Na módnej vlne

V jednom z predošlých príspevkov som predstavil Demandice a ich okolie takpovediac bez ľudí. Bola to krajina okolo nás. Tentokrát som zo svojho zbierkového fondu vybral fotografie a reprodukcie obrazov našich predkov, žijúcich od polovice 19. do polovice 20. storočia. V storočnom vývoji tu zhliadneme na panskú módu z Majthényiho kaštieľa, na kroje, v ktorých prišli naši starí rodičia do Demandíc zo severu Hontu, ba aj spod Poľany. Uvidíte aj niečo z toho, čo sa nosilo v medzivojnovom období. Niekoľko kusov oblečenia, ktoré na fotografiách uvidíte, máme aj v našej galerijnej zbierke. Poteší ma, ak sa budete touto ukážkou inšpirovať a zbierku obohatíte príspevkami, ktoré rozšíria kultúrny fond našej obce.

Mozaika demandických osobností - Anton Kajas

Už to tak býva, že dobré predsavzatia sú lemované sľubmi o ich naplnení. Mnoho mesiacov zhromažďujem údaje a fotografie zo života ľudí, ktorí z Demandíc vzišli, alebo sa do ich života zapísali skutkami pre verejné blaho. Avšak iné, aktuálnejšie, či významnejšie príležitosti dostávajú pri písaní blogu prednosť. Život nás neraz prekvapí správami, ktoré neočakávame a zasiahnu našu dušu. Takouto správou bola aj informácia, len niekoľko hodín stará, že spomedzi nás odišiel ďalší dobrý človek – Demandičan. Osud si tentoraz vybral pána Antona Kajasa, ktorý sa v ostatnom období stal aktívnym tvorcom udalostí v našej obecnej Galérii pod Bujdoškou. V jeho osobe strácame spolupracovníka, ktorý prispel svojim muzikantským umením k šíreniu dobrej nálady počas chvíľ trávených návštevníkmi v našom zariadení. Prvý z medailónov demandických osobností venujem práve jemu.

Anton Kajas počas našej marcovej akcie „Veľkonočná dielňa“.

     Anton Kajas patril medzi generáciu vojnových detí. Svojho otca žiaľ nikdy nepoznal, lebo sa vo frontovom virvare stratil bez stopy, čo nebol jediný prípad osirelých detí v Demandiciach. Jeho rodina z matkinej strany pochádzala z nemeckých rodín, ktoré Demandice osídľovali začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia. Zjabovci pochádzali z horskej obce Veľké Pole - Píla. Do Demandíc prišli za lepšími podmienkami na hospodárenie. Nemecké rodiny vtedy obsadili takmer celú severnú stranu ulice Pod Bujdoškou. Ich políčka a záhrady sa tiahli od južne orientovaného Čepeku, až na viničom osadené južné zrázy Bujdošky na Demandickom kopci. Len ľudia z horských oblastí si na tento terén trúfli, avšak také oslnenie vinohradov nemal v dedine nik. Podľa slov vtedajšieho kronikára, polia nemeckých rodín boli vzorom príkladného obhospodarovania.

     Osamotená matka Alžbeta sa musela s pomocou rodiny prebíjať ťažkosťami života nemeckých rodín v povojnovom Československu. Malý Tonko, tak ako aj my pomladší, miloval futbalovú loptu a vedel sa s ňou šikovne obracať. Veď školské fotografie nám to pekne ukazujú. V tomto zdedil gény svojho otca, ktorý patril do prvej jedenástky demandických futbalistov v medzivojnových rokoch. Tonko mal však od nás, ktorí sme hudobné vzdelanie dostali akosi z povinnosti, nevšedný talent pre hru na hudobných nástrojoch. Patril medzi najväčšie talenty levickej ľudovej školy umenia. Neskôr tieto svoje schopnosti uplatňoval v rámci obecnej kultúry. V mladíckych rokoch bol dušou hudobnej skupiny Efekt. Pri jej produkcii sme na dedinskej zábave zažívali prvé radosti dospeláckeho života. Skupina sa starala o zábavu aj na našej stužkovej. 

Malý muzikant Tonko Kajas.

     Tonko sa profesionálne orientoval do oblasti poľnohospodárskej výroby a spolu s manželkou dlhé roky organizoval rastlinnú výrobu. Predovšetkým sa venoval pestovaniu náročnej plodiny, tabaku. Súkromne zas svojmu viniču na Čepeku. Vinohrady sme mali blízko pri sebe. Stenaním nad tlakom peronospóry, múčnatky,  čiernej hniloby a iných pliag sme trávili mnoho času. Po zmene pomerov sa Anton Kajas stal jedným z podnikateľov, ktorý sa doposiaľ staral o zachovanie hospodárskej produktivity chotára na jeho severnom okraji. 

     Osud mu nedoprial dlhý život, ale zažil radosť z potomstva troch detí. Ich dvojičky som pri jednej príležitosti ako bábätká aj fotografoval. Dnes sú to už otcovia a matky ďalšej generácie. Tak, ako bude zapísaný v ich pamäti, bude medzi nami aj v našich spomienkach. 

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Mozaika demandických osobností - Anton Kajas

Mojim objektívom

Fotografovanie je v súčastnosti masovou záležitosťou. Elektronické spracovanie obrazu a miniaturizácia umožňujú okamžitú expozíciu a vyvolanie obrazu. Móda selfie nadobudla epidemiologické rozmery. Na autoportrét už nestačí vlastná ruka, turisti si idú navzájom vyklať oči otáčajúc mobilom na paličke na všetky strany sveta. Mnoho ľudí vníma kultúrne pamiatky len ako pozadie na jednoručne urobenom autoportréte. Zo starých krabíc a albumov negatívov som vybral zábery exponované ešte na plochý film, prvé diapozitívy, či najnovšie, elektronické šťukance. Majú jeden spoločný motív. Zobrazujú Demandice a okolie bez ľudí. Ich prítomnosť je sprostredkovaná prácou na stvárnení krajiny. Nuž, prejdite sa polstoročím, ktoré nás obklopovalo.

Legislatívny bál

V prvom desaťročí  tohto storočia som pôsobil na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky vo funkcii generálneho riaditeľa sekcie legislatívy a vonkajších vzťahov. Legislatíva je veľmi špecifický odbor právneho fachu a na každom ústrednom orgáne sa nachádzajú pracoviská gestorujúce tvorbu právnych predpisov na úseku pôsobnosti rezortu. Neustály kolotoč pripomienkových konaní stavia legislatívcov do prvej línie boja o presadenie správnych regulačných opatrení. Rozpory medzi nimi sa neraz musia riešiť aj na úrovni ministrov a to i na rokovaní vlády.

Pezinský zámok od 13. storočia bol svedkom nejedného šľachtického plesu. V minulom desaťročí sa tu veselili legislatívci.

     Naše ministerstvo, majúce najrozsiahlejšiu legislatívnu agendu, a teda aj pracovisko na jej zvládnutie, si predsavzalo medziľudské vzťahy medzi legislatívcami obmäkčiť a to aj formou mimopracovných stretnutí. Tak sa zrodila myšlienka usporiadať pre legislatívnu obec spoločenskú akciu a zísť sa tak v rozsahu, na aký v pracovnom procese priestor nebol. V historických priestoroch Pezinského zámku sme nadviazali na šľachtickú podobu plesov v ľudovejšej forme bálu. 

     Záujem o podujatie bol nevšedný. Kapacita salónikov a vinárne bola za niekoľko dní vypredaná. Vždy sme si zábavu vychutnali a od roku 2001 do roku 2007 sme sa sem s radosťou vracali. Po mojom odchode z rezortu tradícia, ktorú sme vytvorili, zanikla. Prvé mesiace na dôchodku mi umožnili vrátiť sa k založeným videozáznamom, čakajúcim celé desaťročie na zostrihanie. Nuž pre pamätníkov, ktorí sa s nami veselili pri dobrom vínku a muzike, mám dobrú správu. Na oživenie spomienok dávam k dispozícii záznam z týchto spoločenských stretnutí. Nech vás spomienky potešia.

Významný deň našej histórie

Medzi základné historické údaje o obci patrí údaj o dni, v ktorom bola vyhotovená najstaršia písomná listina, obsahujúca zmienku o jej mene. Zďaleka to neznamená, že obec vtedy vznikla.  Je to len nespochybniteľný údaj o tom, že v tom čase už obec existovala. V Demandiciach je to trošku zložitejšie v tom, že v súčasnom katastri sa historicky nachádzali ďalšie dve obce, ktoré zanikli, ale písomné zmienky o nich sa zachovali. Preto o najstaršej písomnej pamiatke, uvádzajúcej meno jednej z bývalých obcí na území Demandíc, v širšom zmysle slova, hovoríme ako o prvej zmienke o dnešnej obci. Listina, v ktorej nachádzame meno obce „Hebuch“, teda Hýbec, pochádza od kráľa Ladislava IV. Kumánskeho, bola vydaná v roku 1276, v súvislosti s vytyčovaním majetku „Magarad“ (Maďarovce). Od vyhotovenia tohto dokumentu uplynie 15. mája 740 rokov.

Listina Ladislava IV. Kumánskeho z 15. mája 1276.

     V monografii „Demandice“, vydanej pod autorským vedením PhDr. Henriety Lászlóovej, demandickej rodáčky, je uverejnený autorkin preklad predmetnej latinskej listiny. Aj keď sa písomnosť týka susednej obce, je v nej niekoľko údajov, ktoré sa zmieňujú o susednom území na juh od Maďaroviec, teda o našom chotári.
     Už samotné datovanie listiny je zaujímavé. V jej záverečnej formulácii sa uvádza, že bola vyhotovená v roku 1276 na májové ídy. Ide o starobylú datáciu, majúcu korene ešte v antickom Ríme. Pojmom ídy sa označoval spln mesiaca. Inak to malo aj právny význam, ako deň splatnosti pohľadávok. Ídy boli v podstate označením stredu mesiaca, súvisiacim s mesačnými fázami. V marci, máji, júli a októbri to bol 15. deň a v ostatných mesiacoch 13. deň. Májové ídy roku 1276 preto pripadli na 15. máj.

Potôčik Egreš pretekajúci Studenou dolinou som fotografoval už pred päťdesiatimi rokmi. Písomný doklad o jeho existencii je vyše sedemstoročný.

     Jadrom listiny  Ladislava IV. Kumánskeho je popis priebehu hraníc vymedzovaného majetku. Hneď pri východiskovom bode sa zastavíme. Uvádza sa tu: „Totiž jej prvá hranica začína na juhu pri hranici Boleslava, Štefanovho syna, po rieke Bor (Búr) smerom na západ, tam vystupuje a s kráľovskou mierou veľkosti jedného poplužia odkáňa sa hore pri spomínanej rieke Bor (Búr) k prameňu Ched a oproti tomuto prameňu stúpa opäť po rieke smerom na východ ...“. V tomto texte je zmienka o troch vodných tokoch. Prvý smeruje na západ a uvádza sa, že je to Búr. Na tomto mieste je listina chybná. Potok Búr na žiadnom svojom úseku netečie na západ. Celý tok je takmer v priamej línii od Brhloviec, až po ústie do Ipľa, smerovaný na juhovýchod. V tejto časti listiny je prvý názov „Bor“ (Búr) uvedený omylom. V skutočnosti sa jedná o potôčik, ktorý preteká Studenou dolinou z východu na západ. V historických prameňoch sa označuje ako „Egreš“. Že nejde o rieku Búr, to sa vyvracia v nasledujúcom texte „odkláňa sa hore pri spomínanej rieke Búr...“. Ak by malo ísť stále o tú istú riečku, to by musel potok Búr tiecť na sever a to do  kopca. Tretia riečka sa uvádza ako potok za prameňom Ched, oproti ktorému smeruje hranica na východ proti potoku. To je potok, ktorý sa vlieva do Búru tesne nad mostom v Santovke, pri tzv. Bielom kameni. Tento kameň je vyhasnutá travertínová kopa. Na jej vrchole je otvor, ktorým kedysi vyvierala termálna voda. Preto sa označuje ako prameň. 

Ústie potôčika Egreš do Búru označené bielou šipkou. Tu sa hranica stáča na sever po ľavom brehu Búru k prameňu Ched.

     Ešte som sa nezmienil, kde sa nachádza bod, od ktorého popis začína. Toto miesto viem veľmi jednoznačne určiť. Tam, kde sa Studená dolina rozvetvuje na dve údolia, pod strmým západným koncom chotárnej časti Pálkováč je v agátovom poraste eróziou a vozovou premávkou vytvorený hlboký úvoz a na jeho konci sa nachádza umelo navŕšený kopček so starým chotárnym kameňom. Poznám toto miesto ešte z detských rokov, keď sme tam vykášali trávu na zimu pre ovce a kravu, ktoré sme chovali v rámci záhumienkového hospodárenia. Otec mi tento kameň ukazoval ako chotárny kameň s Maďarovcami a tiež aj ako hranicu našich pozemkov na Pálkováči.
     V tejto súvislosti je v listine ešte aj ďalšia zaujímavosť. Uvádza sa tu, že zmienená hranica začína na juhu pri hranici Boleslava, Štefanovho syna. Boleslav a Štefan museli byť demandickými šľachticmi a zmienka o týchto osobách je preto aj najstaršia zmienka o menách obyvateľov Demandíc. To je síce len dedukcia, lebo ich domicil v listine priamo uvedený nie je.
     Samotná zmienka o Hýbeci sa nachádza v závere popisu priebehu hranice vytyčovaného majetku, kde sa uvádza, že hranica „...odbočuje hore k akémusi vysokému vrchu od strany Strachanu, kde je veľký dub a stadiaľ sa obracia opäť na juh po chodníku, ktorý vedie k Hýbecu a tam sa dostáva opäť k hranici Boleslava, kde sa hranice uzatvárajú.“. V našom súčasnom ponímaní terénu to znamená, že sa opisuje línia medzi obcou Hokovce a samotou Michňa. Obec Strachan sa nachádzala na tejto línii. Dnes je to poľná cesta, na ktorú sa dá pri zmienenej schátranej samote odbočiť z hlavnej cesty a pokračovať k bývalej samote Nový svet. Medzi ňou a Hokovcami bol zaniknutý Starchan.
    Kedysi, chodiac na hríby, alebo s rodičmi na zber šípok, som tieto cestičky dôverne poznal a neraz aj prešiel, nevediac, že aj keď nespevnené, držia si svoju pozíciu po stáročia. Ani kolektivizačné sceľovanie lánov ich nenarušilo. Chvalabohu!

Listina kráľa Ladislava IV. Kumánskeho z 15. mája 1276 o vytýčení majetku Magarad (Maďarovce):

 

 Preklad: PhDr. Henrieta Lászlóová Žažová

Na miléniovej výstave

Pred stodvadsiatimi rokmi sa odohrala udalosť, ktorá pol roka napĺňala životy mnohých  obyvateľov Uhorska. 2. mája 1896 sa začala mileniálna výstava na počesť tisícročia zaujatia novej vlasti maďarskými kmeňmi. Prípravy na ňu začali už o niekoľko rokov skôr. V prvom rade sa muselo zistiť, že kedy k tejto udalosti došlo. Napokon sa komisia akademikov zhodla na roku 896 a od neho sa určil aj rok osláv. Po vzore iných národných, či celosvetových výstav sa postupovalo aj v sídelnom meste Uhorska v Budapešti. Okolo mestského jazera v Pešti sa vyčlenil päťdesiathektárový pozemok ako výstavisko. 

 Hlavný vchod výstaviska na dobovom plagáte.

     Uhorská, teda maďarská reprezentácia nechcela svetu ukázať len vtedajšiu životnú a kultúrnu úroveň Uhorska, ale aj politickú hegemóniu maďarského národa, hoci ten tvoril len jednu tretinu jeho obyvateľstva. Na zvýraznenie tejto skutočnosi Uhorský snem prijal osobitný zákon, ktorý okrem iného ukladal vybudovanie pamätných stĺpov na území kráľovstva. Dva z nich boli postavené aj na dnešnom území Slovenska. Na Devíne a na Zobore. Proti politickému nádychu výročia protestovali predstavitelia nemaďarských národov, ale bez výsledku. Aj v zahraničí sa politikárčenie v rámci dejinného výročia kritizovalo, najmä národnostná politika uhorskej vlády. Nuž nečudo, že pamätné stĺpy s politickým základom dlhého trvania nemali. Československí legionári začiatkom roku 1922, ktorého sa už Uhorsko nedožilo, oba stĺpy vyhodili do vzduchu. 

 Železná sekera z Demandíc medzi exponátmi miléniovej výstavy.

     Exponáty na milénoovú výstavu sa zhromažďovali zo všetkých kútov krajiny. Aj zo Slovenska sa podarilo získať mnoho vzácnych historických a umeleckých artefaktov. Tie obce a mestá, ktoré neprepadli nekritickému vlastenectvu, si započičanie pamiatok poistili zmluvami a o ne neprišli. Avšak drvivú väčšinu vecí usporiadatelia nevrátili na miesto nálezu. Tak to skončilo aj s exponátmi z Demandíc. Neznámo kto a kedy v Demandiciach odkryl pohrebisko z obdobia príchodu Maďarov do karpatskej kotliny. Z týchto nálezov sa na výstave ako exponát umiestnilo niekoľko artefaktov. Železný vidlicový hrot šípu, železná sekerka a záušnice z Demandíc pochádzajúce z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia. Dodnes sú uschované v depozitoch Maďarského národného múzea. 

 Artefakty z kostrového pohrebiska v Demandiciach.

     Pri príležitosti milénia bola postavená aj budova národnej galérie a na mieste hlavného vstupu na výstavisko  komplex sôch na dnešnom Námestí hrdinov, na konci Andrássyho ulice. V parku za nimi ostalo niekoľko objektov vybudovaných pre výstavu. V neposlednej miere to bola aj prvá linka podzemnej dráhy na európskom kontinente zo stanicou pod výstaviskom. Pri návšteve Budapešti si tieto miesta väčšina návštevníkov prezrie. My Demandičania máme na to o dôvod navyše.

Dnešný pohľad na miesto hlavného vstupu na miléniovú výstavu.

V pozadí budova Národnej galérie postavená pri príležitosti milénia.