Bojové cesty Demandičanov vo Veľkej vojne

V lete  roku 1914 môj starý otec Július Tunák prežíval ako obuvnícky tovariš najkrajšie mesiace svojho života v Budapešti. Tu ho zastihlo vyhlásenie vojny Srbsku. V nadšení národov Európy pre novú vojnu patril k tým, čo sa ako dobrovoľníci hlásili do armády, veriac, že do Vianoc budú ako vitézy doma. Nadšení sedliaci si mysleli, že sa zo srbského ťaženia vrátia ešte pred skončením žatvy. Ich vojnové cesty boli omnoho dlhšie. A tak sa starký, našťastie z vojny vrátil živý a zdravý ba aj pred Vianocami, ibaže v roku 1918. V tom roku prišiel domov z ruského zajatia aj môj starý otec Ján Ukrop.

 

Na začiatku vojny „Za cisára pána!“. Po nej sa vracali do republiky.
(Z archívu rodiny Szobi)

     Osudy vojakov vo vojnovom ťažení predurčovalo ich zaradenie do armádnych jednotiek rakúsko – uhorskej armády. V dualisticky usporiadanom štáte mala krajina spoločnú hlavu štátu, menu, zahraničnú politiku a armádu. V nej sa ale prejavovala štruktúra cisárstva v tom, že existovali cisárske a kráľovské pešie pluky a zembranecké jednotky organizované v rámci jednotlivých zemí cisárstva. V Uhorsku to boli honvédi, ktorí sa grupovali do honvédskych peších plukov. Osoby, ktoré nemohli byť zaradené do cisárskych alebo honvédskych jednotiek plnili povinnosti v domobrane. Mohli slúžiť aj bez zbrane, ako príslušníci pracovných útvarov, plniac úlohy pre armádu.
     Muži z nášho okolia patrili teda do dvoch povolávacích obvodov. Do obvodu ostrihomského c.k. pešieho pluku č. 26 a do nitranského honvédskeho pluku č. 14. Oba pluky boli na začiatku vojny určené pre použitie na východnom – ruskom fronte. To určilo osudy našich starých otcov vo Veľkej vojne, ako sa jej začalo hovoriť. Veď už po dvoch týždňov od vypovedania vojny Srbsku, bolo vo vojnovom stave v Európe 33 krajín.

     Dvadsiaty šiesty pluk bol založený cisárom Karolom III. v roku 1717. Sídlil v Ostrihome. Bojovým krstom prešiel v protitureckej vojne v bitke pri Zimoni v roku 1717. Zúčastnil sa bojov s napoleónskymi vojskami a tiež na okupácii Bosny v roku 1878, anexia ktorej a atentát v Sarajeve predurčili aj osudy pluku ba ja Rakúsko – Uhorska.

     Vo Veľkej vojne bol pluk určený na boje v Galíci na ruskom fronte. Počas Brusilovovej ofenzívy v roku 1916 bol v podstate zničený keď stratil polovicu mužstva. V roku 1917 sa ešte jeho časti dostali na taliansky front a koniec vojny ho zastihol na západnom fronte. Osudy pluku sú osudmi aj vojakov z Demandíc rovnako ako tých čo bojovali v 14. honvédskom pluku. Zložený bol z 85 percent zo slovenských vojakov. Služobným jazykom v honvédskych plukoch bola maďarčina. Na front bol vypravený po trase Levice – Nitra z jeho domovských dislokácií a železnicou cez Leopoldov – Žilinu – Tarnow do Lancutu. Ohňovým vojnovým krstom prešiel už 24. augusta 1914 ako súčasť 37. divízie čeliac ruskej ofenzíve pri Andrzejowe. 14. honvédsky pluk, si získal prívlastok elitnej jednotky. Začiatkom septembra so striedavými úspechmi bojuje v priestore Tarnawka – Olszanka odkiaľ koncom mesiaca ustupuje k ústiu rieky Nida.
     Prvý februárový týždeň sa ocitá na južnom brehu rieky San medzi Ruskiem a Zatwarnicou. Postupne sa prebíjal na sever. Z ruského frontu bol stiahnutý začiatkom mája. Po preskupení a doplnení sa po trase Nyíregyházu-Budapešť-Bratislavu-Gänsendorf-Přerov-Krakov-Tarnow na Czarnu dostal späť na front. V júni 1915 veľký počet vojakov padol počas bojov pluku, pre vyčerpanosť a zblúdenie do zajatia. 

      V lete 1916 čelí pluk ofenzíve ruských vojsk ešte pred začiatkom Brusilovovej ofenzívy. 28. júla podnikajú Rusi silný útok na pozície pluku, pričom väčšina II. a III. práporu padla do zajatia. 8.-11. septembra je pluk nahradený. Nasleduje  pochod na Vojmice a odtiaľ na Wladimir Wolynski a jedenásteho  nastupujú na vlak  aby vyplnili medzeru na východnom fronte vzniknutú vstupom Rumunska do vojny. Po trase Wladimir Wolynski-Jaroslau-Sátoaljaújhely-Čop-Carei, sú vyložení v Deji 14. septembra a peším pochodom smerujú na Osorhel. Po týždennom pochode sa dostali na líniu frontu Ideciu de Jos – Sattelberg kóta 756 – Mocsáros. V Rumunsku bojuje pluk až do augusta 1918.
      V druhej polovici augusta 1918 je prevelený na taliansky front cez Brašov-Simeria-Arad-Szeged-Szabadka-Baja-Dombóvár-Kaposvár-Gyékényes-Laibach-Udine do Pordenone, tam je vyložený a peším pochodom sa dostáva  do Mansue. Tu absolvuje výcvik pre potreby nového frontu. Avšak už v polovici septembra nastupuje na železničnú prepravu po trase  Casarsa-Gemona-Pontafel-Rosenheim-Ulm a/d Donau-Bietigheim-Erstein, tam bol vyložený  a peším pochodom pokračuje na Westhausen a Kerzfeld, Uttenheim, kde prebehol výcvik podľa plánov.
      Pluk je premiestnený na Heiligenstein-Goxweiler a Walf, kde pokračuje výcvik a vybavovanie zvláštnym vojenským výstrojom. Prvý novembrový týždeň nasleduje pochod na Dambach-Blienschweiler-Epfig-Andlau-Bernhartsweiler-Reisfeld-St. Moritz-Hochwart-St. Peterholz-Thannweiler; tam stavia zadné línie pre Nemcov.

      V deň vyhlásenia prímeria jedenásteho novembra prebehla v pluku menšia rebélia v Dambachu. Už dvanásteho začínajjú vojaci nitranského honvédskeho pluku peší pochod smerom domov cez Hochdorf-Unter Jesingen-Eningen-Lonzingen-Schelkingen-Ulm. Na tento pochod spomínal aj môj starý otec. Veliteľom jeho čaty bol neskôr známy bratislavský mäsiar Manderla a ten sa rozhodol, že ak už prežili vojnu nemali by sa dať zabiť v preplnených vlakoch v bežných železničných nešťastiach. Manderlova jednotka prešla pozdĺž Dunaja do Nitry takmer tisíc kilometrov. Ostatok pluku sa od 24 novembra prepravil železnicou z Ulmu cez Mníchov-Salzburg-Viedeň-Bratislavu do Nitry, tam prebehla 28. demobilizácia a  mužstvo sa rozišlo  do nového štátu – Československej republiky.
      Môj starý otec sa  k šusterskému pangeľu nikdy neposadil. Z rodných Brhloviec sa priženil na Santov a tu gazdoval na svojich políčkach. Do smrti spomínajúc na najkrajšie roky v Pešti ale aj tie na fronoch, ktoré ho o ne pripravili. Mal šťastie a z frontu sa vrátil. Jedenásť mužov, ktorých mená sú na obecnom pamätníku také šťastie nemalo.
      

Podrobné informácie nájdete v príspevku „Prehľad bojovej činnosti Uhorského kráľovského nitrianskeho 14. honvédskeho pešieho pluku od 1. augusta 1914 do 28. novembra 1918. (Felvidék és Kárpátalja hadtorténete 1914-1918, str. 178-183).  Zostavil: vitéz Károly Németh (Deisler), bývalý veliteľ pluku. Preložil a spracoval: Pavol Rusnák.

Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:

Bojové cesty Demandičanov vo Veľkej vojne

---

War paths of the Demandicians in the Great War

In summer 1914, my grandfather Julius Tunak was enjoying the best months of his life in Budapest, working as shoemaker's fellow. Here, he was taken aback by the declaration of war to Serbia. Amidst European peoples' excitement for this new war, he also volunteered for military service believing that by Christmas time they would all be victorious and back home. The thrilled peasants thought they would return from the Serbian campaign long before the end of the harvest time. Their war paths, however, were much, much longer. And so it came to pass that my grandpa fortunately returned from war alive and healthy, even before Christmas time, but in the year 1918 (4 years later). My other grandfather Jan Ukrop returned from Russian captivity in the very same year.