Ako Demandice o železnicu prišli

Po dve desaťročia som pred začiatkom jari chodil na chrbát severného svahu Bujdošky strihať vinicu. Predjarné ticho chotára prerušovalo občasné kukanie kukučky a niečo, čo mi už dnes akosi pri tejto obľúbenej práci chýba. Ponad oblúk Irhedi sa roky, kedy-tedy, ozývalo krátke zatrúbenie klaksónu motorky, ako sme volali súpravu osobného vlaku jazdiaceho na trati Šahy- Zvolen. Súprava prichádzajúca spoza kopca nad Dudincami plašila okoloidúcich aby sa jej  nepriplietli do jazdy na nechránených prechodoch. Už desať rokov je kukučka v Bujdoške a pár vtáčikov zavesených na oblohe suverénnom zvukovej kulisy pri cvakaní mojich vinohradníckych nožníc. A pritom nechýbalo veľa k tomu aby aj v údolí Studenej doliny jazdili vlaky.  

Začiatok železničnej éry

 

      V prvej polovici 19. storočia sa stala železnica motorom priemyselného rozvoja modernejšej časti Európy. V agrárnom Uhorsku sa železničná sieť budovala minimálne. Na území dnešného Slovenska bolo len 75 kilometrov tratí. Rakúsko-Uhorské vyrovnanie v roku 1867 naštartovalo aj priemyselný rozvoj, ktorý sa bez efektívneho dopravného systému nedal zvládnuť. Do roku 1871 sa v Uhorsku postavilo neuveriteľných tri tisíc kilometrov železničných tratí. Na slovenskom území to bolo necelých tristo kilometrov. Z nich polovicu tvorila trať z Bratislavy do Štúrova.
      Trasovanie železníc vychádzalo z budovania Budapešti ako jediného národohospodárskeho centra krajiny. To znamenalo, že všetky trate viedli do Budapešti. Hold, keby sa boli stavali ešte prv, bolo by to na západ do Viedne. Slovenské územie so svojou západno-východnou orientáciou malo malé šance prísť k tratiam, ktoré by smerovali zo západu na východ. Demandice tiež ležia na takejto trase. Trasa ropovodu Družba prechádzajúca našim chotárom a cesta tzv. južného ťahu na Košice ostali bez svojho železničného partnera. Na tom nič nezmenila ani skutočnosť, že stáročia cez dedinu prechádzala cesta z Vacova do Banskej Štiavnice a železnica ju nenahradila.
 

Prvá šanca

Keď v roku 1867  došlo k vyrovnaniu s Rakúskom, Slováci nemali v uhorskom sneme vo volebnom  období 1865 – 1868 žiadneho zástupcu. V ďalšom volebnom období to boli traja. Avšak Demandice boli na tom lepšie. Ich obyvateľ,  v rokoch 1848/1849 aj poslanec uhorského snemu, Ján Paczolay sa v roku 1865  dal prehovoriť na návrat do veľkej politiky a opäť sa stal poslancom. Svoj mandát vykonával až do roku 1884 kedy v Demandiciach zomrel. Ján Paczolay bol váženým členom poslaneckej snemovne a  viac  rokov bol členom jej železničného výboru. Mal preto možnosť ovplyvňovať politiku výstavby uhorskej železničnej siete aj vo vzťahu k nášmu okoliu. Aktívne presadzoval výstavbu ipeľskej železnice.
      S myšlienkou výstavby železnice v údolí Ipľa prišiel v roku 1854 ako prvý statkár a riaditeľ Maďarského národného múzea Augustín Kubíny. S podporou zástupcov Novohradskej, Boršskej a Gemerskej župy navrhoval realizáciu výstavby železnice po ľavom brehu Ipľa zo Sobu cez Šahy, Lučenec a Rimavskú Seč do Miškolca. Táto trať by zabezpečila prepojenie  uhoľných revírov v okolí Modrého Kameňa a Šalgotarjánu ako aj slovenských rudných baní. Medzi Kubáňovom a Vyškovcami by sa na desať kilometrov priblížila k Demandiciam už v období ranného vývoja železníc. Belgický investor sa dostal ešte pred realizáciou zámeru do finančných ťažkostí a z podnikania na železniciach vycúval.
      Tak sme prišli o prvú príležitosť priblížiť sa svetu po železnej dráhe.

Druhá šanca:
Z Demandíc do Carihradu!

Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1869 sa stal poslancom aj známi slovenský publicista a politik Viliam Paulíny-Tóth, ktorý sa otázkam železnice intenzívne venoval v rámci svojej poslaneckej činnosti. Jeho snaženie dostalo aj legislatívnu formu v podobe ôsmich návrhov zákonov, medzi nimi aj návrhy výstavby železničnej siete Uhorska. Podal ich na zasadaní snemu 23. novembra 1871. Jeho návrhy sa týkali výstavby piatich trás železnice. Druhý z uvedených návrhov bol návrh na výstavbu uhorsko-carihradsko- solúnskej trate. Jej druhý ťah mal byť vedený z Balášskych Ďarmot cez Šahy, Levice,  Nitru, Vrbové do Bohumína. Tým by sa dosiahlo prepojenie severozápadnej Európy s Carihradom a Solúnom s využitím trate z Pešti. Demandice by sa ocitli na tejto transeurópskej magistrále. 

 

Viliam Paulíny-Tóth

      Smerovanie trate ukazuje dobová mapka a k predpokladu, že trasa by viedla našim chotárom nás oprávňuje aj skutočnosť, že medzi Šahami a Levicami leží naša obec na vzdušnej čiare medzi nimi a to tak, že pri spojení nádraží uvedených miest prechádza stredom obce. Prakticky by zrejme pri vytýčení trasy vtedajší geodeti kopírovali trasu dnešného ropovodu Družba od prečerpávacej stanice v Tupej, ktorá leží tesne pri železničnej trati Šahy-Zvolen. Na severnom okraji obce, na Čepeku by asi bola umiestnená zastávka Demandice.

 

Paulínyho návrh na vedenie trate medzi Šahami a Levicami.

      Nuž ale, čo čert nechcel, po počiatočnej hospodárskej eufórii z vyrovnania s Rakúskom, sa Uhorsko dostávalo do hospodárskej recesie a politickej krízy. Návrhy zákonov boli formálne spracované,  vytlačené a po rozdaní poslancom mali byť prerokované. To sa už nestalo, padla vláda, snem bol predčasne rozpustený a návrhy zákonov podané Viliamom Paulíny-Tóthom skončili v archíve. Niečo z nich sa v nasledovných desaťročiach zrealizovalo, ale úsek Šahy-Levice to žiaľ nebol.

Tretia príležitosť

Aj keď sa demandický rodák Ján Paczolay nedožil prevádzky prvej železničnej trate v našom okolí, na sklonku jeho života v roku 1884, dostala spoločnosť  štátnych železníc ministerským nariadením č. 17136/84VI.9 koncesiu na železnicu Štúrovo (Párkány-Nána) – Šahy. Prvý úsek Štúrovo – Čata odovzdala spoločnosť do prevádzky 1. júna 1886. Prvý vlak na našom bezprostrednom okolí prišiel cez Vyškovce do Šiah 24. septembra 1886 keď bola odovzdaná trať Šahy – Čata. Naše okolie tým bolo parnou železnicou spojené so Štúrovom a Bratislavou.

Stanica Šahy – Ipolysag začiatkom minulého storočia na dobovej pohľadnici.

      Výstavba železnice v Poiplí pokračovala až o  tri roky. Dňa 15. augusta 1891 bola odovzdaná trať Šahy – Drégelypalánk - Balassagyarmat .  Prvý priamy spoj  z Buadpešti prišiel do  Šiah  11. júla 1909. Ministerským nariadením z roku 1891 boli železnice medzi Štúrovom, Levicami, Šahami a Balassagyarmatom združené do jednotnej siete pod názvom Miestne železnice v údolí Hronu a Ipľa.

Cestvný poriadok Hronsko-Ipeľskej železnice platný od 1.7.1888.

     Ešte predtým bola dokončená a 7. apríla 1899 odovzdaná do prevádzky trať Šahy – Krupina. Zastávka Tupá (Tompa, Kistompa) sa stala našou najbližšou železničnou stanicou. Z jej okolia sa vyše sto rokov šíril do severovýchodnej časti demandického chotára zvuk parných píšťal a neskôr klaksónov naftou poháňaných súprav.

Štvrtá šanca počas prvej republiky

Vznikom Československej republiky sa na našom okolí nepriaznivo prejavila orientácia železničných tratí. Tým, že sa od Kalondy na západ stala rieka Ipeľ hraničnou riekou, trať Lučenec-Šahy sa v časti idúcej na ľavom brehu Ipľa ocitla v Maďarsku. Význam železničnej križovatky Šahy sa podstatne znížil. Absenciu železničného prepojenia na juhu stredného Slovenska mali riešiť návrhy na vybudovanie novej trate severne od Ipľa. Z viacerých návrhov nič nebolo, lebo sa prednostne riešili naliehavejšie úseky.

Veľká sláva! Vítanie prvého vlaku v stanici Sása-Pliešovce. Vybudovaním trate Krupina-Zvolen sa Šahy spojili so stredným Slovenskom. Kto v roku 1925 tušil, že od 2.2.2003 sa preprava osôb na tejto trati zruší?

     Až vojnové nebezpečenstvo prinútilo vládne kruhy, aby sa zaoberali otázkou potreby strategickej trate na juhu Slovenska. V predvojnovom období sa stavala v tomto úseku cesta, ktorú poznáme v našom okolí ako južný ťah na Košice. Od Michňovho majera bol rozostavaný úsek cez Semer Potok na križovatku za Hornými Semerovcami a ďalej ako je to dnes na Slatinu, Plášťovce a Modrý Kameň. Táto komunikácia mala jednoznačne strategický význam, lebo v primeranej vzdialenosti od hranice poskytovala možnosť rýchleho presunu motorizovaných vojsk.

 

      V súčasnosti sa na trati pri Tupej, ako v tomto prípade, objaví vlaková súprava len ako turistický výletný vlak. Tento vchádza od Chorvatíc do stanice Tupá. Pred ňou pískne lebo sa tu trať križuje s cestou.

 

    Súbežne s tým sa zrejme riešila aj otázka železničného prepojenia v smere Lučenec - Levice. Nemám k dispozícii konkrétny návrh vedenia trate avšak vychádzam zo spomienok môjho strýka Juraja Ukropa. Pamätám sa ako rozprával, že cez celú dĺžku poľa nazývaného Pálkováč, ktoré vlastnil moji starí rodičia, bola za prvej republiky vykolíkovaná trať železnice a očakávali, že im tento pozemok bude vyvlastnený. Rýchly spád medzinárodných udalostí koncom tridsiatych rokov nielen zmaril snahu Tomáša Baťu vybudovať diaľnicu z Ašu do Užhorodu, ale aj túto trať. Škoda, že sa miesto betónových pevnôstok, pri Ipli,  ktoré stavali aj Demandičania, nepostavila radšej dopravná infraštruktúra. Aj keď ktovie, či by na tejto trati nebolo ticho tak, ako na 399–ke zo Šiah do Zvolena.

      Službou na železnici sa živilo aj niekoľko Demandičanov. Boli to Ján Lukáč ako posunovač, pani Kyzeková a Petreková ako vlakové sprievodkyne. Do piatej triedy vo Winklerovom kaštieli býval náš vrstovník Dušan Uram,  ktorý neskôr vyštudoval strednú priemyselnú školu a stal sa strojvodcom.

Dočkáme sa novej trate?

V poslednom desaťročí sa občas rozprúdi diskusia o vybudovaní širokorozchodnej trate  z Košíc do Bratislavy a Viedne. Starý nápad Viliama Paulínyho-Tótha sa možno ešte opráši. Táto trať by mala medzikontinentálny charakter. Slúžila by na prepravu nákladov z Číny do Európskej únie po súši. Slová premiéra, že na stavbu trate by sa využilo ochranné pásmo okolo trate ropovodu Družba by znamenali, že by sa po Čepeku predsa len presúvali  ťažké nákladné vlaky.
      To je už len v rovine zázraku a ktovie, či oň stojíme.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Vlakom do Demandíc?

---

How Demandice Lost Its Railway

For two decades I had been coming to the northern slope of Bujdoska to trim my vineyards. Silence of the spring-to-come, only interrupted by occasional cuckoo cries and by something which I nowadays happen to miss, while performing this favourite task of mine. Over the Irhedi Arch, a short honk of “the motorcycle’s” horn echoed every now and then. “The motorcycle” was our familiar name, which we invented for the train set operating on the Sahy – Zvolen line. This train set approaching from behind the Dudince hill tried to warn passers-by about the danger of crossing its rails. However, the times change. It’s been over 10 years now, that the cuckoo and several other birds provide the only background sound to the clicking of my scissors. Just a little more luck and we could still have trains puffing through the valley of Studena Dolina.

Demandičania v donskej zákrute

(Skaza 2. maďarskej armády)

Slová „Don-kanyar - donská zákruta“, vyslovovali v päťdesiatych rokoch v Demandiciach viaceré rodiny s veľkým smútkom a beznádejou. V maďarskej spoločnosti sú synonymom najväčšej vojenskej porážky a ľudského utrpenia. Keď začiatkom novembra 1938 prechádzali pod slávobránou uprostred dediny príslušníci maďarských bicyklistických  práporov , nikto v Demandiciach netušil, že v zostave takéhoto útvaru  sa budú demandickí muži  zakopávať na brehoch Donu v podriadení  nemeckej armády a dopadnú rovnako ako jej nemecká časť v Stalingrade. Z východného frontu sa (z  niečo vyše tisíc  príslušníkov práporu) vrátilo ani nie dvesto päťdesiat zranených, chorých a omrznlých vojakov. V týchto dňoch uplynie sedemdesiat rokov od tragédie, ktorá zasiahla do života Demandičanov.

„Do smrti za vlasť!“ znela prísaha dôstojníkov.

      Tragické osudy viacerých demandických mužov sa začali napĺňať už v neskorých septembrových dňoch roku 1938 keď bolo v Mníchove obetované Československo, vraj v záujme zachovania mieru. Následná Viedenská arbitráž otvorila maďarskej armáde začiatkom novembra cestu aj do Demandíc. Slavobrána, kvety a dojatie. Už zanedlho ich vystriedala tvrdá realita života v inom štáte.

Je 11. október 1938. Šahy sú prvým obsadeným mestom. Na námestie vchádzajú príslušníci  cyklistického práporu.

     Keď Hitlerovi pod Moskvou v decembri 1941 zamrzla jeho blesková vojna, spomenul si na svojich spojencov a žiadal ich o účasť na východnom ťažení. Maďarské kráľovstvo, ak chcelo druhú revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, muselo zaplatiť cenu za  územné zisky zo začiatku vojny, ktoré mu umožnil Hitler. Jeho emisári Ribentrop a Keitel v januári 1942 dohodli, že Maďarsko vyšle na východný front vyše dvestotisícovú armádu. Agraárna krajina sa ocitla na rázcestí. Obmedzenia mierových zmlúv jej dve desaťročia bránili budovať väčšiu armádu a na ňu ani nemala priemyselné či finančné zdroje. Časť maďarského vedenia na čele s Mikulášom Horthym sa snažila maďarské ozbrojené sily uchovať pre potreby povojnového uskutočnenia  svojich cieľov na obnovu veľkého Uhorska. Radikálna časť vyššieho vojenského velenia túžila po ľahko získanej bojovej sláve, ktorú videla vo svojom pochode v stepiach Ruska za chrbtom Wermachtu. A tak Maďarsko zo dňa na deň bolo postavené pred úlohu, vedľa  svojej 1. armády, vyzbrojiť a vystrojiť aj  2. armádu (2. magyar hadsereg ). Malo na to tri mesiace.

Povolávací lístok z roku 1942. Pre 120 000 vojakov to bol začiatok konca ich života. Takýto lístok dostal aj Demandičan Eugen Nagy ( Nagy Jenó).

      Svoj záväzok splnili len akože. Vystrojenú a vyzbrojenú 1. armádu sa rozhodli vyčleniť len pre potreby územnej ochrany krajiny a do Sovietskeho zväzu poslať  to, čo sa pozbiera a čím Nemci prispejú. Obetovať museli len tankovú divíziu a leteckú brigádu, lebo viac takýchto útvarov neexistovalo.
        Na vybudovaní 2. armády sa mala podieľať celá krajina a preto do zostavy novosformovanej armády povolávali aj príslušníkov národností, ktoré sa z pričlenených území dostali do Maďarska. To bol prípad aj Demandíc. Bokom neostali ani Židia a ľavicovo orientovaní obyvatelia. Tých síce neozbrojili ale päťdesiat tisíc ich poslali na front v rámci tzv. pracovnej služby. Boli to jednotky, ktoré si vytrpeli najviac a len päť tisíc ich príslušníkov sa v roku 1943 vrátilo do krajiny. Dôstojnícky zbor bol postavený zo záložných dôstojníkov z radov úradníkov a učiteľov, ktorí postrádali praktické skúsenosti z vedenia bojových jednotiek a boli silne zasiahnutí šovinizmom a antisemitizmom, na rozdiel od aktívnych dôstojníkov, na nich sa v civile zákaz politickej angažovanosti nevzťahoval. To malo pre armádu zhubné následky. Z dohody s Nemeckom vyplynul záväzok nemeckej strany prevziať zásobovanie armády potravinami a dovyzbrojiť ju.

Na nádraží v Balášskych Ďarmotách sa matky lúčia so synmi.
Do 2. armády povolávali aj mužov vo veku 30-35 rokov.

      2. armáda mala len pešiu výzbroj, prakticky nebola motorizovaná. Jej mobilita sa opierala len o konskú silu. Delostrelectvo bolo minimálne, zastaralé a chýbali mu  hlavne protitankové prostriedky. Pancierová výzbroj bola tvorená zo 108 tankov T-38 československej výroby, ktoré si Maďari museli kúpiť z nemeckej koristi. Ďalších okolo osemdesiat strojov bolo niekoľko zastaralých typov z medzivojnového obdobia. Vedomie nedostatočnej výzbroje armády sa upokojovalo tým, že armáda bude na fronte pôsobiť ako zadný voj 6. nemeckej armády. Minister obrany pri odchode vojsk na front vyhlasoval, že do októbra budú doma. Preto sa nikto nezaťažoval ani potrebou zaopatriť výstroj na zimné obdobie. Za takýchto okolností začali aj na demandickú poštu prichádzať povolávacie rozkazy.

Trasa presunu 20. ľahkej divízie-23/II. práporu na východný front.

      Demandičanov povolávali  do  II. práporu sídliaceho v Balážskych Ďarmotách, ktorý bol začlenený do 23. pluku 20. ľahkej divízie. Tá bola  súčasťou IV. zboru spolu so 7. ľahkou divíziou. Z Balášskych Ďarmot odchádzali 5. a 6. júla 1942 ako jedna z posledných jednotiek celej armády. (Presun armády končil  vypravením transportov 27. júla). Cez Šahy, Štúrovo, Nové Zámky a Žilinu obišli pol Eúropy aby sa po 8 – 10 dňoch ocitli vo vojnovom priestore. Prvé straty na životoch utrpeli už počas presunu. Jeden z troch transportov bol terčom útoku partizánov, ktorí vykoľajili lokomotívu a desať vagónov naložených koňmi a mužstvom. Bolo to možno v okolí Brianska, lebo tu už prvé jarné transporty boli vysadzované do boja s partizánmi. 23/II. prápor však išiel až ku Kursku kde bol vyložený v stanici Solotučino. Na zhromaždisko divízie pochodovali päťdesiat kilometrov. Potom ich čakal ešte dvesto päťdesiat kilometrový pochod k Donu na pozície.

Niektoré jednotky prešli peši v letných horúčavách k Donu až tisíc kilometrov.

Na fronte

Štyridsať stupňové horúčavy a katastrofálny nedostatok vody spôsobili hnačky a choroby. Dvatsiateho piateho júla sa po troch týždňoch priblížili  vojaci 23/II. práporu k  frontu na desať kilometrov. Útvary, ktoré vysadzovali pri Briansku v bojoch s partizánmi prepochodovali aj tisíc kilometrov. Počas ich príchodu sa na ich úsekoch frontu, ktorý mal dvesto kilometrov bojovalo o niekoľko predmostí, ktoré si Sovieti chceli udržať na pravom brehu Donu. Už v letných bojoch s partizánmi a v bojoch o predmostia prišla 2. armáda o 30 000 mužov. A to ešte neprišiel generál „ruská zima“.

Plán Wermachtu na rozmiestnenie nemeckých, maďarských a talianskych útvarov na pravom brehu Donu južne od Voroneže.

      Nemecký útok na Stalingrad, ktorého súčasťou bola aj 2. maďarská armáda sa začal 28. júna 1942. V rámci tejto operácie sa III. zboru podarilo obsadiť Tim. Najvysunutejšie útvary 4. júla dosiahli Don. V bojoch okolo Starého Oskolu utrpela maďarská armáda ďalšie citeľné straty. Na konci júla, bojmi s partizánmi a dlhým pochodom vyčerpané jednotky,  sa dostali na vytýčenú líniu na pravom brehu Donu. Vtedy sa v Ilavskom a Starom Oskole vybudovala základňa leteckej brigády a v Aleksandrovke štáb armády. V auguste sa prisunuli aj posledné jednotky a začalo sa s rozmiestňovaním na vymedzenom úseku frontu dlhom 205 kilometrov. Tento úsek museli pokryť 80-90 000 vojakmi. Na vyčlenenie záloh muži nezostali. Líniu maďarského úseku pokrývala 2. maďarská armáda zo severu na juh týmito jednotkami. III. zbor s 9. a 6. ľahkou divíziou, IV. zbor s 20. ( jej súčasťou bol aj 23II. peší prápor z Balašských Ďarmot v ktorom boli zaradení povolanci z Demandíc ), 7.,  13.  a 10. ľahkou divíziou, VII zbor s 12., 19,. a 23. ľahkou divíziou. Prvú tankovú divíziu Nemci začlenili do Cramerovho zboru, ktorý mal v prípade prielomu frontu zasiahnuť ako záloha. Tento zbor  bol ako jediná záloha 6. armády priamo podriadený Hitlerovi a veliteľ 2. maďarskej armády Gustáv Jányi ním nemohol disponovať rovnako ako veliteľ skupiny vojsk B. Tieto tankové vojská boli rozmiestnené ďalej od frontovej línie za chrbtom VII. zboru. Tým sa možnosť ich rýchleho nasadenia proti možnému útoku z predmostia pri Uryve sťažila pre v zime neschodný terén a väčšiu vzdialenosť. Navyše 7. januára  ju Hitler dal premiestniť ešte južnejšie až za líniu talianskej obrany, lebo tu nemecké velenie videlo najväčšie riziko pri prípadnom sovietskom protiútoku.

Vojaci 23/II. práporu v zákope na Done.

      Na vybudovanie pevnej obrannej línie za chrbtom čela 6. armády útočiacej na Stalingrad nemala 2. maďarská armáda temer žiadne  ženijné prostriedky. Chýbali aj obyčajné rýle a čakany,  o inom nehovoriac. Po primknutí sa k brehu Donu bol za neustálej aktívnej obrany Červenej armády vybudovaný len jeden zákop, ktorý svojou kvalitou neprevýšil pozorovací a strážny zákop budovaný inak pred líniou riadne opevnenej a do hĺbky členenej obrany. Pri dedinách Uryv a Ščučie Sovieti urputne bránili pravobrežné predmostia.

Prvá a jediná obranná línia na úseku frontu pri dedine Storoževoje. Guľomet vzor 1907 zažil svoje lepšie roky ešte za prvej svetovej.

Boj o predmostia

Význam predností pri Uryve, Ščučii a Korotojaku  si velenie voronežského frontu plne uvedomovalo a ich obrane venovalo náležitú pozornosť. Išlo o veľmi dobre brániteľné priestory pokryté z ľavobrežných výšin Donu delostrelectvom, tie poskytovali  aj krytie presunov sovietskych jednotiek za líniou frontu. Sovieti neustálou aktivitou proti nemeckým jednotkám brániacimi Voronež bránil nemeckému veleniu aby ich použili na likvidáciu predmostí.
      Boje o predmostia mali tri etapy. V prvom období sa od 28. júla do 20. augusta velenie 2. maďarskej armády snažilo predmostia zlikvidovať silami vlastných, pochodom a bojmi vyčerpaných, jednotiek. Výsledkom maďarských útokov bolo, že dobre sa brániace  jednotky Červenej armády nielen udržali,  ale v protiútokoch ešte vylepšili svoje postavenia.  To bolo aj dôsledkom katastrofálneho zásobovania prvo líniových jednotiek. Zásobovacie ťažkosti sa podarilo ako-tak vyriešiť až v druhej polovici augusta.

Zákruta Donu južne od Voroneže - Don-kanyar:

 Snaha o likvidáciu predmostia pri Uryve mala opačný efekt. Po troch  útokoch na jeho likvidáciu ho Sovieti ešte rozšírili.

      Za týchto okolností sa velenie 2. maďarskej armády podujalo na nový pokus o dobytie predmostí. S podporou, do jej zostavy začlenenej nemeckej XXIV. pancierovej divízie, mali byť zlikvidované predmostia pri Uryve a Korotojke. Predmostiu pri Ščuščii sa nevenovala náležitá pozornosť a jeho likvidáciou poverili vyčerpané  maďarské jednotky.

Záznam o smrti príslušníka prieskumného práporu desiatnika Jozefa Kremniczkého z Demandíc s vyobrazením maďarskej bronzovej medaily za hrdinstvo.

      Útok v dňoch 28. augusta až 3. septembra na predmostia bol úspešný len pri Korotojaku. Pri Uryve  neviedol k úspechu ani opakovaný útok od 9. do 16. septembra. Po vyčerpaní útoku dvadsiatej ľahkej divízie na jej úseku podnikli vojaci 40. armády v nasledujúcich dňoch  protiútok a obsadili dedinu Storoževoje. V bojoch o toto predmostie 2. armáda stratila desať tisíc mužov, ktorí boli zabití, zajatí alebo zranení.
      Ako to dokazuje dokumentácia pluku, 22. septembra tu padol desiatnik Jozef Kremniczki z Demandíc, ktorý bol rozviedčíkom. V 23/II pešom prápore bojoval jeho o desať rokov starší brat Ján. Ten neskôr podľahol svojim zraneniam vo vojenskej nemocnici v Kološváre. Rodinná tragédia aká v Demandiciach nebola ojedinelá. Od Donu sa nevrátil ani Ján Voksán. Miesto, kde padli ďalší Demandičania sa pokúsim zistiť.
      Po obsadení Storoževého sa  obdobie bojov o predmostia skončilo a do začiatku januára na frontovom úseku 2. maďarskej armády nastal relatívny pokoj. To bolo povestné ticho pred búrkou.

V takýchto ubytovniach žili vojaci 2. maďarskej armády od júla 1942 do začiatku januára 1943.

Ako k tomu došlo

Po obkľúčení  nemeckých vojsk v Stalingrade, oproti 2. maďarskej armáde, bola na východnom brehu  Donu  rozmiestnená 40. armáda ktorej velil ešte len niekoľko týždňov  generál Kiril Moskalenko. Išlo o mladého generála, ktorý pred rokom, počas bitky o Moskvu, bol len veliteľom záložnej protitankovej delostreleckej brigády. Pri rozbore situácie si uvedomil, že pre ďalšie útočné operácie je potrebné získať kontrolu nad celým úsekom železničnej trate Voronež - Rostov na Done. Jej úsek Ostrogožsk – Rossščosk  bol obsadený jednotkami 2. maďarskej armády. V prípade koordinovaného útoku voronežského a juhozápadného frontu pozdĺž tejto trate by jednotky Červenej armády nielen odtlačili nepriateľské vojsko od stalingradského kotla, ale by pre plánovanie a prípravu ďalšieho útoku na Charkov získali výhodné komunikačné zázemie. Tomuto lákavému cieľu stála v ceste 2. maďarská armáda.

      Svoj nápad Moskalenko konzultoval s hlavným velením (STAVKA). Bol odkázaný na priamu konzultáciu s hlavným veliteľom. Stalin si ho telefonicky vypočul a povedal mu, že sa o dve hodiny vyjadrí k jeho nápadu. Po dvoch hodinách  u Moskalenka v štábe zazvonil telefón a ozvalo sa známe „Bude hovoriť Stalin!“. Ten stručne povedal, že iniciatívu schvaľuje a podporuje. Uskutočnenie vojenskej operácie povoľuje. Stalin sa spýtal, či na jej uskutočnenie bude stačiť, ak hlavné velenie posilní 40. armádu tromi streleckými zbormi, tromi tankovými brigádami, tromi plukmi gardových mínometov (kaťuše) a neskôr jedným tankovým zborom. Moskalenko to považoval za dostatočné. Opieral sa o poznatky svojej rozviedky, ktorá zistila, že obrana 2. maďarskej armády je veľmi slabá, bez hĺbkového členenia s predsunutým delostrelectvom, ktoré môžu zničiť už v rámci delostreleckej prípravy pred začiatkom operácie. Rozhovor odznel 23. novembra a operácia dostala názov „Ostrogožsko - Rossoščská operácia“.
      Takto sa rozhodlo o osude 2. maďarskej armády.

Pred útokom

Po zaujatí pozícií na Done malo vedenie 2. maďarskej armády obrovské zásobovacie problémy . Jedinú k  Stalingradu vedúcu železnicu používali výlučne Nemci. Cesty v stepnej krajine, rozbrázdenej mnohými roklinami, v spevnenej forme neexistovali. Keď v októbri zamrzli a napadlo poldruha metra snehu, stali sa nezjazdnými. O jazde sa ani nedalo hovoriť, lebo aj to málo automobilov, ktorými armáda disponovala sa zničilo pri protipartizánskom ťažení pod Brianskom. Hlavnú ťažnú silu tvorili kone, ktorých mali dostatok. V letných mesiacoch sa  pri pochode na Don popásali a boli v stave ťahať povozy. V októbri na zasneženej stepi sa už nenapásli. Sklady s krmivom ostali pod Kurskom a preto kone museli zachrániť ich presunom ďaleko za líniu frontu. Na fronte dlhom dvesto kilometrom nebolo čím rozvážať zásoby, ak sa z nich čo to od Kurska dostalo k Donu. Ľahké ruské sane boli jedinými použiteľnými  zásobovacími prostriedkami.

 Zásobovanie ako počas napoleonskych vojen. Ruské sane zachraňovali vojsko pred hladomorom.

      V takejto situácii ostalo delostrelectvo úplne imobilné a navyše s minimom munície, lebo jej väčšina sa kdesi po ceste do Kurska stratila. Vojaci, presvedčení, že v septembri pôjdu domov neboli na zimné podmienky vystrojení. Do Vianoc zima svojim charakterom neprekročila to na čo boli vojaci z domu zvyknutí. V prvých januárových dňoch nastali mrazy pod tridsať päť stupňov. Polovica vojakov mala ešte letnú a po mesiacoch pobytu v zákopoch opotrebovanú uniformu. Hlad, omrzliny a nedostatok všetkého vyvolávali vo vojakoch pocit, že boli obetovaní a že sa odtiaľto nikdy nedostanú.

Veliteľ 23/II.  práporu László Hars, pred svojim veliteľským bunkrom. Bol jeden z mála veliteľov, ktorí dokázali svoju jednotku, aj keď značne zdecimovanú, vyviesť z pekla na Done.

     Situáciu na fronte v jeseni 1942 južne od Voroneže popisuje maďarský dôstojník Sigmond Oliver v knihe „ Pergótúzban“ z roku 1983 takto:  Mal som prebrať velenie jedného úseku, ktorý bol bez veliteľa lebo ho ruský ostreľovač zabil. Po príchode som sa dal informovať o veľkosti obranného úseku. Bolo mi povedané, že má štyri a pol kilometra. Pri  otázke na početné stavy mi bolo povedané, že ho bráni jedna rota o sile 182 mužov. Zákopy a bunkre boli biednejšie od biednych. S čím sme sa mali brániť? S jednou guľometnou rotou, ktorá mala 16 guľometov, 12 mínometov a jedným malým protitankovým delom. Za nami žiadne ďalšie postavenia, delostrelectvo kdesi ... .
      Mužstvo bolo zavšivavené vyhladované, prežívalo v podzemných tmavých dierach. Rozhodol som sa, že to vyriešim len násilím. Vytvoril som samostatné 12 členné mužstvo, ktoré malo získať krádežou, lúpežou, akokoľvek čo sa len dá. Spomína Sigmond.
      Že sa takáto prax rozmohla po celom fronte dosvedčuje materiál „Správa a fakty o nezvratných zverstvách nemeckých okupantov a maďarských prisluhovačov na civilnom obyvateľstve a vojnových zajatcoch“ , ktorá sa týka aj frontu pod Voronežou v roku 1942. Na druhej strane treba uviesť, že v lete niektorí vojaci pomáhali miestnemu obyvateľstvu pri zbere úrody, alebo sa vedeli s hladujúcimi rozdeliť o kus chleba, ak ho vtedy ešte mali. Vojna je svinstvo ale ľudskosť by sa v nej namala úplne stratiť.

Útok, rozvrat a katastrofa

Nemecké velenie bolo aj po neúspešnom pokuse Meinsteina preraziť obkľúčenie 6. armády v Stalingrade plne zaneprázdnené riešením jej situácie. Po prekvapivom obkľučovacom útoku z novembra nepredpokladali a  ani nezistili známky prípravy na ďalšiu väčšiu vojenskú operáciu. Začiatkom roka síce bolo počuť na východnom brehu Donu hluk preskupujúcich sa jednotiek Červenej armády, ale to považovali len za znepokojovanie a vylučovali zásadnejší útok.

 Posledný list Eugena Nagya z frontu je datovaný 10.1.1943. Dva dni pred ofenzívou a jeho meninami. Ostala po ňom manželka, malý syn a smútiaca rodina.

      Veliteľ Gustav Jányi predpokladal,  že prípadný útok môže byť rozvinutý z predmostí na úseku jeho armády a snažil sa u veliteľa vojsk skupiny B generála Weichsa vymôcť aby sa Cramerova skupina vyčlenila ako záloha 2. maďarskej armády pre prípad potreby rýchlej likvidácie prielomu Červenej armády. Weichs mu síce niečo sľúbil, ale súhlas od Hitlera, ktorý touto skupinou disponoval ako jedinou zálohou 6. armády nikdy ani nežiadal. Po rozkaze Hitlera sa Cramerova skupina niekoľko dní pred útokom ešte viac vzdialila od kritických predmostí a to aj s 1. maďarskou tankovou divíziou, do ktorej bola začlenená pôvodne na ochranu maďarských jednotiek. V takejto situácii čakali vojaci v zákopoch na  kliešťový útok dvoch sovietskych frontov.

Donská zákruta 12. januára 1943. Medzi obcami Storoževoje a Uryv bránia 15 km úsek frontu tri maďarské pluky. V strede je 23. pluk s vojakmi z Demandíc a okolia. Útok 12. januára smeroval na ich južných susedov, 4. pluk 7. ľahkej divízie.

Situácia 2. maďarskej armády na Done 11. januára 1943.Táto mapa nie je celkom presná. V uvedenom čase už v úseku 20. ľahkej divízie nebol nemecký 429. peší pluk. Na jeho úsek pri dedine Storoževoje sa musel roztiahnuť 14. a  23. pluk. 

      12. januára 1943 o 9.45 hod. sa spoza Donu rozhučali Stalinove organy, ako maďarskí vojaci nazývali raketomety Kaťuša, a delostrelectvo ktoré ničili severný úsek obrany 7. ľahkej divízie v ktorom bol rozmiestnený 4. peší pluk. Červená armáda zaútočila silami dvoch divízií s neveľkou podporou tankov. Úsek 4. pluku rýchlo rozvrátila a do večera postúpila za maďarské línie 6 – 10 kilometrov. Na iných úsekoch frontu sa nič nedialo a preto sa nemecké aj maďarské velenie domnievalo, že ide len o neveľký prieskum bojom. Na druhý deň vyčlenilo prostriedky na protiútok, ten už ale uviazol v rozvíjajúcej sa ofenzíve  voronežského a juhozápadného frontu. Siedma divízia bola obkľúčená a snažila sa prebiť z obkľúčenia. Južné krídlo 20. divízie ostalo úplne odkryté.
      14. pluk sa síce držal na pozíciách pri dedine Storoževoje ale 23. pluk bol  obkľúčený.Prápor s našimi Demandičanmi odolal niekoľkým útokom a po veľkých stratách sa mu podarilo z obkľúčenia vyšmyknúť. Veliteľ László Hars sa s preživšími vojakmi začal presúvať na západ.

Veliteľ 23/II páporu Hars počas ústupu od Donu.

      Sovietske jednotky sa z predmostí pri Uryve a Ščučji dostali za chrbát maďarských divízii a obkľučovali ich. Na juhu oproti klinu voronežského frontu smeroval tankový útok vojsk juhozápadného frontu, ktorý odrezával 8. taliansku armádu a Cramerovu skupinu. Velenie skupiny armád B stále vyžadovalo dodržiavanie Hitlerovho rozkazu zakazujúceho akýkoľvek ústup. Veliteľ Jányi sa ho tiež držal a preto miesto organizovaného ústupu, jednotky z prvej línie utekali pred obklúčením. Na fronte nastal úplný rozvrat. Prvé začali ustupovať vojská talianskej 8. armády na severozápad, Cramerova skupina sa tlačila z obkľúčenia na juhovýchod aby posilnila obranu úseku, ktorým sa mala zabezpečiť ústupová trasa pre armádu na Kaukaze pre ktorú začalo hroziť nebezpečenstvo, že ju Červená armáda dobytím Rostova izoluje No a cez to všetko sa pohybovali maďarské jednotky v snahe dostať sa aspoň do údolia rieky Oskol, kde sa mali zachytiť v obrane.

Ústup od Donu. 

      Útočiace jednotky Červenej armády nemali čas sa zdržiavať zberom zajatcov a preto každú obkľúčenú jednotku len zbavili zbraní a ponechali na mieste. Medzi utekajúcimi vojakmi sa to rozšírilo.Zbraní sa zbavovali preto aby sa nestali terčom sovietskej paľby. Ku zmätku prispelo aj to, že po novom roku sa na front prisunulo 30 000 neozbrojených vojakov, ktorí mali čiastočne vystriedať či nahradiť časť vojsk, ktoré už boli na fronte trištvrte roka. Kedže na fronte platilo stanné právo, zadržiavacie jednotky maďarskej armády strieľali ustupujúcich neozbrojených vojakov bez akýchkoľvek rečí. Maďarskí vojaci  v tridsať stupňovom mraze v takejto situácii hynuli po tisícoch desať dní. Do ťažkej situácie sa dostal III. zbor a jeho veliteľ ho napokon rozpustil a vojakom odporučil aby sa na západ  prebojovali v malých skupinách. Sám bol zajatý. VII. zbor sa z obkľúčenia snažil vymaniť v závese organizovane ustupujúcich nemeckých útvarov. Z 50 000 príslušníkov pracovnej služby, nezaradených do bojového stavu armády, tvorenej Židmi a ľavicovo orientovanými vojakmi prežilo len okolo 5 000 ľudí.
      Po desiatich dňoch povolil veliteľ skupiny B so súhlasom Hitlera vyňatie maďarských útvarov z bojovej línie. Avšak niektoré jednotky bojovali alebo ustupovali ešte aj vo februári. Za frontovú líniu sa preživší trúsili až do začiatku marca. So zbraňou sa v údolí Oskolu prezentovalo len 17 000 vojakov. Od príchodu na front 2. maďarská armáda stratila 120 000 mužov, ktorí boli zabití, zajatí alebo zranení. Ich veliteľ Gustav Jányi  ich v rozkaze upozornil, že odtiaľto sa žiaden zranený ani omrznutý vojak, či dôstojník domov nedostane. Tu bude vyliečený a bude ďalej bojovať alebo tu skape. Vydal aj rozkaz o tom, že 2. maďarská armáda stratila pre zbabelosť česť. Tento rozkaz vyvolal veľké pobúrenie. Vojaci si hovorili, že česť stratila pre neschopnosť velenia a nie pre zbabelosť vojakov. Rozkaz o strate cti napokon Jányi musel odvolať.

Mapa znázorňujúca zničenie nemeckých, maďarských a talianskych vojsk na hornom Done.

      Vojaci prišli domov so zraneniami a omrzlinami, ich veliteľ dostal nemecký železný kríž a najvyššie maďarské vyznamenanie. V roku 1947 bol národným súdom odsúdený na trest smrti a zastrelený. V konečnom dôsledku sa zaradil k desiatkam tisíc obetí jeho armády.

Pre vstup do galérie kliknite na obrázok:

Na Done

---

Demandicians at the Don River

(The doom of the 2nd Hungarian army)

The words “Don-kanyar – the Don Meander” were uttered in the 50ties with great sorrow and hopelessness. In the Hungarian society, they’re synonymous to the greatest military defeat and human suffering. Beginning of November 1938, the members of the 23rd cyclo-battalion from Balasske Darmoty are passing under the ceremonial gate amid the village. Nobody in Demandice has got the slightest clue that, in this very formation, these men will soon be burrowing themselves on the banks of the Don River as part of the 6th German Army and will meet the same tragic fate as its German part in Stalingrad. Just around 200 (out of more than 1000) battalion members returned from the eastern front. All of them battered, injured, sick and frost-bitten. Sometimes these days, it will be exactly 70 years since this great tragedy, which touched the lives of many a Demandician.