O bojoch na dolnom toku Ipľa v decembri 1944 vie slovenská verejnosť dosť málo. V tej dobe bolo územie medzi Ipľom a Hronom na ich dolnom toku ešte súčasťou Maďarska a preto sa viac informácií dá získať z maďarských zdrojov, štábnych archívov bojujúcich strán a zo spomienok sovietskych, nemeckých a maďarských vojakov. Veľmi podrobne túto problematiku spracoval maďarský vojenský historik Norbert Számvéber v diele „Páncélosok a felvidéken. Páncélosütközetek a Dunától északra 1944 – 1945“ ( Tankisti na Hornom vidieku. Tankové bitky na sever od Dunaja 1944 – 1945.), ktorú vydalo vydavateľstvo Puedlo. Vďaka tomuto zdroju sa o bojoch na okolí Demandíc dozvedáme mnoho informácií, ktorými sa potvrdzujú aj spomienky ešte žijúcich obyvateľov obce a okolia, na vojnové dni v druhej polovici decembra 1944, kedy boli Demandice oslobodené. V centre vojnového virvaru ostali až do konca marca 1945. Z uvedených prameňov som sa pokúsil vytvoriť obraz udalostí tých dní.
Mapa Ipeľskej pahorkatiny. Jej východný výbežok v priestore mesta Šahy býva označovaný ako Ipeľská brána.
Pred približne 12 miliónmi rokov vznikal nad dnešným ohybom Dunaja mohutný Novohradský stratovulkán. Po vyprázdnení magmatického krbu sa sopečná činnosť objavila o tridsať kilometrov severnejšie a vytvorila stredoslovenské vulkanické pohoria. Oproti už erodujúcemu Novohradskému stratovulkánu stál Štiavnický stratovulkán. Jeho eróziou sa na južných svahoch vytvorila mierne naklonená Ipeľská pahorkatina. Medzi dvoma pohoriami si Ipeľ našiel cestu k Dunaju. Pri Šahách obe sopky svoje masy horniny zakliesnili do seba. Ipeľ vytvoril v týchto miestach len 1500 metrov širokú prietrž, ktorá otvára cestu z východu do Podunajskej nížiny bez potreby prekonávať Dunaj.
Pred bitkou
Strategický význam tohto miesta bol známy už od pradávna. Veď tu boli vybudované spečené valy, v ohybe Ipľa pri Vyškovciach stálo predsunuté rímske opevnenie a len dvadsaťpäť kilometrov južnejšie sa tiahla limes románum. Cez Ipeľskú bránu prešli mongolské hordy a turecké vojská si dobytím hradu Drégeľ otvorili cestu k banským mestám. Po nich sa tu prehnali vojská takmer každého veliteľa odbojných Uhrov proti Habsburgovcom. V roku 1905 ustupoval cez Ipeľskú bránu aj Kutuzov po bitke pri Slavkove. Meruôsmy rok veru nebol poslednou príležitosťou pre vojakov spoznať náš kraj. V roku 1919 od Šiach útočili na Levice a Vráble vojská Maďarskej červenej armády. Šahy boli prvé okupované miesto po Viedenskej arbitráži a o šesť rokov sa stali miestom do tej doby nevídaného vojenského stretnutia v tomto teritóriu. Cec Ipeľskú bránu sa chystala vstúpiť do Podunajskej nížiny Červená armáda.
Šahy a pravý breh Ipľa opevnili betónovými bunkrami československí vojaci ešte v tridsiatych rokoch. Tento bunker stál na predpolí mosta cez Ipeľ na jeho ľavom brehu v mestskej časti Homok.
Od začiatku novembra 1944 sa Červená armáda z juhovýchodu približovala k Budapešti. Stalin by bol najradšej oslávil výročie revolúcie dobytím mesta. Maršal Malinovský, ktorý velil vojskám 2. ukrajinského frontu mal čo robiť, aby vysvetlil, že po dlhom postupe a stratách pri Debrecíne jeho vojská už nemajú dosť síl na dobytie mesta z chodu, ktoré Hitler vyhlásil za pevnosť. Za týchto okolností bola 12. decembra 1944 vydaná direktíva STAVKY k Budapeštianskej operácii. Do nej sa mali spoločne zapojiť vojská druhého a tretieho ukrajinského frontu. Koordinovaným útokom z juhu a severu mali mesto obkľúčiť a obsadiť. Čas na prípravu mali určený do 20. decembra.
Ipeľská brána. Len 1500 metrov široká niva rieky Ipeľ v meste Šahy. V popredí je mestská časť Homok, o ktorú sa viedli kruté boje v decembri 1944.
Otvorenie Ipeľskej brány
Prvé príznaky bojových operácií sa začali prejavovať koncom prvého decembrového týždňa, kedy bolo zrejmé, že sa sovietske jednotky budú snažiť o prechod Ipeľskej brány. Zo severozápadu sa k Šahám sunuli nemecké vojenské kolóny, aby zaujali pozície v predpolí Ipeľskej brány. Obranu úseku od zákruty Dunaja po Šahy riadila armádna skupina „Fretter - Pico“ a od Šiach na východ skupina Wöhler. Obľúbenou taktikou veliteľov Červenej armády bolo vedenie útoku na krídla zoskupení nepriateľa, ktoré boli pod rôznym velením. To bol aj prípad Ipeľskej brány, ktorá bola na krídlach oboch armádnych skupín Wehrmachtu. Do Ipeľskej brány bola nasmerovaná 6. gardová tanková armáda, ktorej predsunuté útvary 7. decembra bojovali východne od Novohradských hôr, v priestore medzi Vácom a Balážskymi Ďarmotami. Už nasledovný deň vyvíjali bojovú činnosť okolo obcí Diósjenó, Nógrád a Nagyoroszi.
Obyvateľ obce Tupá Tipary László v spomienkach na druhú svetovú vojnu uvádza, že v nedeľu 8. decembra popoludní o druhej hodine sa nad dedinou zjavili nízko letiace dvojtrupové americké lietadlá (zrejme P-38, majúce dlhý dolet a mohli v tom čase operovať z Talianska), ktoré na počudovanie neostreľovali cez dedinu idúcu nemeckú kolónu. O minútu sa už ozývali výbuchy bômb, ktoré zhadzovali na delá umiestnené v hrkovských viniciach a následne bombardovali šahanskú časť Homok a východne od neho ostreľovali nemecké pozície. Táto akcia svedčí o tom, že sovietske jednotky koordinovali svoje úsilie aj s podporou spojeneckého letectva. V zostve 2. ukrajinského frontu pôsobila aj letecká armáda. Južne od Tupej, na ľavom brehu riečky Štiavnička, si po novom roku zriadila poľné letisko 5. letecká armáda operujúca v rámci 2. ukrajinského frontu.
Na vznikajúce nebezpečenstvo reagovalo velenie armádnej skupiny „Juh“ nariadením, aby 2. maďarská tanková divízia so všetkými bojaschopnými jednotkami uzavrela prechod cez Ipeľskú bránu a obsadila priestor južne od Šiach. Taktiež sa mala postarať o udržanie cesty cez Novohradské hory medzi obcami Diósjenó a Kemence. Bola to jediná schodnejšia komunikácia cez tento horský a zalesnený terén. Na obranu Ipeľskej brány sa mali využiť všetky dostupné útvary, vrátane tankovej techniky a ťažkých zbraní nachádzajúcich sa v poľných opravovniach. Poľní žandári Feldjäger Kommando I dostali rozkaz zriadiť na brehu Ipľa uzatváraciu líniu. Túto úlohu plnil 18. poľný trestný prápor. Druhá maďarská tanková divízia 9. decembra disponovala štyrmi prápormi, dvomi tankami Panzer IV, piatimi ľahkými tankami Toldi, siedmimi stíhačmi tankov Nimród, piatimi ťahanými 7,7 cm protitankovými delami a šiestimi ľahkými delami.
Prvoradú úlohu v obrane prechodu mali plniť vyčlenené útvary nemeckého IV. tankového zboru. Východne od Šiach boli 8. decembra umiestnené - tretí prápor 24. tankovej divízie, prápor tankových granátnikov 26/II a časti divíznej rozviedky. Tieto jednotky boli podriadené bojovej skupine Rintelen do ktorej patrila aj 357. pešia divízia. Skupina bola rozmiestnená na ľavom krídle armádnej skupiny Fretter – Pico a mala čeliť útoku 6. gardovej tankovej armády, zloženej z 5. tankového zboru a 9. mechanizovaného zboru. Oba zbory, ako ďalej spresníme, disponovali vyše dvesto tankami. Ich úsilie podporovala útokom na Novohradské hory aj 7. gardová armáda.
9. gardový zbor útokom od západného okraja Drégelypalánku obsadil obec Hont. Odtiaľ útočil medzi Ipľom a železničnou traťou na južné predmestie Šiach - Homok, ktorý obsadil. Nemeckú obranu významne posilňovali útoky 1. leteckého zboru. Potom, čo sovieti stratili v dôsledku leteckých útokov desať tankov a päť mali poškodených, stiahli sa na východný okraj Homoku. Severne od Homoku 26/II. prápor pancierových granátnikov urputne bránil svoj úsek, hoci mal v tom čase len 60 bojaschopných vojakov. Podľa údajov z denného hlásenia Heeresgruppe Süd zo dňa 18. 12. 1944, do 14. decembra táto jednotka zneškodnila 40 sovietskych tankov najmä v blízkom boji. Prudkosť nemeckej obrany spomínajú vo svojich spomienkach aj účastníci bojov na sovietskej strane. Ťažké straty primäli velenie 2. ukrajinského frontu hľadať iné riešenie. Tankový útok cez zastavané územie, medzi rieku a horským terénom, bol nevhodný. Začali preto využívať vo väčšej miere strelecké a mechanizované jednotky.
Dvanásteho decembra jedna brigáda 9. gardového mechanizovaného zboru v súčinnosti s 303. streleckou divíziou obsadili Ipeľské Predmostie, ležiace severne od Drégelpalánku a tým sa dostali na pravý breh Ipľa. Ďalšie dve brigády bojovali o vytvorenie predmostia východne od Šiach. Napokon sa im to podarilo pri Tešmaku. O zmene sovietskej taktiky svedčí aj skutočnosť, že 5. gardový tankový zbor odovzdal svoj úsek silám 7. gardovej armády. Na ďalšie nasadenie čakal v priestore sústredenia medzi obcami Érsekvadkert a Nagyoroszi. Zdalo sa, že nemecká obrana sa konsolidovala a napriek zdrvujúcej prevahe tankových vojsk, túto sovieti nebudú môcť v úzkom koridore uplatniť bez obrovských strát.
V situácii nastal dramatický zvrat. Na obranu Ipeľskej brány bola z priestoru Prievidze presunutá 2. SS útočná brigáda „Dirlenwanger“. ( O jej pôsobení v našom kraji som sa zmienil už v príspevku „ Štáb 2. SS útočnej brigády „Dirlenwanger“ v Demandiciach“). Pre rýchlu orientáciu uvádzam, že išlo o najsurovejšiu jednotku nemeckej armády, vytvorenú z civilných trestancov a neskôr trestancov jednotiek SS, v tom čase už celého Wehrmachtu ba i z politických väzňov. Generál Heinz Guderian sa o nich vo svojich pamätiach vyjadril, že boli skôr horda svíň ako vojaci. Svojej povesti neostali nič dlžní ani počas nasadenia v bojoch o Ipeľskú bránu.
V lese na ľavej strane fotografie (Googl), vedľa cesty na Berencebaráti, zaujal na okraji lesa pozície 2. pluk Dirlenwangerovej brigády miesto toho, aby chránil vstup na Homok z východu.
Dirlenwangerova brigáda bola od 10. decembra presunutá do priestoru východne od Santovky a Demandíc. Odtiaľto nastupovala na frontovú líniu. Brigáda mala dva pluky. Prvý pluk mal tri prápory a mal brániť úsek medzi Plášťovcami a Teranmi. Štáb brigády bol v Plášťovciach. Druhý pluk mal len dva prápory. Jeho úlohou bolo brániť úsek Terany - Berencebaráti. Súčasťou brigády boli aj ďalšie útvary podľa tabuľky v galérii. Početný stav jednotky sa pohyboval okolo 4500 vojakov. Veliteľ brigády Oskar Dirlenwanger ostro protestoval proti nasadeniu jeho nevycvičenej jednotky do prvej línie frontu. Poukazoval najmä na nebezpečenstvo vyplývajúce z prítomnosti politických väzňov povolaných do brigády z koncentračných táborov. Dirlenwanger bol veľmi tvrdohlavý veliteľ a aj potrestaniu za zverstvá a rabovanie jeho brigády, páchané počas varšavského povstania sa vyhol ignorujúc rozkazy nadriadených. Je ťažko predstaviteľné, že to čo nasledovalo 14. decembra sa neudialo s jeho vedomím alebo rozkazom.
V noci z 13. na 14. decembra mal 2. pluk vystriedať na pozíciách prápor tankových granátnikov 26/II, ktorý húževnato bránil zverený úsek. Druhý pluk Dirlenvangerovej brigády, miesto toho, aby zaujal líniu severovýchodne od Homoku, ostal ukrytý v lesoch okolo kóty 197 juhovýchodne od Homoku a vyčlenený úsek pokryl len predsunutými hliadkami. Sovietske jednotky v snahe obísť obranu na východnom okraji Homoku prešli okolitým lesným terénom a dostali sa až do doliny ústiacej k obci Berencebaráti, teda aj do chrbta 2. pluku brigády SS. V predošlých dvoch dňoch si vytvorili predmostia pri Ipeľskom Predmostí (Hidvégu) a Tešmaku východne od Šiach. Po ceste Tešmak – Šahy mohli postupovať na mesto po pravom brehu Ipľa z východu.
Vývoj udalostí v Ipeľskej bráne v od 11. do 14. decembra 1944.
Sovietska rozviedka zrejme hrubú chybu pri výmene vojsk objavila, lebo jednotky 9. mechanizovaného zboru o trinástej hodine zaútočili na Homok. Obranu tretieho práporu 24. divízie s dvomi tankami a zvyškom prieskumnej jednotky ľahko prekonali a obsadili Homok cez ktorý sa prevalili okamžite 18. a 31. gardová mechanizovaná brigáda a 46. tanková brigáda. Jednotky 18. gardovej mechanizovanej brigády sa pozdĺž cesty na Preseľany dostali k zničenému železničnému mostu. Po jeho troskách ponad tri metre hlboký Ipeľ sa strelecké roty dostali na pravý breh a od západu obsadili Šahy spolu s jednotkami, ktoré útočili z východu. Po troch hodinách od začiatku útoku bolo mesto o štvrtej popoludní obsadené.
Most cez Ipeľ pri Preseľanoch. Tento má tiež vojnovú minulosť. Je to časť z bratislavského mosta cez Dunaj, ktorá tu slúži od vojny. Na výšinách v pozadí boli rozostavané ťažké protitankové zbrane Červenej armády.
Veliteľ brigády Oskar Dirlenwanger podnikol ešte štrnásteho vo večerných hodinách protiútok s prvým plukom. Druhý prápor útočil na mesto zo severu cez Turovce. Prvý a tretí prápor postupoval od Plášťoviec na Ipeľské Uľany a Kleňany. Na mesto zaútočili z výšin na severovýchode od Šiach. Sovietske jednotky ich útoky zmarili a v meste ostali pevne uchytené.
Postup Červenej armády sa snažili obrancovia zahatať aj intenzívnou leteckou aktivitou v úseku medzi Szécsény a Šahami. Štrnásteho uskutočnili 260 bojových vzletov pri ktorých zničili aj premostenie pri Tešmaku. Hlásili zničanie 40 ťahačov a motorových vozidiel a zostrelenie 17 sovietskych lietadiel. Pred postupujúcimi sovietskymi jednotkami vyhodili do vzduchu most cez Ipeľ v Šahách.
30. gardová mechanizovaná brigáda obsadila cestu vedúcu na Berencebaráti. Zaujala tým postavenie oproti 2. pluku Dirlenwangerovej brigády, ktorý ihneď začala ostreľovať z diel a mínometov. V paľbe pokračovali až do rána. Tretí prápor na kóte 197 bol touto paľbou decimovaný a jeho dvesto vojakov vrátane veliteľa prebehlo na stranu Červenej armády. Nemci sa to dozvedeli z odpočúvania rádiovej komunikácie.
Tankami 9. gardového mechanizovaného zboru, ktoré obišli Šahy z východu sa sovieti cez Stredné Turovce natlačili do predpolia južne od Plášťoviec. V západnom smere postúpili k Hrkovciam a medzitým obsadili aj Preseľany. Zvyšky 2. pluku Dirlenwangerovej brigády v panike ustupovali na sever a na západ.
Ipeľská brána bola otvorená.
Ipeľská brána bola otvorená.
Pokus o zahatanie Ipeľského priechodu
Prienik Červenej armády cez Ipeľskú bránu spôsobil v nemeckej obrane Budapešti vážnu krízu. Pre mimoriadne nebezpečnú situáciu sa na bojové postavenie Dirlenwangerovej brigády dostavil hlavný veliteľ armádnej skupiny „Juh“ Johanes Friesner, ktorý brigáde nariadil aby každopádne udržala zalesnený terén severne od Šiach. Náčelník štábu tejto armádnej skupiny, Helmuth von Grolman nariadil aby boli z ostrihomského priestoru do miesta prielomu prepravené protilietadlové delá. Všetky prostriedky 2. maďarskej tankovej divízie sa mali presunúť na šahanský úsek. Popoludní sa rozhodlo, že skupine „Fretter – Pico“ sa dáva k dispozícii pre nasadenie pri Šahách 77. ľahká samohybná protilietadlová divízia. K 357. pešej divízii sa vrátil inde nasadený prápor, ktorý popoludní zútočil severovýchodne od Berencebaráti do medzery zanechanej 2. plukom Dirlenwangerovej brigády. Z juhozápadného okraja Homoku zaútočilo 22 tankov 30. gardovej mechanizovanej brigády. Nemci jej útok eleiminovali a zneškodnili osem tankov zväčša typu Matilda (M4A2).
V záujme účinnejšieho vedenia boja a jednotného nasadenia delostrelectva bolo rozhodnuté, aby vedenie boja prevzal LXXII zbor. Jeho veliteľ generál August Schmidt sa ešte v ten deň dostavil na štáb Rintelenovej skupiny do Vámosmikoly. Norbert Számvéber vo vyššie uvedenom diele uvádza, že Helmut von Grolman a náčelník štábu skupiny Fretter – Pico, Heinz Gaedecke, analyzovali štyri možnosti riešenia situácie.
Ako prvá sa naskytovala možnosť nasadiť (pri meste Mór novosformovanú) divíziu „Svätý Ladislav“ („Szent László“ hadostály). Táto by bola proti silnejším tankom bez šance. Druhou možnosťou bolo, aby na fronte pri Székesfehérváre nahradila 1. a 23. tankovú divíziu a tie by sa nasadili pri Šahách. Aj túto možnosť zamietli pre nebezpečenstvo oslabenia bráneného úseku pred črtajúcim sa veľkým útokom 3. ukrajinského frontu na Margitinu líniu medzi Dunajom – Velencejským jazerom a Balatonom.
Preskupenie 8. tankovej divízie by bolo spojené s tými istými dôsledkami. A konečne spoločné nasadenie divízie „Szent László“ a tankových divízií vyzbrojených Panthermi by oslabilo možnosti chystaného nemeckého protiúderu v Zadunajsku. Záver z porady oboch generálov bol len ten, že na druhý deň poskytnú 2. maďarskej tankovej divízii 25 stíhačov tankov Jagdpanzer 38(t) aj s posádkami. Preniknutiu sovietskych síl na sever na územie Slovenska mala brániť 24. tanková divízia a na tomto úseku bojujúci 1. pluk Dirlenwangerovej brigády. Ďalšiemu prenikaniu sovietov na juhozápad a západ mala naďalej čeliť skupina generála Jozefa Rintelena. Velenie úseku o polnoci z 15. na 16. decembra prevzal generál Schmidt.
Preskupenie 8. tankovej divízie by bolo spojené s tými istými dôsledkami. A konečne spoločné nasadenie divízie „Szent László“ a tankových divízií vyzbrojených Panthermi by oslabilo možnosti chystaného nemeckého protiúderu v Zadunajsku. Záver z porady oboch generálov bol len ten, že na druhý deň poskytnú 2. maďarskej tankovej divízii 25 stíhačov tankov Jagdpanzer 38(t) aj s posádkami. Preniknutiu sovietskych síl na sever na územie Slovenska mala brániť 24. tanková divízia a na tomto úseku bojujúci 1. pluk Dirlenwangerovej brigády. Ďalšiemu prenikaniu sovietov na juhozápad a západ mala naďalej čeliť skupina generála Jozefa Rintelena. Velenie úseku o polnoci z 15. na 16. decembra prevzal generál Schmidt.
Jagdpanzer (38) na podvozku československého tanku T 38.
Zvyšky 2. pluku Dirlenwangerovej brigády a 357. pešej divízie unikajúce od Homoku na severozápad sa velenie Rintelenovej skupiny snažilo zastaviť na západnom brehu riečky Štiavnička západne od Tupej. Tu sa mali zachytiť medzi kótov 125 (juhozápadne od Tupej) po južný okraj Horných Semeroviec. Zátaras mal byť opatrený štyrmi protitankovými delami 357. pešej divízie, dvomi delami maďarského 2. delostreleckého oddielu, ôsmimi 10,5 cm tarasnicami 5. delostreleckého oddielu ako aj dvomi mažiarmi 736. oddielu ťažkého delostrelectva.
Na úseku pri Berencebaráti 300 maďarských vojakov 4. motorizovaného streleckého práporu na čele s jej veliteľom prebehlo k sovietom. Aj preto bola 2. maďarská tanková divízia posilnená o skupinu „Hafner“, so 450 nemeckými a 61 maďarskými vojakmi. Do divízie patrili ešte skupiny „Miedeck“, Struchtemayer“ a „Zirke“. Z maďarských útvarov to boli 4.(do prebehnutia), 5. a 6. motorizovaný strelecký prápor, 2. rozviedný prápor a 2. prápor granátnikov. V divízii bolo v tej chvíli 2520 maďarských a 1364 nemeckých vojakov. Z ťažkej techniky disponovala dvomi Panzer IV, štyrmi tankami Toldi, piatimi protipancierovými delami Nimród, šiestimi 7,5 cm protitankovými delami a devätnástimi 10,5 cm tarasnicami.
Ráno 16. decembra zaútočila 2. maďarská tanková divízia na majer Kinszky severovýchodne od Berencebaráti. Podarilo sa im ho dobyť ale mali zničené dve 8 cm protilietadlové delá a osem Nimródov. Súčasne sovieti zaútočili na okolité výšiny (386 a 363 - Irtvány) a zároveň sa tlačili do hlavnej doliny Novohradských hôr – Veľkej doliny, ústiacej k obci Kemence južnejšie od Berencebaráti. Ich postup generál Schmidt hodnotil ako pokus napadnúť zozadu obrannú líniu vytvorenú z protilietadlových diel severne od Kemence.
Početné sovietske strelecké jednotky s podporou tankov napadli v oblasti Kleňan prvý a tretí prápor 1. pluku Dirlenwangerovej brigády a zatlačili ich do lesných úsekov. V tento deň sa zmocnili Malých, Stredných a Horných Turoviec ako aj Plášťoviec, Hrkoviec, Tupej a Slatiny. Dirlenwanger premiestnil svoj štáb do Demandíc.
Velenie armádnej skupiny „Juh“ si až v tento deň uvedomilo, že situáciu treba dôslednejšie riešiť. Náčelník štábu Grolman rozhodol, že skupine „Fretter – Pico“ bude poskytnutá 8. tanková divízia (zatiaľ bez 10. tankového pluku). Divízia mala byť presunutá vcelku s tankovými granátnikmi, delostrelectvom, protitankovým delostrelectvom a stíhačmi tankov. Z východzieho priestoru juhozápadne od Šiach mala útokom obsadiť mesto. Predpokladom úspechu bolo, aby Dirlenvangerova brigáda udržala zalesnenú oblasť severne od Šiach.
Početné sovietske strelecké jednotky s podporou tankov napadli v oblasti Kleňan prvý a tretí prápor 1. pluku Dirlenwangerovej brigády a zatlačili ich do lesných úsekov. V tento deň sa zmocnili Malých, Stredných a Horných Turoviec ako aj Plášťoviec, Hrkoviec, Tupej a Slatiny. Dirlenwanger premiestnil svoj štáb do Demandíc.
Velenie armádnej skupiny „Juh“ si až v tento deň uvedomilo, že situáciu treba dôslednejšie riešiť. Náčelník štábu Grolman rozhodol, že skupine „Fretter – Pico“ bude poskytnutá 8. tanková divízia (zatiaľ bez 10. tankového pluku). Divízia mala byť presunutá vcelku s tankovými granátnikmi, delostrelectvom, protitankovým delostrelectvom a stíhačmi tankov. Z východzieho priestoru juhozápadne od Šiach mala útokom obsadiť mesto. Predpokladom úspechu bolo, aby Dirlenvangerova brigáda udržala zalesnenú oblasť severne od Šiach.
Boj o Demandice
Kóta 235 na Demandickom kopci s miestnym názvom „Pri kríži“. Vpavo mimo záberu je samota Michňa. Generál Jozef Rintelen tu 18. decembra 1944 narýchlo zriadil protitankový zátaras.
Šesnácteho decembra sovietske jednotky západne od Tupej testovali obranu Rintelenovej skupiny útokom dvoch - troch streleckých rôt podporovaných šiestimi tankami. Nemci zničili jeden tank ale sa stiahli za ďalšiu terénnu vlnu. Severozápadne od Dolných Semeroviec obsadili kótu 197, južne od cesty na Demandice a kótu 204, severne od nej. Po predošlom boji počet pešiakov zvyšku 2. pluku Dirlenwangerovej brigády klesol z 270 na 130. Velil im veliteľ druhého práporu Harald Momm. Ide o zaujímavú osobnosť v zostave Dirlenwangerovej brigády. Bol to totiž veliteľ jazdeckej školy SS v Mníchove. Na olympiáde v Berlíne v roku 1936 bol kapitánom nemeckého jazdeckého družstva. Po júlovom atentáte na Hitlera sa o tejto udalosti neopatrne vyjadril a keďže bol dobrým priateľom atentátnika grófa Staufenberga, mal o problém postarané. Bol degradovaný a prevelený do Dirlenwangerovej jednotky ako veliteľ druhého práporu 2. pluku, ktorý pri Berencebaráti nedezertoval, iba sa rozprŕchol. Momm neskôr padol do sovietskeho zajatia ale po návrate z neho bol rehabilitovaný a v roku 1952 opäť reprezentoval na olympiáde v Helsinkách. Rintelenova skupina pri Dolných semerovciach rozmiestnila dve 8,8 cm delá, tri 3,7 cm a päť 2 cm. Tieto sily chránili prístup k Demandiciam.
Mommova skupina predpoludním 18. decembra spozorovala v priestore medzi Hornými Semerovcami a Tupou rozvíjajúci sa útok sovietskej roty s podporou šiestich tankov T – 34 v smere na Demandice. Pred zátarasom za Dolnými Semerovcami Rintelenova skupina jeden tank vystrelila. Na východ od Demandíc sovieti napadli postavenie troch batérií 2. maďarskeého delostreleckého oddielu pričm jedno 10,5 cm delo zničili a jednu tarasnicu ukoristili. Obrana skupiny sa rozpadla a cez Demandice ustupujúcich vojakov musel generál Rintelen osobným zásahom s revolverom v ruke vrátiť na pozície.Veliteľ zboru generál Schmidt bol presvedčený, že za Dirlenwangerovu brigádu je potrebné postaviť mužov s guľometom, aby im zabánili v dezerciách. Keďže vojaci brigády neváhali zabiť ani vlastných dôstojníkov, k tomuto kroku nepristúpili, lebo kontrolovať jednotku v členitom teréne medzi lesmi aj tak nebolo možné.
Na mojom staršom diafilme je pohľad na kótu 235 zo západu. Tu bola 18. decembra 1944 posledná línia nemeckej obrany pred Demandicami.
Na kóte 235 na Demandickom kopci, kilometer na východ od obce bol zriadený narýchlo nový zátaras. Na vrchole kopca bol ešle pred vojnou pri stavbe novej cesty Demandice – Horné Semerovce vyhĺbený zátin, ktorý poskytoval dobré krytie proti útokom na kótu z juhu a zo severu. Do tohto priestoru bolo umiestnených niekoľko 8,8 cm protilietadlových diel (Flak), s obľubou používaných na boj s tankami. Postavenie spevňovalo aj niekoľko protitankových diel a 2 cm rýchlopalné delá. Generál Rintelen, ktorý mal na ochranu týchto prostriedkov a dediny len malú Mommovu skupinu nespoľahlivých vojakov SS, rozhodol, že Demandice nemôže brániť. Kým časť skupiny čelila na kóte 235 útoku sovietov, začal po súmraku o pol piatej evakuovať dedinu. Pri útoku na Demandický kopec bol podľa denného hlásenia pri samote Michňa vystrelený jeden tank T – 34. Zo spomienok môjho otca Ondreja Ukropa viem, že to bol čelný tank spomínanej šesťčlennej kolóny. Ostatné sa potom rozostúpili a z bokov napadli nemeckú obranu, ktorú rozstieľali. Cez zákopy prešli ostatné tanky a odpor zlikvidovali. Zo spomienok miestneho obyvateľa Štefana Michňu, ktorý býval na zmienenej samote viem, že tam po fronte ešte dlho stáli vystrelené dve T – 34, hoci v nemeckých hláseniach sa uvádza len jeden tank. Na kóte padlo osem nemeckých a sedemnásť sovietskych vojakov. Na pochovávaní tiel nemeckých vojakov sa zúčastnil aj môj otec. Ich hrob je niekoľko metrov za kamenným krížom na Demandickom kopci.
Pod rúškom tmy Rintelenova skupina opustila dedinu a o 17 hodine a desiatej minúte vyhodila do vzduch most cez potok Búr a tým prerušila cestu na Hontiansku Vrbicu a Šarovce priamo k dvanásť kilometrov vzdialenému Hronu.
Vývoj udalostí 18. decembra 1944. Rintelenova skupina ustúpila desať kilometrov na západ čím sa pre 5. gardový tankový zbor vytvoril vhodný nástupný priestor k útoku na Hron.
Generál Rintelen na kopci západne nad Demandicami vybudoval nový protitankový zátaras. Zátarasom prehradil údolie potoka Búr aj južne a severne od Demandíc. Na tento úsek obrany bolo sústredených 14 protilietadlových 8,8 cm diel a jedno protitankové 7,5 cm delo. Za severnou líniu obrany v Santovke medzi parkom a vinicami boli umiestnené ďalšie 88 mm delá.
Sovietske jednotky po boji na kóte 235 obnovili útok a ešte večer obsadili Demandice. V okolí dediny sa z troch strán tiahla frontová línia a bolo tomu tak ešte niekoľko dní. Medzi Demandicami a Maďarovcami (v súčasnosti južná časť Santovky), pozdĺž cesty v Maďarovskej hôrke, sovietske jednotky vykopali zákopy z ktorých bránili prístup k Demandiciam zo severu. Na juhozápadnom ostrohu zo Studenej doliny umiestnili protitankové delá. Jeden z okopov pre ne, rovnako ako zmienené strelecké okopy sa dajú rozoznať v teréne doteraz. Nad týmto postavením na časti Čepek, severne od Deamndíc, boli rozmiestnené delostrelecké batérie. Z tohto miesta je rozhľad na celú Santovskú planinu. Pri obnovenom útoku 6. gardovej tankovej armády, ktorý nasledoval o dva dni, bola odtiaľto vedená delostrelecká príprava.
Pohľad na Deamndice z miest kde sa 19. a 20. decembra 1944 tiahla okolo Veterného majera línia protitankového zátarasu Rintelenovej skupiny.
Na pobyt ustupujúcej Rintelenovej skupiny spomína miestny obyvateľ Ján Bisztriczki. Ako chlapcovi sa mu vryl do pamäti obraz štyroch nemeckých vojakov, ktorí zablatení a premrznutí vošli do ich kuchyne aby sa zohriali a najedli. Z vreciek vybrali po hrsti suchej fazule, ktorú si opiekli na rozpálenej platni kuchynského šparheltu a zjedli ju. Všetci si kľakli k posteli a oprúc sa o ňu lakťami sa pomodlili. Po modlidbe odišli do zimnej tmy. Podľa iného svedectva v jednej z domácností v česti Pivničky sedel za stolom nemecký vojak, ktorému sa domáci snažili vysvetliť, že Rusi už prebehli záhradami, aby utekal. On však zrejme zmožený vojnovým životom čosi povedal, vytiahol revolver a prestrelil si hlavu. V našom dvore za múrom Baťovho obchodu stál počas delostreleckej paľby z náprotivného kopca jeden červenoarmejec. Granát, ktorý explodoval na múre náško domu len tri metre pred ním, ukončil jeho život. Otec ho pochoval nasledovný deň v záhrade za susedným obecným domom. V roku 1946 jeho telo exhumovali a previezli na cintorín do Štúrova.
Nebola to posledná obeť z radov Červenej armády v našej obci. Na poliach západne od dediny pred líniou nemeckej obrany padlo ďalších dvadsať päť vojakov. A to dedinu ešte čakal letecký nálet a bombardovanie sústreďujúcich sa jednotiek 6. tankovej armády. Obyvatelia obce sa skrývali pri prechode frontu v pivniciach. V mojej pivnici v svahu Bujdošky našlo úkryt niekoľko rodín. Počas jej rekonštrukcie pred rokmi mi chodili staré tetušky z ulice pod Bujdoškou ukazovať, na ktorom mieste mali slamníky a s počudovaním nachádzali v stene klince na ktoré si vešali lampy. Vchod do pivnice chlapi zatarasili kmeňmi agátov, nechajúc malú medzeru, aby mohli vychádzť a vchádzať dnu. Aj napriek nebezpečenstvu sa museli postarať o domáce zvieratstvo a obzrieť, či im ešte stojí dom. Žiť chceli aj po vojne.
Keď sa zdalo, že front je už dosť vzdialený, dedina sa stala rušným komunikačným bodom. Na kolóny amerických Studebackerov, ktorými boli sovieti vybavení si dedinčania ťažko zvykali. Žiaľ, strety s autami stáli životy dvoch Demandičanov.
Keď sa zdalo, že front je už dosť vzdialený, dedina sa stala rušným komunikačným bodom. Na kolóny amerických Studebackerov, ktorými boli sovieti vybavení si dedinčania ťažko zvykali. Žiaľ, strety s autami stáli životy dvoch Demandičanov.
Pokračovanie: "Tanková bitka o Ipeľskú bránu - Veľká rošáda“, nabudúce.
Tank battle of Ipel Gate - Breakthrough
Very little is known about fighting in the lower reach of the Ipel river in December 1944. At that time, the area between the Ipel and the Hron was still part of the Hungarian territory and thus most of information can be obtained from Hungarian sources, archives of the fighting parties and from the memories of Soviet, German and Hungarian soldiers. These happenings have also been described in great detail by the Hungarian military historian Norbert Szamveber in his work „Páncélosok a felvidéken. Páncélosütközetek a Dunától északra 1944 – 1945“ (Tankists at "Horny vidiek". Tank battles north of the Danube 1944 - 1945.) published by the publishing house Puedlo. Thanks to this source, it is now possible to obtain much information about the fighting in the surroundings of Demandice and also to verify the memories of surviving inhabitants. Demandice remained in the midst of war tumults until the end of March 1945. From said sources, I have attempted to recreate the image of those days' happenings.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára