Moja svokra neraz spomínala, ako sa v detstve tešili na Kvetnú nedeľu, a to preto, že po nej už smeli behať bosí. Bosé detské nožičky najdlhšie odolávali snahám obuvníkov a čižmárov zaopatriť obuvou každú nohu. Obuv bola z kvalitnej kože, a preto pri ručnom vyhotovení aj drahá. Na rastúcej detskej nohe by veľkosťou dlho nevydržala. Stála obuv sa obstarala až keď už rast nohy nehrozil, a potom spravidla čižma vydržala aj dvadsať rokov. S lacnou a tým dostupnou obuvou prišla koncom 19. storočia firma Baťa. Na pozemku nášho rodinného domu jej môj starý otec umožnil v tridsiatych rokoch postaviť svoju predajňu a tým sa lacná obuv dostala do Demandíc.
S nedeľným pivom.
Najbežnejšou obuvou do konca tridsiatych rokov minulého storočia boli čižmy vyrobené z kvalitnej kože, ktoré sa aj trikrát prešívali, aby dobre tesnili a držali na podošve. V domácnostiach sa preto dlho držali vyzuváky na čižmy. Bolo to také drevené čudo, ktoré si starý otec jednou nohou pristúpil a čižmu na druhej nohe zahákol pri podpätku do otvoru a nohu si z tesnej čižmy vyslobodil miernym ťahom. Jednoduchšie bolo požiadať nás o pomoc a potom bol postup opačný. My sme čižmu držali v rozkroku a starký, zatlačiac nás druhou nohou o naše pozadie, sa vyzul. Pre nás to bola atrakcia, ale starkému hneď starká vynadala, či sa sám nevládze zohnúť.
Môj starý otec Július Tunák, obuvnícky majster.
Čižmy v našich krajoch ani nemajú príliš dlhú históriu. V polovici 16. storočia, keď Turci dobyli Drégeľpalánk a Šahy, miestne obyvateľstvo ich prvý raz videlo na jazdcoch tureckej armády. Ešte počas tureckej okupácie sa stali populárne najmä medzi uhorskou šľachtou, lebo to ani vtedy nebola lacná vec. Prvý písomný záznam o obuvi v Demandiciach je z roku 1748. Pätnásteho decembra tohto roku bol vykonaný súpis hnuteľného majetku po miestnej zemianke Judite Blaskovichovej, rodenej Grasalkovich a v ňom figurujú dva páry čižiem z karmazínu. Pani Judita bola matka vtedajšieho podžupana Hontianskej župy a bola mladšou sestrou kancelára Márie Terézie Antona II. Grasalkovicha. Červené čižmy, ktoré nosila boli znakom niekdajšej noblesy.
Čižmárske cechy sa v Uhorsku rozšírili a prim v tom hralo naše okolie banských miest. Aj neskôr tu pôsobilo viacero z nich. Najmä v Leviciach a Bátovciach. Aj môj svokor a starý otec Július Tunák sa začiatkom minulého storočia vyučili za obuvníkov. Starý otec trávil tovarišské roky v Pešti, potom počas celého života vykladal každej návšteve v ich rodine skvelé zážitky zo života v Pešti. Tie sme už poznali naspamäť. Starký po spustení nedeľnej rozhlasovej relácie „Jó ebédhosz szól a nóta“ upadol do letargie svojich junáckych rokov medzi peštianskymi slečinkami a zážitky so špásovania s nimi zdelil aj nám. Neskôr bol rok tovarišom aj vo Viedni. K nej už toľko zážitkov nemal. Iba raz sa ma pýtal, či ešte pri Štefanovom dóme stojí ten drevený stĺp, do ktorého každý šusterský učeň a tovariš zatĺkol klinec na pamiatku, že tam pôsobil. Aj jeho kliniec tam má byť. To by teraz mal už sto rokov.
Prišla vojna a starký v nej strávil štyri roky, lebo ako nadšený vlastenec sa prihlásil na front dobrovoľne, presvedčený že za štyri týždne bude ako vitéz doma. Bol telefonistom, lebo bol v civile odborník, a tak pri ťahaní telefónnych liniek obišiel v zdraví ruský front, Pijavu, aj francúzky front, odkiaľ prišiel do rodných Brhloviec peši. Nikdy nezabudol zdôrazniť, že veliteľom jeho čaty bol Manderla, ten, čo potom postavil v Bratislave Manderlák. Po vojne sa oženil a gazdoval. Svoje roky strávené pri verpánku už nikdy nezúročil.
To môj svokor, ktorý sa vyučil v neďalekých Šipiciach, bol iný pofesionál. Najskôr si zriadil dielňu v bývalom kráľovskom mestečku Dobrej Nive, lebo pochádzal z blízkej dediny Kráľová. Neskôr presťahoval svoje sídlo do Sásy, a tu s dvomi tovarišmi konkuroval firme Baťa. Jeho ženské čižmy boli vysoko hodnotené. Kým Baťa podľahol znárodneniu už v roku 1945, svokor sa držal až do päťdesiateho roku. Potom mu bol šijací stroj na obuv znárodnený a tovariši išli za žandárov. Tomu bol aj rád, lebo pracovitosťou nevynikali a svokor pri svojej miernej povahe ich k veľkej aktivite neprinútil. Pár vecí z jeho šusterskej minulosti sa mi podarilo zachovať. Zvlášť si cením fotografiu z jeho dobronivskej dielne.
Čižmárske cechy sa v Uhorsku rozšírili a prim v tom hralo naše okolie banských miest. Aj neskôr tu pôsobilo viacero z nich. Najmä v Leviciach a Bátovciach. Aj môj svokor a starý otec Július Tunák sa začiatkom minulého storočia vyučili za obuvníkov. Starý otec trávil tovarišské roky v Pešti, potom počas celého života vykladal každej návšteve v ich rodine skvelé zážitky zo života v Pešti. Tie sme už poznali naspamäť. Starký po spustení nedeľnej rozhlasovej relácie „Jó ebédhosz szól a nóta“ upadol do letargie svojich junáckych rokov medzi peštianskymi slečinkami a zážitky so špásovania s nimi zdelil aj nám. Neskôr bol rok tovarišom aj vo Viedni. K nej už toľko zážitkov nemal. Iba raz sa ma pýtal, či ešte pri Štefanovom dóme stojí ten drevený stĺp, do ktorého každý šusterský učeň a tovariš zatĺkol klinec na pamiatku, že tam pôsobil. Aj jeho kliniec tam má byť. To by teraz mal už sto rokov.
Prišla vojna a starký v nej strávil štyri roky, lebo ako nadšený vlastenec sa prihlásil na front dobrovoľne, presvedčený že za štyri týždne bude ako vitéz doma. Bol telefonistom, lebo bol v civile odborník, a tak pri ťahaní telefónnych liniek obišiel v zdraví ruský front, Pijavu, aj francúzky front, odkiaľ prišiel do rodných Brhloviec peši. Nikdy nezabudol zdôrazniť, že veliteľom jeho čaty bol Manderla, ten, čo potom postavil v Bratislave Manderlák. Po vojne sa oženil a gazdoval. Svoje roky strávené pri verpánku už nikdy nezúročil.
To môj svokor, ktorý sa vyučil v neďalekých Šipiciach, bol iný pofesionál. Najskôr si zriadil dielňu v bývalom kráľovskom mestečku Dobrej Nive, lebo pochádzal z blízkej dediny Kráľová. Neskôr presťahoval svoje sídlo do Sásy, a tu s dvomi tovarišmi konkuroval firme Baťa. Jeho ženské čižmy boli vysoko hodnotené. Kým Baťa podľahol znárodneniu už v roku 1945, svokor sa držal až do päťdesiateho roku. Potom mu bol šijací stroj na obuv znárodnený a tovariši išli za žandárov. Tomu bol aj rád, lebo pracovitosťou nevynikali a svokor pri svojej miernej povahe ich k veľkej aktivite neprinútil. Pár vecí z jeho šusterskej minulosti sa mi podarilo zachovať. Zvlášť si cením fotografiu z jeho dobronivskej dielne.
V medzivojnovom období pôsobili v Demandiciach obuvníci Jozef Bagó a Jozef Huszár. V polovici tridsiatych rokov im začal konkurovať podnik Baťa. Firma Baťa presadzovala zásadu, že kde stojí kostol a žandárska stanica, musí stáť aj predajňa Baťa. V Demandiciach kostol stál stáročia a žandárska stanica v Bergerovom kaštieli mala tiež svoju históriu. Baťa zaradil do svojho expanzného plánu aj obsadenie Demandíc. Ak vo vyhliadnutej obci nebola vhodná budova, Baťa staval vlastný typ predajne. Celkom existovalo osem typov, od veľkých palácov obuvi, aké poznáme napríklad v Bratislave pri Michalskej veži, až po najmenšie dedinské typy. Najlepšie umiestnenie predajne videli Baťovi obchodníci v strede dediny a preto oslovili starého otca, aby predal pod predajňu časť pozemku, na ktorom stála vtedy len hospodárska časť nášho domu. Naši ešte bývali vo Winklerovom kaštieli.
Koncom tridsiatych rokov sa teda aj Demandice zaradili medzi obce po celom svete v ktorých mal Baťa 2500 predajní. Ako všetky veci, aj stavba predajní bola u Baťu detailne naplánovaná. Z otcových spomienok viem, že stavba sa zrealizovala za dva týždne. Všetok materiál od piesku po zariadenie predajne bolo dopravené na dvoch vagónoch do stanice Tupá a následne do Demandíc povozmi. Baťovi murári opakovaný projekt urobili v uvedenej lehote a obchod odovzdali na využívanie.
Baťa však demandickú predajňu dlho neužíval, lebo už v novembri 1938 sa dostala s Demandicami do Maďarského kráľovstva. Všetky takto postihnuté investície Baťa na obsadenom území spravoval cez samostatnú obchodnú a výrobnú jednotku „Cikta“ so sídlom v Nových Zámkoch. Jej názov sa skvel na predajni obchodu do konca roku 1944. Potom sa vrátil na štít predajne nad jej výkladom opäť názov Baťa, ale ani ten dlho nevydržal. Baťu 27. októbra 1945 znárodnili a od prvého januára 1946 si aj v Demandiciach zvykali ľudia na názov „Svit“, národný podnik. Zmena tohto názvu sa v Demandiciach príliš neujala, a ak niekto išiel kupovať topánky, tak povedal, že ide k Baťovi. Obzvlášť tvrdohlavá v tom bola moja stará mama, ktorá pomenovanie Baťa rozšírila aj na zamestnancov. Po fronte prišli do demandickej predajne ako zamestnanci Mária Grossmanová a Jozef Grossman. Naša starká susedovi inak nepovedala ako Baťáš a spolu boli Baťášovci.
Obaja prišli do Demandíc zo srdca Baťovho podnikania na Slovensku z vtedajších Baťovian a preto aj pomenovanie mojej starkej malo svoju logiku. Mimochodom Baťovany, dnešné Partizánske, mali kedysi stáť neďaleko Demandíc, totiž pri Krupine. Baťa usúdil, že vzhľadom na obuvnícku tradíciu banského okolia by tu našiel dostatok vhodných pracovných síl. Jeho zámer však zmarili miestni sedliaci, ktorí Baťovi nedovolili na svojich lúkach poniže Krupiny postaviť Baťovany. Nuž o čo prišli. Podnik Baťa za prvej republiky zamestnal temer 30 000 pracovníkov.
Koncom tridsiatych rokov sa teda aj Demandice zaradili medzi obce po celom svete v ktorých mal Baťa 2500 predajní. Ako všetky veci, aj stavba predajní bola u Baťu detailne naplánovaná. Z otcových spomienok viem, že stavba sa zrealizovala za dva týždne. Všetok materiál od piesku po zariadenie predajne bolo dopravené na dvoch vagónoch do stanice Tupá a následne do Demandíc povozmi. Baťovi murári opakovaný projekt urobili v uvedenej lehote a obchod odovzdali na využívanie.
Baťa však demandickú predajňu dlho neužíval, lebo už v novembri 1938 sa dostala s Demandicami do Maďarského kráľovstva. Všetky takto postihnuté investície Baťa na obsadenom území spravoval cez samostatnú obchodnú a výrobnú jednotku „Cikta“ so sídlom v Nových Zámkoch. Jej názov sa skvel na predajni obchodu do konca roku 1944. Potom sa vrátil na štít predajne nad jej výkladom opäť názov Baťa, ale ani ten dlho nevydržal. Baťu 27. októbra 1945 znárodnili a od prvého januára 1946 si aj v Demandiciach zvykali ľudia na názov „Svit“, národný podnik. Zmena tohto názvu sa v Demandiciach príliš neujala, a ak niekto išiel kupovať topánky, tak povedal, že ide k Baťovi. Obzvlášť tvrdohlavá v tom bola moja stará mama, ktorá pomenovanie Baťa rozšírila aj na zamestnancov. Po fronte prišli do demandickej predajne ako zamestnanci Mária Grossmanová a Jozef Grossman. Naša starká susedovi inak nepovedala ako Baťáš a spolu boli Baťášovci.
Obaja prišli do Demandíc zo srdca Baťovho podnikania na Slovensku z vtedajších Baťovian a preto aj pomenovanie mojej starkej malo svoju logiku. Mimochodom Baťovany, dnešné Partizánske, mali kedysi stáť neďaleko Demandíc, totiž pri Krupine. Baťa usúdil, že vzhľadom na obuvnícku tradíciu banského okolia by tu našiel dostatok vhodných pracovných síl. Jeho zámer však zmarili miestni sedliaci, ktorí Baťovi nedovolili na svojich lúkach poniže Krupiny postaviť Baťovany. Nuž o čo prišli. Podnik Baťa za prvej republiky zamestnal temer 30 000 pracovníkov.
Mária Grossmanová pred obchodom „Obuv Cipó bolt“ v polovici 60. rokov.
Aj Grossmanovci patrili medzi tých zamestnancov, ktorí prešli Baťovou školu práce, čo bola škola, na ktorú sa ročne na tisíc miest hlásilo okolo dvadsať tisíc záujemcov. Po fronte sa u Baťov v našom dvore zišla priam biblická zostava. Máriu Grossmanovú obklopovali hneď traja Jozefovia. Okrem jej manžela Jožka báčiho Grossmana to bol aj Jozef Bagó a Jóži báči Huszár spomínaní medzivojnoví obuvníci. Spolu tvorili osadenstvo opravovne. Baťove obchody boli naplánované tak, že mali predajňu, opravovňu a byt obchodníka. Po čase bola predajňa malá pre obe činnosti a preto sa opravovňa presťahovala do budovy bývalého spotrebného družstva Hanza, ktorá stála v rohu farského pozemku poniže kostola. Budova mala tvar písmena L, čomu sme hovorili, že bola postavená do vinkla. V rohu tejto budovy bola dielnička spomenutých majstrov. Najmä v zime, keď sme sa chceli na chvíľu zohriať, sme vbehli do tohto podniku. Veď tam robil Milanov otec a ani ostatní šustri nás nevyhadzovali. So záujmom sme sledovali ako zručne spomedzi zubov vyberali malé drevené klinčeky, ktoré vbíjali do podrážok z hrubej kože. Pri dokončení opravy spôsobne štetcom obišli celý obvod podrážky aby ju začiernili viksom tak, ako bol zvršok topánky.
Jóži báči Huszár na dôchodku ešte doma príštipkárčil.
Niekedy sme sa dočkali aj najväčšej atrakcie, to keď majster potreboval niečo prišiť. Uprostred dielne stála šijacia mašina na topánky. Vypadala nebezpečne, mala dlhé rameno, aké sme potom o niekoľko rokov neskôr videli na žeriave pri stavbe novej školy. Pravda toto sa zmestilo do malej dielničky. Po roztočení remenice stroj začal zúrivo kývať ramenom, z ktorého trčala silná ihla s dratvou. Veru nikto z nás by pod tú ihlu nepchal prsty s topánkou. Veď sme aj nevedeli pochopiť, prečo si majster niektorý prst neprišil o topánku. Tiež sme sa tešili, ak nám obuvníci na počkanie opravili topánky podbitím novej plechovej podkovičky na podpätok, alebo aj na špic. Vpedu sme ju využili pri okopávaní všelijakých kameňov na ceste, lebo tá ešte nebola asfaltová. S podkovanou pätou sa zas na jar výborne robili jamky na guľkovanie. Milan Grossman mal z nás k šusterčine najbližšie veď medzi topánkami doslova vyrástol. Po skončení školy v Demandiciach pokračoval v rodinnej tradícii. V Partizánskom maturoval a celú kariéru pôsobil ako majster výroby obuvi.
V polovici päťdesiatych rokov, keď som začal chodiť do školy, ešte sem tam niektorí chlapci machrovali a chodili bosí. Pravidlo to už nebolo. Bosé nohy na školských fotografiách svietili predtým po celé desaťročia.
V predajni bývalého Baťu desiatky rokov predávala obuv pani Grossmanová. Regály boli v obchode usporiadané podľa baťovského spôsobu. Páry obuvi jedného vzoru boli nad sebou podľa veľkosti a preto sa v číslach a vzoroch dalo rýchlo orientovať i v tom, čo išlo najviac na odbyt. Na zásobovanie tovarom sme sa tešili, lebo vtedy pán Grossman kliešťami popreštipoval drôty, ktorými boli spevnené kartónové krabice, a na tieto drôty sme striehli, lebo boli pre nás zvlášť ceneným materiálom. Prvá móda, na ktorú si z päťdesiatych rokov pamätám, bola móda galošní. Galošne boli gumenné návleky na topánky, ktoré sa nosili temer po celý rok, lebo blata bolo v lete i v zime, dosť. Do novej školy sme si tiež obúvali galošne, lebo sme sa museli prezúvať. Z galošní sme vytiahli nohy v mäkkých papučiach a bolo po paráde.
V suchších časoch sme sa plahočili v trampkách s gumovou podložkou a s plátnom okolo členku. Aj trampky sa stali módou na prelome 50. a 60. rokov. Do školy v nich chodili aj súdruhovia učitelia. Po nich prišiel skutočný ošiaľ z obnovy slávy čižiem. Vtedy sme im už hovorili kozačky. Pôvodne boli ženské čižmy šíté z jemnej kozľacej kože čo sme dedukovali podľa slov v jednej pesničke o čižmičkách z kozľa. Asi preto mali aj pomenovanie kozačky. Kozačky museli mať všetky dievčatá. Za socializmu boli len z koženky v troch farbách, neskôr sa robili aj z kože a stáli na tie časy nesmierne peniaze. Ceny topánok sa v päťdesiatych rokoch pohybovali do sto korún. V tom čase sa cenová a mzdová politika realizovala tzv. celoštátnym znižovaním cien. Aj na obchode s obuvou sa skvel cez celý výklad plagát „ 3. celoštátne zníženie cien“. Na to sa všetci tešili a v novinách vychádzali tabuľky s preceneným tovarom. Dnes sa tomu hovorí „Akcia“. Po roku 1968 sa už ceny neznižovali a ceny topánok poskočili na dvojnásobok. Úzky profil, ako sa krajšie hovorilo nedostatkovému tovaru, sa pohyboval ešte vo vyššej hladine.
Predajňa Baťu stála v našom dvore do začiatku osemdesiatych rokov. Už v prvej štvrtine sedemdesiatych rokov bol obchod s obuvou presťahovaný do nového obchodného domu, ktorý vystavali na mieste bývalej Weisovej krčmy oproti fare. Ruch zákazníkov na priedomí nášho domu utíchol a moji rodičia odkúpili budovu do svojho vlastníctva. O desať rokov sme ju ako nepotrebnú a vyžadujúcu si generálnu opravu rozobrali. Tým zanikla polstoročná pamiatka Baťovej prítomnosti v dedine. Dnes už lacnú obuv v Demandiciach nepredáva nik. Baťovky nahradil lacný ázijský tovar, ktorý sa už ani opravovať nedá.
V polovici päťdesiatych rokov, keď som začal chodiť do školy, ešte sem tam niektorí chlapci machrovali a chodili bosí. Pravidlo to už nebolo. Bosé nohy na školských fotografiách svietili predtým po celé desaťročia.
Móda galošní ako ju vyfotil môj svokor Ondrej Kliment.
V predajni bývalého Baťu desiatky rokov predávala obuv pani Grossmanová. Regály boli v obchode usporiadané podľa baťovského spôsobu. Páry obuvi jedného vzoru boli nad sebou podľa veľkosti a preto sa v číslach a vzoroch dalo rýchlo orientovať i v tom, čo išlo najviac na odbyt. Na zásobovanie tovarom sme sa tešili, lebo vtedy pán Grossman kliešťami popreštipoval drôty, ktorými boli spevnené kartónové krabice, a na tieto drôty sme striehli, lebo boli pre nás zvlášť ceneným materiálom. Prvá móda, na ktorú si z päťdesiatych rokov pamätám, bola móda galošní. Galošne boli gumenné návleky na topánky, ktoré sa nosili temer po celý rok, lebo blata bolo v lete i v zime, dosť. Do novej školy sme si tiež obúvali galošne, lebo sme sa museli prezúvať. Z galošní sme vytiahli nohy v mäkkých papučiach a bolo po paráde.
V suchších časoch sme sa plahočili v trampkách s gumovou podložkou a s plátnom okolo členku. Aj trampky sa stali módou na prelome 50. a 60. rokov. Do školy v nich chodili aj súdruhovia učitelia. Po nich prišiel skutočný ošiaľ z obnovy slávy čižiem. Vtedy sme im už hovorili kozačky. Pôvodne boli ženské čižmy šíté z jemnej kozľacej kože čo sme dedukovali podľa slov v jednej pesničke o čižmičkách z kozľa. Asi preto mali aj pomenovanie kozačky. Kozačky museli mať všetky dievčatá. Za socializmu boli len z koženky v troch farbách, neskôr sa robili aj z kože a stáli na tie časy nesmierne peniaze. Ceny topánok sa v päťdesiatych rokoch pohybovali do sto korún. V tom čase sa cenová a mzdová politika realizovala tzv. celoštátnym znižovaním cien. Aj na obchode s obuvou sa skvel cez celý výklad plagát „ 3. celoštátne zníženie cien“. Na to sa všetci tešili a v novinách vychádzali tabuľky s preceneným tovarom. Dnes sa tomu hovorí „Akcia“. Po roku 1968 sa už ceny neznižovali a ceny topánok poskočili na dvojnásobok. Úzky profil, ako sa krajšie hovorilo nedostatkovému tovaru, sa pohyboval ešte vo vyššej hladine.
Predajňa Baťu stála v našom dvore do začiatku osemdesiatych rokov. Už v prvej štvrtine sedemdesiatych rokov bol obchod s obuvou presťahovaný do nového obchodného domu, ktorý vystavali na mieste bývalej Weisovej krčmy oproti fare. Ruch zákazníkov na priedomí nášho domu utíchol a moji rodičia odkúpili budovu do svojho vlastníctva. O desať rokov sme ju ako nepotrebnú a vyžadujúcu si generálnu opravu rozobrali. Tým zanikla polstoročná pamiatka Baťovej prítomnosti v dedine. Dnes už lacnú obuv v Demandiciach nepredáva nik. Baťovky nahradil lacný ázijský tovar, ktorý sa už ani opravovať nedá.
Pre vstup do fotogalérie kliknite na obrázok:
 |
| Ako Demandičanov Baťa zaobul |
Baťa In Demandice
My mother in law often used to tell stories of how they always looked forward to Palm Sunday, because after this day, children could start running around barefoot. It was usually these children's bare feet that resisted the shoe and boot maker's effort to provide some shoewear for every foot the longest. Shoewear, back then, was made of good quality leather and thus it was also quite expensive, especially if hand-made. It wouldn't last very long on a child's growing foot indeed. Therefore, stable footwear for children was only purchased after their feet had stopped their growth. After that, it was quite common for a boot to last even as long as 20 years. It wasn't until the 19th century, that the company Baťa came with some cheap and thus affordable shoewear. On the land of our old house, my grandfather let them build one of their shoe stores and that's how cheap footwear found its way also to Demandice.
