Mojim čitateľom

Moji vážení a verní čitatelia!

Prežili sme ďalší trpký rok našich životov poznačený pandémiou, ktorú ľudstvo už dlhšie nezažilo. Dovoľte mi poďakovať sa Vám za Vašu priazeň v roku 2021. Aj keď som mal smelé plány, čo do vydávania mojich publikácií o našom Honte, musel som prijať stav v akom sa naša spoločnosť ocitla. 

     V redukovanom počte som vydal sedem titulov. Len tri z nich som mohol prezentovať verejne. Teší ma, že som tento rok rozvinul spoluprácu s Kúpeľmi Dudince. Niekoľko prezentácií nášho kraja pred kúpeľnými pacientmi malo veľmi dobrý ohlas. Dúfam, že časy sa zlepšia a nasledujúci rok sa stretneme častejšie. Veď v mojom autorskom šuplíku ešte čaká niekoľko rukopisov, ktoré by som chcel vydať.

     Do nového roku 2022 Vám želám dobré zdravie, potrebné šťastie a rodinnú pohodu!

Váš                                 

Milan Ukrop

Poklady dudinského okolia

Vážení čitatelia!

Pred rokmi som sníval o tom, že raz prejdem všetky dediny a mestá v Honte, a nafotografujem si v nich pamätihodnosti, ktoré odolali času. Naša generácia sa ešte môže tešiť z  hodnôt, ktoré pretrvali stáročia. Moje cesty sú takmer na konci. V  knižnej forme som nazhromaždil okolo tisíc strán materiálu. Vzhľadom na jeho rozsah som ho rozdelil na niekoľko častí. 

   Prvú knihu, Čítanie o Honte, som tento rok vydal vlastným nákladom. Na moje veľké potešenie, na vydanie druhej knihy sa podujala neštátna spoločnosť Kúpele Dudince, a.s.. V týchto dňoch vstúpilo vydanie do realizačnej fázy. Verím, že sa to podarí.

   V monografii sa čitateľ dozvie o vzniku minerálnych vôd levického žriedlového pásma, predstavia sa mu hodnoty ľudovej architektúry, technické pamiatky, hontianske vinohradníctvo a krajinné krásy Hontu.

Prícestné kríže

Prícestné kríže, roztrúsené po našej krajine, sú prejavmi náboženskej viery. Naši predkovia ich budovali najmä v 18. a 19. storočí na okrajoch obcí a miest, ako modlitebné miesta. Počas posledného výjazdu na Krupinskú planinu som sa zastavil pri dvoch z nich.

Prvý stojí v chotári Dolné Mladonice, pri ceste zo Bzovíka na Senohrad. Pochádza z roku 1920.

Druhý som vyhľadal zámerne. V mojom archíve mám fotografiu od Pavla Socháňa, nášho národného fotografa, z 19. storočia. Je na nej prícestný kríž nad Trpínom, pri ktorom modliac sa, stojí vynikajúci bádateľ nášho regiónu, Andrej Kmeť. Okolo roku 1900 sprevádzal Pavla Socháňa po Honte. Prícestný kríž je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok. Vznikol v roku 1826, ako výraz ľudovej tvorby. Teraz ho vidíme po zmenách, ktorými prešiel v roku 1931. Viac ako kríž, je zmenená krajina v jeho okolí. Tak tento, ako aj mnoho iných prícestných krížov, nám pripomínajú spôsob života našich predkov. Modlili sa pri nich pri odchode z domova, a tiež pri šťastnom návrate. 

    Dúfam, že dubové kmene, z ktorých sú vyhotovené, budú ešte dlho odolávať hlodaniu nezastaviteľného času.

Pamiatka zosnulých

V roku 835 pápež Gregor IV. určil prvý november za sviatok Všetkých svätých, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Ľudia si po čase začali pri tejto príležitosti pripomínať aj svojich zosnulých predkov, a tak sa 2. november stal Pamiatkou zosnulých, ľudovo nazývanou Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Uctievala sa zapaľovaním sviečok na hroboch. Zvyk ozdobovať hroby kvetmi a kladením vencov je najnovšou tradíciou.

Historická spomienka na zosnulých v demandickom cintoríne

Vrcholí október. Po pár dňoch babieho leta sa čoraz razantnejšie prejavuje nepríjemné, hmlisté, sychravé počasie s chladnými ránami v údolí potoka Búr. Hmly nad jeho korytom sa dlhšie rozpúšťajú v lúčoch slnka, ktoré sa po poludní čoraz viac chýli k obzoru nad Silimáň. V nostalgii dušičkového počasia si spomíname na zosnulých členov našich rodín a známych.

     Na sviatok Pamiatky zosnulých sme sa v detských rokoch, ak sa to tak dá povedať, tešili a naplňovali tým pravý odkaz zakladateľa tohto sviatku. Sviečky sme chodili páliť vždy v neskorý podvečer. Bolo to preto, že tento deň nebol dňom pracovného pokoja, a aj preto, že efekt z horiacich plamienkov bol oveľa väčší. Na súmraku spravidla vietor na nejakú hodinku ustal. To bolo dôležité preto, že kahance, ani iné dnešné čudá neboli, a sviečky boli skutočné, liate z vosku. V tento večer sme mali mimoriadne dovolené siahať po zápalkách a zapaľovať nimi sviečky. Problém bol, ak sme pritom občas zapálili vence, lebo aj tie boli z pravej čačiny a smrekové ihličie ľahko s prskaním chytalo plameňom. Demandický cintorín sa našim úsilím rozsvietil a horiace sviečky, ktoré sme považovali za svetelné signály,  pozorovali naši spolužiaci až zo Sazdíc. Aj tam je cintorín v svahu nad dedinou, a my sme tiež videli ich úsilie, o čom sme sa na druhý deň v škole navzájom podrobne informovali.

O tieto večery je medzi cirkvami a kultúrami veľký záujem. Evanjelici oslavujú Pamiatku reformácie, za nimi katolíci Všetkých svätých, a potom spoločne Dušičky. Dnes sa k nim tlačí aj globalizovaný halloween. Miesto spomienky na dedka a babku čoskoro budú deti prezlečené za príšery žobrať cukríky, a nás starších budú pozývať na halloween párty. Už sme k tomu blízko.

V novej Bratislave

Keď som pred desaťročiami prišiel do Bratislavy na štúdia, všimol som si, že viaceré ulice boli zastavané len z jednej strany. Vždy som si ich predstavoval ako pekné bulváre. Trvalo to polstoročie, a stalo sa. Vajnorská ulica a aj ďalšie sa postupne zaplnili. Na Mlynských Nivách bola v okolí prístavu priemyselná zóna s torzami potrubí po zbombardovanej rafinérii Apollo. V súčasnosti je tento mestský sektor na nepoznanie. Stáva sa širším, moderným, jadrom hlavného mesta.

     Na rohu dvoch širokých ulíc bola dlho veľká jama. Pri nej bola postavená autobusová stanica, v tej dobe veľmi moderná. Z jamy vyrástla výšková budova VUB banky, čím naštartovala prestavbu okolia. Nové stavby zakryli teleso železničnej trate vedúcej od starého mosta na Filiálku. V týchto dňoch bol dokončený rozsiahly komplex, ktorý pohltil autobusovú stanicu a bývalé kasárne. Vyplnili sa tým línie výstavby na rohu ulíc Karadičova a Mlynské Nivy. Ak pricestujete do Bratislavy autobusom vystúpite v útrobách nového komplexu. Pozrite si, čo Vás čaká.

Odbavovacia hala autobusovej stanice

Gastroúsek

Priestory na relax a nákupy

Ulica Mlynské Nivy

Banská Štiavnica

Je jedno z najzaujímavejších miest na Slovensku. Ako fotograf si tu prídem vždy na svoje. Na objavenie nových zákutí neraz stačí len iné svetlo. Mesto a jeho okolie sú nesmierne fotogenické. Len v centre nájde turista 360 historicky cenných objektov. Umelecké, historické a technické pamiatky boli v roku 1993 ocenené najvyšším stupňom, zápisom do  Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. 

Privilegovaným kráľovským mestom bolo od roku 1238. V jeho okolí sa nachádzali najproduktívnejšie bane na zlato a striebro v Európe, ktoré tu vznikali už v období keltského osídlenia.

Ak ste sa do Banskej Štiavnice v posledných mesiacoch nedostali, pozrite si ju cez objektív mojej kamery.

(kliknite pre spustenie videa)

760. výročie Sazdíc

Sú dediny, ktorých dejiny svojim historickým odkazom presahujú rámec ich dnešnej veľkosti. Pritom majú to šťastie, že ich vedenie sa o hodnoty, vytvorené predkami, príkladne stará a posúva ich nasledovnej generácii. Takouto dedinou sú aj Sazdice. Je to neveľká obec pod strmým úbočím kopca, zvaného Veľká Morda. Pamätá aj slávnejšie časy, v ktorých ťažila zo svojej polohy v južnej časti údolia potoka Búr. Popri ňom viedla, zo sídelných miest Ostrihom a Vyšehrad, do banských miest na severe krajinská cesta  Via magna. Sazdice boli pred storočiami zemepanským trhovým mestečkom. Tento rok si pripomínajú 760 rokov od prvej písomnej zmienky o obci.

  Už začiatkom 14. storočia mali veriaci postavený kostol v gotickom slohu. Okolo roku 1370 bol vyzdobený freskami na veľmi vysokej výtvarnej úrovni. K maľbám, ktoré boli až do roku 1898 skryté pod vápennými nátermi, pribudli ďalšie, objavené v rámci obnovy kostola. Pokračujúce výskumy priniesli potešujúce výsledky v objave fresiek, znázorňujúcich život Krista. Veríme, že odkrytie fresiek v lodi kostola pozdvihne jeho krásu a kultúrnohistorickú hodnotu.

  Sazdice si v posledných rokoch obľúbili milovníci stredovekého umenia aj vďaka krásnej práci reštaurátora Vladimíra Úradníčka a jeho nasledovníkov, ktorí ju tu zanechali v podobe obnovených nástenných malieb. Tieto maľby sa stali pojmom v celej Európe. V kostole, postavenom okolo roku 1330, v národnej kultúrnej pamiatke, cíti človek atmosféru talianskej renesancie.

  V skúškach dejín obstál, bez zmien v originálnom prevedení, aj kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, postavený v roku 1885. Obidva kostoly sa využívajú na náboženské účely a sú turistickou zaujímavosťou obce.

  V Sazdiciach na nás dýcha atmosféra dávnych čias prostredníctvom domcov, ktoré si pamätáme spred desaťročí. Málokto nazrel do neskutočne rozsiahlych pivníc pod kopcom Veľká Morda. Vo vekmi poznačených stromoch čítame odkaz starých ovocinárov a lesníkov.

  Okrem nich poskytujú príležitosť poznať miestnu históriu aj dva bývalé sedliacke domy, upravené ako dedinské múzeum. Zhromaždené zbierky dokladujú spôsob života obyvateľov v minulom storočí, a tiež aktivity miestneho urbárskeho spolku. A čo treba zvlášť oceniť, je ochota, sprístupniť ich návštevníkom.

  V sobotu 14. augusta si obec Sazdice pripomenula slávnostným programom významné historické výročie. V rámci osláv sa uskutočnilo slávnostné zasadnutie obecného zastupiteľstva, spomienka na predkov s bohoslužbou a kladenie vencov k obecnému pamätníku.

  V rámci kultúrneho programu účinkovali súbory z obcí Nagybörzsöny, Sazdice a Demandice. Diváci ocenili aj vystúpenie gajdošky Zsuzsany Pék a súboru Mareka Uhnáka z Rybníka nad Hronom. V miestnom kultúrnom dome bola inštalovaná výstava historických fotografií Jozefa Sztakóa.

  V rámci kultúrnej časti osláv sa uskutočnila aj prezentácia monografie autorov Henriety Žažovej, Matrina Bónu, Tatiany Danieličovej a Milana Ukropa „Kostoly demandickej farnosti“, ktorá je venovaná trom kostolom majúcich status národnej kultúrnej pamiatky. Významná časť je venovaná sazdickému gotickému Kostolu sv. Mikuláša s jeho jedinečnými freskami v rámci Slovenska.

  Komornú a príjemnej atmosfére sazdických osláv približujem vo svojej fotoreportáži.

Starosta Sazdíc Zoltán Srna predstavuje Zsuzsanu Pék, sólistku na gajdy

Prvé verejné vystúpenie najmladšej generácie

Sazdický citarový súbor patrí k najlepším na Slovensku

Z vystúpenia demandických senioriek

Súbor z Rybníka nad Hronom sa prezentoval vynikajúcim spevom, hudobným sprievodom a krojmi

Katarína Ballová uvádza publikáciu „Kostoly demandickej farnosti“

Kráľovičovský kráter?

V okolí Dudiniec sa nachádza vo voľnej prírode viacero záhadných útvarov, ktoré doposiaľ neboli dostatočne vedecky preskúmané. Popri spečených valoch sú to, aj modernými metódami identifikované, kruhové objekty z obdobia neolitu. 

    V lesoch medzi obcami Hokovce, Horné Semerovce, Demandice a Santovka sa nachádza útvar, ktorý má kruhový tvar a hĺbku  deväť metrov. Už dávnejšie som si ho všimol na mapách starých vojenských zameraní. Niesol názov „Okrúhle jazero - Kerek tó“. Nie je to preto objekt neznámy. Študujúc tieto mapové podklady ma vždy zarážalo, že na miestach, kde ho geodeti zakreslili je dosť rozsiahla vyvýšená planina s nadmorskou výškou okolo 200 - 214 metrov. Jazierko nemá nijaký prítok vody, či už potôčikom, alebo suchým jarkom, ktorý by zvádzal prívalové zrážky. V novších mapových podkladoch figuruje ako „Kráľovičova slatina“. Meno dostala po už neexistujúcej osade Kráľovičová, v ktorej katastri ležala, teraz patrí do  katastra Horné Semerovce. V súčasnej dobe je toto miesto, ako slatinné jazero, chráneným útvarom. Podľa môjho názoru skrýva oveľa viac, ako hodnotný biotop.

    Skúmajúc históriu geologického územia som postupne prišiel k domnienke, že tento útvar by mohol byť vytvorený nárazom vesmírneho telesa do Zeme. Miesto nejaví žiadne známky ľudskej činnosti, napríklad ťažby nerastnej suroviny. V skutočnosti je to jama s kruhovým obvodom približne 310 metrov, majúca priemer asi sto metrov. Na katastrálnej mape je vyznačená jeho plocha v nadmorskej výške  214 metrov. Nachádza sa na plošine nad okolitým terénom. Ako vidieť na leteckej snímke, má takmer dokonalý kruhový tvar. Obdobne aj jazierko, ktoré vytvorila nazhromaždená dažďová voda. To má priemer 60 – 63 metrov. Sklon svahu som zatiaľ nemeral. Odhadujem ho na 30 až 35 stupňov.

Letecký pohľad na Kráľovičovu slatinu s vyznačením obvodu krátera

Dojem z návštevy tohto miesta je magický. Ticho a tvar   miesta návštevníka pohlcujú. Snáď táto moja stať podnieti odborné kruhy k preskúmaniu tohto areálu, ktorý má šancu byť ojedinelým na Slovensku. Moje konštatovania sú pochopiteľne len vývody amatéra. Je pravda, že tomuto objektu chýba jeden z hlavných znakov impaktného krátera, t.j. prstenec navýšených hornín na jeho obvode. Keďže terén tvorí sprašová hlina, mohol byť eróziou, či rozorávaním odstránený. Sonda do krátera by mohla preukázať, či je jeho podložie stlačené nárazom cudzieho telesa, alebo nie.  Pri dopade meteoritu vzniká  obrovské teplo a tlak. Na stene krátera sa vytvára sklo a pod ním roztavená hornina. To sa dá vrtom overiť.     

    Inak ma zaujala aj skutočnosť, že tento kráter má rovnaký tvar a veľkosť, ako známy kráter v Kaali v Estónsku, uctievaný už od pradávna. Údajne bol vytvorený nárazom pred 7500 rokmi. Tento však má spomínanú korunku na obvode. 

    Absencia znakov impaktného krátera môže poukazovať na to, že v tomto priestore sa vytvoril závrt v dôsledku prepadu podložia. Dudince a ich blízke okolie neleží v oblasti banskej činnosti, a preto prepadlina Kráľovičova slatina nemôže byť dôsledkom poddolovania terénu. Po povrchovej ťažbe nerastnej suroviny niet žiadnych náznakov, napríklad v podobe háld. Hlina na povrchu nie je vhodná na výrobu tehál. Ak by sa na nejaký účel mala zemina z krátera vyťažiť, čo je objem cca 60 000 metrov kubických, musela by sa niekde objaviť. Tehelňa, ani iný podobný objekt, tu v okolí neexistoval. Tehly, nesúce značky výrobne, by sa určite v okolitých obciach našli. Navyše, kráter už existoval v poslednej štvrtine 18. storočia.

   Nové prepadliny, ako Kráľovičovská slatina, sa objavujú aj v súčasnosti, či už na Sibíri v dôsledku ťažby plynu a topenia permafrostu, alebo aj v Mexiku. Prepadliny sú javy vyskytujúce sa v krasových oblastiach. Spôsobuje ich voda, ktorá odtečie z väčších podzemných dutín a uvoľnený priestor stratí protitlak oproti povrchu a prepadne sa.

    Kráľovičovský kráter sa nenachádza v krasovej oblasti, ale v línii levického žriedlového pásma. V ňom sa minerálne vody dostávali na povrch vlastným tlakom a v poslednom poldruha storočí aj čerpaním. Spúšťačom takýchto prepadov by mohlo byť zemetrasenie, ktoré buď uzavrie priesaky vody v podzemí, alebo ich otvorí. Kráter leží na priesečníku zlomovej línie, pozdĺž turovsko-levickej hraste a predpokladaného zlomu, pozdĺž Lišovského potoka. Nevedno, či toto nie je príčina vytvorenia tohto nevšedného útvaru neďaleko Dudiniec. V roku 1443 bolo mesto Banská Štiavnica, ležiace v kaldere Štiavnického stratovulkánu, úplne zničené zemetrasením, ktoré ťažko poškodilo aj banské diela. Iba 30 kilometrová vzdialenosť od epicentra zemetrasenia nevylučuje aj pohyby v podloží v oblasti Kráľovičovej.

    V budúcnosti je na odborníkoch, aby nám dali kvalifikovanú odpoveď o pôvode Kráľovičovského krátera.

Kráľovičova slatina, jazierko 60 m široké na dne krátera s priemerom sto metrov

Detský kroj v Senohrade

Kultúrny odkaz našich predkov, ktorý nám zanechali vo svojom odeve sa v mnohých obciach v posledných desaťročiach nenávratne stratil. Našťastie sa to nestalo všade. Tam, kde poklady ľudového umenia nezmizli do nenávratna, sa darí nielen uchovávať originály ľudového odevu spred storočia, ale v modernejších formách ho aj rozvíjať. K takýmto obciam sa radí aj hontianska obec Senohrad.

      Akoby skrytá pri brehoch riečky Litava chráni poklady ľudovej tvorby, ktorú si vysoko cenil Andrej Kmeť, v Senohrade začínajúci svoju  kňazskú dráhu. Jeho celoživotným krédom bolo heslo „Nehlivieť!“. Už v Senohrade začal so zberateľskou činnosťou. V jeho širokom zábere aktivít mala miesto tiež folkloristika. Zbieral výšivky a čipky z Hontu. Nazhromaždené zbierky nenechával ležať doma.  Propagoval ich aj v zahraničí.

     V roku 1873 aranžoval výstavu výšiviek z Hontu na svetovej výstave vo Viedni.  Na česko-slovenskej jubilejnej výstave v roku 1891 prezentoval slovenské čipky, rovnako ako v roku 1895 na Národopisnej výstave česko-slovenskej v Prahe. Zbierky Andreja Kmeťa mohli obdivovať diváci roku 1893 na svetovej výstave ženských prác v Paríži. V roku 1904 nechýbali jeho zbierky na slovanskej výstave v USA. Bol pri organizovaní výstavy čipiek v Martine v roku 1887 a výstavy ľudovej umeleckej výroby v Honte roku 1895. Účastinná spoločnosť Lipa v Martine a Výšivkárske družstvo v Skalici vznikli na jeho podnet v roku 1910.

   Vďaka viacerým nadšencom a s podporou Obecného úradu v Senohrade sa mohla konať výstava detského kroja zo Senohradu pochádzajúceho z obdobia rokov 1916 až 1936. Projekt Detský kroj Senohrad, vyšívanie a tvorbu, podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. Návrh a reazlizácia, Lenka Brandys Franková (LBF) 2019/2020. Pod patronátom obecného úradu a aktivite obyvateľov obce Senohrad bol zhromaždený vzácny fond detského oblečenia z prvej polovice 20. storočia.

   Patrí im za to uznanie.

Čítanie o Honte

V piatok 11. júna som v spoločenskej sále liečebného domu Smaragd v Dudinciach predstavil svoju novú knihu „Čítanie o Honte“. Podujatie zorganizovala Oblastná organizácia cestovného ruchu Dudince a jej partneri. Po ročnej odmlke som sa ako autor mohol stretnúť so svojimi čitateľmi, preto ma ich záujem o predstavený titul veľmi potešil. Verím, že sa kniha stretne aj so záujmom  ľudí, ktorí si prišli do nášho regiónu obnoviť zdravie a pritom spoznať jeho kultúru.

Prezentácia knihy autorom

(Foto: Magdaléna Majorošová)

Prečo čítanie o Honte? 

Pomenovanie Hont súvisí s územným členením Uhorska. Pri vzniku uhorského kráľovstva sa najskôr vytvárali tzv. komitáty. Boli to územné jednotky, okolo významných kráľovských hradov, pre správu územia v ich okolí. Hontiansky komitát má svoje meno odvodené od silného rodu Hunt-Poznan, majúceho korene ešte vo Veľkej Morave. Rod významne pomohol kráľovi Štefanovi I. stabilizovať svoju moc proti odbojným maďarským vodcom, ktorí neprijali kresťanstvo. Jeden z hradov mali na strategickom mieste v meandri Ipľa, v miestach, kde sa jeho tok otáča v pravom uhle na juh. Teraz je to rovnomenná obec Hont. 

    Hontiansky komitát vznikol v 11. storočí vyčlenením z novohradského. Na konci vlády Arpádovcov sa kráľovské komitáty zmenili na šľachtické stolice. Tie pretrvali do polovice 19. storočia. Po revolúcii 1848-1849 vznikol župný systém. 

    Pojem Hont, ako územná jednotka, pretrvával deväť storočí. Nečudo, že z našich myslí dosiaľ nezmizol. Hont sa rozkladal od ústia Ipľa do Dunaja na juhu, po Banskú Belú na severe. Na západe siahal až takmer k Hronu a na východe pokrýval Krupinskú planinu. Osobám, ktoré tu žili, tvorili a nadovšetko Hont milovali, som venoval túto publikáciu.

   Viacero rokov som zhromažďoval pramene a fotografie z histórie regiónu. Z fondu, ktorý som vytvoril vznikla táto kniha, ktorá dáva čitateľom ľahko prístupnou formou nahliadnuť do historických kútov Hontu. Dočítate sa v nej o osobnostiach, ktoré tvorili dejiny, ako aj o osudoch celkom obyčajných ľudí žijúcich v Honte od trinásteho storočia po nedávnu minulosť. Takými boli biskup Ladislav z Demandíc – učiteľ kráľovien, hontianski turkobijci, záhadná grófka z Patkôša, slávni spisovatelia, ako Andrej Sládkovič, Andrej Kmeť,  Juraj a Ján Slávikovci, viaceré osobnosti z obdobia revolúcie 1848-49, hýbeckí pustovníci, či posledný hontiansky beťár Šiša Pišta.

    Kniha môže byť vhodnou pomôckou pri výučbe regionálnej histórie na stredných školách. Turistom a kúpeľným hosťom v liečebných domoch dudinských kúpeľov obohatí pobyt o poznanie historického prostredia regiónu, ktorý im vracia zdravie. Môže po nej siahnuť každý dobrý patriot.

Čitatelia si môžu knihu kúpiť v kancelárii Oblastnej organizácie cestovného ruchu v Dudinciach a v novinovom stánku v Demandiciach. 

Po požiadaní na adrese ukrop.m@gmail.com ju autor zašle dobierkou.

----------------------------------------------------------------------------------------

Reading about Hont

On Friday 11 June I introduced my newest book „Reading about Hont“ by means of a lecture held in the common room of the spa house Smaragd in Dudince. The event was organized by the Local Tourist Office Dudince and partners. Following a year-long forced pause due to the COVID-19 pandemic I finally had a chance to meet my readers again. I was very pleased by their interest in the introduced title and believe that the book will also be discovered and enjoyed by the people who visit our region to restore their health and get to know its culture.

Demandičania - Ako sme žili

Vážení priatelia!

Od roku 2008 zhromažďujem fotografie z rodinných albumov demandických rodín s cieľom zdokumentovať život nás, ktorí sme v dedine žili v uplynulom storočí, a tiež našich predkov. Mnohé fotografie sa plynutím času nenávratne stratili. Tie, ktoré rodiny uschovali, mi poslúžili na spracovanie, a po mnohých hodinách práce strávených ich reštaurovaním, nám ukazujú, ako sme v Demandiciach žili v posledných 150 rokoch. Sám som bol neraz prekvapený,  že čo sa dalo z fotografie  5 x 8 cm vykúzliť. Predkladám čitateľom obrazy našej minulosti. Nech sa z nich potešia tí, ktorí ich prežili a ich potomkovia, ktorým o sebe zanechali správy naši predkovia. Nejde len o fyzický výzor, ale o celkový kultúrny odkaz ich života. Majme k nemu úctu.

Ako iné, tak aj tento titul, je zatiaľ len v mojom počítači a v skúšobnom výtlačku. Rád by som ho v patričnej knihárskej kvalite ponúkol čitateľskej verejnosti. Vydanie knihy je spojené s nákladmi na farebnú tlač a pevnú obálku. Vzhľadom na nepočetnú cieľovú skupinu čitateľov by som privítal pomoc zo strany sponzorov. Vďaka ich príspevkom by sa dala dosiahnuť pre čitateľa  prijateľná cena. Sám si nenárokujem žiaden honorár. To je môj príspevok k cenotvorbe tohto diela.

    Dovoľte mi využiť túto príležitosť aj na vykonanie prieskumu čitateľského záujmu. Veď cena knihy závisí od jej nákladu. Ak máte záujem o kúpu knihy, ktorá vyjde vo formáte A4 na 220 stranách, vyznačte mi to pod týmto príspevkom.

S úctou!                                     

Milan Ukrop, autor.

(pre spustenie videa kliknite na obrázok)

Tajomná grófka z Patkôša

Keď som pred niekoľkými rokmi ukončil svoju profesionálnu kariéru, vytvoril sa mi priestor na naplnenie svojej dlhoročnej záľuby v histórii. Inšpiroval ma aj výrok nášho veľkého krajana Andreja Kmeťa, ktorý sa vyjadril týmito slovami: „Chcel som zreteľ na všetko obrátiť, čo povšimnutia nášho veľmi veľmi zasluhuje. Veď je už dávne príslovie naše, že kraje naše kryjú veľké poklady (duchovné), len ích treba odkliať. Jestli len jednoho získam, ktorý prezkúma svoj kraj, bude môj cieľ dosiahnutý, a ja budem prehojne odmenený.“. Nuž, pán farár, prijmite odo mňa túto malú odmenu vo forme objasnenia osudu grófky patkôšskej, o ktoré ste sa aj vy usilovali.

  Andrej Kmeť sa okrem svojho kňazského poslania venoval archeológii, geológii, mineralógii, paleontológii, histórii, botanike a etnografii. Prešiel každý kút niekdajšieho Hontu. V stati o kamenných náhrobkoch sa venoval aj Dvornikom. Uvádza, že „vo dvornickom novom kostole evanjelickom nachodí sa prekrásny kamenný náhrobok, 2 m dlhý, 98 cm široký, 42 cm hrubý, s dvojitým herbom na vrchu, a s týmto latinským nápisom:

Conditur

hoc Tumulo

 quidquid mortale habuit

 Foemina

supra omnem titulorum et virtutum

invidiam posita

Dńa, Dňa Clara Johanna Baronessa

a Seherr

Nata Comitissa de Purckstall efc.

quae hanc lacrymarum vallem

ingressa

A.Q.R M.DCLXXXVII. D. XIII. SEPT.

eandem

 beatissima in Christo Salvatore,

quem supra Maritum dulcissimum dilexit

morte reliquit

a.o.r. M.DCCXX. D.XV. august.

desideratissimae Coniugi

h.m.i.

Maritus moestissimus

Joh. Cristoph. a Seherr. L.B.a. Thoss.

S.C.et R. Milit. Loric. Colonell.

„Nad nápisom, krásne čisto rytým, skvejú sa dva spojené herby, nad nimi šľachtická koruna v spoločnej obrube listovitej, relief. Všetko prekrásna kamenárska práca. Náhrobok bol zamurovaný v starom kostole, teraz v novom je len opretý vo výklenku pri dverách.“, píše Andrej Kmeť.

    Pani grófka Clára Johana de Purgstall sa v našom kraji ocitla v lete roku 1720. Osud jej nedoprial dlhý život a aj posledné miesto svojho večného odpočinku našla ďaleko od rodnej hrudy a rodiny. O jej osud sa Andrej Kmeť zaujímal keď už spočívala v krypte kostola na Patkôši  dvesto rokov. Svoje zistenia o tajomnej grófke zhrnul do konštatovania:

   „Pani, ktorej náhrobok dvornický platí, zomrela vraj v ceste. Bohužiaľ, ani v Tesárskej, ani vo Dvornickej matrike zomretých nenie zaznačená. Keď náhrobok bol hneď robený, ako zomrela, blízko 200 rokov, tak je náhrobok výborne zachránený. Chcel som vyzkúmať, kto tá pani bola, kde bývala, kam cestovala, i písal som šľachtickým osobám, i samému dedičovi panství a mena Purckstallovcov a májor dómusovi, pánu Henrikovi Hammer-Purckstall, námestnému radcovi v Nemeckom Hrádku (Gratz) v Štýrsku: ale bohužiaľ, nemohol som sa ničoho dozvedeť.“

    Erb, ktorý A. Kmeť spomína, je na náhrobku dobre zachovaný. Iste je to aj vďaka tomu, že je už poldruha storočia uschovaný v kostole, a tak chránený pred vplyvom povetrnostných síl. Ide o rodinný dvojerb, ktorý mi pomohol v orientácii na rodovú príslušnosť Clary Johanny a jej manžela Jána Krištofa A Seherr de Thoss, neskôr poľného maršála.

     Vyobrazený erb a mená na náhrobku nasvedčovali tomu, že obe osoby nepatrili do uhorského prostredia začiatku 18. storočia. Koncom 17. storočia získal v Horných Semerovciach majetky rod Hellenbachovcov. Boli to významní banskí podnikatelia z Banskej Štiavnice, rovnako ako Clara a Johan, príslušníci evanjelickej cirkvi, avšak v príbuzenskom vzťahu neboli. Clara a jej manžel patrili k šľachtickému stavu. Keďže Clára zomrela v blízkosti hornosemerovského panstva Hellenbachovcov, pravdepodobne sa postarali o jej pohreb a pochovanie telesných pozostatkov v evanjelickom kostole na Patkôši. Tento kostol už neexistuje. Po rozbrojoch cirkevníkov z Dvornik a Hontianskych Tesár, užívajúcich ho spoločne, si obe komunity postavili v polovici 19. storočia vlastné svätostánky. Malá osada na Patkôši nedokázala cirkevnú budovu udržiavať a kostol postupne chátral. Náhrobok, nachádzajúci sa v jeho ruinách,  opísal v roku 1863 Dr. Zipser v článku „Kleine Mittheilungen“. O pôvode grófky ani on nič neuvádza, kladie si len otázku, či je z rodiny spisovateľa baróna Hammer-Purgstalla.

    Miesto večného odpočinku Clary Johanny malo v roku 1720 svoju dôstojnosť. Avšak po poldruha storočí od zániku kostola, jeho poloha bola neznáma. V roku 1990, pri vykonávaní hlbokej orby na poli pri osade, pluhy preborili strop do krypty. V nasledovnom roku bol Václavom Hanuliakom vykonaný archeologický výskum. Vo vyvýšenej polohe nad osadou boli odkryté základy pozdĺžnej lode s polkruhovou apsidou. Výskum preukázal, že koncom 13. storočia až 1. polovice 14. storočia bol kostolík goticky prestavaný. Pôvodná románska apsida bola nahradená kvadratickým presbytériom s rozmermi 5 x 6 metrov a na západnej strane lode pribudla prístavba s vežou. V priebehu 15. storočia bola pristavaná k severnej stene  sakristia. Archeológovia konštatujú, že išlo o neveľkú stavbu ako typický kostolík na majetku zemepána a zasvätený bol sv. Michalovi. Mal celkovú dĺžku 11,4 m a  šírka 7,0 m. Hrúbka muriva dosahovala 85 až 110 cm.

Bronzový Corpus Christi z 1. polovice 13. storočia nájdený počas archeologického výskumu. Zdroj foto: Oú. H. Tesáre.

Patkôšsky kostolík stál na strategickom mieste vedľa stredovekej panskej tvŕdze rodu Deméndiovcov. Podľa majetkov v Tesároch používali prídomok de Teszér. Oba objekty boli umiestnené v zužujúcom sa údolí riečky Štiavnica. Popri jej pravom brehu viedla stredoveká cesta „Magna via“ zo sídelných miest Ostrihom, a neskôr Vyšegrad, do banských miest. Sídlo Deméndiovcov, ktorí koncom 16. storočia vymreli po meči, sa v ďalších storočiach stalo známym ako prícestný hostinec. Jeho súčasné rozvaliny ukazujú gotické jadro z 15. storočia. Ešte v 60. rokoch minulého storočia fungoval ako dvornická krčma a tunajšieho krčmára som aj osobne poznal.

    Koncom 17. storočia boli Turci odtlačení z nášho okolia a po stopäťdesiatročnej porobe mohla nastať obnova krajiny. Vtedy bol obnovený aj kostolík na Patkôši. Podľa prieskumu  V. Hanuliaka bola v 17. storočí k severnej stene lode pristavaná kostnica. V lodi kostola vznikla pod loďou krypta. V nej boli umiestnené telesné pozostatky grófky A Seherr de Thoss, rodenej Purgstall.

  

    Andrej Kmeť uvádza, že grófka zomrela „v ceste“. Môžeme si to vykladať tak, že niekam cestovala. Matriky, ktoré by uvádzali príčinu smrti, sa na tunajšom okolí začali písať až o dve desaťročia alebo sú neúplné. Preto nejaký bližší údaj o smrti grófky neobsahujú. Zomrela v polovici augusta, čo bolo v tých časoch príhodné obdobie na vykonanie dlhej cesty. Aká to mohla byť cesta a prečo ju musela grófka podstúpiť napriek útrapám vtedajšieho cestovania? 

  

   Podľa údajov na náhrobku vyplýva, že mala len 32 rokov. V tom čase už bola matkou troch detí. Predpokladám, že trpela nejakou závažnou chorobou, a preto vyhľadala pomoc lekára, ktorý mal v tom čase najskvelejšiu povesť v cisárstve. Bol ním doktor Jána Gottfried Hellenbach, sídliaci v Banskej Štiavnici.

*

Banský priemysel sa v Hornom Uhorsku úspešne rozvíjal vďaka odborníkom, ktorých panovníci pozývali ako „hostí” do krajiny z nemeckých krajín, aby tu ťažili vzácne rudy a z nich získavali zlato, striebro a meď. Nemeckí podnikatelia tu žili po stáročia a boli ozdobou krajiny.

  

    Jednou z rodín, žijúcich v Kremnici, bola aj rodina Jeremiáša Čecha. Jeremiáš bol banským účtovníkom. Mal troch synov Jána, Jána Krištofa a Jána Gottfrieda. Ako dobre situovaný banský úradník si mohol dovoliť financovať štúdiá svojich synov. Keďže boli evanjelici, poslal ich študovať na univerzity do Jeny a Witenbergu. Prví dvaja v Jene úspešne ukončili štúdiá v rokoch 1656 a 1658.

  

   Najúspešnejším z bratov bol Ján Gottfried, ktorý sa narodil pravdepodobne v roku 1659. V roku 1685 promoval za lekára vo Witenbergu a vrátil sa domov. V dobových prameňoch sa o ňom hovorí ako o uhorskom Galénovi. Zrejme to boli oprávnené pochvaly, lebo povesť o jeho liečiteľských schopnostiach sa čoskoro dostala aj na cisársky dvor. Cisár, Leopold I., trpiaci na žlčníkové kamene, si ho povolal na liečenie a mladý doktor ho kolikových záchvatov zbavil. Po roku od promócie mu cisár udelil za úspešnú liečbu barónsky titul a titul cisárskeho radcu. Keď v roku 1694 vymrel po meči rod Sooky a Dombay, cisár k titulu baróna pridal aj majetkovú donáciu ich panstiev v Nitrianskej stolici a v Honte. Zemepanské práva v blízkych Horných Semerovciach patrili od 18. storočia nemeckým banským podnikateľom Hellenbachovcom. Na severovýchodnom okraji dediny si postavili rozsiahly kaštieľ, obklopený veľkým anglickým parkom. Ten v roku 1720 ešte nestál. Do získaných majetkov patrila aj obec pri ústi Ipľa do Dunaja, Helemba - Hellenbach, ktorú v súčasnosti poznáme pod menom Chľaba. Podľa nej  si Ján Gottfried zvolil prídomok v nemeckom tvare Hellenbach. Stalo sa rodovým menom.

  

    Liečiteľské úspechy Jána boli aj za osudovým stretnutím s kniežaťom Františkom Rákóczim II. Zo zdravotných neduhov liečil jeho manželku a staršieho syna. To je dôkazom toho, že za dr. Hellenbachom prichádzali do Banskej Štiavnice pacienti zo šľachtických rodov. Knieža mal k nemu veľkú dôveru a neskôr, keď počas povstania, ktoré zorganizoval proti panovníkovi, obsadil stredoslovenské banské mestá, stretol sa tu s úspešným lekárom baníkov, Jánom Gottfriedom. Banskí podnikatelia si už na prelome 17. a 18. storočia uvedomovali hodnotu práce baníkov a liečby pracovných úrazov, ktoré boli v baniach na dennom poriadku. Budovy baníckych špitálov z tej doby stoja doposiaľ.

  

   Doktor Hellenbach, pochádzajúci z banskej rodiny, sa vyznal aj v tomto podnikaní. Po zložení sľubu vernosti Františkovi Rákoczimu II. sa stal vrchným správcom baní, hút a mincovní, teda banským grófom. Dostal na starosť financovanie Rákocziho armády aj správy, čo bola ťažká úloha. V snahe vyraziť čo najviac mincí sa uchýlil aj k razeniu neslávnych „libertášov“, čo boli mince vyplácané baníkom. Tie však nemali žiadnu cenu, lebo boli len z medi a obchodníci a trh ich neakceptovali. To viedlo k vzbure baníkov, ktorú dal gróf Hellenbach krvavo potlačiť. Po porážke Rákocziho armády v bitke pri Trenčíne musel ujsť do cudziny.

  

   Povstanie Františka Rákócziho II. skončilo podpísaním Szatmárskeho mieru. Nový panovník Karol III. udelil J. G. Hellenbachovi milosť, a nielen to. Znovu ho uviedol do hodnosti hlavného banského grófa. Jeho postavenie mu zaručovalo nesmierne príjmy a Ján Gottfried sa stal jedným z najbohatších mužov Uhorska. Na tú dobu sa dožil požehnaného veku. Zomrel v roku 1728.

  

   Pôsobenie grófa, ktorý vládol nad banskými mestami, baňami a mincovňou pripomína v Banskej Štiavnici Hellenbachov dom, stojaci na námestí sv. Trojice, známy aj ako Berggericht. Názov mu pripadol potom, ako sa už chátrajúci dom grófa Hellenbacha stal sídlom dištriktuálneho banského súdu, ktorý tu sídlil v rokoch 1792 až 1854.

Anna Mária, barónka von Hellenbach,  vnučka J. G. Hellenbacha a rovestníčka Clary Johanny Purgstall, na obraze Johanna Gottlieba Cramera

V súčasnosti je v ňom umiestnené múzeum. V tomto dome vykonával Ján Hellenbach lekársku prax a pravdepodobne sem viedla cesta grófky Purgstállovej. Nevedno, či prišla až sem, alebo ešte predtým, ako by sa jej dostalo pomoci od slávneho lekára, skonala v patkôšskej kúrii alebo v jej okolí. Do Banskej Štiavnice smerovala určite z juhu. Pochádzala totiž z krajinskej vetvy rodu Purgstál, sídliacej v severozápadnom Chorvátsku. 

Grófi z Purgstallu

Purgstallovci boli starobylým rakúskym rodom. Jeho šľachtické korene siahajú do 12. storočia. Svoj prídomok mali podľa malej dedinky s niekoľkými domami. V súčasnosti je to mesto Purstall an der Erlau. Rod sa v 17. storočí, kedy sa narodila Clara Johanna, členil na tri línie. Bola to línia Steiermark, línia Kraina (Chorvátsko) a línia Čechy a Steiermark. V tomto búrlivom storočí prebiehala tridsaťročná vojna a krajina s vypätím síl odvracala tureckú inváziu do rakúskych zemí. Nečudo, že mužský predstavitelia rodu sa angažovali v armáde. Ako vzdelaní šľachtici sa vypracovali do vysokých vojenských hodností.

  

   Krajina je oblasť na severozápade súčasného Chorvátska. Bojovalo sa tu aj v 90. rokoch minulého storočia. Posádky, umiestnené v Krajine, bránili Turkom v postupe na západ. Významne sa na tom podieľali dôstojníci z rodu Purgstall. Zakladateľom tejto línie rodu bol Wolf Sigismund (*1610 † 1654). Jeho manželkou bola  Anna Rebecca von Saurau. Mali troch synov, Georga Sigismunda, Ferdinanda Wilhelma a Johana Adama. Nás zaujíma práve Johan (Hans) Adam. Narodil sa v roku 1642. Bol veliteľom posádky v Oguline. Zomrel v roku 1687 v Prešove, počas potlačenia povstania Imricha Tököliho a udalostí známych ako prešovské jatky.

  

   Oženil sa 20. 11. 1678 s Annou Elisabeth, von Gallenberg. Mali spolu päť dcér a dvoch synov. Jednou z dcér bola Clara Johanna, narodená 13.9.1687, ako dvojča s bratom Johanom Seyfriedom Fridrichom, ktorý nezanechal potomstvo. Druhý brat, Johan Leopold, sa oženil s Lucretiou von Porcia. Ich potomkami boli Anton Adam a Mária Magdaléna. Anton sa stal členom jezuitského rádu a nezanechal žiadneho potomka. Mária Magdaléna vstúpila do rádu klarisiek a tiež ostala bez potomstva. Antonom krajinská vetva Purgstálovcov vymrela po meči. 

  

   Clara Johanna, o osud ktorej sa zaujímame, sa v roku 1705 stala manželkou  Johanna Christopha A Seherr von Thoss. Aj on pochádzal z vojenského prostredia. Kariéru dôstojníka si budoval po boku najvyšších členov cisárskeho domu a vojenského velenia. V čase smrti manželky Cláry bol už kyrysníckym plukovníkom. Jeho kariéra vyvrcholila hodnosťou poľného maršála, veliteľa pevnosti Špilberg a guvernéra Moravy, počas vpádu pruskej armády. V okruhu najvyššieho rakúskeho velenia bol jediný evanjelik s takouto vysokou hodnosťou. S manželkou splodili tri deti. Syn a jedna dcéra zomreli v detskom veku. Dcéra Johana sa vydala, ale nemala mužského potomka.

  

   Aj  osud ostatných Purgstálovcov sa do konca storočia postupne zavŕšil vymretím v mužskej línii. Časť ich osudu nám pripomína náhrobok v dvornickom kostole a telesné pozostatky Cláry Johanny v patkôšskej zemi. Patkôšsky kostol bol jediný na širokom okolí, ktorý si evanjelici udržali počas rekatolizácie. Ktovie, či nie aj preto, že ochraňoval telesné pozostatky manželky maršala Johanna Christopha A Seherr von Thoss.

Nákres pôdorysu  a podoby kostola sv. Michala na Patkôši.  Zdroj: Oú. H. Tesáre

Rodokmeň grófky Clary Johanny von Purgstall

(kliknite pre zväčšenie)

Ruiny stredovekej panskej tvŕdze rodu Deméndiovcov de Theszér na Patkôši.

Od 19. storočia do konca 20. storočia bola používaná ako prícestný hostinec na kráľovskej ceste Magna via. Niekoľko desiatok metrov za ním stál kostol sv. Michala už za románskych čias.   Foto: M. Ukrop.