Biskup z Demandíc

Pri príležitosti 700 ročného výročia prvej písomnej zmienky o cirkvi v Demandiciach sa chcem zmieniť o tých našich rodákoch, ktorí svoj život zasvätili výkonu kňazského povolania. Bolo ich niekoľko. Aj viacerí, tu pôsobiaci kňazi, pochádzajúci z iných obcí,  našli miesto svojho večného odpočinku medzi demandickými veriacimi.

 

Najznámejšou osobnosťou a zároveň aj osobou s najvyšším cirkevným postavením v dejinách Demandíc je Ladislav Deméndi, člen demandického šľachtického rodu Deméndiovcov. Bol synom Petra I. Deméndi, ktorý mal okrem neho ešte synov Mikuláša, Vavrinca a Beňadika. Ako to už bolo zvykom, pri viacerých synoch v rode, ten najmladší spravidla študoval za kňaza, aby sa ako šľachtic neskôr uchádzal o vyššie i najvyššie cirkevné hodnosti. Ich zastávanie bolo zaujímavé nielen z hľadiska postavenia a spoločenského vplyvu, ale aj možností majetkového povznesenia.

    Ladislav mal pôvodne lekárske vzdelanie a vďaka nemu sa dostal na kráľovský dvor. Na dvore kráľa Ľudovíta Veľkého, jeho dcéry, kráľovny Márie, a cisára Žigmunda Luxemburského, bol dvorný chirurg. Dostal od nich možnosť, na výnimku do nadobudnutia kňazského vzdelania, vykonávať aj cirkevné funkcie. Ladislav bol postupne  ostrihomský kanovník, kaločský prepošt, župan a biskup v Nitre, biskup vo Veszpréme a biskup v Oradeji (Veľký Varadín, Nagy Várad).

   Vo Veľkom Varadíne bol pochovaný kráľ sv. Ladislav. Veľký Varadín patrí  k najdôležitejším kultovým  miestam vďaka tomuto hrobu. Neskorší kráľ a cisár  Žigmund Luxemburský bol veľkým vyznávačom kultu sv. Ladislava. Svoju prvú manželku, kráľovnú Máriu, po jej tragickej smrti v mladom veku, tu dal pochovať v roku 1385. Vo svojej poslednej vôli vyjadril želanie, aby bol pochovaný vedľa Márie. Stalo sa tak v roku 1437. 

Prvá žena na uhorskom tróne Mária v Thúróczyho kronike

Výchovu a vzdelanie Márie, ako budúcej panovníčky po otcovi Ľudovítovi Veľkom, riadil Ladislav Deméndi  s Tótsolymosi Apród Jánosom. Ladislav  žil aj za panovania Žigmunda, ktorý mal k nemu dôveru a rodine  potvrdil  majetkové práva.  Ladislav Deméndi zomrel ako biskup vo Veľkom Varadíne. V blízkosti kráľovských hrobov sa dávali pochovávať aj významní cirkevní hodnostári. Nepochybne Ladislav, ako tunajší biskup, medzi nich patril. Navyše, po boku troch, tu pochovaných, panovníkov strávil v ich službách celý svoj život. 

     Miesto ich hrobov je ešte skryté pod asfaltovým povrchom nádvoria vojenskej pevnosti. V roku 1755 na týchto miestach boli pri stavebných prácach vykopané niektoré predmety, uložené v predpokladaných kráľovských hroboch. Medzi nimi aj zlatá koruna, ktorá mohla patriť Márii, alebo cisárovi Žigmundovi. V súčasnosti sa realizuje s podporou prostriedkov Európskej únie rozsiahla obnova celého areálu. V jej závere by mal byť vykonaný archeologický prieskum nádvoria, skrývajúceho kráľovské hroby a hroby cirkevných hodnostárov.

     Odhalia aj hrob jedného z našich najslávnejších rodákov?

Veľký Varadín

Miesto, kde sú uložené pozostatky viacerých uhorských panovníkov a cirkevných hodnostárov. Tu bolo na večný odpočinok uložené aj telo biskupa Ladislava z Demandíc

Kto postavil demandický kostol?

V letopočtoch nie je veľa významných  rokov so sedemnástkou na konci. Okrem toho, v ktorom bola Veľká októbrová socialistická revolúcia, si už na iný nespomínam. Avšak v našich malých obecných dejinách sa takýto rok nachádza. Je to rok 1317. Na jeho význam som sa už snažil upozorniť. Je to rok prvej písomnej zmienky o cirkvi v Demandiciach. Nie je to novinka, keď pripomeniem to, čo sa uvádza v obsahu listiny, vyhotovenej v kláštore premonštrátov v Šahách. V roku 1317 si príslušníci rodu Demandických (Deméndi) vymenili pozemky pri potokoch Harš a Búr. Na ľavom brehu Haršu chcel jeden z aktérov výmeny postaviť kostol.

Mapa z prvého vojenského zamerania, na ktorej je zakreslená poloha kostola v Demaniciach, ako aj potok Harš, Búr a Kamanná

V tom čase už existoval kostol na Hýbeci. Podľa tradície, postavený ako desiatkový kostol za kráľa Štefana I., ktorý bol prvým kresťanským uhorským kráľom. Vo vtedajšej dedine, nesúcej meno Demien, už niekoľko desaťročí sídlili potomkovia bývalého obyvateľa Ostrihomu, Štefana. Boli to Harbord a Štefan, synovia Ibora, teda Štefanovi vnuci. V listine z roku 1291 sa uvádzajú ako šľachtici z Demienu. Existujú dve  hodnoverné listiny, v ktorých sa bližšie uvádza ich titul „ispán“. Toto slovo má slovanský pôvod  a je odvodené zo slova pán - spán - župan.  Do maďarčiny sa prenieslo ako išpán. Dá sa stotožniť s titulom gróf.  Demandickovci boli teda predstaviteľmi vyššej šľachty. Ďalším dôkazom ich príslušnosti k nej je skutočnosť, že Ibor si vzal za manželku dcéru grófa Gregora zo Žemberoviec. Ten by sotva dal svoju dcéru Vialach postavením nerovnej osobe. Iborov syn Štefan máva uvádzaný aj titul „magister, majster“. Vo vyššie uvedenej zmluve o výmene pozemkov je jednou zo zmluvných strán. Svojmu synovcovi Andrejovi, za pozemok ležiaci na brehu potoka Harš, dáva ako náhradu dvojnásobnú rozlohu pozemku pri riečke Búr. Štefan v zmluve uvádza, že na získanom pozemku hodlá vystavať kostol.

Kto bol magister Štefan z Demandíc? Osoba magistra, alebo majstra Štefana ma zaujala aj preto, že som z hodnovernej dokumentácie (neskôr vedeného súdneho sporu o majetky Deméndiovcov, vymretých po meči a matričnej postupnosti našej rodiny) zistil, že po praslici je to môj predok v dvadsiatom stupni. Patril medzi prvú generáciu rodu, ktorý po získaní majetkov v Honte, presídlil z Ostrihomu do našej obce, a podľa nej si zvolil prídomok  de Demién, teda z Demandíc. 

    Magister Štefan mal viacero dôvodov na to, aby takýto bohumilý skutok vykonal. Jeho titul magister naznačuje, že to bol človek, ktorý zaujímal dôležitejšiu funkciu na kráľovskom dvore. Z historických záznamov o ňom vyplýva, že išlo najskôr o vojenskú funkciu. Žil v období, kedy v Uhorsku vymrel po niekoľko storočí vládnuci rod Arpádovcov. Po Arpádovcoch nastalo v krajine mocenské vákuum. O moc bojovalo  niekoľko veľmožov a medzi nimi, na našom území, Matúš Čák Trenčiansky. Jedným z jeho stúpencov a vojenských veliteľov, pôsobiacich v povodí Ipľa, bol práve magister Štefan. Je na to dostatok dôkazov, popisujúcich jeho účasť v bojoch magnátov,  svetských aj cirkevných, v niečom, čo by sa dnes nazývalo občianska vojna. 

    Keďže sa do mocenského zápasu o trón zapojili aj cirkevní hodnostári, ich majetky a sídla boli vnímané ako nepriateľské a napádané. Matúš Čák so svojim vojskom okrem iného napadol aj Nitriansky hrad, na ktorom sídlil biskup. Počas jeho dobývania bol cirkevný archív zničený požiarom, vrátane  písomných pamiatok, tu uschovávaných ešte z čias Veľkej Moravy. Tento a iné skutky Matúša viedli cirkev k tomu, že ho exkomunikovala, a to až tri razy. Je pravdepodobné, že družina magistra Štefana sa na ťažení proti biskupovi tiež podieľala.

     Ďalší príklad aktivít Štefana, ako stúpenca Matúša Čáka, máme z jeho činov v neďalekom okolí.  Okrem toho, že získal hrad Vyškovce, napadol aj dedinu Beršen (Börzsöny, teraz Nagybörzsöny, Deutschpilsen) na východnom brehu Ipľa, južne od Demandíc. Patrila do cirkevných majetkov a okrem nich sa Štefan zmocnil aj tunajšej bane na striebro, lebo vtedy v tomto sopečnom pohorí prebiehala ťažba kovov. Biskup Tomáš si ťažkal, že mu bola spôsobená škoda za dvesto mariek striebra, čo je ekvivalent približne tristotridsať kilogramov a zažaloval ho u veszprémskej kapituly.

Rekonštrukčný nákres podoby hradu Bujak

Pred rokom 1312 ešte horšie pochodila dedina Leľa. Magister Štefan sa jej zmocnil a tak ju spustošil, že ostala bez obyvateľov. Tiež patrila do biskupských majetkov. O významnom postavení Štefana vo vojsku Matúša Čáka svedčí skutočnosť, že okolo roku 1317 (1313) na jeho priamy rozkaz viedol útok proti hradu Bujak. Bol to ešte zánovný hrad, vybudovaný po mongolskom vpáde a Štefanovmu útoku odolával. Karol Róbert zorganizoval vyslobodzovaciu akciu. Dénešov syn majster Pavol, kapitán hradov Buda a Szeged, Štefana pri obliehaní prekvapil a jeho vojsko rozohnal. Sám Štefan bol zajatý, ale sa mu podarilo ujsť. Po bitke pri Rozhanovciach Matúš Čák stratil významných spojencov, Abbovcov. Jeho moc sa po odtlačení od stredoslovenských banských miest už nemohla opierať o bohaté finančné zdroje, ale svoje panstvo na Považí si udržal až do smrti. 

     Horšie to bolo s jeho spojencami, ktorých panstvá, medzi nimi aj demandické, sa ocitli vo sfére vplyvu panovníka. Demandickovcom sa z toho, že bojovali na strane  Čáka, napokon nejako podarilo vykrútiť. Kráľovská moc ešte nebola stabilizovaná a zahnanie protivníkov do zúfalej situácie by bolo nebezpečné. Demandickovci dostali od panovníka milosť, ale museli obetovať časť svojich majetkov, napríklad Vyškovce. Táto lokalita bola osídlená už od dávna, čo dosvedčujú bohaté nálezy črepov. Miesto bývalého rímskeho tábora na ľavom brehu Ipľa sa v trinástom storočí (v roku 1296) uvádza ako súčasť panstva Jána Ujlakyho, čo bola jedna z vetví  rodu Čákovcov. Na prelome 13. a 14. storočia tu Ján postavil hrad, ktorý sa prvýkrát spomína v roku 1312. V roku 1315 ho prepustil Matúšovi Čákovi, ktorý ho daroval Štefanovi. Kráľ Karol Róbert ešte v tomto roku začal vojenské ťaženie proti Matúšovi Čákovi. V rámci neho obliehal aj hrad Vyškovce stojaci na pahorku Mahir, ktorý odolal, avšak neskôr sa už nespomína. Je pravdepodobné, že vo vojnách proti Matúšovi Čákovi bol nakoniec zničený, lebo panovníkovi sa podarilo dobyť späť banské mestá, na ceste ku ktorým hrad stál.  Bol dôležitým strážnym bodom na stredovekej ceste, ktorá viedla z Budína a z Ostrihomu po západnom úbočí Novohradských hôr. Stál na križovatke cesty, vedúcej údolím potoka Búr cez Demandice do Bátoviec a Banskej Štiavnice, a cesty na severovýchod do Šiah. 

    Dŕžava Demandickovcov bola dosť silná na to, aby im umožnila naďalej prežívať ako silný zemepanský rod. Už vnuk magistra Štefana, Ladislav, sa dostal na kráľovský dvor a tu získal postavenie biskupa a dvorného chirurga. Sto rokov po búrlivých rokoch, sprevádzajúcich príchod nového panovníckeho rodu, cisár Žigmund v roku 1419 potvrdil (dvoch vnukov Štefana a pravnuka) Ladislava Téseri, Jána (Brigant) - Vavrincovho syna a Petra II. Deméndi vo vlastníctve majetkov nielen v Demandiciach ale aj v Dvorníkoch, Drážovciach, Hýbeci, Godrogu, Hontianskych Tesároch, Klastave, Merovciach a Súdovciach. Majetok mali aj v Pravoticiach. Iborovi predkovia už pred rokom 1241 vlastnili obec Lišov.

     Syn Beňadika, Ladislav, ktorý užíval majetky v Tesároch, začal používať prídomok  de Theser. Z tejto vetvy pochádza aj môj rod. V Demandiciach sa rod rozčlenil na dve vetvy. Jedna z nich sa označovala ako Deméndi a druhá Brigant. V preklade to znamená aj zbojník. Nuž zápas o majetky  bol taký.

    Existencia kostola v Demandiciach sa po roku 1317 ešte niekoľko desaťročí nedá preukázať. Až v roku 1387 sa tak stáva. Či je to kostol, ktorý mienil postaviť gróf Štefan, alebo je to dielo až jeho syna Petra, nie je isté. Podľa niektorých domnienok kostol z roku 1387 bol postavený na mieste staršieho kostola, ale to je len hypotéza, ktorá nie je podložená cirkevnou dokumentáciou. Avšak nebol by to jediný kostol, ktorý v nej nebol a pritom existoval. Nakoniec, kostoly sa stavali aj desiatky rokov. Ten z roku 1387 tak rozsiahly nebol. Nesie však v sebe predpoklady toho, že na jeho stavbe vtedy participoval biskup Ladislav z Demandíc. Paradoxom je, že na južnom múre je okno, aké možno vidieť na trenčianskom hrade. To okrem reminiscencie na Matúša Čáka, pomáha najmä v datovaní stavby kostola, ktorý bol v roku 2017 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Vývojová analýza stavby kostola sv. Michala v Demandiciach, podľa nákresu Martina Bónu s využitím podkladu P. Jakaba. Ružovou farbou označená časť dáva predstavu o veľkosti kostola v 14. storočí

V týchto miestach bolo jadro hradu Vyškovce

Takýto výhľad  na Štiavnické pohorie sa mi naskytol z pahorku Mahír pri Vyškovciach. Stál  na ňom hrad magistra Štefana z Demandíc

Pri ceste do Zvolena sa pred Hontianskymi Tesármi nachádza osada Patkoš. Nesie meno jedného z majiteľov, ktorí odkúpili sídlo niekdajších Demandickovcov. Jediné presne identifikovateľné sídlo tohto rodu je už len ruinou.

Ruiny hradu Bujak, ktoré odolali obliehaniu magistra Štefana z Demandíc, ale nie útoku času

Budúca nedeľa

V prvej polovici 60. rokov v obci vrcholila demografická krivka. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1961 mali  Demandice 1323 obyvateľov. V školskom roku 1962/1963  nás do školy chodilo 315 žiakov, pravda aj s cezpoľnými na druhom stupni. Od polovice dekády si vyššia úroveň vzdelania a rozsiahla výstavba bytov v mestách začali vyberať daň. Nastal presun mladých ľudí do miest, kde mali prácu a vo všeobecnosti pohodlnejšie podmienky života. Po maturite v roku 1967 som sa medzi nich zaradil aj ja, najprv počas štúdií v Bratislave a potom tuctom pracovných rokov v Prahe. Podobne to bolo s desiatkami mojich rovesníkov. Nie je veľa takých, čo si kontakt s rodnou obcou udržali. V súčasnosti dedina už nemá ani tisícku stálych obyvateľov.

Naša šuštiaková generácia, v pozadí Bujdoška

Šesťdesiate roky sa zvyknú označovať aj ako „zlaté šesťdesiate“ a veru aj v Demandiciach to vo viacerých ohľadoch bol zlatý vek. Kino premietalo tri razy do týždňa, miestne organizácie Osvetovej besedy,  Csemadoku a školská mládež predviedli aj pol tucta divadelných hier. Úroveň mal futbalový klub, dve hudobné skupiny a náš školský hudobno-spevácky súbor. Aj hasiči, vtedy už požiarnici, prispeli k náplni spoločenského života počas nedeľných dní.

(kliknite na obrázok pre spustenie videa)

     Okolo roku 1965  nás čoraz viac obklopovali dovtedy neznáme umelé hmoty. V móde vládol šuštiakový ošiaľ. Každý musel mať šuštiak. To bol nástupca niekdajších baloňákov, teda ľahkých plášťov do prechodného obdobia na jar a v jeseni. Vlastne to bol pršiplášť. V nich sme chodili nielen do školy, ale hlavne na nedeľné špacírky. Na farbe nezáležalo, aj tak boli len modré a hnedé, taký som mal aj ja. V rámci RVHP bol dederón na ne vyrábaný v NDR, za čo si jej obyvatelia vyslúžili posmešnú prezývku dederóni. Dederónové boli aj naše nedeľné košele, viazanky a aj topánky, predávané v Obuve  po Baťovi, sa zmenili z kože  na akýsi barex. Lámalo sa to jedna radosť a opraviť sa nedalo. Preto zanikla aj dielnička na opravu topánok s posledným šustrom v dedine, Jóži báčim Huszárom. 

Takto som na Bujdoške odfotil svojich kamarátov počas nedeľných prechádzok

V tomto čase moja generácia prechádzala z puberty do mládeneckých rokov. Prechádzky po dedine ešte nezanikli. Pravda, vodenie per pazuch už bolo staromódne. Veď v ruke bolo treba držať a vytŕčať tranzistorové rádio. Pamätám sa, že dievčatá prepadli móde bielych nohavíc. Aj tie ich chceli mať všetky naraz. Socialistickí plánovači sa mohli zblázniť. Odevný priemysel mal vyťažené kapacity, čo bola výhovorka na to, ak nejaký tovar bol nedostatkovým. Krajčír Laci báči Kürthy sa tiež musel obracať, lebo aspoň bielych plachiet do postelí bolo v predajni Vesna dostatok, a ak aj nie, nejaká z dievockej výbavy sa mohla oželieť. Veď načo by dievke bola výbava, ak by si v dedine bez bielych nohavíc nenašla chlapa, s ktorým by na tej plachte spávala. 

    My sme zažili zrod tínedžerizmu v našich podmienkach a tiež oneskorený príchod trampizmu, lebo sme chodili aj stanovať. Šaleli sme z hudby The Beatles a ich filmov, spolu s vtedy zánovnými Winnetou-kami. Všetko to bolo krásne a vzrušujúce a to nás ešte len čakala dospelosť vo veľkom svete mimo rodiny a rodnej dediny.

Na mojej fotografii dievčatá na prechádzke pred školou v roku 1967

Dievčatá na demandickej návsi na konci 60. rokov

Helenka Huszárová-Hrušková, na kultivovanejšej forme prechádzky, s knihou

Moje spolužiačky módne vystrojené

Nedeľný relax ženáčov v Maďarovských kúpeľoch

Nedeľná pohoda u Rehorovcov

Susedské stretnutie seniorov na našej ulici. 

Budovateľské nedele

Ani druhá polovica minulého storočia nezačala dobre. Po Víťaznom februári sa naplno začali do života zavádzať zákonitosti nového spoločenského poriadku. Hovorilo sa tomu budovanie základov socializmu. Premenené na drobné, na dedine to znamenalo začiatok kolektivizácie. Sedliaci, po generácie pripútaní k pôde, si nevedeli predstaviť, že ju opustia, alebo sa o ňu musia deliť s ostatnými členmi družstva, ktorí neraz ani žiadnu pôdu nemali. V Demandiciach sa založili dve družstvá. Jedno v dedine a druhé na osadách. 

V roku 1950 sa obnovujú  práva maďarskej a nemeckej národnostnej menšiny a v dedine vzniká dosť masová miestna organizácia Csemadoku. V polovici dekády sa do Demandíc zavádza elektrický prúd. Industrializácia vytvorila nepreberné množstvo pracovných príležitostí, ktoré z obce odlákali mnoho pracovných síl. K týmto zmenám je potrebné pridať aj zlepšenie prístupu k vyššiemu vzdelaniu. Ak predtým, len zriedka niekto z majetnejších rodín študoval aj po povinnej školskej dochádzke, v päťdesiatych rokoch už na stredné školy dochádzalo niekoľko desiatok študentov. K nim ešte treba prirátať učňovské školy. Ak niekto po skončení osemročky ostal doma, musel sa nejako zapojiť do pracovného procesu a to prakticky znamenalo chodiť robiť do družstva.

Túto fotografiu mi venoval Jozef Výbošťok s komentárom, že na nej je povojnová slovenská mládež z dediny

Nové podmienky života zmenili aj tvár nedelí. Stále to bol jediný deň pracovného pokoja, ale napĺňal sa odlišne. V nedeľu, študenti a robotníci chodiaci na týždňovky po celej republike,  opúšťali dedinu. Kvôli ich preprave sa rozšírilo autobusové spojenie, ale aj tak v nedeľu večer, spoj do Levíc k rýchlikom bol posilnený na dva autobusy. A veru, neraz som pozoroval na zastávke pri našom dome, ako sa na autobus štverali cestujúci po rebríku na jeho strechu, do ohrádky určenej na uloženie batožiny. 

     Koncom desaťročia sa v nebývalej miere rozbehla výstavba rodinných domov. Peňazí veľa nebolo a preto sa domy stavali do značnej miery svojpomocou. Rodiny a priatelia si navzájom pomáhali pri väčších prácach,  ako bolo ťahanie múrov a omietanie. To sa robilo hlavne po nedeliach, kedy sa nemuselo ísť do zamestnania. Preto nedele na svojom duchovnom obsahu značne utrpeli. V súčasnosti stavebné brigády nahradili nákupy v obchodných centrách.

Prevádzku začalo kino a v novom kultúrnom dome boli vytvorené podmienky na nácvik a predvádzanie divadelných hier. A čo bolo veľmi pohodlné, aj dedinské zábavy a svadby sa mohli konať pod strechou. V tomto období som vyrastal a na detstvo sa už pamätám.

     Mnoho z toho, čo som opísal v príspevkoch na tomto blogu, sa týkalo aj nedelí v polovici minulého storočia. Netreba to opakovať.  Pozrite si to na fotografiách, ktorých počet  v päťdesiatych rokoch začal rapídne stúpať.

Pred odchodom na nedeľnú omšu

Svätá omša odbavovaná na svahu, južne od kostola sv. Michala. Na harmóniu hrá Ján Régi, vpravo manželia Kováčikovci

A túto fotografiu mám od susedy Veronky Füssy. Spoločné maľovanie veľkonočných vajíčok maďarskými dievčatami pod heslom:

 „Radostná práca, radostný život“

A tu dievky z našej ulice

Demandickí frajeri

Takto sa Demandičania brodili, po inak prašnej ceste, až do začiatku 60. rokov

Moja obľúbená fotografia rodiny Huszárovej

Hasičské preteky na starom ihrisku, na zábere z archívu Jána Bisztriczkého

V nedeľnom oblečení na novom ihrisku. V strede stojí obľúbená učiteľka maďarskej školy Piroška Prandorffy

Na fotografiách Františka Hósa mladšieho, demandická mládež pri stavbe kultúrneho domu

Smutné nedele

Deviateho novembra 1938 prišlo do Demandíc kráľovstvo, nie nebeské, iba maďarské. Malo podobu jedného žandárskeho družstva, ktoré sa oddelilo od roty, pochodujúcej na západ k Hronu. Na sever, do Maďaroviec, sa nemohlo dostať, lebo mu v tom bránila hranica práve rozšíreného Maďarského kráľovstva, prebiehajúca potokom v Studenej doline. Maďarovčania sa museli pol roka snažiť, aby si spolu s Demandičanmi mohli v kostole povinne zaspievať maďarskú štátnu hymnu. To bola jedna z prvých vecí, na ktorú si obyvateľstvo, privyknuté na demokratické tradície prvej republiky, muselo zvyknúť. Najmä pre Slovákov, ktorí sa po maďarsky nenaučili ani za dve desaťročia, to bol problém. Kakaštolaši, ako sa ľudovo hovorilo žandárom podľa ich kohútích pier na prilbách, sa  nezašívali ani v nedeľu. Počas omše stávali v predsieni kostola, kedysi vyhradenej pre chudobu, a bedlivým zrakom i sluchom skúmali, kto spieva, alebo len ústa otvára. Často si potom nejakého nešťastníka,  neznalého „Isten, áldd meg a magyart“ predviedli na svoju stanicu do Bergerovho kaštieľa. Ako taký dohovor vyzeral, si môžete domyslieť. Podľa spomienok pamätníkov nemal verbálnu formu. 

„Za Maďarov“ bola rozšírená móda nosenia „bočkajovských čiapok“. Vidno ich na hlavách od škôlkárov až po  dospelých chlapov 

V najbližšiu nedeľu, po zmene štátu a režimu, sa konala ľudová veselica, po ktorej miestni výrastkovia povybíjali skalami okná na domoch Slovákov. Na domy Nemcov si netrúfli. Pre objektívnosť treba povedať, že za to ani u Maďarov pochvalu nedostali. Po tomto úvode nastali bežné dni a horšie časy. Obchody sa vyprázdnili a po lacnom a kvalitnom textile sa len tak zaprášilo, lebo ho noví obyvatelia z materskej krajiny, prezývaní „aňáši“, rýchlo vykúpili. To boli predstavitelia kráľovstva. Tak ako po roku 1918, keď na Slovensku nebolo dosť vhodných ľudí na zabezpečenie výkonu štátnych funkcií, obsadzovali sa miesta v štátnej správe Čechmi, robilo sa to aj po nich. To by nebol  problém, ak by to bolo len v nevyhnutnej miere. Skandovanie „Mindent vissza! - Lesz, lesz, lesz!“ čoskoro nahradila šuškanda „Minden drága! Vissza Prága!“. 

Čakanie s vojakom na otvorenie miestnej krčmy 

Nuž, ale to pomery nezmenilo. Najhoršie bolo, že maďarský režim, posmelený úspechom vo Viedenskej arbitráži, dostal chuť na ďalšie územné zisky. Zaplietol sa do vojenských riešení územných požiadaviek. Pár dní po definitívnom rozpade Československa, v marci 1939, napadol Slovensko a zmocnil sa časti jeho územia na východe. Tam nakoniec vojensky obsadil aj bývalú Podkarpatskú Rus. Nasledovali územné zisky od Rumunska a nakoniec štvrť roka potom, čo podpísali s Juhosláviou mierovú zmluvu na večné časy, aj tú po boku Nemecka napadli. To všetko sa stihlo pred začiatkom druhej svetovej vojny. Píšem o tom preto, že to bol dôvod zlých časov, ktoré nastali pre našich otcov a dedov. Prví sa pre vojnu ako branci narodili a druhí si ju mali zopakovať. 

     Vojnové roky si v Demandiciach vyžiadali životy takmer päťdesiatich obyvateľov, lebo do tohto čísla treba zarátať aj obete holokaustu. Skoro toľko vojakov bojujúcich armád tu padlo aj počas prechodu frontu a v následných troch mesiacoch vo frontovom pásme. Štát vojaka povolal na službu vlasti, ale to, že mu bez stopy zmizol, alebo ho zabili, už sám ani len neoznamoval. Evidencie padlých a zmiznutých vojakov spracúval Maďarský červený kríž. Nakoniec to bol miestny pán farár, ktorý musel tragickú správu oznámiť rodine. Chodenie do kostola v nedeľu malo trpkú príchuť modlitieb za padlých vojakov.

Na vojnovej vychádzke. „Bocskayi sapka“ to potvrdzuje. Vpravo dole s buzolou, Ondrej Ukrop, môj otec

Veľa fotografií dokumentujúcich túto dobu neostalo. Buď si ich robili aňáši, a tí ušli z dediny aj s miestnou kronikou už v decembri 1944, alebo ich obyvatelia v neistých povojnových rokoch zničili, prípadne sa im roztratili pri vysídľovaní do Čiech, alebo do Maďarska. Pre zmenu ani tu sa nebralo do úvahy, kto čo zavinil. Predstavitelia maďarskej menšiny sa k rozbitiu republiky prihlásili v mene celej menšiny. Tá neprotestovala, a preto po vojne niesla trpké následky kolektívne. 

     Aj naša rodina si týmto všetkým prešla. Otcov brat padol na východnom fronte, jeden bratranec do zajatia vo Francúzku a druhý sa vrátil ako tankista československej armády vytvorenej vo Veľkej Británii. Otec strávil v maďarskej  armáde štyri vojnové roky. Jedného z jeho bratrancov tunajší žandári dobili na smrť pre podozrenie z členstva v miestnej odbojovej skupine. Nakoniec tetka s manželom z maminej strany v rámci výmeny obyvateľstva odišli do Maďarska. Nič z toho nie je dôvod na radosť. Toto sa udialo v dekáde od roku 1938 do roku 1948.

     Vážme si sedem desaťročí spoločného mierového súžitia v obci. Snáď nás neomrzí.

Anton Svetík pózuje na ulici v období Maďarského kráľovstva. Zástava na dome Brigantovcov, je dôkazom

Zraz miestnych členov „Levente“, brannej organizácie v Maďarskom kráľovstve. Cvičili na Bujdoške, kde mali aj základňu v podobe akejsi šopy po československých vojakoch, ktorí sem pred nimi tiež radi chodili

Ktovie dokedy chodili na Osadách do kostolíka na Hýbeci s harmonikou. Čiapka bočkajovka nemohla chýbať

To už je povojnová prechádzka po ulici. Vpravo i vľavo už neexistujúce domy Kováčikovcov a Gergelyovcov. Reklamu na stene si pamätám. Bola oproti našim oknám

Fotografovanie v maku 

Čakali sme na nedeľu

„Hoc som ja azda, malý len gazda, veselo si gazdujem. Prácu na poli, na svojej roli, spevom si ja skracujem. A potom čakám len na nedeľu, tú s dievčatami pretancujem vždy celú.“ Takto vyspevoval František Krištof Veselý v jednom zo svojich šlágrov. Veru tak, ako on aj my, sme sa tešili na nedeľu. Veď, až takmer do našej dospelosti, to bol jediný deň pracovného pokoja. Ten sa týkal aj učiteľov, a preto sme na tom profitovali aj my, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, školopovinné deti. 

Demandickí mládenci  s nedeľnou cigaretkou, v polovici 20. rokov minulého storočia.

Nedeľa v našom jazyku lingvisticky pochádza zo slov „ne“ a „delati“. Hoci v tradičnom židovskom a kresťanskom kalendári sa považovala za prvý deň týždňa. My, u nás, v strede Európy, sme si museli najprv šesť dní odrobiť, aby sme jeden nerobili. O to sa nám postaral rímsky cisár Konštantín, ktorému ďakujeme za to, že už 1696 rokov v nedeľu robiť nemusíme. Ba, boli časy, že to ľudia ani nesmeli. Bolo to preto, aby nedeľu venovali návšteve kostola a cirkev mohla na nich pôsobiť šírením evanjelia. V tento deň bol podľa Nového zákona dňom Kristovho vzkriesenia. Preto sa označoval aj ako „Pánov deň“. V starom zákone sa považuje za deň, kedy Pán oddychoval po stvorení sveta.

     Ľudia si toto všetko spojili a nedeľa dostala obojakú náplň. V Demandiciach sa to prejavovalo v tom, že dopoludnie bolo venované cirkevnej náplni, návšteve kostola. Do tej doby sa muži postarali o dobytok a osobnú hygienu, kým ženy museli nachystať obed, ktorý čakal na rodinu po príchode z kostola. Ján Bisztriczki, miestny obyvateľ, vo svojej knihe spomienok „Demandický osud“ o kostolných zvykoch v starých Demandiciach uvádza nasledovné: „ V Demandiciach bolo zvykom, že sa sedliaci oddeľovali od bírešov a nádenníkov. Najprednejšie miesta patrili urodzenému panstvu. Ich päťmiestna lavica bola umiestnená po strane pri oltári. V laviciach na pravej strane sedeli samostatní sedliaci. Tí si vyhradzovali počas procesií nosenie cirkevných zástav, ako aj hasičskej zástavy, lebo hasičský zbor bol vytvorený pri cirkvi. Na ľavej strane lavíc, v prvej, sedel kostolný otec. Bíreši, čeľaď a nádenníci sedeli za ním. Ozaj najchudobnejší mohli stáť v miestnosti pre chudobu, to je priestor pod vežou. Tam mohli v noci prespať aj pocestní žobráci, aby mali kde v dedine hlavu zložiť.“

Nedeľa pod Bujdoškou, dievky per pazuch a mládenci pri fotení

Popoludní si ľudia mohli oddýchnuť od celotýždennej roboty. Náplň nedele bola rôzna. V medzivojnovom období sa kedy-tedy v dedine aj fotografovalo. Vďaka tomu sa nám zachovali snímky, ktoré dokladujú atmosféru nedeľných popoludní. Potom, čo dievčatá poumývali riad po nedeľnom obede, na ktorom bolo obyčajne raz do týždňa  mäso,  mohli sa vyparádiť, tak ako aj mládenci, na popoludňajšie špacírovanie po dedine. Ulice sa stali prehliadkou dievok na vydaj a potuliek mládencov, ktorí po nich poškuľovali. Dievčatá ako aj mládenci sa kamarátili v skupinkách a v nich  nedeľu prechodili hore, dole po uliciach. V Demandiciach sa na to používali tri hlavné ulice. Od Jančovho kaštieľa, teda z niekdajších Dolných Demandíc, ku križovatke pri kostolnej záhrade, druhá smerom na Maďarovce. Tá sa využívala aj pri presune do Maďarovských kúpeľov v letnej sezóne. Pred hostincom Kevického hrávala muzika, rovnako ako v kúpeľnom altáne. Čajové večierky bývali v hoteli, zvanom len ako Száloda. Stál na mieste terajšieho obilného skladu. To ale pre dedinskú mládež nebolo. Chodilo sa tam len na pozvanie majiteľov, adresované  zámožnejším osobám z okolia.

Tretia trasa, veľmi obľúbená, smerovala od Eislerovej krčmy na Bujdošku. Na jej konci sa  schádzalo do kameňolomu a na čistinku za ním. Na nej bývali majálesy. Ich doznievanie sme ešte v polovici päťdesiatych rokov zažili aj my, bujdoškárskí výrastkovia. V dedine sa inokedy tancovalo pod prístreškom pred Eislerovou krčmou, ktorý bežne slúžil na vyväzovanie dobytka, vedeného pocestnými na predaj, na niektorom z trhov v okolí. Na tanec dievky chodili v sprievode starostlivých materí a tie dbali nielen o ich mravopočestnosť, ale aj o budúcnosť. Dievča mohlo tancovať len s tým záujemcom, ktorého jej mama považovala za vhodného kandidáta na prípadné manželstvo a dala súhlas na tanec. Ako sa im inak darilo popáriť neviem, okrem jedného, veľmi chúlostivého príbehu, o ktorom verejne hovoriť nemôžem. Vstupné na muziku nejaké bolo, ale to bola konzumácia v krčme. Mládenci vreckové zväčša nemali, a preto si vypomáhali pár vajíčkami, o ktoré znížili znášku počas týždňa, lebo gazdiná každú sliepku neustrážila. Ak sliepky neniesli, dalo sa v komore odsypať obilie z hambála. Obe komodity krčmár akceptoval pri výmene za pálenku, alebo pohárik vína.

Hudobné popoludnie u Prandorffyovcov

Kto mal gramofón, mohol sa tešiť z hudobnej produkcie aj doma. Samozrejme, že sa to konalo za voľného prístupu zvedavcov, ktorí chceli počuť šlágre z platní. Atmosféru takéhoto odpoludnia na dvore rodiny Prandorffy dokumentuje veľmi pekná fotografia. Aj naši susedia, Keliarovci, bývajúci povyše v niekdajšom Beňovského kaštieli, mali takýto gramofón. Ešte aj ja, desať rokov po vojne, som ho mohol kurbľovať, teda naťahovať mu pružinu, aby potom vydával z posledných síl svoje starecké tóny. Najviac nás bavilo, že po nakurbľovaní sa na ňom v divokom kolísaní sama točila čierna platňa.

Prví futbalisti na Jarmočnisku v polovici 30. rokov minulého storočia

Nedeľa sa v lete nezaobišla bez futbalových zápasov, ktoré sa za prvej republiky najskôr hrali na lúke, oproti maštaliam veľkostatkárky Szabadhegyovej. Neskôr na tento účel slúžilo Jarmočnisko, lebo Demandice v tom čase mali právo usporadúvať niekoľko krát do roka trh. Futbal sa hral len do nešťastnej udalosti, keď bol pri ňom smrteľne zranený jeden miestny hráč. To potom matky chlapcom aj v lete dávali na seba len dlhé gate, aby v nich nemohli na Jarmočnisku naháňať handrovú guľu, sťaby futbalovú loptu. 

     V podvečer, keď už v šere zanikali siluety vyfintených dievok, mládenci pochytaní okolo pliec chodili po dedine a vyspevovali pesničky. Pravdaže, si vyberali postate, pred obydlím dievčat, ktoré ich zaujímali. Aj to postupne stíchlo, lebo na druhý deň ich čakala celotýždňová lopota na poli, pri dome, alebo aj v službe u cudzích.

Nedeľná pohoda pri káve na dvore kaštieľa Majthényiovcov

Sprava Katarína Szabadhegyi, rodená Paczolay, jej sesternica Helena Baloghy, Irena Schwartz rod. Paczolay, jej dcéra Mária Róhnová, Karol Novotný – Mlinarčík. Vpredu zľava Karolova manželka Helena Róhnová a jej sestra Mária.

Zdroj fotografií: Demandické rodinné albumy

Tajomstvo malého cintorína

„Kde je umlčané slovo, tam mlčanie hovorí.
Kde je mĺkvo, tam hovorí cintorín.“

Je to už dávno, čo sa v malej dedinke Rakovec ozýval zvon oznamujúci koniec životov ľudí, ktorí tu žili na majetkoch rodiny Rákóczy. To sa týkalo aj ich samotných. Dnes keď si sadám ku klávesnici počítača uplynulo 166 rokov, čo tu naposledy vydýchol tabulárny sudca vo viacerých stoliciach, Juraj Rákóczy. Po niekoľkých dňoch nasledoval na večný odpočinok manželku Kláru, zemianku tiež z rodu Rákóczy. Na druhý svet odišli iba niekoľko týždňov potom, čo sa dozvedeli o odsúdení svojho syna Jána na smrť za účasť v revolúcii v rokoch 1848/1849. O štvrťstoročie k nim uložili aj Jána. Prežil búrlivý život, ktorý som opísal v príspevku „Tajomník revolúcie“. Medzi tajomstvami opradený život Jána Rákóczyho, tajomníka Ľudovíta Košútha, patrí aj miesto jeho večného odpočinku. Pokúsil som sa toto tajomstvo odhaliť.

Evanjelicý cintorín v Rakovci. V kovovej ohrade sa nachádza hrob rodiny Šántovcov, ktorý je  na mieste hrobov rodiny Rákóczy

Na severnom okraji Hontianskych Nemiec sa nachádza, krátkou stavebnou prielukou oddelená, časť Rakovec. V 14. storočí to bolo územie nazývané „peres terram Deutsch“, tj. na okraji Nemiec pri ceste vedúcej do Štiavnice. Kráľ Karol Róbert ju v roku 1324 daroval ako odmenu za hrdinské činy v bitke pri Macsó comesovi  Andreas de Láncz. Andrej bol spoločným predkom rodu Rákoczi, ktorý sa neskôr rozštiepil na dve vetvy. Na kniežaciu v Sedmohradsku a na zemiansku, ktorej odvekým domovom bola malá obec Rakovec. Táto vetva sa navonok odlišovala od kniežacej dôsledným písaním mena v podobe „Rákóczy. Po sedem storočí boli Rákóczyovci v Rakovci výlučnými vlastníkmi pôdy a do dejín krajiny sa zapísali ako úspešní členovia nižšej šľachty, ktorí svoje spoločenské postavenie odvodzovali nielen od majetkového základu, ale aj vzdelania. Viacerí zastávali volené funkcie v župnej správe v Honte, Novohrade, Tekove a Pešti. Poväčšine to boli vzdelaní tabulárni sudcovia alebo slúžny, čiže funkcionári politickej a štátnej župnej správy.

     Životné osudy tejto rodiny opísal Dr. István Miklauzič v monografii „A nemesi Rákóczy-család Történelmi életutak (Historické životné cesty zemianskej rodiny Rákóczy). K spracovaniu tejto problematiky ma podnietili jeho pesimistické konštatovania o osude hrobov príslušníkov rodu či už v Tápioszelle, alebo v Rakovci.  

Erb rodu, prevzatý z monografie I. Miklauziča

V deň pamiatky zosnulých som si okrem návštevy cintorínov, v ktorých sú pochovaní moji predkovia na okolí Krupiny, našiel čas aj na návštevu Rakovca, aby som na mieste preskúmal to, čo po rodine Rákóczy v tejto bývalej malej dedinke ostalo. Svoju obchôdzku som začal na parkovisku pri miestnom motoreste, stojacom pri hlavnej ceste na brehu potôčika Rakovček. Asi v ňom treba hľadať pôvod názvu obce, ktorá sa stala prídomkom mena aj menom rodu Rákóczy. Rak a „rák“ znejú v slovenčine a maďarčine takmer rovnako a aj podoba tohto kôrovca sa nachádza v erboch rodu, rekonštruovaných podľa rodinných pečatí, na historických listinách. O motoreste sa ešte zmienim.

     Historická časť Rakovca sa nachádza na západ od cesty prvej triedy na Krupinu a železničnej trate vedľa nej. Za potôčkom Rakovček sa vinie stará cesta, popri ktorej stoja domy miestnych obyvateľov. Na nej, čakajúc na pojazdnú predajňu, stálo niekoľko ženičiek. V inak vyľudnenej ulici som sa potešil, že nemusím ľudí obťažovať z dom do domu. Na moju otázku, či v dedine ešte stojí kúria Rákóczyovcov, ma zasypali odpoveďami, ktoré ma potešili. Dom, v ktorom Rákóczyovci žili, ešte stojí a miestni ho volajú kaštieľ. Ba čo viac, medzi mojimi respondentkami bola aj jeho obyvateľka, pani  Mária, ktorá mi ochotne sľúbila sprístupniť objekt a nafotografovať si ho. Opýtal som sa aj na cintorín, ktorý mal byť niekde pri kaštieli. Aj tu som dostal kladnú odpoveď, a tak som sa mohol pustiť do skúmania pamiatok, ktoré po rodine Rákóczy v Rakovci ostali.

Dom s popisným číslom 308, ktorý v Rakovci nazývajú kaštieľ

Na dolnom konci Rakovca, tam kde sa stará cesta napojuje na hlavnú cestu, stojí malá drevená zvonica na otesaných kameňoch z tufitu. Veď Rakovec leží doslova na úpätí Štiavnického stratovulkánu. Nevedno, z ktorého roku je zvonička s malým zvonom, uchyteným na starej drevenej konštrukcii. Možno tu už v nejakej podobe stála v 19. storočí v čase rozkvetu Rákóczyovskej famílie. Zvon sotva prežil prvú svetovú vojnu, keď ich väčšina skončila roztavená na zbrojné účely. Aj keď Rakovec počas vojny neležal vo frontovom pásme, po nej sa tam dostal, a to s dosť tragickými dôsledkami. Zvonica kedysi stála v rohu pozemku, na ktorom bol situovaný kaštieľ Rákóczyovcov. V súčasnosti je medzi ňou a kaštieľom novší dom. Južné priečelie kaštieľa je však prístupné krátkou uličkou. Už na prvý pohľad  pôsobí stavba nejako mätúco. Na spoločných múroch sú dve sedlové strechy. Súčasná obyvateľka budovy mi povedala, že je to preto, že za prvej svetovej vojny na strechu padla bomba a  následným požiarom bola zničená. Trochu som si to musel v hlave zrovnať, ale napokon je na jej tvrdení dosť pravdy. Formálne to nebolo cez 1. svetovú vojnu, ale takmer isto začiatkom júna 1919. Vtedy maďarská červená armáda podnikla útok proti novej republike, ktorá ešte nemala pevne určené a medzinárodne garantované hranice. Maďarské vojsko útočilo od Šiah na Krupinu a Zvolen. Zvolen napokon aj obsadili, ale protiofenzívou legionárov bola obsadená Banská Štiavnica a následný útok na Hontianske Nemce, ktorých časťou je Rakovec, rozpútal tvrdé boje. Obsadením obce by sa pre maďarskú červenú armádu vytvorilo nebezpečenstvo obkľúčenia vo Zvolenskej kotline. O prudkosti bojov svedčí skutočnosť, že v obci vyhorelo 40 percent domov. Z tejto rany sa už kaštieľ nikdy nespamätal. Jeho posledný obyvateľ, Alexander Rákóczy, brat Jána Rákoczyho,, tu zomrel v roku 1896. Po požiari v roku 1919 objekt obývali rôzne rodiny a preto si ho aj na vlastnú päsť rozdelili a nečudo,  že ho zastrešili dodnes stojacimi dvomi súbežnými sedlovými strechami. Vo dvore kaštieľa ešte stoja časti bývalých hospodárskych budov. Na sýpke s pevnejšími múrmi bola donedávna aj strecha, ale tá sa už prepadla.  Z maštalí stojí západný múr postavený s pieskovca a torzá priečnych múrov. Zachovaná je aj pivnica v svahu nad nimi.

     Budova ako kaštieľ nepôsobí, ale vďaka tomu, že sa stále využíva na bývanie, sa zachovala. István Miklauzič sa zmieňuje o tom, že po prvej svetovej vojne boli vedľa kaštieľa postavené žandárske kasárne a potom aj krčma, aby sa československí žandári mali kde zabávať. V tomto sa sčasti mýli. Boli tu postavené malé kasárne  pre vojsko a nie žandárstvo. V súvislosti s krčmou uvádza, že pri nej bolo vybudované parkovisko a jeho predkovia boli vyhodení z tohto miesta, lebo tu bol rodinný cintorín, v ktorom pochovávali Rákoczyovcov. Autor pravdepodobne čerpal len zo spomienok niektorých potomkov, napríklad Aladára Rákóczyho mladšieho a staršieho, a pravdepodobne si zamieňa niekdajšie kasárne s terajším motorestom pri hlavnej ceste. A pritom na tom niečo je. Jedna z obyvateliek Rakovca mi uviedla, že v obci existuje malý starý evanjelický cintorín a ten je na hornom konci, tak ako motorest, ale nie pri hlavnej ceste, ale oproti motorestu na západ. Od Rákóczyho kaštieľa je to len asi dvestopäťdesiat metrov. Ak si predstavíme, že takéto kúrie bývali obkolesené hospodárskymi objektmi a veľkou záhradou či parkom, tak cintorín je na severnom okraji bývalého Rákóczyovského gruntu. Podľa Miklauziča mal cintorín rozlohu len 50 – 60 metrov štvorcových. Ani existujúci cintorín nemusel mať pôvodne väčšiu rozlohu. Tiahne sa v svahu nad brehom suchého potoka smerom do lesného porastu. Najmladšie hroby, kde sa dá rozoznať datovanie, sú zo začiatku minulého storočia a je tam pochovaný aj jeden vojak, možno práve obeť bojov v roku 1919.

Bývalá sýpka na veľkostatku Rákóczyovcov

Umiestnenie cintorína v zastavanej časti obce by bolo v rozpore s právnou reguláciou pochovávania. Už od Jozefínskych reforiem sa vo vnútri obcí pochovávať nesmelo. Pri skúmaní matričných záznamov som zistil, že obyvatelia katolíckeho vierovyznania, ktorí zomreli v Rakovci, majú uvedené miesto pochovania Nemce. Okrem toho, u evanjelikov podľa matriky v Devičí, v Rakovci zomretí cirkevníci boli pochovávaní v Rakovci. Rákóczyovci boli dvoch konfesií. V Rakovci, vetva po Pavlovi Rákoczy, bola katolícka. Do nej patrila aj manželka Juraja Rákóczyho, Klára. Jurajovi potomkovia tiež pochádzali z tejto vetvy, ale po presťahovaní do Tápioszelle v dnešnom Maďarsku sa stali evanjelikmi augsburského vyznania. Juraj a Klára boli rodičmi Jána, ktorý bol funkcionárom župnej správy v župe Pešť a neskôr aj tajomníkom Ľ. Košútha. Ich sňatok bol uzavretý v Rakovci na základe dišpenzu. Klára zomrela v Rakovci 6. novembra 1851. Pochovaná bola podľa matričného záznamu v Rakovci dňa 8. novembra. Juraj 10. novembra spisuje svoj tretí závet datovaný v Rakovci. V jeho prvom bode uvádza, že si želá, aby bol pochovaný vedľa svojej milovanej manželky podľa pravidiel evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. To v spojení faktov znamená, že aj on ako evanjelik bol pochovaný v Rakovci v terajšom evanjelickom cintoríne. Klárin brat Ignác, ktorý bol katolíckeho vierovyznania, bol tiež pochovaný podľa matriky už v roku 1828 v Rakovci. Z tohto je zrejmé, že cintorín v Rakovci bol rodinným cintorínom Rákóczyovcov a potom, čo sa sem dal pochovať Juraj, sa sem pochovávali aj miestni evanjelici, ktorých bolo veľmi málo. 

     Prešlo štvrťstoročie od smrti Kláry a Juraja  a v Rakovci sa rodina lúčila s ďalšími evanjelickými príslušníkmi rodu. Po strastiplnej ceste životom sa do Rakovca uchýlil dožiť aj Ján Rákóczy s manželkou. Tá zomrela podľa I. Miklauziča v roku 1876 v Tápioszelle. Avšak v súvislosti s úmrtím Jána autor uvádza, že nasledoval svoju manželku na miesto večného odpočinku v Rakovci. Ján žil v roku 1878 v Rakovci, kde aj 8. marca toho roku zomrel. Na posledné  obdobie jeho života spomína jeho vnuk Aladár, ktorý ho sprevádzal na prechádzkach po krupinskej ceste už ako slepého. Je preto pravdepodobné, že s Jánom tu žila aj jeho manželka. Okolnosti ich úmrtia som ešte nemohol preveriť záznamami v matrike, lebo z tohto obdobia sú uložené v archíve a nie sú prístupné na internete. Smrť Jána v Rakovci je nepochybná, a preto môžeme predpokladať, že spočinul na mieste, kde už v čase jeho smrti 26 rokov spočívali jeho rodičia.

     Ostáva už len zistiť, na ktorom mieste v cintoríne sú uložené telesné pozostatky Jána Rákóczyho. Aj toto je tajomstvom. Na cintoríne v obci, v ktorej už jeho potomkovia sto rokov nebývali, sa o hroby nemal kto starať. Neviem, či mali nad hrobmi umiestnené kamenné náhrobky. Žiadne takéto na cintoríne nie sú. Je tu však pol tucta náhrobných krížov z liatiny. Na nich nie sú uvedené mená zosnulých. Takéto kríže sa vyrábali v polovici 19. storočia v pohronských železiarňach a s obľubou ich používala stredná trieda. K určeniu miesta Jánovho hrobu mi pomohla informácia od Emílie Lazaríkovej, ktorej rodičia a starí rodičia sú pochovaní v čelnej strane cintorína. Miesto, kde ležia, už bolo pred ich úmrtím využívané na hrob. Uviedla mi, že pri ukladaní naposledy zosnulého do hrobu sa v pôde našli zvyšky brokátu ženských šiat a zvyšky dámskej obuvi. Jedinými majetnými ľuďmi v dedine boli Rákóczyovci. Len Terézia Ruttkay, Jánova manželka, zomretá v roku 1876 a jej svokra Klára, mohli byť  pochované v šatách z brokátu. Hrob rodiny Šántovcov a jeho bezprostredné okolie na cintoríne v Rakovci je to miesto, kde spočíva Juraj, Klára, Ján a jeho manželka Terézia. Vedľa neho stojí jeden liatinový kríž s motívom srdca.

     A cintorín prehovoril! 

Záznam v matrike o úmrtí Kláry Rákóczy v Rakovci 6.11.1851

(kliknite pre zväčšenie)

Ján Ráróczy, podoba v roku 1861

Terézia Ruttkay, manželka Jána Rákóczy, podoba v roku 1861

Emília Lazaríková, rodená Šántová nad hrobom s liatinovým krížom vedľa hrobu jej rodičov a starých rodičov

Liatinové náhrobky z 19. storočia

Bývalé vojenské kasárne v Rakovci, súčasný stav