie na vykonanie dlhej cesty. Aká to mohla byť cesta a prečo ju musela grófka podstúpiť napriek útrapám vtedajšieho cestovania? 
  
   Podľa údajov na náhrobku vyplýva, že mala len 32 rokov. V tom čase už bola matkou troch detí. Predpokladám, že trpela nejakou závažnou chorobou, a preto vyhľadala pomoc lekára, ktorý mal v tom čase najskvelejšiu povesť v cisárstve. Bol ním doktor Jána Gottfried Hellenbach, sídliaci v Banskej Štiavnici.

*

Banský priemysel sa v Hornom Uhorsku úspešne rozvíjal vďaka odborníkom, ktorých panovníci pozývali ako „hostí” do krajiny z nemeckých krajín, aby tu ťažili vzácne rudy a z nich získavali zlato, striebro a meď. Nemeckí podnikatelia tu žili po stáročia a boli ozdobou krajiny.
  
    Jednou z rodín, žijúcich v Kremnici, bola aj rodina Jeremiáša Čecha. Jeremiáš bol banským účtovníkom. Mal troch synov Jána, Jána Krištofa a Jána Gottfrieda. Ako dobre situovaný banský úradník si mohol dovoliť financovať štúdiá svojich synov. Keďže boli evanjelici, poslal ich študovať na univerzity do Jeny a Witenbergu. Prví dvaja v Jene úspešne ukončili štúdiá v rokoch 1656 a 1658.
  
   Najúspešnejším z bratov bol Ján Gottfried, ktorý sa narodil pravdepodobne v roku 1659. V roku 1685 promoval za lekára vo Witenbergu a vrátil sa domov. V dobových prameňoch sa o ňom hovorí ako o uhorskom Galénovi. Zrejme to boli oprávnené pochvaly, lebo povesť o jeho liečiteľských schopnostiach sa čoskoro dostala aj na cisársky dvor. Cisár, Leopold I., trpiaci na žlčníkové kamene, si ho povolal na liečenie a mladý doktor ho kolikových záchvatov zbavil. Po roku od promócie mu cisár udelil za úspešnú liečbu barónsky titul a titul cisárskeho radcu. Keď v roku 1694 vymrel po meči rod Sooky a Dombay, cisár k titulu baróna pridal aj majetkovú donáciu ich panstiev v Nitrianskej stolici a v Honte. Zemepanské práva v blízkych Horných Semerovciach patrili od 18. storočia nemeckým banským podnikateľom Hellenbachovcom. Na severovýchodnom okraji dediny si postavili rozsiahly kaštieľ, obklopený veľkým anglickým parkom. Ten v roku 1720 ešte nestál. Do získaných majetkov patrila aj obec pri ústi Ipľa do Dunaja, Helemba - Hellenbach, ktorú v súčasnosti poznáme pod menom Chľaba. Podľa nej  si Ján Gottfried zvolil prídomok v nemeckom tvare Hellenbach. Stalo sa rodovým menom.
  
    Liečiteľské úspechy Jána boli aj za osudovým stretnutím s kniežaťom Františkom Rákóczim II. Zo zdravotných neduhov liečil jeho manželku a staršieho syna. To je dôkazom toho, že za dr. Hellenbachom prichádzali do Banskej Štiavnice pacienti zo šľachtických rodov. Knieža mal k nemu veľkú dôveru a neskôr, keď počas povstania, ktoré zorganizoval proti panovníkovi, obsadil stredoslovenské banské mestá, stretol sa tu s úspešným lekárom baníkov, Jánom Gottfriedom. Banskí podnikatelia si už na prelome 17. a 18. storočia uvedomovali hodnotu práce baníkov a liečby pracovných úrazov, ktoré boli v baniach na dennom poriadku. Budovy baníckych špitálov z tej doby stoja doposiaľ.
  
   Doktor Hellenbach, pochádzajúci z banskej rodiny, sa vyznal aj v tomto podnikaní. Po zložení sľubu vernosti Františkovi Rákoczimu II. sa stal vrchným správcom baní, hút a mincovní, teda banským grófom. Dostal na starosť financovanie Rákocziho armády aj správy, čo bola ťažká úloha. V snahe vyraziť čo najviac mincí sa uchýlil aj k razeniu neslávnych „libertášov“, čo boli mince vyplácané baníkom. Tie však nemali žiadnu cenu, lebo boli len z medi a obchodníci a trh ich neakceptovali. To viedlo k vzbure baníkov, ktorú dal gróf Hellenbach krvavo potlačiť. Po porážke Rákocziho armády v bitke pri Trenčíne musel ujsť do cudziny.
  
   Povstanie Františka Rákócziho II. skončilo podpísaním Szatmárskeho mieru. Nový panovník Karol III. udelil J. G. Hellenbachovi milosť, a nielen to. Znovu ho uviedol do hodnosti hlavného banského grófa. Jeho postavenie mu zaručovalo nesmierne príjmy a Ján Gottfried sa stal jedným z najbohatších mužov Uhorska. Na tú dobu sa dožil požehnaného veku. Zomrel v roku 1728.
  
   Pôsobenie grófa, ktorý vládol nad banskými mestami, baňami a mincovňou pripomína v Banskej Štiavnici Hellenbachov dom, stojaci na námestí sv. Trojice, známy aj ako Berggericht. Názov mu pripadol potom, ako sa už chátrajúci dom grófa Hellenbacha stal sídlom dištriktuálneho banského súdu, ktorý tu sídlil v rokoch 1792 až 1854.

Anna Mária, barónka von Hellenbach,  vnučka J. G. Hellenbacha a rovestníčka Clary Johanny Purgstall, na obraze Johanna Gottlieba Cramera

V súčasnosti je v ňom umiestnené múzeum. V tomto dome vykonával Ján Hellenbach lekársku prax a pravdepodobne sem viedla cesta grófky Purgstállovej. Nevedno, či prišla až sem, alebo ešte predtým, ako by sa jej dostalo pomoci od slávneho lekára, skonala v patkôšskej kúrii alebo v jej okolí. Do Banskej Štiavnice smerovala určite z juhu. Pochádzala totiž z krajinskej vetvy rodu Purgstál, sídliacej v severozápadnom Chorvátsku. 

Grófi z Purgstallu

Purgstallovci boli starobylým rakúskym rodom. Jeho šľachtické korene siahajú do 12. storočia. Svoj prídomok mali podľa malej dedinky s niekoľkými domami. V súčasnosti je to mesto Purstall an der Erlau. Rod sa v 17. storočí, kedy sa narodila Clara Johanna, členil na tri línie. Bola to línia Steiermark, línia Kraina (Chorvátsko) a línia Čechy a Steiermark. V tomto búrlivom storočí prebiehala tridsaťročná vojna a krajina s vypätím síl odvracala tureckú inváziu do rakúskych zemí. Nečudo, že mužský predstavitelia rodu sa angažovali v armáde. Ako vzdelaní šľachtici sa vypracovali do vysokých vojenských hodností.
  
   Krajina je oblasť na severozápade súčasného Chorvátska. Bojovalo sa tu aj v 90. rokoch minulého storočia. Posádky, umiestnené v Krajine, bránili Turkom v postupe na západ. Významne sa na tom podieľali dôstojníci z rodu Purgstall. Zakladateľom tejto línie rodu bol Wolf Sigismund (*1610 † 1654). Jeho manželkou bola  Anna Rebecca von Saurau. Mali troch synov, Georga Sigismunda, Ferdinanda Wilhelma a Johana Adama. Nás zaujíma práve Johan (Hans) Adam. Narodil sa v roku 1642. Bol veliteľom posádky v Oguline. Zomrel v roku 1687 v Prešove, počas potlačenia povstania Imricha Tököliho a udalostí známych ako prešovské jatky.
  
   Oženil sa 20. 11. 1678 s Annou Elisabeth, von Gallenberg. Mali spolu päť dcér a dvoch synov. Jednou z dcér bola Clara Johanna, narodená 13.9.1687, ako dvojča s bratom Johanom Seyfriedom Fridrichom, ktorý nezanechal potomstvo. Druhý brat, Johan Leopold, sa oženil s Lucretiou von Porcia. Ich potomkami boli Anton Adam a Mária Magdaléna. Anton sa stal členom jezuitského rádu a nezanechal žiadneho potomka. Mária Magdaléna vstúpila do rádu klarisiek a tiež ostala bez potomstva. Antonom krajinská vetva Purgstálovcov vymrela po meči. 
  
   Clara Johanna, o osud ktorej sa zaujímame, sa v roku 1705 stala manželkou  Johanna Christopha A Seherr von Thoss. Aj on pochádzal z vojenského prostredia. Kariéru dôstojníka si budoval po boku najvyšších členov cisárskeho domu a vojenského velenia. V čase smrti manželky Cláry bol už kyrysníckym plukovníkom. Jeho kariéra vyvrcholila hodnosťou poľného maršála, veliteľa pevnosti Špilberg a guvernéra Moravy, počas vpádu pruskej armády. V okruhu najvyššieho rakúskeho velenia bol jediný evanjelik s takouto vysokou hodnosťou. S manželkou splodili tri deti. Syn a jedna dcéra zomreli v detskom veku. Dcéra Johana sa vydala, ale nemala mužského potomka.
  
   Aj  osud ostatných Purgstálovcov sa do konca storočia postupne zavŕšil vymretím v mužskej línii. Časť ich osudu nám pripomína náhrobok v dvornickom kostole a telesné pozostatky Cláry Johanny v patkôšskej zemi. Patkôšsky kostol bol jediný na širokom okolí, ktorý si evanjelici udržali počas rekatolizácie. Ktovie, či nie aj preto, že ochraňoval telesné pozostatky manželky maršala Johanna Christopha A Seherr von Thoss.


Nákres pôdorysu  a podoby kostola sv. Michala na Patkôši.  Zdroj: Oú. H. Tesáre


Rodokmeň grófky Clary Johanny von Purgstall
(kliknite pre zväčšenie)


Ruiny stredovekej panskej tvŕdze rodu Deméndiovcov de Theszér na Patkôši.

Od 19. storočia do konca 20. storočia bola používaná ako prícestný hostinec na kráľovskej ceste Magna via. Niekoľko desiatok metrov za ním stál kostol sv. Michala už za románskych čias.   Foto: M. Ukrop.