Z histórie Demandíc

Demandice sa rozprestierajú pozdĺž potoka Búr v Ipeľskej pahorkatine, juhovýchodne od Levíc, na hlavnej komunikačnej trase Nové Zámky – Lučenec. Sú súčasťou okresu Levice. V  roku 2011 mala obec 1021 obyvateľov. Pôsobí tu všeobecný lekár a zubný lekár, zriadená je lekáreň, pošta, dom služieb, obchodná sieť, škôlka a základná škola; ubytovacie možnosti poskytujú tri penzióny. Spojenie s okolím zabezpečuje autobusová doprava aj cez priame spoje do Nitry, Bratislavy, Košíc a Budapešti.

Pohľad na Demandice v roku 1965.

Prečo sme Demandice

Dnešné Demandice sa rozprestierajú na mieste troch bývalých stredovekých dedín z ktorých už dve zanikli a nám po nich zostali chotáre. Proti prúdu potoka Búr sa nachádzala dedina Jaminy (Godrog) o čom existujú aj listinné dôkazy. Bola tam kde sa križuje dolina spod santovských viníc s údolím potoka. Na pieskovcovom ostrohu tu do 80. rokov stáli posledné domce Košútovho majera. Jej chotár siahal po pravom brehu Búru až po Mlynský vršok   poniže kúpeľov v Maďarovciach (Santovka). 

 Posledné domy na Jaminách v 80. rokoch minulého storočia.

      Chotár Demandíc bolo  rozšírený aj na východ keď včlenením chotára stredovekej obce Hýbec (Hebuch) nachádzajúcej sa  v úbočí  Stračianskeho potoka. Bolo to v mieste na východ od kostolíka sv. Heleny. Na takéto situovanie obce poukazujú mnohé skúsenosti sedliakov, ktorí neraz pluhmi vyorávali z pôdy opracované kamene. V obci sa traduje, že táto osada  bola spustošená za mongolského vpádu v rokoch 1241/1242.
      Treťou obcou boli a sú Demandice. Názov obce je odvodený od mena Damian. Starogrécky  znelo damianos čiže pokoriteľ-krotiteľ. V  najstaršej dobe sa vyskytuje v podobe Demien, Demyen, Demyand. V osemnástom storočí sa objavuje tvar Demenditz, Domendice. Od roku 1920 sa obec nazývala Demändice a v roku 1927 už Demandice. Podľa mien svätých bratov sa nazývali usadlosti od začiatkov uhorskej štátnosti. V tomto období boli založené asi aj Demandice, ktoré dostali meno po Damiánovi.

Z histórie Demandíc

Obec leží na území ktorého kontinuita osídlenia od neolitickej doby nebola prerušená. Prvé stopy osídlenia podľa nálezov v miestnej časti Gunárova dolina sa vzťahujú už k paleolitu. V časti Haršaš, severovýchodne od obce, boli získané nálezy datované do neskorej doby kamennej z fázy kanelovanou keramiky. V hone Čepek bol objavený najvýchodnejší rondel  lengyelskej kultúry datovanej do 4. tisícročia pred našim letopočtom nasvedčujúci existenciu lengyelského sídliska v jeho blízkosti. Za zmienku stoja aj exponáty vystavené v roku 1896 na miléniovej výstave v Budapešti. Železný vidlicový hrot šípu, železná sekerka a záušnice z Demandíc pochádzajú z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia.
      V písomných prameňoch sa Demandice po prvý krát uvádzajú  v podobe Damian v roku 1291 ako rodové meno šľachticov Herborda a Štefana, synov Ibora. Na území obce  sa v minulosti nachádzali aj dediny Jaminy (Godrok) a  Hýbec (Hébecz), ktoré  zanikli. Najstaršia písomná zmienka sa týka Hýbecu uvádzaného v podobe Hebuch v listine kráľa Ladislava IV. Kumánskeho z roku 1276.

Erb rodu Blaskovich

      Demandice patria historicky do Hontianskeho komitátu ktorého centrom bol len dvadsať kilometrov východne ležiaci hrad Hont. V Demandiciach sídlili početné šľachtické rody až do dvadsiatych rokov minulého storočia. Niekoľko predstaviteľov týchto rodov pôsobilo v krajinskom sneme , v službách koruny a v rôznych župných funkciách.     Počas tureckej okupácie v 16. storočí sa obec ocitla v pásme neustálych bojov v pohraničí na okolí banských miest a zrejme po pustošivom nájazde Tatárov v roku 1599 podľa tureckých záznamov na niekoľko desaťročí zanikla. Stavovské povstania v 17. storočí tiež nič dobré pre obec nepriniesli. Začiatkom 18. storočia sa v obci opäť usadilo niekoľko zemianskych rodov, ktoré vlastnili osem kúrií, žilo tu aj 14 poddanských a 15 želiarskych rodín. Z najznámejších šľachtických rodov dominovali Blaskovichovci, Grasalkovichovci, Simoniovci, Majthényiovci, Gosztonyiovci, Paczolayovci, Beňovskovci a Palugyaiovci.

Klasitistiká kúria Benyovszkých z konca 18. storočia.
Stav v roku 1905. Do roku 1923 vo vlastníctve Jozefa Winklera.

       V diele Popis Maďarska vydaného štatistikom Andrásom Vályim v roku 1796 sa Demandice  charakterizujú ako Demanova, slovenská dedina v Hontianskej stolici, obyvatelia katolíci, dobrý chotár s dostatkom dreva na kúrenie i stavebné účely. Vinohrady v pomere k okolnostiam prvotriedne. V roku 1828 žilo v 124 domoch 718 obyvateľov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a vinárstvom. Fényes Elek vo svojom Maďarskom geografickom slovníku v roku 1851 uvádza obec ako Demendicze, slovenská hontianska obec so 720 katolíkmi a 20 evanjelikmi. V roku 1910 sa už Demandice spomínajú ako väčšinou maďarská obec so 724 obyvateľmi.

Osobnosti
 

     Prvým známym obyvateľom obce je Ibor (Ibur) z Demandíc. Jeho syn Štefan bol významným vojenským veliteľom Matúša Čáka. Štefanov syn Peter I sa v roku 1351 spomína ako advokát. Najznámejším rodákom z Demandíc je syn Petra I Ladislav  Demandický (Deméndi László) ostrihomský kanonik a kaločský prepošt, ktorý pôsobil ako dvorný chirurg u kráľa Žigmunda Luxemburského a pred tým aj Ľudovíta Veľkého. Riadil výchovu a vzdelávnie prvej uhorskej kráľovny Márie, dcéry Ľudovíta Veľkého. Bol  aj vykonávateľom poslednej vôle jej matky kráľovny   Alžbety Kotromaničovej. Pôsobil  ako biskup v Nitre a župan Nitrianskej stolice. Bol biskupom aj vo Veszpréme a vo Varadíne. Zomrel asi v marci 1382; podľa niektorých prameňov až v roku 1419. V roku 1447 Mikuláš Brigant z Demandíc   zastupoval hontiansku šľachtu na krajinskom sneme v Budíne.

      V krypte pod kostolom sv. Michala Archanjela je pochovaný miestny kňaz a člen bernolákovského hnutia Juraj Johannides (1771-1831). Medzi významných rodákov patrí aj univerzitný profesor a cirkevný historik Imrich Palkovič (1704-1759). Ako profesor kanonického práva pôsobil na viacerých univerzitách v Uhorsku. V Demandiciach sa narodil a tu aj zomrel Ján Paczolay, právnik Ostrihomskej kapituly, miestny statkár, dlhoročný poslanec krajinského snemu a demandický richtár. 28. februára 1865 sa v obci narodil Karol Baross, významný uhorský vinohradnícky odborník, publicista a poslanec.

      V Demandiciach mali svoje sídla alebo tu žili aj  hontiansky podžupani  Peter Teséri  (1467-1471), syn Ladislava Demandického, Jozef Blaskovich (1705-1765, 1742 druhý podžupan, 1759 prvý podžupan a barón Ladislav Majthényi ( 1798-1881, roku 1842 tekovský podžupan). V krypte kostola sv. Michala je pochovaná rodina hontianskeho podžupana Wolfganga  Gosztonyi.

Najstaršou svetskou stavbou je v Demandiciach ranobarokový kaštieľ postavený okolo roku  roku 1700 rodinou Akátsovcov, rodný dom Karola Barossa.

Zostavil:  Milan Ukrop s využitím podkladov PHDr. Henriety Lászlóovej „Demandice“, Vydavateľstvo CROCUS, Nové Zámky, 2002

Podrobnosti o demanických kostoloch:
 (kliknite na nasledujúce odkazy)

Kostol sv. Heleny v Demandiciach-Hýbeci

 

 

 

Kostol sv. Michala v Demandiciach