V starom uhorskom územnom usporiadaní sa Demandice nachádzali na území hontianskho komitátu z ktorého sa vyvinula hontianska stolica, či župa. Meno mala po rode Hunt a Poznan (Kuntz-Patzmann, Hont-Pázmány, ), ktorých korene siahajú až do veľkomoravského obdobia. Boli v službách kniežat Michala, Gejzu i jeho syna kráľa Štefana. Tešili sa jeho dôvere a pomáhali mu v boji proti odbojným maďarským kmeňovým vodcom na čele s kniežaťom Koppányom zdráhajúcich sa pristúpiť na kresťanstvo. Za svoje služby dostali Huntovci do správy rozsiahle územie v povodí Ipľa. Ich rod sa stal nesmierne bohatým a vďaka tomu sa ženili aj s princeznami. Comes Lampert dostal za ženu Sepu, dcéru neskoršieho kráľa Bélu I. Ich slávna svadba sa konala na Veľkú noc roku 1084 na Bzovíku za prítomnosti kráľa sv. Ladislava a jeho manželky Adhelaidy.
Sídlom Huntovcov bol Ostrihom a neskôr nimi vybudovaný vodný hrad v mieste kde sa rieka Ipeľ stáča zo západného smeru toku na juh v úžine medzi dnešnými Šahami a obcou Hont na maďarskej strane hranice.
Naše putovanie po hontianskych hradoch začneme v starom sídle Hontu.
Prístup do Hontu je jednoduchý. Po prechode štátnej hranice na okraji Šiach po chvíli jazdy môžeme odbočiť vľavo do prvej maďarskej obce Hont. Ipeľskou ulicou (Ipoly utca) prídeme do stredu tejto dedinky. Vľavo severovýchodným smerom sa nachádza Huňadyho ulica v tvare uzavretej elipsy, ktorá s okolitou zástavbou leží na bývalom polostrove Ipľa. Tu sa nachádzal teraz už neviditeľný hrad Hont. Dnešné koryto Ipľa tečie severnejšie a tak na polohu hradu upozorňuje len konfigurácia terénu. Pre lepšiu predstavu uvádzam jednu z dostupných ilustrácií zobrazujúcu umiestnenie a možný vzhľad tohto sídla.
Sídlo Hontianskej župy (zdroj: http://hu.wikipedia.org/wiki/Hont)
V týchto miestach bol hrad aj na výšine západne od obce Hont na Kukučkinom vrchu (Kukucska hegy, Pazman hegy). Je to kopec vpravo nad cestou po ktorej sa vchádza z hraničného priechodu do Hontu. Obe hradiská existovali už pred tatárskym vpádom v roku 1240 a nespomínajú sa medzi tými, ktoré mu odolali. Dobové listiny z konca 13. storočia uvádzajú, že boli polorozpadnuté. Útoku mongolských vojsk odolali len dobre opevnené kamenné hrady a preto kráľ Bello II nariadil ako poučenie z katastrofy spôsobenej mongolskými hordami vybudovať niekoľko desiatok pevných hradísk. V tomto období boli v blízkom okolí postavené hrady Draguľ - Drégely a Litava-Čabraď. Tieto dva hrady si medzi seba podelili členovia rodu Hunt, Derž (Dezider) a Demeter v roku 1285. Ich pevnejšia fortifikácia vydržala do dnešných čias. Aj keď sú z nich ruiny je ich možné vidieť a navštíviť.
Na východ od obce Hont sa nachádza ďalšia hontianska obec Drégelypalánk cez ktorú sa dostanete na turistický chodník na hrad Drégely. Do obce odporúčam vojsť vľavo až na tretej odbočke z hlavnej cesty do Hontinskej ulice (Honti utca) a z nej po pár metroch doprava na Vár utca (Hradná ulica) ktorá vyústi do Rákoczi Ferencz utca. (V obci je smerové značenie k hradu.)Na jej konci zabočíte doprava popri železničnej trati. Prejdete popod viadukt hlavnej cesty a zakrátko aj cez trať. Dajte si pozor na podvozok, lebo ste už temer na poľnej ceste. Po prechode trate miniete vľavo malú záhradkársku kolóniu. Tu sme na lúke chceli odstaviť auto ale nejaká dobrá duša záhradkára nás povzbudila k ďalšej jazde k hradu. Nuž opatrne po lesnej a úzkej cestičke sa opäť priblížite k trati pri mieste železničnej zastávky. Po prechode trate zídete z jej násypu na lúčku k prameňu nazvanému Schaffer kút. Tu na čistine zaparkujte, cesta ďalej neexistuje.
Prameň horskej vody je upravený a podľa miestnych turistov, odpočívajúcich pri stolíkoch, je voda pitná. Doplnili sme si zásoby a nič sa nám po jej konzumácii nestalo. Na hrad sa dostanete po červenej značke v tvare helvetského kríža. Zabudnite na serpentíny z našich hôr. Maďari chodia priamo k cieľu a preto vás čaká rovný pochod do kopca s nadmorskou výškou vyše štyristo metrov. Je zaujímavé, že podľa historických nákresov hradu sa naň takto chodilo od dávna.
Na východ od obce Hont sa nachádza ďalšia hontianska obec Drégelypalánk cez ktorú sa dostanete na turistický chodník na hrad Drégely. Do obce odporúčam vojsť vľavo až na tretej odbočke z hlavnej cesty do Hontinskej ulice (Honti utca) a z nej po pár metroch doprava na Vár utca (Hradná ulica) ktorá vyústi do Rákoczi Ferencz utca. (V obci je smerové značenie k hradu.)Na jej konci zabočíte doprava popri železničnej trati. Prejdete popod viadukt hlavnej cesty a zakrátko aj cez trať. Dajte si pozor na podvozok, lebo ste už temer na poľnej ceste. Po prechode trate miniete vľavo malú záhradkársku kolóniu. Tu sme na lúke chceli odstaviť auto ale nejaká dobrá duša záhradkára nás povzbudila k ďalšej jazde k hradu. Nuž opatrne po lesnej a úzkej cestičke sa opäť priblížite k trati pri mieste železničnej zastávky. Po prechode trate zídete z jej násypu na lúčku k prameňu nazvanému Schaffer kút. Tu na čistine zaparkujte, cesta ďalej neexistuje.
Prameň horskej vody je upravený a podľa miestnych turistov, odpočívajúcich pri stolíkoch, je voda pitná. Doplnili sme si zásoby a nič sa nám po jej konzumácii nestalo. Na hrad sa dostanete po červenej značke v tvare helvetského kríža. Zabudnite na serpentíny z našich hôr. Maďari chodia priamo k cieľu a preto vás čaká rovný pochod do kopca s nadmorskou výškou vyše štyristo metrov. Je zaujímavé, že podľa historických nákresov hradu sa naň takto chodilo od dávna.
Hrad Drégeľ pred jeho zničením v roku 1552
Po trase je rozmiestnených niekoľko náučných tabúľ informujúcich o geologickom pôvode pohoria, faune a flóre. Milo vás prekvapí, že text je aj v slovenskom jazyku. Ste v Dunajsko-Ipeľskom národnom parku a tomu sa treba prispôsobiť. Pochod nie je príliš náročný ale ste stále v lese, čo sťažuje orientáciu. Zablúdiť nemôžete, ide sa stále rovno hore. Pred záverečným stúpaním k hradu je vtipné kreslené, upozornenie, že môžete ísť stále rovno ale je to prudké a tabuľa turistov s bakuľami posiela na kruhový chodník ktorý vás vari po osemsto metroch pohodlne vyvedie k hradu. Pred vrcholom sa držte stále doľava po svojej značke, lebo sa tu križuje niekoľko odbočiek.
Reliéf na pamiatku Juraja Sondiho v podhradí
Les sa pred vami vytratí a vstupujete do podhradia na miesta kde 9. júla 1552 vybojoval svoj posledný boj hradný kapitán Juraj Šucha - Sondi (Gyorgy Sondi) čeliaci s nepočetnou posádkou tureckému útoku na rozstrieľaný hrad. Jeho pamiatke je venovaný veľký reliéf v podhradí.
Kto bol Juraj Šucha, ktorý sa stal symbolom proti tureckého boja? Jeho rodinné meno bolo Šucha alebo Šucho. Sám prijal meno Sondi, ktoré si písal Sondi i Sondy. Ide o prídomok podľa obce Szond v báčskej župe. Po vpáde Turkov do Uhorska jeho rodina presídlila do turčianskej stolice kde mladý Juraj vyrastal v službách rodiny Révay v Sklabini. Tu získal vojenské zručnosti a v bojoch s Turkami sa úspešne presadzoval vo vojenskom postupe. Po páde Novohradu sa do prednej línie dostal hrad Drégely, ktorý bol postavený okolo roku 1274 , patril do vlastníctva ostrihomského biskupstva, ktoré ho využívalo len ako poľovnícky zámok. Hrad už mal za sebou temer tristoročnú existenciu. Nebol modernizovaný a ani riadne udržiavaný. V tom čase bol hradný komplex aj ťažko poškodený výbuchom pušného prach uskladneného v hradnej veži po zásahu blesku. Pavol Váradi, ostrihomský biskup, za tejto situácie vymenoval Juraja Šuchu za hradného kapitána na čele sotva 80 člennej posádky. Nový hradný kapitán sa snažil všemožne posilniť posádku i hradný komplex. Písal žiadosti či už biskupovi, či hlavnému kapitanátu banských miest i kráľovskej komore. Posádka síce bola posilnená na 146 mužov, čo bolo proti chystanému útoku 10- 12 000 tureckých vojakov žalostne málo.
Turecká armáda v čele s budínskym pašom Alim Hádimom 6. júla 1552 dorazila k Drégeľu. Obsadila prístupové cesty zo severu i z východu aby zamedzila príchodu posíl posádke hradu. Tie sa však k hradu nikdy nevybrali. Juraj Šucha čelil s posádkou obrovskej presile. Po obkľúčení hradu ďalší deň turecké delostrelectvo z blízkeho návršia odstreľovalo narušené hradby. Zapálilo podhradie a v o vonkajšom múre vytvorilo otvor. Pri frontálnom útoku obrancov nepremohlo a so značnými stratami ustúpilo. Paša Ali vyslal do hradu parlamentárov s výzvou aby sa obrancovia vzdali. To kapitán hradu odmietol. Dal spáliť vlastný majetok, sám zabil svoje obľúbené kone a s celou posádkou prisahali, že budú bojovať do posledného muža. Ali pašovi po parlamentároch vyslal svoje dve pážatá s dvomi tureckými zajatcami a žiadosťou aby z pážat vychoval hrdinov. Sám pre seba žiadal čestný pohreb. Deviateho júla turecké vojsko rozstrieľalo delostrelectvom aj hradný palác a zaútočilo. Juraj Šucha po zásahu delostreleckou guľou už nemohol stáť a tak posledné chvíle prežil bojom so šabľou kľačiac v ruinách hradu.
Po boji pašovi priniesli hlavu hradného kapitána. Ali paša jeho žiadosti vyhovel a ako príklad udatnosti ho dal pochovať s vojenskými poctami na jednom z návrší medzi hrdom a Drégelypalánkom. Toto miesto sa volá Arany gomb. Pri pohľade z hradu na Drégelypalánk ho vidíte v popredí. Je to kopec nad vyššie spomenutou záhradkárskou osadou.
Hrdinstvo Juraja Šuchu ako obyčajného človeka z ľudu sa stalo legendou. V Maďarsku sa rozšíril jeho kult a aj na hrade Drégely je jeho symbolický hrob rovnako ako aj v Drégelypalánku. Už o mesiac 10.-11. augusta 1552 sa pri Plášťovciach v boji s Ali pašom stretol Erasmus Teuffel stojaci na čele cisárskeho vojska. Jeho zbory o sile 8 000 mužov, prevažne žoldnierov, boli porazené. Na našom okolí začala na poldruha storočia turecká okupácia. Počas nej Demandice na niekoľko desaťročí zanikli.
Z ruín hradu sa otvárajú krásne pohľady na východ do údolia Ipľa, na sever k slovenským horám a na juh a západ do hlbokých dolín zarastených bujnými lesmi pokrývajúcimi kalderu tohto stratovulkánu. Návštevu hradu Drégely vrelo odporúčam. Pamiatka krajana z oboch brehov Ipľa si to zasluhuje.
Kto bol Juraj Šucha, ktorý sa stal symbolom proti tureckého boja? Jeho rodinné meno bolo Šucha alebo Šucho. Sám prijal meno Sondi, ktoré si písal Sondi i Sondy. Ide o prídomok podľa obce Szond v báčskej župe. Po vpáde Turkov do Uhorska jeho rodina presídlila do turčianskej stolice kde mladý Juraj vyrastal v službách rodiny Révay v Sklabini. Tu získal vojenské zručnosti a v bojoch s Turkami sa úspešne presadzoval vo vojenskom postupe. Po páde Novohradu sa do prednej línie dostal hrad Drégely, ktorý bol postavený okolo roku 1274 , patril do vlastníctva ostrihomského biskupstva, ktoré ho využívalo len ako poľovnícky zámok. Hrad už mal za sebou temer tristoročnú existenciu. Nebol modernizovaný a ani riadne udržiavaný. V tom čase bol hradný komplex aj ťažko poškodený výbuchom pušného prach uskladneného v hradnej veži po zásahu blesku. Pavol Váradi, ostrihomský biskup, za tejto situácie vymenoval Juraja Šuchu za hradného kapitána na čele sotva 80 člennej posádky. Nový hradný kapitán sa snažil všemožne posilniť posádku i hradný komplex. Písal žiadosti či už biskupovi, či hlavnému kapitanátu banských miest i kráľovskej komore. Posádka síce bola posilnená na 146 mužov, čo bolo proti chystanému útoku 10- 12 000 tureckých vojakov žalostne málo.
Turecká armáda v čele s budínskym pašom Alim Hádimom 6. júla 1552 dorazila k Drégeľu. Obsadila prístupové cesty zo severu i z východu aby zamedzila príchodu posíl posádke hradu. Tie sa však k hradu nikdy nevybrali. Juraj Šucha čelil s posádkou obrovskej presile. Po obkľúčení hradu ďalší deň turecké delostrelectvo z blízkeho návršia odstreľovalo narušené hradby. Zapálilo podhradie a v o vonkajšom múre vytvorilo otvor. Pri frontálnom útoku obrancov nepremohlo a so značnými stratami ustúpilo. Paša Ali vyslal do hradu parlamentárov s výzvou aby sa obrancovia vzdali. To kapitán hradu odmietol. Dal spáliť vlastný majetok, sám zabil svoje obľúbené kone a s celou posádkou prisahali, že budú bojovať do posledného muža. Ali pašovi po parlamentároch vyslal svoje dve pážatá s dvomi tureckými zajatcami a žiadosťou aby z pážat vychoval hrdinov. Sám pre seba žiadal čestný pohreb. Deviateho júla turecké vojsko rozstrieľalo delostrelectvom aj hradný palác a zaútočilo. Juraj Šucha po zásahu delostreleckou guľou už nemohol stáť a tak posledné chvíle prežil bojom so šabľou kľačiac v ruinách hradu.
Po boji pašovi priniesli hlavu hradného kapitána. Ali paša jeho žiadosti vyhovel a ako príklad udatnosti ho dal pochovať s vojenskými poctami na jednom z návrší medzi hrdom a Drégelypalánkom. Toto miesto sa volá Arany gomb. Pri pohľade z hradu na Drégelypalánk ho vidíte v popredí. Je to kopec nad vyššie spomenutou záhradkárskou osadou.
Hrdinstvo Juraja Šuchu ako obyčajného človeka z ľudu sa stalo legendou. V Maďarsku sa rozšíril jeho kult a aj na hrade Drégely je jeho symbolický hrob rovnako ako aj v Drégelypalánku. Už o mesiac 10.-11. augusta 1552 sa pri Plášťovciach v boji s Ali pašom stretol Erasmus Teuffel stojaci na čele cisárskeho vojska. Jeho zbory o sile 8 000 mužov, prevažne žoldnierov, boli porazené. Na našom okolí začala na poldruha storočia turecká okupácia. Počas nej Demandice na niekoľko desaťročí zanikli.
Z ruín hradu sa otvárajú krásne pohľady na východ do údolia Ipľa, na sever k slovenským horám a na juh a západ do hlbokých dolín zarastených bujnými lesmi pokrývajúcimi kalderu tohto stratovulkánu. Návštevu hradu Drégely vrelo odporúčam. Pamiatka krajana z oboch brehov Ipľa si to zasluhuje.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Hrad Drégeľ - Drégelyvár |
Surrounding Castles
Back in the Middle Ages, Demandice was part of the ‘Hont County’. This name was derived from the knight house of the brothers Hunt and Poznan (Kuntz-Patzmann, Hont-Pázmány) who entered Ugria at the end of the 9th century, during the reign of earl Gejza. They served as an escort to his future wife. Both of them had settled in Ugria as the very first knights to have done so. Subsequently, King ‘Steven the Great‘ was knighted by them in the waters of ‘Hron’. The two brothers had King’s complete trust and were helping him to fight the rebelling Hungarian clan leaders (lead by Koppany) who were reluctant to accept Christianity. For their service and loyalty, both knights obtained large pieces of land around the Ipeľ River. Their house had become so rich and affluent that even princesses wouldn’t hesitate to marry them. Comes Lampert got married to Sepa, the daughter of the future King Bela I. Their glorious wedding ceremony was held at Easter 1084 at Bzovik, in the presence of King Ladislav and his wife Adelaide.
Vďaka za zaujímavé informácie z našej histórie a dobrú inšpiráciu na poznávačku!
OdpovedaťOdstrániť