štvrtok 28. septembra 2017

Za pár!

Slovné spojenie, ktoré súčasným mladým mužom už nič nehovorí. V časoch, keď ledva dospelí chlapci rukovali na vojenčinu, to bol cieľ ich dvojročnej vojenskej anabázy.
 
Za pár  vo vojenskej službe Kováčikovcov koncom 20. rokov minulého storočia (a. r. M. Psotová)

S prvým prejavom mazáctva sa vojak stretol pri fasovaní výstroja, po úvodnom ostrihaní. Jeho starší spolubojovníci  na povrch vojenského krému na obuv vyryli číslo 730. Od jeho zotretia a prvého vzorného vyleštenia kanád, sa to číslo už len zmenšovalo. Prvý rok sa ani veľmi nesledovalo, lebo bažanti mali iných starostí vyše hlavy, avšak sa tešili na to, kedy z kasární odíde predošlý nástupný ročník a miesto nich sa stanú mazákmi oni. Služba v druhom roku plynula účasťou na výcviku prvoročiakov, chodením do stráží rôznych objektov a pochopiteľne na jednotlivé stupne cvičení.
     Rukovalo sa v drvivej väčšine prvého októbra, a tak to vychádzalo, že v druhom mesiaci apríla sa vojaci začali chystať na odchod do vysnívaného civilu. Galantérie sa každoročne na tieto dni tešili, lebo sa v nich objavovali vojaci základnej služby a vykupovali krajčírske páskové metre. Tie síce mali 150 dielikov, ale práve preto boli vítané. Vojaci na nich mohli skôr začať s odpočítavaním konca vojenskej služby. Začali so strihaním metra, ktorý si patrične dozdobili, dielik po dieliku. 150 dní pred prvým októbrom z neho potom odstrihávali každý deň jeden dielik, aby každý videl k čomu spejú. Takto vyzdobený meter sa nosil na nohaviciach vpredu vpravo, obtočený okolo pútka na opasok. Pár centimetrov bolo odvinutých, aby vynikala ich informačná hodnota.
     Niektorým vojakom sa však meter minul voľačo skôr, než mohli kasárne definitívne opustiť. To sa stávalo vtedy, keď si za nejaký disciplinárny priestupok museli odpykať trest v base, označený ako ostrý a také dni sa do tých 730 nezapočítavali. Nemožnosť odísť z vojenčiny za bujarej nálady spolubojovníkov bol väčší trest, ako dni odležané na drevenom kavalci, len pod dekou. 
     S vojenčinou sa muži, podliehajúci brannej povinnosti, do svojej šesťdesiatky nerozišli. Niekoľkokrát museli nastúpiť ako záložníci na vojenské cvičenia. To už mnohí brali neraz ako úľavu z monotónneho plnenia pracovných povinností a  vypadnutie z kruhu rodiny im pripomenulo slasti života za slobodna. V polovici 50. rokov boli vo vojenskej bdelosti udržiavaní aj cvičeniami priamo v miestach ich obydlia. Aj v Demandiciach mali vedľa ihriska postavenú prekážkovú dráhu, ktorú vojaci poznajú pod odborným názvom „opičárna“. V zamknutej miestnosti niektorého z rodinných domov bývali uskladnené samopaly, s ktorými sa cvičilo. 
     Ak budete v tieto dni na konci septembra cestovať vlakom, nemusíte sa obávať, že sa dostanete do masy desať tisícov mladých mužov, presúvajúcich sa z vojenčiny a na vojenčinu. O obranu vlasti sa nám stará zopár profesionálov. Takými sa stávali aj kedysi niektorí záklaďáci, ktorým sa vojenská služba zapáčila ako nové povolanie. Tí ostali na vojenčine na furt, stali sa furťáci.

Ján Balla počas prvého roku vojenčiny

František Kočerha starší, vo vojenskej izbe za 1. čs. republiky  v roku 1932
 (a. r. F. Kočerha ml.)

Aj Pavol Gergely odpočítaval dni do civilu  (a. r. V. Hós)

Z archívu Štefana Michňu

Odratúvanie na vojenčine Jozefa Rehora


Odpočítavenie metra u Hósovcov na dvore (a. r. V. Hós)

  Pred prepustením do zálohy sa robili takéto vojenské tablá, odrážajúce spomienky na dva roky spoločného života, ako to bolo aj v jednotkách Františka Hósa, Ladislava Vargu a Štefana Oberfranca



 

V 50. rokoch cvičili záložníci aj v domovských obciach. Na zábere z archívu rodiny Štefana Košútha ich vidíte pri Lenthárovom majeri

 Demandickí záložníci na cvičení (a. r. L. Vargu)

utorok 26. septembra 2017

Do sveta pred polstoročím

Ešte som nevyčerpal všetky spomienky na roky života  prežité v rodných Demandiciach, ale tentoraz trochu predbehnem sled udalostí. Demandice som trvalo opustil práve pred polstoročím.  Po maturite v Šahách som sa vybral do širšieho sveta na vysokoškolské štúdiá. Koncom septembra 1967 som išiel do Bratislavy na zápis do prvého ročníka Chemicko-technologickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej. Už pred železničnou stanicou mi do očí udreli veľké pútače, ohlasujúce konanie prvého ročníka Bratislavského bienále. Sotva som  vedel, že čo to je. Ako tak som to tušil podľa obrazov z ilustrácií detských kníh. Ajhľa a od prvej BIB-ky, ako sme si ju nazvali, uplynulo už päťdesiat rokov. Skoro všetky som prežil v meste na Dunaji. Vtedy sa jej propagandisticky hovorilo, že je to „krásavica na Dunaji“ a týmto prívlastkom sa v nej vítali aj návštevníci. 

Pred študentským domovom Juraja Hronca v roku 1967

Mnoho Prešporákov si to o starej Bratislave myslí dodnes, ale celkom tak to nebolo. Mesto malo svoju atmosféru, ale inak sotva niečím oslňovalo. Školu sme mali v  priestore medzi Radlinského ulicou a námestím Slobody. V bezprostrednom okolí moderných stavieb školských budov boli schátralé prízemné domce, neraz držiace pokope len vďaka mohutným dreveným podperám. Zato, na Obchodnej ulici, začínajúcej na rohu našej fakulty, ešte prekvitali ozajstné bratislavské viechy, do ktorých mali študenti často príčinu vbehnúť na zapitie radosti zo získaného zápočtu, alebo skúšky. Pravda, aj nezdar v tomto smere mal rovnaké dôsledky.
     Cesta z  Bernolákovej ulice, kde stál úplne nový internát, pomenovaný po profesorovi Jurajovi Hroncovi, na fakultu na Jánskeho námestí bola jednoduchá a zvládli sme ju raz dva bez zablúdenia. Do mesta som sa ako prvácke ucho dostal so spolubývajúcimi východniarmi až 7. novembra, keď bola v meste manifestácia na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku. Niežeby sme už predtým nezažili radostné manifestácie na prvého mája, ale u nás, na vidieku, to nebolo spojené s večerným ohňostrojom nad Dunajom. A preto sme sa na nábreží tmolili s tisíckami iných zvedavcov, čakajúc, kedy tá paráda nastane. A aj sme sa dočkali. Bol to môj prvý večer vo veľkomeste, ak sa tak dá vtedajšia Bratislava nazvať. Veď za Bernolákom, ako sme si internát prekrstili, bolo už len zánovné sídlisko Februárového víťazstva a za ním zapáchajúce chemické prevádzky Dimitrovky. Kdeže boli ešte sídliská Dolné Hony, Dúbravka, Lamač, Dlhé Diely, Karlova Ves a Devínska Nová Ves. 

 Môj preukaz predsedu študentskej rady na Internáte v Horskom Parku

Dokonca neexistovalo ani veľkosídlisko Petržalka. Sem sme chodili na vojenskú katedru, raz do týždňa po dva roky, aby sme si potom odbavili vojenčinu za rok a nie za dva. Petržalka bola ešte stále najväčšia dedina na Slovensku. Za Uhorska jej v tomto patrilo celoštátne prvenstvo.
     PKO, teda park kultúry a oddychu, už vtedy stál vari desaťročie. Stal sa historickou budovou, lebo už nestojí. Sem sme zamierili na nevyhnutnú beániu, ktorou sa v Bratislave predstavovali prváci a hlavne prváčky po jednotlivých fakultách svojim starším kolegom. Mnoho prindišov do Bratislavy, ktorí sa tu neskôr usadili, sa dodnes nevie zmieriť s jeho stratou a nostalgiou je viazaná na toto miesto, veď tu im po prvý raz zahoreli lýtka. Ďalej za PKO už bola len zastávka pri budove strednej vojenskej školy Jána Žižku, známa len ako „žižkáreň“. Medzi ňou a PKO bol Výskumný ústav vodného hospodárstva a azda preto aj školský objekt niesol meno Lafranconi a pôvodne slúžil vysokoškolákom. Lafranconi bol prvý vodohospodár, ktorý spútal Dunaj, ale to mu nepomohlo, lebo v päťdesiatych rokoch zvíťazil v boji o názov školy Jan Žižka z Trocnova. Pravda však zvíťazila a v súčasnosti zas máme Lafranconi, hoci tu nesídlia študenti vodného hospodárstva, ale telocviku. Neďaleko majú svoje člnkárske prístavisko, a tak napĺňajú aj odkaz Lafranconiho. Ten sme napĺňali aj my, študenti z iných fakúlt, lebo budovanie a údržba prístaviska sa radili k dlhovekým stavbám a pracovné sily tvorili študenti, ktorí si narobili absencie na telocviku. Medzi telocvikármi bola tajná dohoda, že náhradou nebolo sto klikov,  alebo beh na nejakú vzdialenosť, ale dupľovaná doba práce v prístavisku. Neďaleko neho boli aj „švédske domky“, stavby montované z drevených prefabrikátov a to bola skoro posledná šanca na ubytovanie študenta v Bratislave, ak si nezvolil ponocúvanie načierno u kamarátov, ktorí mali šťastie na internát. Veru oplatilo sa mať kamarátov.
     Za Lafranconi bola už len botanická záhrada a hneď za ňou sa otáčali električky do mesta. Točňa bola pri výletnom hostinci Riviéra. Od neho vychádzal autobus do Devína, čo už bolo pohraničné pásmo  a ďalej sa dalo dostať len na priepustku. Už tri desaťročia v tom zakázanom pásme bývam.
     V roku 1967 sa začala aj výstavba nového mosta cez Dunaj. Študenti, ktorým mesačná apanáž z rodiny nedochodila do konca mesiaca, chodili brigádovať na stavbu mosta, o ktorom  sme ešte nevedeli, že sa bude volať Most SNP. Vtedy to bola len jama, hĺbená bagrami, a okolo nej sa robili všelijaké výkopy a na to boli študenti dobrí. Hlavne, že sa platilo po šichte na dlaň a neboli s tým žiadne opletačky. Ja som preferoval iné príležitosti. Vtedy ešte rozkvitali filmové ateliéry na Kolibe a aj televízia sa činila nepretržitým  seriálom pondelkových inscenácií. Nuž, aj tu potrebovali nestálu pracovnú silu pre komparzy. Postupne som získal základnú hereckú triedu a tým aj väčší honorár, a nakoniec aj funkciu asistenta scény, teda zháňal som komparzistov. Najatraktívnejšie bolo pod touto zámienkou oslovovať dievčatá.

Počas natáčania filmu „Naši pred bránami“

Nuž, ale zlaté študentské roky akosi rýchlo ubehli a bolo treba sa rozhodovať, čo ďalej. Ja som zostal v Bratislave a to pri tom, čo som ako tak poznal z hľadiska výkonu povolania, stal som sa asistentom na katedre medzinárodného práva a politiky Univerzity Komenského. Na ňu som stihol prebehnúť po dvoch chabých rokoch štúdií chemickej technológie. Na dvanásť rokov som si ešte odskočil do Prahy, ale vo zvyšku z uplynulej polstoročnice som sa stal usadlým Blavákom.

štvrtok 21. septembra 2017

Modrý klenot

V zákutiach dejín z času načas naďabím na skutočnosti, ktoré sú odmenou za hodiny strávené ich štúdiom. Nie je to ani rok, čo sa mi podarilo cez množstvo matričných záznamov zistiť, že patrím k rodu, ktorý je pokračovateľom najslávnejšie demandického rodu, k Demandickovcom. Tento rod po vymretí mužskej línie, od druhej polovice 16. storočia, pokračoval v ženskej vetve ako Pomothyovci, keď sa Alžbeta Demandická vydala za Františka Pomothy. V polovici minulého storočia si Zuzana Pomothy vzala za manžela Imricha Tunáka, môjho prapra starého otca. V rodovej histórii som natrafil na ďalšiu zaujímavosť.

Alžbeta Durínska, dcéra uhorského kráľa Ondreja II, zobrazená na mozaike Modrého kostolíka

Už počas štúdií na Právnickej fakulte Univerzity Komenského ma zaujal kostolík modrej farby, stojaci neďaleko nej. Sem tam som ho aj odfotil, ale o jeho históriu som sa hlbšie nezaujímal. Kostol je v Bratislave známy ako „Modrý kostolík“, avšak jeho oficiálny názov je „Kostol sv. Alžbety z rodu Arpádovcov“. V Bratislave táto uhorská  princezná má takmer osobný kult. Na hradnom návrší stojí jej zánovná socha a okrem Modrého kostolíka je v Bratislave na Špitálskej ulici aj ďalší kostol sv. Alžbety, súčasťou jeho areálu bol  kláštor. Do stavebného komplexu patrí aj Onkologický ústav sv. Alžbety. 
     Alžbeta bola dcérou kráľa Ondreja II., ktorého panovanie je známe tým, že rozšafne rozdával šľachte kráľovské majetky. V roku 1235 takýmto darom obšťastnil aj predkov Ibura z Demandíc. Daroval im neďalekú obec Lišov. Medzi Demandicami, kráľom Ondrejom II a jeho dcérou Alžbetou existujú historické väzby. Zmienená darovacia listina je najstaršou písomnou zmienkou súvisiacou s Demandicami. Kráľ zomrel 21. septembra v tom istom roku a vlády sa ujal  brat Alžbety, Belo IV.  Vlastnosť rozdávať majetok zdedila po otcovi aj dcéra Alžbeta. Narodila sa 7. júla v roku 1207 buď niekde v Bratislavskej župe, alebo, ako to uvádzajú maďarské pramene, v Sárospataku. Do svojich štyroch rokov vyrastala na bratislavskom hrade a preto tu umiestnili aj súsošie znázorňujúce obdarovanie biedneho lazara.
     Alžbeta, ako princezná, bola už v detskom veku zasnúbená Ľudovítovi Durínskemu a žila na hrade Wartburg. Po smrti manžela, zahynuvšieho vo vojnovom ťažení, ako dvadsaťročná ovdovela. Manželova rodina ju z hradu vyhnala. V roku 1228 vstúpila do kláštora, zložila sľub chudoby a svoju časť dedičstva venovala kláštoru na starostlivosť o chudobných a chorých. Sama sa osobne ich opatere venovala, a iba ako dvadsaťštyriročná zomrela. Už v roku 1235 ju vyhlásili za svätú. Rehoľa sv. Alžbety ju uctieva ako svoju patrónku. V súčasnosti ju za svoju patrónku považujú aj  žobráci, vdovy a siroty, chorí, prenasledovaní, núdzni, pekári, čipkári a  charitatívne organizácie.
     Na žiadosť mesta Bratislavy a ministerstva kultu v prvej dekáde minulého storočia budapeštiansky architekt Ödön Lechner vyprojektoval stavbu nového kostola v Bratislave, ktorý začlenil do komplexu budov gymnázia a fary, ako jeden celok. Jeho dielo bolo  realizované a patrí k vrcholom secesného slohu v Uhorsku, s výraznými črtami maďarských špecifík, avšak s celkovou orientálne vyznievajúcou výzdobou. Kostol sa v Bratislave teší veľkej obľube mladých párov, ktoré si v jeho očarujúcej atmosféra dávajú sľub vernosti a krstia v ňom svoje deti. V bruselskom parku „Minieurópa“ jeho model symbolizuje Slovensko.

Socha sv. Alžbety v Bratislave

Kostol sv. Alžbety (Modrý kostolík)

K špecifikám stavby patrí aj samostatne stojaca veža 
Hlavný portál umiestnený netradične na východnej strane

Interiér kostola, ktorý mal slúžiť aj ako symbolické mauzóleum kráľovnej Alžbety Bavorskej /Sisi, zavraždenej v roku 1899




piatok 15. septembra 2017

Poklady malej dediny

Sú dediny, ktorých dejiny svojim historickým odkazom presahujú rámec ich dnešnej veľkosti. Pritom majú to šťastie, že ich vedenia sa o hodnoty vytvorené predkami príkladne starajú a posúvajú ich nasledovnej generácii. Takouto dedinou sú aj Sazdice, náš južný sused. 


Na dohľad z Demandíc stojí starobylý rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša biskupa, predtým sv. Ladislava. Ranogotický jednoloďový kostolík s kvadratickým presbytériom, severnou sakristiou a strešnou vežičkou. Takto som pred troma rokmi zachytil jeho stav ešte pred obnovou exteriéru. Práce odvtedy pokročili a verím, že sa čoskoro zaskvie vo svojej plnej kráse.
     V Sazdiciach, viac než v ktorejkoľvek dedine, na nás dýcha atmosféra dávnych čias prostredníctvom domcov, ktoré si pamätám spred šesťdesiatich rokov, keď som sem občas chodil v sprievode rodičov. Málokto nazrel do neskutočne rozsiahlych pivníc pod kopcom Morda. Vo vekmi poznačených stromoch čítame odkaz starých ovocinárov a lesníkov. Malé Sazdice si v posledných rokoch obľúbili milovníci stredovekého umenia aj vďaka krásnej, práci reštaurátora Vladimíra Úradníčka, ktorý ju tu zanechal v podobe obnovených nástenných malieb. Tieto maľby sa stali pojmom v celej Európe. V kostole, postavenom okolo roku 1330, v národnej kultúrnej pamiatke, dýcha na človeka atmosféra talianskej renesancie. 

Loď kostola sv. Mikuláša biskupa v Sazdiciach      

Okrem menších úprav v minulosti, kostol nebol dotknutý zásadnými stavebnými úpravami. Prestál aj povojnové udalosti roku 1919 a najmä frontové mesiace na prelome rokov 1944 - 1945. Podobne v skúškach dejín obstál, bez zmien v originálnom prevedení, aj kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, postavený v roku 1885 na mieste staršej budovy. Oba kostoly sa využívajú na náboženské účely a sú turistickou zaujímavosťou obce. Obsahujú prvky, ktoré zaujímajú kunsthistorikov. V nedávnej dobe boli miestom konania medzinárodnej konferencie reštaurátorov ICOMOS. 
     Teraz  ešte nebudem písať o  historickom vývoji Sazdíc, to je na viacero príspevkov. Chcem, len tak zľahka, načrieť do toho, čo môže každý návštevník Sazdíc uvidieť na vlastné oči. Dva kostoly a dva bývalé sedliacke domy poskytujú na to príležitosť. Vedenie obce v nich zhromaždilo zbierky predmetov, dokladujúce spôsob života v minulom storočí, a tiež aktivity miestneho urbárskeho spolku. A čo treba zvlášť oceniť, je ochota sprístupniť ich návštevníkom.

Jedna z nástenných malieb (sv. Ján evanjelista), zreštaurovaná Vladimírom Úradníčkom 

Kým budova kostola prečkala stáročia, mobiliáru sa to netýkalo. Tento barokový oltár stál v kostole ešte v 70. rokoch minulého storočia. Snahu o obnovu neprečkal. Pri rozoberaní bol zničený. Sošky, ktoré na ňom vidíte, boli v roku 1993 ukradnuté.
(Zdroj foto: archív obce Sazdice)


Neogotický kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Sazdiciach, postavený v roku 1885 na mieste staršej budovy kostola


Loď kostola evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Sazdiciach


Pomník vojakov padlých v 1. svetovej vojne


Z expozícií Sedliackeho domu v Sazdiciach













streda 6. septembra 2017

Hrad prepevný

Na bratislavskom hrade som bol prvý raz ako prváčik v rámci školského výletu. Napodiv si cestu z Zukermandlu na hradný kopec dobre pamätám. Pán učiteľ Wágner nás poučoval, že hrad sa podobá na obrátený stôl, a veru sme to aj na vlastné oči videli. To bolo preto, že v roku 1956 bol hrad starobylá ruina pred rekonštrukciou. Vďačil za to vojakom, ktorí tu mali kasárne, a nedopatrením si ho v roku 1811 podpálili tak dokonale, že od neho vyhorela aj časť podhradia, na ktoré padali žeravé uhlíky.

 Takto som videl hrad prvý raz   (Foto: archív TASR)

Jediné, čo tu v tom čase fungovalo, bol velikánsky amfiteáter. Také slovo som dovtedy nepočul, lebo v Demandiciach sme amfiteáter nemali, ak nerátam čistinku na Bujdoške, ktorá slúžila na konanie majálesov. V amfiteátri vystupovali, na vtedy populárnych estrádach, hviezdy humoru, ako Vlasta Burian a aj nám známy maďarský komik Ferenc Latabár. Filmy s ním premietali v putovnom kine, ktorému ako premietacia sála slúžila jedna z tried maďarskej školy pri kostole.

     Keď sa v poslednej tretine päťdesiatych rokov minulého storočia rozbehli práce na obnove hradu, nejaká múdra hlava si spomenula, že po požiari hradu bolo z neho odnesené krásne mramorové schodisko na niektorý z hradov v Rakúsku. Mesto mramor zo schodiska nepredalo, schodisko bolo len zapožičané do času obnovy hradu, ktorá nastala až po sto päťdesiatich rokoch. To sa v Rakúsku čudovali, že prídu o schody, ktoré už brali ako svoje. Nuž zmluva je zmluva, a tak sa schody opäť rozobrali a  v Bratislave nám slúžia doposiaľ.  

Podoba hradu pred požiarom

Na hrade som sa bol pozrieť aj v predvečer podpísania ústavného zákona o československej federácii, teda 29. októbra 1968. Hrad, po tucte rokov obnovy, bol pri tejto príležitosti odovzdaný do užívania. V tento deň som bol svedkom montáže mohutnej drevenej brány. Ako obvykle, do rána sa stihlo to, čo sa za dvanásť rokov nedarilo. Hrad sa dočkal lepších časov aj v poslednom desaťročí. Vďaka štátnym investíciám sa z neho stal objekt, ktorý nebol v lepšom stave ani v časoch, keď sem chodila úradovať Mária Terézia. Nuž pozrite sa, ako sa stôl nad Bratislavou vyníma.














© Foto: Milan Ukrop