nedeľa 20. novembra 2011

Po okolitých hradoch

V starom uhorskom územnom usporiadaní sa Demandice nachádzali na území hontianskho komitátu z ktorého sa vyvinula hontianska stolica, či župa. Meno mala po rode Hunt a Poznan (Kuntz-Patzmann, Hont-Pázmány, ), ktorých korene siahajú až do veľkomoravského obdobia. Boli v službách kniežat Michala, Gejzu i jeho syna kráľa Štefana. Tešili sa jeho dôvere a pomáhali mu v boji proti odbojným maďarským kmeňovým vodcom na čele s kniežaťom Koppányom zdráhajúcich sa pristúpiť na kresťanstvo. Za svoje služby dostali Huntovci do správy rozsiahle územie v povodí Ipľa. Ich rod sa stal nesmierne bohatým a vďaka  tomu sa ženili aj s princeznami. Comes Lampert dostal za ženu Sepu, dcéru neskoršieho kráľa Bélu I. Ich slávna  svadba sa konala na Veľkú noc roku 1084 na Bzovíku za prítomnosti kráľa sv. Ladislava a jeho manželky Adhelaidy.

      Sídlom Huntovcov bol Ostrihom a neskôr nimi vybudovaný vodný hrad  v mieste kde sa rieka Ipeľ stáča zo západného smeru toku na juh  v úžine medzi dnešnými Šahami a obcou Hont na maďarskej strane hranice.

Naše putovanie po hontianskych hradoch začneme  v starom sídle Hontu.

      Prístup do Hontu je jednoduchý. Po prechode štátnej hranice na okraji Šiach po chvíli jazdy môžeme odbočiť vľavo do  prvej maďarskej obce Hont. Ipeľskou ulicou (Ipoly utca) prídeme do stredu tejto dedinky. Vľavo severovýchodným smerom sa nachádza Huňadyho ulica v tvare uzavretej elipsy, ktorá s okolitou zástavbou leží na bývalom polostrove Ipľa. Tu sa nachádzal teraz už neviditeľný hrad Hont. Dnešné koryto Ipľa tečie severnejšie a tak na polohu hradu upozorňuje len konfigurácia terénu. Pre lepšiu predstavu uvádzam jednu z dostupných ilustrácií zobrazujúcu umiestnenie a možný vzhľad tohto sídla.

Sídlo Hontianskej župy (zdroj: http://hu.wikipedia.org/wiki/Hont)

      V týchto miestach bol hrad aj na výšine západne od obce Hont na Kukučkinom vrchu (Kukucska hegy, Pazman hegy). Je to kopec vpravo nad cestou po ktorej sa vchádza z hraničného priechodu do Hontu. Obe hradiská existovali už pred tatárskym vpádom v roku 1240 a nespomínajú sa medzi tými, ktoré mu odolali. Dobové listiny z konca 13. storočia uvádzajú, že boli polorozpadnuté. Útoku mongolských vojsk odolali len dobre opevnené kamenné hrady a preto kráľ Bello II nariadil ako poučenie z katastrofy spôsobenej mongolskými hordami vybudovať niekoľko desiatok pevných hradísk. V tomto období boli v blízkom okolí postavené hrady Draguľ - Drégely a Litava-Čabraď. Tieto dva hrady si medzi seba podelili členovia rodu Hunt, Derž (Dezider) a Demeter v roku 1285. Ich pevnejšia fortifikácia vydržala do dnešných čias. Aj keď sú z nich ruiny je ich možné vidieť a navštíviť.
      Na východ od obce Hont sa nachádza ďalšia hontianska obec Drégelypalánk cez ktorú sa dostanete na turistický chodník na hrad Drégely. Do obce odporúčam vojsť vľavo až na tretej odbočke z hlavnej cesty do Hontinskej ulice  (Honti utca) a z nej po pár metroch doprava na Vár utca (Hradná ulica) ktorá vyústi do Rákoczi Ferencz utca. (V obci je smerové značenie  k hradu.)Na jej konci zabočíte doprava popri železničnej trati. Prejdete popod viadukt hlavnej cesty a zakrátko aj cez trať. Dajte si pozor na podvozok, lebo ste už temer na poľnej ceste. Po prechode trate miniete vľavo malú záhradkársku kolóniu. Tu sme na lúke chceli odstaviť auto ale nejaká dobrá duša záhradkára nás povzbudila k ďalšej jazde k hradu. Nuž opatrne po lesnej a úzkej cestičke sa opäť priblížite k trati pri mieste železničnej zastávky. Po prechode trate zídete z jej násypu na lúčku k prameňu nazvanému Schaffer kút. Tu na čistine zaparkujte, cesta ďalej neexistuje.
      Prameň horskej vody je upravený a podľa miestnych turistov,  odpočívajúcich pri stolíkoch,  je voda pitná. Doplnili sme si zásoby a nič sa nám po jej konzumácii nestalo. Na hrad sa dostanete po červenej značke v  tvare helvetského kríža. Zabudnite na serpentíny z našich hôr. Maďari chodia priamo k cieľu a preto vás čaká rovný pochod do kopca s nadmorskou výškou vyše štyristo metrov. Je zaujímavé, že podľa historických nákresov hradu sa naň takto chodilo od  dávna.

Hrad Drégeľ pred jeho zničením v roku 1552
      
      Po trase je rozmiestnených niekoľko náučných tabúľ informujúcich o geologickom pôvode pohoria, faune a flóre. Milo vás prekvapí, že text je aj v slovenskom jazyku. Ste v  Dunajsko-Ipeľskom národnom parku a tomu sa treba prispôsobiť. Pochod nie je príliš náročný ale ste stále v lese, čo sťažuje orientáciu. Zablúdiť nemôžete, ide sa stále rovno hore. Pred záverečným stúpaním k hradu je vtipné kreslené, upozornenie, že môžete ísť stále rovno ale je to prudké a tabuľa turistov s bakuľami posiela na kruhový chodník ktorý vás vari po osemsto metroch pohodlne vyvedie k hradu. Pred vrcholom sa držte stále doľava po svojej značke, lebo sa tu križuje niekoľko odbočiek. 

Reliéf na pamiatku Juraja Sondiho v podhradí

      Les sa pred vami vytratí a vstupujete do podhradia na miesta kde  9. júla 1552 vybojoval svoj posledný boj hradný kapitán Juraj Šucha - Sondi  (Gyorgy Sondi) čeliaci s nepočetnou posádkou tureckému útoku na rozstrieľaný hrad. Jeho pamiatke je venovaný veľký reliéf v podhradí.
      Kto bol Juraj Šucha, ktorý sa stal symbolom proti tureckého boja? Jeho rodinné meno bolo Šucha alebo Šucho. Sám prijal meno Sondi, ktoré si písal Sondi i Sondy. Ide o prídomok podľa obce Szond v báčskej župe. Po vpáde Turkov do Uhorska jeho rodina presídlila do turčianskej stolice kde mladý Juraj vyrastal v službách rodiny Révay  v Sklabini. Tu získal vojenské zručnosti a v bojoch s Turkami sa úspešne presadzoval vo vojenskom postupe. Po páde Novohradu sa do prednej línie dostal hrad Drégely, ktorý bol postavený okolo roku 1274 , patril do vlastníctva ostrihomského biskupstva, ktoré ho využívalo len ako poľovnícky zámok. Hrad už mal za sebou temer tristoročnú existenciu. Nebol modernizovaný a ani riadne udržiavaný. V tom čase bol hradný komplex aj ťažko poškodený výbuchom pušného prach uskladneného v hradnej veži po zásahu blesku. Pavol Váradi, ostrihomský biskup, za tejto situácie vymenoval Juraja Šuchu za hradného kapitána na čele sotva 80 člennej posádky. Nový hradný kapitán sa snažil všemožne posilniť posádku i hradný komplex. Písal žiadosti či už biskupovi, či hlavnému kapitanátu banských miest i kráľovskej komore. Posádka síce bola posilnená na 146 mužov, čo bolo proti chystanému útoku 10- 12 000 tureckých vojakov žalostne málo.
      Turecká armáda v čele s budínskym pašom Alim Hádimom  6. júla 1552 dorazila k Drégeľu. Obsadila prístupové cesty zo severu i z východu aby zamedzila príchodu posíl   posádke hradu. Tie sa však k hradu nikdy nevybrali. Juraj Šucha čelil s posádkou obrovskej presile. Po obkľúčení hradu ďalší deň turecké delostrelectvo z blízkeho návršia odstreľovalo narušené hradby. Zapálilo podhradie a v o vonkajšom múre vytvorilo otvor. Pri frontálnom útoku obrancov nepremohlo a so značnými stratami ustúpilo. Paša Ali vyslal do hradu parlamentárov s výzvou aby sa obrancovia vzdali. To kapitán hradu odmietol. Dal spáliť vlastný majetok, sám zabil svoje obľúbené kone a s celou posádkou prisahali, že budú bojovať do posledného muža. Ali pašovi po parlamentároch vyslal svoje dve pážatá s dvomi tureckými zajatcami a žiadosťou aby z pážat vychoval hrdinov. Sám pre seba žiadal čestný pohreb. Deviateho júla turecké vojsko rozstrieľalo delostrelectvom aj hradný palác a zaútočilo. Juraj Šucha po zásahu delostreleckou guľou už nemohol stáť a tak posledné chvíle prežil bojom  so šabľou kľačiac v ruinách hradu.
      Po boji pašovi priniesli hlavu hradného kapitána. Ali paša jeho žiadosti vyhovel a ako príklad udatnosti ho dal pochovať s vojenskými poctami na jednom z návrší medzi hrdom a Drégelypalánkom. Toto miesto sa volá Arany gomb. Pri pohľade z hradu na Drégelypalánk ho vidíte  v popredí. Je to kopec nad vyššie spomenutou záhradkárskou osadou.
      Hrdinstvo Juraja Šuchu ako obyčajného človeka z ľudu sa stalo legendou. V Maďarsku sa rozšíril jeho kult a aj na hrade Drégely je jeho symbolický hrob rovnako ako aj v Drégelypalánku. Už o mesiac  10.-11. augusta 1552 sa pri Plášťovciach v boji s Ali pašom stretol  Erasmus Teuffel stojaci na čele cisárskeho vojska. Jeho zbory o sile 8 000 mužov, prevažne žoldnierov, boli porazené. Na našom okolí začala na poldruha storočia turecká okupácia. Počas nej Demandice na niekoľko desaťročí zanikli.

      Z ruín hradu sa otvárajú krásne pohľady na východ do údolia Ipľa, na sever k slovenským horám a na juh a západ do hlbokých dolín zarastených bujnými lesmi pokrývajúcimi kalderu tohto stratovulkánu. Návštevu  hradu Drégely vrelo odporúčam.  Pamiatka  krajana  z oboch brehov Ipľa si to zasluhuje.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Hrad Drégeľ - Drégelyvár



Surrounding Castles

Back in the Middle Ages, Demandice was part of the ‘Hont County’. This name was derived from the knight house of the brothers Hunt and Poznan (Kuntz-Patzmann, Hont-Pázmány) who entered Ugria at the end of the 9th century, during the reign of earl Gejza. They served as an escort to his future wife. Both of them had settled in Ugria as the very first knights to have done so. Subsequently, King ‘Steven the Great‘ was knighted by them in the waters of ‘Hron’. The two brothers had King’s complete trust and were helping him to fight the rebelling Hungarian clan leaders (lead by Koppany) who were reluctant to accept Christianity. For their service and loyalty, both knights obtained large pieces of land around the Ipeľ River. Their house had become so rich and affluent that even princesses wouldn’t hesitate to marry them. Comes Lampert got married to Sepa, the daughter of the future King Bela I. Their glorious wedding ceremony was held at Easter 1084 at Bzovik, in the presence of King Ladislav and his wife Adelaide.

nedeľa 13. novembra 2011

Demandice „V srdci prírody“

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch chodil do Demandíc na letný byt v sprievode svojej manželky Jaroslav Holeček  z  Prahy. Bol to jeden z najlepších československých fotografov zvierat. Pobyt v našej dedine spájal so svojim povolaním. Dobre ukrytý v krytoch z konárov a zeliny vysedával dlhé hodiny aby svojou kamerou zachytil to, čo aj nám rodákom  bolo skryté. S časťou demandickej prírody doslova zoznámil celý svet.

Vpravo Jaroslav Holeček počas besedy nad svojimi fotografiami

      Do začiatku šesťdesiatych rokov nebol ako autor ešte známy, lebo svoje fotky publikoval v rôznych časopisoch a v knihách iných autorov. Po vydaní knihy s prvým veľkým súborom jeho fotografií pod názvom „V srdci prírody“ si získal priazeň širokej verejnosti a uznanie odborných kruhov. Kniha bola preložená do niekoľkých cudzích  jazykov a v roku 1964 vyšlo v nakladateľstve Orbis jej druhé vydanie v náklade 25 000 výtlačkov. Jedna z týchto knižiek je aj v Demandiciach v rodine Katky Oberfrancovej, dcéry Štefana Fekiača, ktorý autorovi poskytoval nielen ubytovanie, ale aj vyhľadával hniezda vtákov ,o ktoré mal  Jaroslav Holeček záujem a neskôr tak robil aj pre jeho syna tiež Jaroslava.

 Vlhy z nášho chotára našli svoje miesto v knihách J. Holečka

      Vo venovaní, napísanom vlastnou rukou autora, s veľkou úctou pripisuje uznanie a vďaku  Štefanovi Fekiačovi za vyhľadanie hniezd dudka, ťuhýka, vlhy a mandelíkov u nás známych ako krakle.  Podľa záujmu o žlto vyfarbenú vlhu sa v dedine  rozprávalo, že na Hýbci fotí vzácne žlté straky. V knihe sa medzi dvesto päťdesiatimi fotografiami nachádzajú aj fotografie uvedených druhov pochádzajúce z nášho chotára. Väčšinu z nich vlastní pani Katarína Oberfrancová v originálnom vyhotovení autora a umožnila mi aby som vám ich predstavil ako hodnoty našej prírody z pred pol storočia.
        Jaroslav Holeček bol povolaním lovec živých zvierat a preto ich zvyky dobre poznal a vedel využiť pri svojej fotografickej tvorbe v čom prevzal jeho žezlo aj syn Jaroslav, ktorý do Demandíc  s otcom neskôr chodil a fotografoval. Srdečný vzťah autorov k našej obci vidieť na fotografiách z rodinného prostredia u Fekiačovcov i z takej drobnosti, ako si obstarával mlieko na Dolnom majery na občerstvenie pri  dlhých posedoch v korunách Hýbeckých lesíkov.
      Jaroslav Holeček  bol usilovným autorom. V rôznych nakladateľstvách v Československu a v cudzine vydal viacero kníh. Sú to  Barevné léto, Den bílého jelena, Jihočeské halali, Kůň pro Krakonoše, Mláďata,O  rezaté veverce, Osamělá vlčice, Povídání s liškou, Rytíři hlubokých lesů, Sivá vlčice, Tiché lovy, Už troubějí, V srdci přírody, Za zvířátky do lesa, Zaječí romance, Základy mysliveckého chovu, Zelené ticho. Fotografické dielo Jaroslava Holečka získalo viacero cien v medzinárodných súťažiach , vo svojej dobe ho cudzina dobre poznala. Britská fotografická ročenka Photograohy Year Book 1964 ho zaradila medzi tri najväčšie fotografické hviezdy.
      Zaslúži si, aby jeho dielo poznali aj Demandičania.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
Demandice v srdci prírody



Demandice in the Heart of Nature

In the 50ties and 60ties, Jaroslav Holeček from Prague would occasionally come and stay in his summer flat in Demandice, usually in the company of his wife. But why is this worth mentioning? Well, because he was one of the best Czecho-Slovak photographers of animals of his age. His stay in our village was also connected to his profession. Well hidden in his shelter made of tree branches and weed, he would spend long hours sitting and waiting in hope to capture on his camera something which was also hidden from us – the natives. Then, in his photographs, he had shown much of the local wildlife to the broader world.

piatok 11. novembra 2011

Slávili sme „50“ našej školy

V mojom veku som už okrem svojej päťdesiatky zažil takéto sviatky aj u iných  mužov alebo žien, ktoré mali len životné jubileum. Na oslavu školy päťdesiatničky som ešte pozvaný nebol. S radosťou som išiel  v demandickom jubilejnom roku do svojej rodnej dediny pozdraviť našu školu, zrod ktorej si pamätám, ba som jej ako žiak na tento svet  pomáhal. Na jeseň roku 1961 sťaby siedmak, tak ako iní, som ju pomáhal zariaďovať. Tešili sme sa, že naša siedma bude už čoskoro sedieť v novej budove s ústredným kúrením a s lavicami, v ktorých nebudeme musieť krčiť svoje dlhé údy,nevediac ich ešte dobre ovládať. Nuž stalo sa. Murári stavbu opustili a škola bola naša.


     V piatok 4. novembra  nás vítala ako za mlada. Vynovená v pestrom šate, uvedení hosteskami z ôsmej triedy usadili sme sa do učební, ktoré majú s našimi časmi spoločné len obvodové múry. Nuž, čas pokročil a je to dobre, že naša škola s dobou ide vo svojom vnútri ale aj s učiteľmi, ktorí sú jej hnacím motorom. Ibaže oproti minulosti, učiteľa s trstenicou už tu niet.


     Milo nás prijali, a tí čo prišli boli radi, že to videli. Pár nás bolo aj z našej prvej siedmej triedy a  sme radi, že po päťdesiatke sme tu zas. Našej školy  prah spolu s nami aj jej päťdesiatka  prekročila. Nuž pri päťdesiatke sa patrí povedať jubilantke  vinš. Čo jej teda zaželať?  Aby v zdraví bez rozpočtových suchotín  dlhé  roky v Demandiciach stála táto vedomostí a mravov pevná stodola, dožila sa rovnej stovky, keď jej dnešní prváci budú mať náš zrelý vek.
     My žiaci, to tebe škola naša, úprimne želáme!

 Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
50 našej školy

Foto: V. Poliaková, S. Balážová, V. Urbanová, L. Tomis a M. Ukrop



The 50th Anniversary of our School

At my age, apart from my own 50th anniversary, I have seen many other men and women celebrating this life jubilee. But this was the first time that I’ve been invited to celebrate a 50th anniversary of a school. With much joy I have returned to my native village to greet our old school, which I also remember the birth of. In autumn 1961, as a pupil of the 7th grade, I was among the students who were helping to furnish it. We were really looking forward to the fact that our 7th grade class would soon be moved to a brand new building with central heating and, more importantly, much bigger school-desks. And so it came to pass that the bricklayers had finally left and the school was ours.