V jeden prázdninový deň, na konci päťdesiatych rokov, som s kamarátom Paľom zašiel na majer Ilava. To je celoslovenská rarita, lebo to nie je Ilava, inak známa svojim špecifickým zariadením, ale majer s piatimi domami, ktoré už neexistujú. Na našu Ilavu sme chodili radi. Býval tu ujo Klinko, s ktorým sme boli rodina, lebo u nich si môj o generáciu starší bratranec našiel manželku. Ujo Ďuro bol vyhlásený čerešniar. Okolo svojej usadlosti, pozdĺž poľných ciest, vysadil desiatky čerešní, ktoré zreli na začiatku prázdnin, a tak sme ich mohli ako návšteva legálne konzumovať. Občas aj ilegálne. To už oficiálne patrili družstvu, a preto sme uja neokrádali.
Dvaja rakári, Milan a Paľo
Na Ilavu, ktorá leží v severozápadnom cípe chotára, viedli štyri trasy. Každá mala svoje špecifiká. Najpohodlnejšia viedla po ceste na Maďarovce a používali sme ju pri jazde na bicykli. Pri Maďarovskej hôrke sme odbočili na poľnú cestu vedúcu cez most ponad Búr, k osade Jaminy, čo bola pred štyristo rokmi samostatná dedina. Stála na pieskovcovom ostrohu a za ňou, zo dvesto metrov, do údolia Egrešského potoka ústila dolina spod santovských viníc. Tu sa v polovici 50. rokov uskutočnila prvá investičná akcia družstva. Chcelo tu vybudovať tehelňu, v ktorej by sa vyrábali tehly na kravíny, ošipárne a salaš, ktoré družstevníci ešte stále nemali. Mnohé roky tu na tento počin ostala pamiatka v podobe pece na vypaľovanie tehál a pred ňou ťažké kolesá z tehliarskych lisov. Pokusné vypaľovanie skončilo krachom. Pamätám sa, že tehly mali dosť svetlý odtieň a boli plné puklín. Z tehelne na Jaminách sa stal prvý priemyselný cintorín v Demandiciach. Po miernej zákrute sme za chvíľu boli na Ilave pred domom Klinkovcov. Cyklotrasu sme mali zavedenú aj po poľnej ceste, pozdĺž pravého brehu Búru, na ktorý sme sa dostali cez odbočku z hradskej do dvora Viškyovcov a na most pred ovčínom. Potom sme sa po peknej poľnej ceste bez stúpania dostali až na Jaminy. Tu sme pokračovali po už spomínanej trase na Ilavu.
Ďalšie dve trasy boli obťažnejšie, ale efektnejšie. Obe viedli na Ilavu cez Strechu Búru. Tento názov je veľmi výstižný, lebo je to miesto s dvestometrovou nadmorskou výškou, odkiaľ je výhľad na potok Búr od Sazdíc, na juhu, až po Santovku na severe. Pradávno to bol malý morský ostrovček, ale o tom inokedy. Na Strechu Búru sme sa presúvali cez Jarmočnisko, na ktorom sme prudkým stúpaním vyšli na hrebeň Silimáňa a po ňom priamou poľnou cestou až na kótu 201. Tu cesta prechádzala do jednej z čerešňových alejí uja Klinka a potom sa skrúcala na východ k domom na Ilave.
Juraj Klinko
My sme chodili tou najťažšou trasou. Pri ovčíne sme sa dali rovno do kopca. Po neveľkej čistinke sa terén prudko dvíhal dohora. Nečudo, veď aj tu sme išli po niekdajšej morskej terase. Navyše to bolo v agačine s množstvom žihľavy. Za okrajom lesa sme sa dostali na planinu, na ktorej nikdy väčšej trávy nebolo, lebo zem bola preplnená štrkom. Táto demandická savana sa tiahla dolu k spomínanému torzu tehelne a ďalej k Ilave, a na Jaminy. Keď bol porast na poli nízky, brali sme to vzdušnou čiarou rovno na Ilavu.
Bývalá usadlosť rodiny Klinkovej na Ilave. Fotografia je z fondu rodiny Balkovej, ktorá usadlosť nadobudla po nich
Na dôvod našej vtedajšej cesty si nespomínam, a možno ani nijaký nebol, okrem tých čerešní. Aj tak sa tento výlet na Ilavu stal pamätným a ovplyvnil naše detské životy. Ujo sa z nejakých dôvodov motal okolo domu, a my dvaja sme obchendovali okolo neho, až zašiel do drevenej šopy po akési náradie. My sme museli byť pritom, a tam sme naďabili na vec, ktorá nás zaujala. Vôbec sme nevedeli na aký účel mohla slúžiť. Na strešnej hrade viseli dve sieťky, upevnené na kruhovom drôte s tromi motúzmi, uviazanými na drôt a spojenými na druhom konci uzlom. Z neho už pokračoval len jeden. Hneď sme vyzvedali: „Ujo a toto tu je na čo?“. Ujo Ďuro nás len tak neodbil a zdalo sa mi, že ho náš záujem aj potešil. Celkom ochotne sa preniesol nad tým, že ho zabávame, a dal sa do vysvetľovania záhady tých kruhov. Vysvitlo, že sú to sieťky na raky.
Dosť sa začudoval, že my ani dobre nevieme, čo to raky sú, veď biológiu sme ešte v škole nemali, a pritom on ich nielen poznal, ale aj chytal, aby ich zjedol. Asi videl, že sme z toho zaskočení a ohromení. Veľkodušne nám jednu sieťku daroval, aby sme aj my mohli loviť raky v mútnych vodách Búru. Zároveň nás poučil, že raky sa dajú chytiť len v mesiacoch, ktoré vo svojom pomenovaní nemajú písmeno „r“ . Nevedeli sme prečo, ale sme to rešpektovali. V tých er-kových mesiacoch, Búr aj tak nebol v našich záujmoch na poprednom mieste. Výnimkou bolo len korčuľovanie na jeho zamrznutej hladine. Sekať diery v ľade sa nám nechcelo, okrem toho sme pod čírym ľadom žiadne raky nevideli. Asi sa vyhrievali hlboko v bahne Búru. Teraz už viem, že ujo nám nevdojak vymedzil dobu hájenia rakov. Tie sa pária v septembri a račice potom niekoľko mesiacov nosia pod sebou oplodnené vajíčka a neskôr aj drobné raky. Tie svoju škôlku opúšťali až začiatkom leta.
Na týchto rakoch z Mississippi som si pochutnával
Jeho čin a náš objav na niekoľko sezón ovplyvnil program prázdninových dní. Raky obľubujú okrem čistej vody aj toky s pobrežným porastom a bahenným dnom. Oboje v Búre nechýbalo. Voda síce bola na dedinskom úseku potoka permanentne nepriehľadná od rozvíreného bahna, o čo sa starali desiatky kačíc a husí. Chemicky bola čistá, lebo sa v nej darilo rakom prežívať. Neviem, či raky nášho detstva boli tunajší pôvodný druh, lebo v 19. storočí boli zdecimované račím morom. V Európe ich nahradili bratranci z Haliče, ako raky východoeurópske, ktoré moru dovlečenému s rybami z Ameriky lepšie odolávali. Na mojich fotografiách vidno len siluety uvarených klepiet, a preto to neviem posúdiť. Či už boli stredoeurópskeho alebo východoeurópskeho pôvodu, bolo nám jedno. Boli to naše raky. O celoplošnom zákaze ich lovu sme nepočuli. Ktovie, či vtedy bol vydaný. Asi ho nariadili potom, keď v Búre v polovici 60. rokov raky opäť vykapali. Domnievam sa, že to bola chemizácia v poľnohospodárstve, ktorá ich zlikvidovala. Potok bol prehĺbený a stala sa z neho stoka, na dne ozdobená dlhými zelenými riasami. To ale ešte len malo prísť.
My dvaja, priekopníci a obnovitelia rakárstva, známeho v Demandiciach už v 19. storočí, sme skopírovali model sieťky Juraja Klinku a vydali sme sa na lov, sprevádzaní čumilmi z Bujdošky. Tí neverili našim rozprávkam o bohatom úlovku rakov. Tak, ako sme boli zvyknutí z lovu rýb, ako návnadu do sieťky sme použili telá koníkov lúčnych, ktorých na lúkach okolo potoka skákali milióny; v našom ponímaní, toho, čo milión je. Lov kobyliek museli vykonať čumilovia, ktorí sa tým posunuli do funkcií pomocníkov a mali za to sľúbené po jednom rakovi, ktorého sme ešte nechytili, ba ani len nevideli a nevedeli ako vyzerá. Na drobné koníky sa raky, zvyknuté cez deň spávať, nehrnuli.
Varenie rakov na našom dvore
Pokusný lov sa napriek tomu vydaril. Sieťky, upevnené na vari metrovej paličke, sme s Paľom striedavo pomaly spúšťali a po pár minútach opatrne dvíhali. Pri jednom takomto zdvihu sme strnuli. V sieťke trónilo akési čudo s množstvom nôh. Najmä ich prvý pár vyzeral nebezpečne. Rak, vyzdvihnutý na breh, a stále uvelebený v sieťke, na nás vyvaľoval oči na stopkách a my sme sa mu v tej chvíli dosť podobali. Jeden z nás dvoch, majstrov rakárov, sa musel odhodlať raka zo sieťky vybrať. Potvora sa tromi pármi klepiet držala motúzov a koristi. Prirodzenou inteligenciu sme pochopili, že na jeho hlavohruď sa dostaneme len úchopom palca a ukazováka na našej ruke. Pre istotu sme použili tú menej potrebnú, ľavú. Aj neskôr sme boli pri tomto úchope opatrní, lebo sa medzi našimi úlovkami objavovali aj dvadsaťpäť centimetrov dlhé exempláre, ktoré sme hádzali do plechovíc od marmelády, ukoristených na hromade kartónu a iných obalov vo dvore za obchodom. Slabšie nátury raky nechytali. Prispela k tomu aj fáma, že tie väčšie môžu klepetom aj prst odcvaknúť. Dôkazom boli raky, ktoré mali len jedno veľké klepeto. O tom druhom sme predpokladali, že im bolo pri súboji o párenie odcvaknuté iným rakom.
Koníková návnada bola neúčinná a ani pomocníci sa k nám už nehrnuli, lebo o prvý úlovok sme sa s nimi nepodelili. V lete v špajze viseli na háku kusy zožltnutej slaniny, ktorá už nikomu nechutila a bola by skončila v kotle pri varení mydla. Šikovne odrezaný pás slaniny sme prepichli a uviazali v strede sieťky. Takúto návnadu sme použili aj počas viacerých lovov.
Ja som neskôr chodil na raky sám, a to až k úseku potoka oproti Svätému Jankovi. Tu bola voda priehľadná a v dne bolo vidieť diery o ktorých som predpokladal, že sú skrýšami rakov. Musel som zmeniť aj techniku lovu. Nepoužíval som už model klinkovej sieťky, ale len slaninu a motúz. Slaninu som umiestnil do ústia diery a čochvíľa už bola v moci raka. Tak sa do nej klepetami zaťal, že ju nepustil ani vtedy, keď som ho z diery ťahal, ba ani vo vzduchu, visiac nad rodnou vodou. A preto skončil v kandli od marmelády. Takto som vedel v podvečer, kedy sa raky preberali k nočnému lovu, nachytať šesťdesiat až sedemdesiat kusov. O konzumentov úlovku nebola núdza. Okolo bývajúci Bujdoškári sa radi pridali k zakladaniu ohníka na našom dvore. Ten bol potrebný na to, aby sme s rakmi definitívne skoncovali. Mama nechcela ani počuť o tom, aby som tie ohavy vyváral v jej rajničkách. Nuž som nejakú otlčenú, ktorá sa používala na napájanie hydiny, uchmatol. Do vody, ktorá zovrela, sme tie úbohé tvory hádzali, aby sme ich potom, keď sčerveneli ich panciere, ako skúsení zálesáci zbavovali brnenia, pod ktorým bola skrytá pochúťka z bieleho mäsa s ružovým povrchom. Našu, v čase puberty, rapídne rastúcu potrebu živočíšnych proteínov sme tak kryli aj vlastným pričinením. Pochvaly sme sa za to nedočkali.
Od dní, keď som na našom dvore jedol raky, prešlo tridsať rokov. V roku 1992 som strávil služobne dva týždne v americkej Louisiane, na brehu Mississippi. Starosta hlavného mesta Baton Rouge našu delegáciu ocenil čestným občianstvom. Na záhradnej party, ktorá po tomto akte nasledovala, bolo vo veľkom kotle uvarených zo dvadsať kíl rakov a ugrilovaný aligátor. S aligátorom som skúsenosti nemal, ale vďaka zručnosti, získanej v detstve na brehu Búru, som sa zaradil na brehu Mississippi medzi tých domácich, ktorí zručne lúpali klepetá a chvosty rakov. Čechoslováci, neznalí veci, mali zväčša prázdne gamby. Omáľali medzi nimi tvrdú aligátorčinu.
Potôčik Egreš, zásobujúci vodou Búr v našom chotári. Nejakým riadením osudu sa mi táto fotka zachovala už vyše 50 rokov
Na brehu Mississippi. Raky som tu nenachytal, zato po desaťročiach výdatne konzumoval
Búr na fotografii z albumu Jozefa Urbana, v tomto už raky neboli
Smutný pohľad na Ilavu. Zlodeji, vandali a po nich príroda sa takto podpísali na trvalo neobývaných domoch. Z piatich tu trčí už len komín na ruinách domu Juraja Klinka
Lov na Búre, tri desaťročia po nás (a. r. Pásztorovej)
