nedeľa 29. januára 2017

A predsa je zima

Sentimentálne reči našej generácie o tom, aké sme my v detstve  zažívali biele Vianoce a tuhé zimy, v čase neustávajúcich argumentov o globálnom otepľovaní, nebral skoro nikto vážne.  A ajhľa! Už mesiac mrzne len tak praští. V údolí potokov Štiavnička a Búr sa nelámu ľady, ale celoštátne mrazové rekordy. V polovici päťdesiatych rokov nám vo dvore mráz roztrhol na dvoje kmeň mohutného orecha. A bolo aj horšie. Moja mama spomínala, ako starký na Santovke koncom dvadsiatych rokov vyplnil okná na dome slamou, napchatou do vriec, aby ako tak uchoval v dome teplo. A vrany vraj zamrznuté padali zo stromov. Aj v šesťdesiatych rokoch, v čase nášho vrcholiaceho detstva, mrazy vytvárali na lúkach pri Búre po celú zimu rozsiahle klziská. Načrel som do svojho archívu, aby ste videli, ako sa zimovalo za našich mladých liet, čiže starých časov.

Najstaršia fotografia so zimnou tematikou. Podľa veku môjho otca na nej usudzujem, že pochádza z konca 20. rokov minulého storočia, kedy boli teploty padajúce pod mínus 30 stupňov.


Lyžovačka vo vojnovom období.


A na takýchto boboch sme začiatkom 60. rokov, keď som začínal s fotografovaním, jazdili z kopca pri kostole.




Detské radovánky z albumu mojej manželky.


Zima pri kostole a tiež v ňom.


Pán farár Csudai musel odbavovať aj v zime. V krutom mraze chlapom povoľoval nasadzovať si baranice.


Sánkovačka pri Novotného kaštieli v polovici 60. rokov ako ma pri nej zachytil Pavol Štutika.




A toto je už z relatívne novších časov.


pondelok 23. januára 2017

Mozaika Hontu: Santovka

Už dlhšie nosím v hlave myšlienku,  prejsť  si  všetky obce nášho hontianskeho regiónu. Kraj, zovretý vencom vulkanických pohorí a mohutným tokom Dunaja, skrýva mnoho zaujímavých miest, ktoré sme na vlastné oči nikdy nevideli. V čase leteckých presunov na dovolenky v cudzine, zákutia rodného kraja sa nám strácajú z povedomia. A žiaľ, nebýva to len z povedomia, ale aj z povrchu zeme. Veď si len spomeňte na kúrie a parky okolo nich, staré hroby, alebo sady a vinohrady, s láskou vytvárané a opatrované našimi predkami. Nevedeli si predstaviť, že s nimi odíde do zabudnutia aj kultúra krajiny, ktorú vytvorili. Ak to už sám nedokážem zmeniť, budem aspoň zaznamenávať, čo ešte ostalo. Nemám na to jasný plán. Do povedomej rubriky o našom Honte, budem vkladať čriepky mozaiky a verím, že obraz Hontu takto po nejakej dobe vyskladám. Začínam v údolí potoka Búr, v rodnej obci mojej mamy, v Santovke.




pondelok 16. januára 2017

U pána prezidenta

Posledných deväť rokov svojej profesionálnej kariéry som prežil na pracovisku, v ktorého priestoroch som sa ocitol prvý raz v roku 1956 ako prváčik demandickej základnej školy. Vtedy to bol Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, nesúci meno nášho prvého robotníckeho prezidenta. Ten na jeho vzniku nemal žiadnu zásluhu. Palác bol postavený v šesťdesiatych rokoch 18. storočia, ako letné sídlo grófa Antona Grasalkoviča. V tom čase, už vyše dvadsať rokov v krypte na Hýbeci pri Demandiciach, spočívala jeho sestra Judita, ktorá v Demandiciach s manželom Samuelom Blaškovičom prežila štyridsať rokov. K palácu jedného z najvýznamnejších uhorských politikov som mal počas rokov v ňom strávených osobitný vzťah. Aj toto bol jeden z podnetov, prečo som sa začal intenzívnejšie zaoberať našou regionálnou históriou.


     Rok čo rok sme sa ako zamestnanci Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky tešili na spoločné stretnutie vo veľkej sále paláca s našim „šéfom“, ako sme medzi sebou familiárne označovali pána prezidenta. Po rokoch nás čoraz viac odišlo do dôchodku a kontakty sa pomaly vytrácali. Drvivá väčšina z nás  s uspokojením prijala pozvanie vedúceho Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky na novoročné stretnutie vo veľkej sále paláca. Sála je zachovaná takmer v takom stave, v akom sa nachádzala počas návštevy panovníčky Márie Terézie, kedy bol jej kancelárom majiteľ paláca Anton Grasalkovič. Roky ma s týmito priestormi spájalo plnenie pracovných úloh, a veru pritom som nemohol mať pri sebe fotoaparát, aby som z udalostí tu prežitých robil dokumentáciu.
     Teraz som patril medzi hostí pána prezidenta a vedúceho jeho kancelárie, a to mi umožnilo naplniť aj svoju záľubu vo fotografovaní. Najmä, keď v prvej časti stretnutia chýbal oficiálny fotograf. Po príhovore vedúceho kancelárie, Štefana Rozkopála, nás prišiel pozdraviť aj pán prezident Andrej Kiska. Jeho novoročný vinš a slová povzbudenia nás potešili. Asi to môžem povedať aj za ostatných bývalých spolupracovníkov, sme radi, že nezabudol na svoju „starú gardu“.

Štefan Rozkopál počas príhovoru

Seniori prezidentskej kancelárie

Prichádza pán prezident Andrej Kiska

Zdravica

Počas besedy

Na tomto stolíku býva kniha návštev, toto je však zápisné pre nás

S pánom prezidentom   (foto KP SR)

Prítomnosť v paláci mi nedala nenakuknúť do dámskeho salónu, podľa tapety tiež známeho ako zlatý salón

Zelený salón. Z tohto miesta odznel tohoročný novoročný prejav pána prezidenta

A toto je hnedý salón, slúžiaci ako knižnica

Pán prezident so svojou „starou gardou“  (foto KP SR)


nedeľa 1. januára 2017

Novoročné ráno

Pred pár dňami uplynulo sedem rokov od chvíle, kedy som začal písať príspevky o živote a histórii mojej rodnej obce – Demandíc. Od trinástich rokov som fotografoval a výsledkom tejto činnosti bolo množstvo fotografií a diapozitívov. Ich prezentácia si žiadala komentovanie a zároveň naštartovala proces obnovy zážitkov z detstva. Spomienky na detstvo asi patria k prirodzenosti  starnutia človeka. Keď sme vyrastali, tiež sme počúvali spomienky našich starých rodičov a veru s malým záujmom. Verím, že  mladí, ktorí sa pre iné denné starosti históriou ešte nezaoberajú, budú tieto obrazové a textové materiály raz so záujmom prezerať. Nemôžem však paušalizovať. 


     Sedmička patrí medzi magické čísla a preto vyberám niečo zo štatistiky, dokladujúcej moje úsilie a ohlasy naň. Doposiaľ som na blogu umiestnil 175 príspevkov. Okrem niekoľkých oznamov a pozvánok, drvivá väčšina má spomienkový alebo poznávací charakter. Pre vašu informáciu vyberám údaje o sledovateľnosti podľa príspevkov a miesta náhľadov.

Najsledovanejšie príspevky

Položka
Zobrazenia stránok
22. 2. 2010
2357
26. 4. 2011
1406
24. 1. 2010
1328
18. 1. 2014
850
12. 1. 2013
706
27. 10. 2011
670
5. 12. 2010
445
21. 12. 2014
399
14. 12. 2014
338

Zobrazenia stránok podľa krajiny



Položka
Zobrazenia stránok
Slovensko
52580
Spojené štáty
4740
Česká republika
3667
Rusko
2620
Nemecko
1452
Ukrajina
1424
Francúzsko
1044
Rakúsko
762
Poľsko
590
Maďarsko
329

Zobrazenia stránok minulý mesiac (december 2016):  1 908
História všetkých zobrazení stránok:  75 477

     Zo súčtu všetkých serverov vyplýva, že minulý mesiac počet náhľadov na mojom blogu prekročil číslo 75 000. Nehľadám senzácie a škandály, a preto verím, že moji čitatelia sú z radov tých ľudí, čo našu dedinu a región milujú. Ďakujem za tento záujem a tešia ma  aj ohlasy, ktoré mi čitatelia tlmočili. Vyberám z nich niekoľko na nahliadnutie. Verím, že aj v tomto novom kalendárnom roku sa mi podarí záujem čitateľov udržať. Na publikovanie mám zhromaždené podklady na ďalších vari päťdesiat príspevkov. K rýdzo demandickým témam chcem postupne pripájať aj príspevky, vzťahujúce sa k povodiu potoka Búr, teda krajiny a dedín od Brhloviec po Sazdice. S históriou nášho regiónu vás chcem oboznamovať aj za vašej účasti, prostredníctvom video seriálu „Prechádzky s Milanom Ukropom“. Teším sa na spoluprácu.

Z ohlasov:

Milan, napísal si to veľmi pútavo, vrátila som sa do detských čias, keď aj moja mamka s ockom varili každý rok slivkový lekvár a až teraz som sa dozvedela, čo je to cibera. Slivkový lekvár na výbornom domácom chlebe a posypaný kryštálovým cukrom nám nesmierne chutil a tie ústa od lekváru až po uši vyvolávajú vo mne úsmev.  Marta.
na Cibera

Vďaka za zaujímavé informácie z našej histórie a dobrú inšpiráciu na poznávačku!
na Po okolitých hradoch , Vladimír Ježovič

Ďakujeme pekne za spomienku na Nášho milovaného manžela, otca a dedka. Rodina Kajasová.
na Mozaika demandických osobností 

Pochádzam z neďaleka, z Hrkoviec a som veľmi rád že som našiel Váš blog. Už dlhšiu dobu cítim potrebu naučiť sa o našom regióne. Idem sa pustiť do čítania a prajem veľa ďalších skvelých príspevkov. S pozdravom  M.S.
na Majthényiovci v Demandiciach, Matúš Strážnický

Ďakujeme! 
na Demandičania v donskej zákrute

U nás v Rykynčiciach - mali sme Dolné a Horné - Dolné boli katolícke a Horné evanjelické. Nášho bubeníka (ja som ročník narodenia 1955) si ešte ako malé dieťa pamätám- volal sa báči Kissbir. Mal prenikavý hlas a jeho zvučné bubnovanie mám v ušiach. Mal tri postavenia, na hornom konci, na riadku a pred kostolom. U nás elektrika prišla pozdejšie ako u vás veru.
 na Posledný bubeník, Peter Andraš

Veľmi pekne vám pán Ukrop ďakujem za blogy o vašej obci. Ja prechádzam už 36 rokov cez Demandice do mojej rodnej obce Rykynčice - pri Plášťovciach. Veľmi ste ma inšpirovali k spísaniu mojich spomienok a histórie rodnej obce. Mám už pripravený scenár. Za našou obcou prechádzala počas II. sv. vojny hranica s Maďarskom. Starý otec bol počas povstania zajatý a zanechal po sebe aj denník z koncentračného tábora. Spomienky na prvý televízor máme podobné, pranie - tiež mám z padláša veci čo starká používali, my sme poľnohospodárska obec, tak tam bude viac z tohto odvetvia, a máme pivničky – hajlochy, čo je téma sama o sebe, prajem vám veľa zdravia a ešte raz ďakujem. Peter Andráš

Bolo by možné zistiť aj zaradenie vojakov z Šamorína? Ďakujem 
na Demandičania v donskej zákrute. Adrián Čikovsky

Odpoveď na Pekný článok. Kde sa dajú získať informácie. Mám záujem sa informovať o vojakoch z Chyndíc a okolia. Tomáš Baráth.
Prepáčte, že som si tento koment všimol len teraz. Z Vášho regiónu boli vojaci zaradení do III. zboru do 6. ľahkej divízie (Komárom). Existuje dosť prameňov, ak viete po maďarsky. Napr. " A III. szommbatheyi hadtest megsemmisulése és tragédiája." ( Zničenie a tragédia III. sombathejkého zboru).  Milan Ukrop
 na Demandičania v donskej zákrute

Milí moji spolužiaci, som rada, že po našom stretnutí Vám všetkým môžem zaželať krásny, šťastný, bohatý a úspešný rok 2010. Hlavný predpoklad k tomu je však zdravie, preto Vám ho želám najviac. Milanovi ďakujem za úžasnú dokumentáciu, ktorou nám všetkým robí radosť. Elenka, hovoríš mi z duše. Aj ja to tak cítim, že sme v jadre zostali takými, akí sme boli pred rokmi. Veď porovnávať nás s odstupom času je ako polemizovať o tom, či je čarovnejší východ alebo západ slnka. Stretnutie v Šahách patrí pravdepodobne k najsilnejším zážitkom každého z nás. Puto priateľstva je vskutku silné a prejaví sa najviac keď je priateľ v núdzi. Ten, ktorý sa v nej krátko pred Vianocami ocitol, ďakuje za prejavy podpory predbežne len takto sprostredkovane (Bohušovi zhoreli aj telefóny a naše adresy), ale len čo sa dá do poriadku, poďakuje sa každému osobne. Všetkých objímam a pozdravujem Zlatica.
 na Maturitný fenomén, od Zlatici

Milí moji spolužiaci!  Naše stretnutie v Šahách mi pripadalo ako cestovanie v čase, akoby som ,stojac chrbtom k zrkadlu, postretávala dobre známe tváre prizdobene osudovými čiarami. Nevidela som seba a zdalo sa mi, že sa všetci zmenili, že je to už len dávna spomienka na mladosť, ktorá nás v ten novembrový čas zvolala do Paľovho motelu. Lenže tak okolo ôsmej večer sa môj obraz zmenil a zrazu som videla svorne debatujúcu Valiku, Zbončiku a Mariku, potom Pištu a Valiku, Bohuška, ktorý si veľmi dobre rozumel s chalanmi, Paľa so sebavedomím XXXL, vedľa seba Adriku a Jožka, Zlatku s Martou, Milušku priznávajúcu sa k osudnej láske. Nikto sa nezmenil, všetci sú ti isti, Milanov pokojný úsmev z nadhľadu, Bubuho rozhodené ruky, nohy v priestore, presne ako pred tými 42-mi rokmi. Pochopila som, že aj ja som ta istá, napriek všetkým znakom opotrebovanosti a mam Vás všetkých stále veľmi rada, tak ako kedysi. Vlastne sme sa vôbec nezmenili. S úctou a láskou. 
 na Maturitný fenomén, od Eleny

Na stretnutie nad stránkami blogu sa teší autor
Milan Ukrop