Veľké prádlo

Keď sme v druhej polovici päťdesiatych rokov vyspevovali zo školských spevníkov „Keď som na potôčku plátno polievala ...“ , neboli sme od reality ďaleko. Po stáročia používaná technológia prania sa v Demandiciach používala temer bezo zmeny. Iba drevené nádoby boli čiastočne nahradené plechovými vedrami, vajdlingmi a vaničkami. Pláchalo sa ešte v potoku.

Pranie v 40. rokoch minulého storočia. Dievčatko s knižkou je Evka Hósová.

     Drevené korytá zostrojené z hobľovaných dosiek, pre ktoré je v češtine zavedené pomenovanie necky, už dosluhovali a my sme ich, podnietení predstavami o námornej plavbe, experimentálne využívali na pokusné plavby potokom Búr. Ponor koryta pod váhou našich tiel a presakujúcej vody bol väčší ako hĺbka potoka, a preto z nás člnkári nikdy neboli. Rozsušené drevené korýtka boli v päťdesiatych rokoch vystriedané plechovými vaničkami a plechovými valchami na drhnutie prádla. Do zavedenia elektriky to bolo všetko.

Armádna výpomoc pri praní koberca na dvore u Antalovcov.

     Veľké pranie sa robilo spravidla v niektorý pondelok. Práčky ani prášky na pranie ešte nikto nepoznal. Ich predchodcami bolo doma navarené mydlo, teda sapún a už plechová valcha. Sapún sa vyrábal z domácich surovín, ktoré by sa už inak ani nedali využiť. Základom bola bravčová masť, ktorá sa zlievala z rajníc po niekoľkonásobnom použití pri vyprážaní. Dnes sa z toho robí benzín. Použiť sa dala aj slanina, ktorá sa do leta nezjedla a po zažltnutí v letných horúčavách už na konzumáciu nebola vhodná.
     Keď zásoby sapúnu z predošlej várky dochádzali, bolo treba zohnať ďalšiu dôležitú surovinu,  aby sa  dala v  domácom prostredí uskutočniť esterifikácia tuku, ako nás to neskôr učili na stredoškolskej chémii. Touto surovinou bola chemikália, ktorá sa doma bežne nepoužívala. Bol to lúh, teda hydroxid sodný. Ten sa používal pri čistení sklenených fliaš, do ktorých sa plnila kyslá voda na Santove. V závode na jej plnenie pracovalo aj niekoľko žien z Demandíc a prostredníctvom nich sa nejaké to kilo lúhu zaopatrilo. Po dlhom varení sa na povrchu nevábne rozvoniavajúcej kvapaliny vytvorila vrstva mydla ako výsledok reakcie masti a lúhu.

Valcha, na ktorej prala moja mama.

      Po vychladnutí na miernu teplotu sa táto hmota naliala do starého plechu na pečenie alebo drevenej bedničky. Po vyschnutí sa mydlo vyklopilo a rozkrájalo na kvádre a ďalej sa držalo na povale. Jeden, dva kusy sa používali na dennú potrebu - na umytie rúk od špiny, ktorá odolávala čistej vode. Najčastejšie sme po ňom siahli, keď sme sa babrali s kolomažou, ktorou sa mazali ojnice kolies na vozoch, z čoho sa odvodil aj jej názov. Smrad benzínu sme ešte dôvorne nepoznali, a tak nám exoticky voňala aj kolomaž. Jej odstraňovanie už tak exotické nebolo a to najmä vtedy, ak sme si kolomažou zababrali nejakú časť odevu. Najhoršia predstava o dôsledkoch vlastností kolomaže sa spájala s jej ocitnutím sa na našich bielych nedeľných pančuškových nohaviciach. Pocity pri buchnátoch na našom chrbte sa dosť približovali záťaži rebroviny valchy pod  rukami mamy, na ktorú sa pančušky dostali mimo poradovníka na veľké pranie.

Mária Štutikovú pri vešaní prádla.

     Na veľké pranie sa robili patričné prípravy. V kotle sa nahriala voda a nastrúhal sapún, to ak sa prádlo vyváralo, alebo ako hovorila mama, zabáralo. Samotné odstarňovanie špiny sa robilo ručne. Vo vaničke  sa o jej okraj oprela valcha, čo bol zvlnený plech v drevenom ráme. Prádlo namočené v mydlovej vode sa pritláčalo o valchu a žliabky pri pohybe prádla vytvárali v ňom striedavo tlak a podtlak. Práca to bola priam otrocká a vykonávali ju výhradne ženy. Ich námaha tým nekončila, lebo mydlo zreagované so špinou bolo potrebné z textílie odstrániť. Na to slúžilo pláchanie v čistej vode. Keďže v dedine nebola elektrika, voda zo studne sa musela ťahať ručne. V niektorých domoch už boli nad studňou namontované liatinové pumpy, ale bežnejšie sa voda ťahala zdĺhavo a namáhavo rumpálom. Horšie to bolo, ak domácnosť nemala svoju studňu. Niekedy sa to riešilo susedskou výpomocou alebo spoločnou studňou na hranici dvoch pozemkov. Tak to mali vyriešené naši horní susedia Gergelyovci a Štutikovci. Chlapi sa venovali svojej robote na hospodárstve, a preto aj starosť o vodu bola len na ženách. Nečudo, že sa snažili  prácu si čiastočne uľahčiť a to aj tým, že nemuseli ťahať a nosiť vodu na pláchanie. V zime a na jar im to uľahčil náš potok Búr, v ktorom bola voda v tomto období číra a my sme tak v nej mohli sledovať podvodný život. Pravda, v zime sme toho veľa nenapozorovali, ale aspoň sme zistili, prečo sa nám háčiky na ryby zasekávajú o niečo na dne.

Najrozšírenejší model práčky v demandických domácnostiach od konca 50. rokov. V domácnosti slúžila aj dve desaťročia.

     Vyprané prádlo mama,  po predbežnom vyžmýkaní v rukách, naskladala do chrbtového koša a pobrala sa s ním k potoku. Najvhodnejšie miesto na to bolo pri Bystrického slivkách, ktoré rástli poniže Vyškyho domu, ktorý bol prvým domom na severnom okraji dediny odkiaľ pritekal Búr. Na tomto mieste sa ešte v štyridsiatych rokoch máčali konope a v našej potočnej hantírke malo meno  "Pri kolíkoch". Na pláchanie mama i ostatné ženy používali drevený piest ktorým plieskali po namočenom prádle, aby z neho dostali poslednú nečistotu. Po tejto tortúre v ľadovej vode nasledoval presun domov kde prádlo rozvešali a vysušili. Nikdy nemalo takú vôňu ako keď v zime vymrzlo a my sme do izby nosili nohavice, ktoré sme sa pokúšali opierať o stenu.
     Ani ďalšia starosť oň nebola bez námahy. Na žehlenie sa používala drevená vaľkovačka, čo bol z tvrdého dreva vystrúhaný dlhý piest, ktorým sa pritláčalo na drevený valec omotaný hladenou textíliou. Jednu takúto vaľkovačku som po starej mame objavil na povale a dodnes zachoval. Modernejším spôsobom bolo žehlenie ťažkou liatinovou žehličkou naplnenou žeravými uhlíkmi. Pod žehličku sa musela vkladať mokrá handra, aby sa žehlený kus nepoškodil. Teplota sa udržiavala odkladaním žehličky na platňu šporáka.

Vaľkovačka a piesty na pranie mojej starej mamy.

     Nuž nečudo, že keď bola zavedená v druhej polovici päťdesiatych rokov elektrika, ženy si práčku presadili ako prvý elektrický spotrebič v domácnosti. Aj keď sa o automatizácii ešte nevedelo, elektrická práčka oslobodila  ženy od otročiny pri valchovaní a žmýkaní. Keď sa v domácnosti zaviedlo aj elektrické čerpadlo na vodu, bol to priam zázrak.
     Je pravdou, že pre ženy sa hneď našla ďalšia robota. Od začiatku šesťdesiatych rokov už temer pravidelne pracovali v družstve alebo na hospodárstve štátneho majetku.