Udalosti 17. decembra 1944 sa začali odohrávať už nadránom, kedy sa do Vámosmikoly na štáb LXXII. zboru dostavil Gottfried Frölich, veliteľ 8. tankovej divízie, aby dohodol podrobnosti nasadenia divízie na šahanskom úseku. Južne od Homoku sa rozpútal boj o Kinszkého majer, na ktorý útočil sovietsky strelecký prápor s podporou protitankových diel a tankov. Pri Preseľanskej puste bolo pozorované sústredenie 30 sovietskych tankov.
Veliteľ 8. tankovej divízie Gottfried Frölich.
V podvečerných hodinách päť tankov 9. gardového mechanizovaného zboru vtrhlo do Hokoviec a tlačili sa na sever do Dudiniec. Po ceste od Slatiny postupovalo na severozápad ďalších dvadsať tankov. Generál Rintelen, ktorého skupina bránila tento úsek, rozkázal most na severnej strene Hokoviec vyhodiť do vzduchu. Cesta od mosta ku križovatke pod Dudincami mala byť zamínovaná. Okolo mosta sa potulovali dvaja mládenci od Levente (branná organizácia), ktorí z akejsi príčiny vytiahli z detonátorov zápalné šnúry a tým zachránili most pred zničením. Dvanásť protitankových mín ležalo pod mostom do roku 1967. Obdobný prípad sa stal aj v Demandiciach, kde až do polovice 60. rokov ležali pod mostíkom na úpätí Bujdošky dva panzerfausty.
Presun 8. tankovej divízie z priestoru Bicske viazol pre nedostatok železničných vagónov a preto sa divízia nepresunula naraz. To spomalilo prípravu jej útoku. Bolo nadviazané rádiové spojenie s 24. tankovou divíziou, ktorá mala z priestoru Kleňan útočiť na juhozápad oproti smeru útoku 8. tankovej divízie. Obe sa mali spojiť v Ipeľskej bráne v Šahách, a tým odrezať jednotky 2. ukrajinského frontu, ktoré už prenikli na severozápad. Presunuté časti 8. tankovej divízie zaujali bojové postavenie pri Ipeľskom Sokolci, avšak mali v tej chvíli k dispozícii len osem nasaditeľných tankov Panzer IV a štrnásť 10,5 cm protitankových diel s ťahačmi. Problémom bolo aj to, že presunuté jednotky nemali zimné oblečenie s maskovaním. Z útoku, ktorý sa mal uskutočniť sedemnásteho nebolo nič. Termín sa posunul na osemnásteho decembra.
Podľa upraveného plánu mal útok začať na svitaní osemnásteho decembra. Nástupom z postavení východne od Berencebaráti mali byť rozbité sovietske jednotky v severozápadnom cípe Novohradských hôr, zlikvidovaná protitanková obrana juhozápadne od Homoku a zaujaté postavenie na čiare Šahy – Hont. Prvú úlohu mali splniť dva prápory tankových granátnikov a tretí tú druhú. Po obsadení mesta sa mali otočiť na západ a zlikvidovať tam preniknuté sovietske jednotky. Po presunutí 43. oddielu tankových stíhačov mali pokračovať v útoku na Drégelpalánk a Ipeľské Predmostie. Tento plán s prostriedkami aké mala 8. divízia k dispozícii bol nereálny.
Presun 8. tankovej divízie z priestoru Bicske viazol pre nedostatok železničných vagónov a preto sa divízia nepresunula naraz. To spomalilo prípravu jej útoku. Bolo nadviazané rádiové spojenie s 24. tankovou divíziou, ktorá mala z priestoru Kleňan útočiť na juhozápad oproti smeru útoku 8. tankovej divízie. Obe sa mali spojiť v Ipeľskej bráne v Šahách, a tým odrezať jednotky 2. ukrajinského frontu, ktoré už prenikli na severozápad. Presunuté časti 8. tankovej divízie zaujali bojové postavenie pri Ipeľskom Sokolci, avšak mali v tej chvíli k dispozícii len osem nasaditeľných tankov Panzer IV a štrnásť 10,5 cm protitankových diel s ťahačmi. Problémom bolo aj to, že presunuté jednotky nemali zimné oblečenie s maskovaním. Z útoku, ktorý sa mal uskutočniť sedemnásteho nebolo nič. Termín sa posunul na osemnásteho decembra.
Podľa upraveného plánu mal útok začať na svitaní osemnásteho decembra. Nástupom z postavení východne od Berencebaráti mali byť rozbité sovietske jednotky v severozápadnom cípe Novohradských hôr, zlikvidovaná protitanková obrana juhozápadne od Homoku a zaujaté postavenie na čiare Šahy – Hont. Prvú úlohu mali splniť dva prápory tankových granátnikov a tretí tú druhú. Po obsadení mesta sa mali otočiť na západ a zlikvidovať tam preniknuté sovietske jednotky. Po presunutí 43. oddielu tankových stíhačov mali pokračovať v útoku na Drégelpalánk a Ipeľské Predmostie. Tento plán s prostriedkami aké mala 8. divízia k dispozícii bol nereálny.
Úsek rozmiestnenia protitankových diel 6. gardovej tankovej armády medzi cestou na Homok a železničnou traťou (vpravo), ktoré mala zničiť 10. švadróna 24. tankovej divízie.
Útok 8. divízie začal 18. decembra o pol siedmej. 28. pluk tankových granátnikov sa snažil preniknúť do zalesneného priestoru východne od Berencebaráti. Postup na pravom krídle napredoval dobre, ale na ľavom krídle narazil na silú obranu sovietskych jednotiek na kótach 284 (Nagy Suha) a 225. Spolu s „Hafnerovou“ skupinou sa divízii podarilo postúpiť do večera len po cestu juhozápadne od Homoku. Ďalšie dva prápory majúce pokračovať v smere Homok – Prarasapuszta sa dostali do ťažkej paľby sovietskych protitankových diel a mínometov. O štrnástej hodine a desiatej minúte nastúpil do útoku aj oddiel rozviedky 8. divízie, ktorý bol medzitým posilnený tankovou švadrónou 24/10 z 24. tankovej divízie s deviatimi Panzer IV. Ich úlohou bolo zlikvidovať sovietske protitankové pozície medzi cestou na Homok a železničnou traťou. Po prudkej prestrelke protitankových diel a tankov sa nemecké jednotky priblížili k Homoku len o 500 metrov po most, vzdialeným od okraja Homoku kilometer. Most obrancovia vyhodili do vzduchu a zamínovali. K večeru stratila 8. divízia desať tankov a zo 660 pešiakov jej zostalo 48. Bez preskupenia síl už nemohla v útoku pokračovať.
Most na ktorom skončil útok 8. tankovej divízie. Ďalej sa nikdy neprebojovala.
Počas celého dňa 19. decembra 8. tanková divízia útočila pozdĺž cesty Berencebaráti – Homok. Tridsiata gardová mechanizovaná brigáda vybudovala obranu v lesoch južne od Homoku na pozíciách, ktoré pred niekoľkými dňami zaujal 2. pluk Dirlenwangerovej brigády. Jej obrana sa opierala o cestu (Berenceskú) okolo Homoku v tvare podkovy. Tvorili ju najmä protitankové delá a tanky. Len na juhozápadnom okraji Homoku bolo identifikovaných 18 tankov a pri Hrkovciach sedem. Útok na juhozápadnú časť sovietskej obrany v predpoludňajších hodinách uviazol. Avšak ešte v ranných hodinách prápor pancierových granátnikov 28/II prekvapivým útokom postúpil do Preselian a celý deň ich udržal.
V priebehu dňa bola konečne do bojového priestoru prepravená prvá časť 43. oddielu tankových stíhačov. Okolo obeda 8. tanková divízia disponovala štyrmi nasaditeľnými tankami Panzer IV, štyrmi stíhačmi Jagdpanzer IV a ôsmimi stíhačmi Marder. Prápor tankových granátnikov 98/II. mal 230 bojovníkov, prápor 28/I ich mal 250 a prápor 28/II dvesto.
Schémy bojových činností v oblasti Homoku od 15. do 19. decembra 1944.
V priebehu bojov bolo počasie v tomto regióne typicky zimné. Nočné teploty sa pohybovali niekoľko stupňov pod nulou a cez deň od nuly do päť stupňov. Zväčša bolo zamračené s prehánkami dažďa a snehu. Ipeľ mal na svoje pomery vysokú hladinu, až tri metre. Počas niektorých dní sa vyjasnilo, čo umožnilo nasadenie letectva. Aj devätnásteho decembra bolo jasno a letectvo oboch strán to náležite využívalo. Nemecké bojové lietadlá už od pol desiatej sústavne napádali Homok, Šahy a Hrkovce. Aj sovieti nasadili do priestoru 18 stíhačiek a dva bitevniky IL – 2. Nad svojimi jednotkami dokázali vytvoriť silnú clonu paľbou protilietadlových zbraní. V ten deň nemecko – maďarské letecké jednotky uskutočnili 190 bojových vzletov hlavne v šahanskom okruhu.
V tomto priestore končili všetky útoky 8. tankovej divízie v čelnej paľbe ťažkých protitankových diel Bs -3 spoza železničnej trate a v bočnej paľbe zo zalesnených výšin nad cestou Homok – Berencebaráti.
Popoludní o druhej hodine po deleostreleckej príprave dvanástich nemecko – maďarských batérií sa rozvinul nový útok posilneného 28/I. práporu tankových granátnikov na Homok. Sovietska paľba zo zalesnených kót, do boku útočníka, zastavila aj tento útok. Priamou paľbou sovietskych protitankových diel a tankov boli v čele útoku idúce tri stíhače Jagdpanzer IV a jeden Panzer IV zničené. Nemci v boji zničili šesť sovietskych tankov a tri vyradili z chodu. Obrancovia utrpeli aj značné straty na životoch. Vo večerných hodinách mala 8. tanková divízia celkom tri tanky Panzer IV, jeden stíhač Jagdpanzer IV a deväť stíhačov Marder. Neúspešné útoky Frölichovej divízie ukázali, že sama na zaplátanie diery na ľavom krídle obrany Budapešti nestačí. Vyčerpaná, s torzom tankov prešla pri Homoku do obrany. Iniciatívu museli prevziať iné divízie.
Na rozdiel od nemeckých, sovietske jednotky počas celého dňa dostávali posily. Navyše sa cez Homok, neznámo kam, presunulo 50 sovietskych tankov. Nasledovný deň, dvadsiateho decembra, bol deň, kedy mali byť sovietske jednotky prichystané na splnenie direktívy z 12. decembra, ukladajúcej obkľúčenie Budapešti. Pozorované skupiny tankov pri Preseľanoch a Šahách s tým súviseli.Preskupovanie významných počtov tankov si určite, z hlásení rozviedky, všimli aj na najvyššom nemeckom vojenskom velení. Z iniciatívy Hansa Guderiana bolo rozhodnuté, že na tento úsek frontu budú (podobne ako 8. tanková divízia) preskupené 3. a 6. tanková divízia v neúplnej zostave. Tanková bitka na Ipli sa mohla začať.
Útok na Hron
Pohľad na Santovskú planinu zo severnej časti demandického chotára.
Napriek výhľadu významného posilnenia, situácia LXXII. zboru bola taká, že na zadržanie dvoch elitných sovietskych armád, v podvečer ich útoku 19. decembra, mal zbor podľa citovaného diela Norberta Számvébera nasledovné prostriedky. Rintelenovu skupinu so štrnástimi 8,8 mm, tromi 3,7 cm, deviatimi 2 cm protilietadlovými delami a desiatimi poľnými delami ráže 10,5 cm. Chránené boli 299 bojovníkmi pechoty s 19 guľometmi, 2 ťažkými guľometmi, tromi strednými mínometmi, štyrmi ťažkými delami a šiestimi stíhačmi tankov. 8. tankovú divíziu, ktorej po neúspešných atakoch na Homok ostalo 18 protilietadlových 8,8 cm diel, desať 3,7 cm a 22 kusov 2 cm protitankových diel. Disponovala aj 24 poľnými delami ráže 10,5 cm, 13 s rážou 15 cm a dvomi s rážou 21 cm. Sprevádzalo ju 1221 pešiakov. Druhá maďarská tanková divízia mala štyri protilietadlové delá ráže 4 cm a osem 10,5 centimetrových. Tristo osemdesiat pešiakov malo 16 guľometov, jeden ťažký guľomet a štyri stredné mínomety.
V priebehu dňa bol ku zboru prevelený 751. samostatný peší prápor, ako aj plavebné prostriedky Maďarskej kráľovskej riečnej stráže a flotily „Donau“. S ôsmimi lodnými delami malo delostrelectvo zboru 58 hlavní. Velenie skupiny „Fretter – Pico“ plánovalo ešte presunúť k LXXII. zboru aj divíziu „Szent László“, jadro guľometného práporu „Sachsen“, jednu doteraz inde bojujúcu skupinu 357. pešej divízie, dva prápory z 2. maďarskej tankovej divízie s ôsmimi tankami a 25 stíhačov tankov, ktoré boli priradené 2. maďarskej tankovej divízii.
Riadenie dvoch preskupovaných divízií mal zabezpečovať štáb LVII. tankového zboru, ktorý podľa pokynu armádnej skupiny „Juh“ prevzal aj riadenie severnej časti bojového úseku LXXII. zboru. Od príchodu dvoch divízií sa neočakávalo len to, že zamedzia ďalšiemu prieniku sovietskych jednotiek na juhozápad a severozápad, ale že dokážu podniknúť útok na východ pozdĺž Ipľa.
Tretia tanková divízia pod velením Wilhelma Philippsa sa mala presunúť cez ostrihomský most do miesta sústredenia v okolí Vámosmikoly. Šiesta tanková divízia pod velením Rudolfa Freiherr von Waldenfels sa presúvala cez komárňanský most k miestu sústredenia pri Kubáňove (Szete).
24. tanková divízia mala na posilnenie pravého krídla obrany skupiny armád „Wöhler“ vyčleniť jednu bojovú skupinu v sile pluku.
Obkľúčenie Budapešti od severozápadu mali zabezpečiť dve elitné armády 2. ukrajinského frontu. Titul gardová armáda bol udeľovaný za vynikajúci bojový výsledok. Gardové jednotky Červenej armády boli prednostne zásobované, vyzbrojované a doplňované kvalitnými vojakmi a dôstojníkmi. Siedma gardová armáda mala za úlohu obsadiť Novohradské hory, a na ich južnom okraji kontrolovať ľavý breh Dunaja, až po ústie Hrona. Tým mala vytvoriť vnútornú stranu obkľúčenia Budapešti na severozápade. Vonkajší front mala vytvoriť a držať 6. gardová tanková armáda, ktorej úsilie podporila 1. gardová jazdecko-mechanizovaná skupina generála Plijeva.
V priebehu dňa bol ku zboru prevelený 751. samostatný peší prápor, ako aj plavebné prostriedky Maďarskej kráľovskej riečnej stráže a flotily „Donau“. S ôsmimi lodnými delami malo delostrelectvo zboru 58 hlavní. Velenie skupiny „Fretter – Pico“ plánovalo ešte presunúť k LXXII. zboru aj divíziu „Szent László“, jadro guľometného práporu „Sachsen“, jednu doteraz inde bojujúcu skupinu 357. pešej divízie, dva prápory z 2. maďarskej tankovej divízie s ôsmimi tankami a 25 stíhačov tankov, ktoré boli priradené 2. maďarskej tankovej divízii.
Riadenie dvoch preskupovaných divízií mal zabezpečovať štáb LVII. tankového zboru, ktorý podľa pokynu armádnej skupiny „Juh“ prevzal aj riadenie severnej časti bojového úseku LXXII. zboru. Od príchodu dvoch divízií sa neočakávalo len to, že zamedzia ďalšiemu prieniku sovietskych jednotiek na juhozápad a severozápad, ale že dokážu podniknúť útok na východ pozdĺž Ipľa.
Tretia tanková divízia pod velením Wilhelma Philippsa sa mala presunúť cez ostrihomský most do miesta sústredenia v okolí Vámosmikoly. Šiesta tanková divízia pod velením Rudolfa Freiherr von Waldenfels sa presúvala cez komárňanský most k miestu sústredenia pri Kubáňove (Szete).
24. tanková divízia mala na posilnenie pravého krídla obrany skupiny armád „Wöhler“ vyčleniť jednu bojovú skupinu v sile pluku.
Obkľúčenie Budapešti od severozápadu mali zabezpečiť dve elitné armády 2. ukrajinského frontu. Titul gardová armáda bol udeľovaný za vynikajúci bojový výsledok. Gardové jednotky Červenej armády boli prednostne zásobované, vyzbrojované a doplňované kvalitnými vojakmi a dôstojníkmi. Siedma gardová armáda mala za úlohu obsadiť Novohradské hory, a na ich južnom okraji kontrolovať ľavý breh Dunaja, až po ústie Hrona. Tým mala vytvoriť vnútornú stranu obkľúčenia Budapešti na severozápade. Vonkajší front mala vytvoriť a držať 6. gardová tanková armáda, ktorej úsilie podporila 1. gardová jazdecko-mechanizovaná skupina generála Plijeva.
Pohľad do krajiny bojových operácií. V popredí Demandice a za nimi na úpätí Novohradských hôr Berencebaráti a pred vstupom do Veľkej doliny Kemence.
7. gardová armáda bola pred rozhodujúcimi bojmi zložená z 27. gardového streleckého zboru, ktorý tvorili 227. strelecká divízia, 303. strelecká divízia, 36. gardová strelecká divízia a 141. strelecká divízia. Do 25. gardového streleckého zboru patrili 6. gardová paradesantná divízia, 409. strelecká divízia a 53. strelecká divízia. Samostatné útvary 7. gardovej armády boli pričlenené k streleckým zborom nasledovne: 27. samostatná gardová tanková brigáda mala podporovať 25. gardový strelecký zbor so svojimi 41 tankami T – 34, ako aj dvanástimi samohybnými delami SU – 85 a štyrmi SU – 76. V prevádzkovom stave bolo len deväť T – 34 a po štyri SU – 85 a SU – 76. Osem tankov T – 34 sa vracalo z opravovní.
Šiesta gardová tanková armáda mala k dispozícii 220 tankov a samohybných diel. Tvorili ju 9. gardový mechanizovaný zbor a 5. gardový tankový zbor.
V 9. gardovom mechanizovanom zbore pod velením Michajla Vasiljeviča Volkova bolo 107 prevádzkyschopných tankov M4A2(Matilda) a MK IX (Valentine) v rámci týchto útvarov: 18., 30. a 31. gardovej mechanizovanej brigády a 46. gardovej tankovej brigády. Do zboru patrili aj 389. gardový pluk ťažkých samohybných diel, 458. pluk ťažkých mínometov, 35. pluk gardových raketových mínometov, 388. gardový pluk protilietadlovej obrany a 14. gardový motocyklový prápor. Pred útokom boli brigády rozmiestnené nasledovne: 18. brigáda zabezpečovala obranu v údolí riečky Krupinica v okolí Horných Turoviec s predvojom v Plášťovciach, 31. brigáda v Tupej s predsunutou časťou v Slatine; 30. brigáda, ako už bolo uvedené, plnila bojové úlohy pri Berencebaráti a 46. brigáda bola v zálohe na okolí Homoku.
5. gardovému tankovému zboru velil Michal Ivanovič Saveljev. Jeho zbor tvorili: tri gardové tankové brigády 20., 21. a 22., 6. gardová motorizovaná strelecká brigáda, 390. gardový pluk ťažkých samohybných diel, 301. ľahký delostrelecký pluk, 391. gardový pluk protitankových diel, 454. mínometný pluk, 127. pluk gardových raketových mínometov, 392. gardový pluk protivzdušnej obrany a 15. gardový motocyklový prápor. Bok tankového zboru chránil 14. gardový motocyklový prápor posilnený 1426. ľahkým delostreleckým plukom.
Šiesta gardová tanková armáda mala k dispozícii 220 tankov a samohybných diel. Tvorili ju 9. gardový mechanizovaný zbor a 5. gardový tankový zbor.
V 9. gardovom mechanizovanom zbore pod velením Michajla Vasiljeviča Volkova bolo 107 prevádzkyschopných tankov M4A2(Matilda) a MK IX (Valentine) v rámci týchto útvarov: 18., 30. a 31. gardovej mechanizovanej brigády a 46. gardovej tankovej brigády. Do zboru patrili aj 389. gardový pluk ťažkých samohybných diel, 458. pluk ťažkých mínometov, 35. pluk gardových raketových mínometov, 388. gardový pluk protilietadlovej obrany a 14. gardový motocyklový prápor. Pred útokom boli brigády rozmiestnené nasledovne: 18. brigáda zabezpečovala obranu v údolí riečky Krupinica v okolí Horných Turoviec s predvojom v Plášťovciach, 31. brigáda v Tupej s predsunutou časťou v Slatine; 30. brigáda, ako už bolo uvedené, plnila bojové úlohy pri Berencebaráti a 46. brigáda bola v zálohe na okolí Homoku.
5. gardovému tankovému zboru velil Michal Ivanovič Saveljev. Jeho zbor tvorili: tri gardové tankové brigády 20., 21. a 22., 6. gardová motorizovaná strelecká brigáda, 390. gardový pluk ťažkých samohybných diel, 301. ľahký delostrelecký pluk, 391. gardový pluk protitankových diel, 454. mínometný pluk, 127. pluk gardových raketových mínometov, 392. gardový pluk protivzdušnej obrany a 15. gardový motocyklový prápor. Bok tankového zboru chránil 14. gardový motocyklový prápor posilnený 1426. ľahkým delostreleckým plukom.
Pokoj Vám!
Na kóte 235 na Demandickom kopci padlo 25 vojakov oboch bojujúcich strán.
Na kóte 235 na Demandickom kopci padlo 25 vojakov oboch bojujúcich strán.
6. gardová tanková armáda mala za úlohu postupovať z údolia Krupinice a Štiavničky na severozápad, v pásme širokom dvanásť kilometrov. 9. gardový mechanizovaný zbor mal útočiť v smere Dudince – Žemberovce – Tlmače, kde mal zaujať pozície na ľavom brehu Hrona, až po Kalnú nad Hronom. Piaty gardový tankový zbor mal zaujať východiskové postavenie v Demandickom výbežku, ktorý bol vytvorený 18. decembra a cez Santovku a Čankov sa priblížiť z východu a juhu k mestu Levice a obsadiť ho. Potom sa mal zastaviť na ľavom brehu Hrona, na západ a juhozápad od Levíc.
Pochodové smery 6. tankovej gardovej armády.
Ako prvý začal útočiť 5. gardový tankový zbor, majúci osemdesiat tankov. 20. decembra o ôsmej hodine ráno sa nad Demandicami ozvala delostrelecká paľba, smerovaná na pozície Rinttelenovej skupiny pri Santovke. Tým začala 20. gardová tanková brigáda útok na severozápad v smere Santovka, Hontianska Vrbica, Mýtne Ludany. Dvadsiata druhá gardová tanková brigáda postupovala v smere Santovka, Čankov, Kalinčiakovo. Nástup zboru neustále ohrozovala streľba protilietadlových flakov nad Demandicami. Na okraji Santovky boli paľbou z tankov 22. brigády napadnuté 8,8 cm delá, ostreľujúce kolónu, postupujúcu rovinou pred Maďarovcami. Rintelenova skupina prišla o dve delá a vystrelila dva tanky T – 34. Po trojhodinovej prestrelke okolo jedenástej hodiny vtrhlo čelo tankovej kolóny do Santovky. Tu sa od kolóny oddelito 9 tankov a so streleckou podporou postúpilo bočnou cestou na juhozápad k Hontianskej Vrbici. Strelecké jednotky s podporou tankov obsadili severnú časť obce, a ukoristili tri 10,5 cm delá 2. batérie 5. maďarského delostreleckého oddielu.
Prienik do Hontianskej Vrbice vyriešil existenciu zátarasu Rintelenovej skupiny nad Demandicami. Keďže sa jej sovietske tanky dostali do chrbta, musela ustúpiť na západ až k Hronu, kde sa uchytila pri Jure nad Hronom. Frontová línia sa od Demandíc vzdialila v západnom smere, avšak južne od dediny Rintelenova skupina stále držala zátaras severne nad Sazdicami.
V severozápadnom smere 22. brigáde nestál nik v ceste, a preto už o pol tretej popoludní zaujala postavenia na východnom a južnom okraji mesta Levice, ktorého obyvateľstvo bolo evakuované. Po krátkom ostreľovaní sa zmocnila mesta už o tretej hodine. Predsunuté oddiely 20. brigády, s desiatimi tankami T – 34 a práporom samopalníkov, dosiahli pri Jure nad Hronom ako prví Hron. Taktiež sa priblížili ku Kalnej nad Hronom, a preto nemci pred nimi o pol piatej zničili cestný most cez Hron. Pre chýbajúci rozkaz na zničenie aj vedľa neho stojaceho železničného mosta, tento ponechali stáť. Čoskoro to sovietske jednotky využili.
Útok 9. gardového mechanizovaného zboru začal 20. decembra o jedenástej hodine. 46. gardová tanková brigáda, ktorá bola v zálohe pri Homoku, sa presunula cez Demandice do východiskového postavenia v okolí Santovky. Jej presun asi súvisel s tým, že od 8. tankovej divízie, ktorá prešla do obrany, už nebezpečenstvo prielomu v Homoku nehrozilo. Ešte v ten deň obsadila Bory a Brhlovce, ležiace v pásme postupu 6. gardovej tankovej armády.
Postup 18. gardovej mechanizovanej brigády z Hokoviec na Dudince uviazol hneď za mostom, na severnom okraji dediny, ktorý nebol zničený. Položené míny spomalili postup čela kolóny , ktorá bola vystavená z pravého boku paľbe dvoch pravdepodobne 8,8 cm protilietadlových kanónov, zaistených guľometnými hniezdami. Na ceste od Hokoviec, po križovatku na Hontianske Moravce, na južnom okraji Dudiniec, bolo zničených desať tankov 18. brigády. Podľa svedectiev miestnych obyvateľov ich vraj bolo až 13, a jeden v dedine Hokovce. Napriek ťažkým stratám 18. gardová mechanizovaná brigáda obnovila útok a pokračovala v smere plánovaného postupu na severozápad k Hontianskym Moravciam. Tie, ako aj Žemberovce, obsadili až na druhý deň 21. decembra.
Prienik do Hontianskej Vrbice vyriešil existenciu zátarasu Rintelenovej skupiny nad Demandicami. Keďže sa jej sovietske tanky dostali do chrbta, musela ustúpiť na západ až k Hronu, kde sa uchytila pri Jure nad Hronom. Frontová línia sa od Demandíc vzdialila v západnom smere, avšak južne od dediny Rintelenova skupina stále držala zátaras severne nad Sazdicami.
V severozápadnom smere 22. brigáde nestál nik v ceste, a preto už o pol tretej popoludní zaujala postavenia na východnom a južnom okraji mesta Levice, ktorého obyvateľstvo bolo evakuované. Po krátkom ostreľovaní sa zmocnila mesta už o tretej hodine. Predsunuté oddiely 20. brigády, s desiatimi tankami T – 34 a práporom samopalníkov, dosiahli pri Jure nad Hronom ako prví Hron. Taktiež sa priblížili ku Kalnej nad Hronom, a preto nemci pred nimi o pol piatej zničili cestný most cez Hron. Pre chýbajúci rozkaz na zničenie aj vedľa neho stojaceho železničného mosta, tento ponechali stáť. Čoskoro to sovietske jednotky využili.
Útok 9. gardového mechanizovaného zboru začal 20. decembra o jedenástej hodine. 46. gardová tanková brigáda, ktorá bola v zálohe pri Homoku, sa presunula cez Demandice do východiskového postavenia v okolí Santovky. Jej presun asi súvisel s tým, že od 8. tankovej divízie, ktorá prešla do obrany, už nebezpečenstvo prielomu v Homoku nehrozilo. Ešte v ten deň obsadila Bory a Brhlovce, ležiace v pásme postupu 6. gardovej tankovej armády.
Postup 18. gardovej mechanizovanej brigády z Hokoviec na Dudince uviazol hneď za mostom, na severnom okraji dediny, ktorý nebol zničený. Položené míny spomalili postup čela kolóny , ktorá bola vystavená z pravého boku paľbe dvoch pravdepodobne 8,8 cm protilietadlových kanónov, zaistených guľometnými hniezdami. Na ceste od Hokoviec, po križovatku na Hontianske Moravce, na južnom okraji Dudiniec, bolo zničených desať tankov 18. brigády. Podľa svedectiev miestnych obyvateľov ich vraj bolo až 13, a jeden v dedine Hokovce. Napriek ťažkým stratám 18. gardová mechanizovaná brigáda obnovila útok a pokračovala v smere plánovaného postupu na severozápad k Hontianskym Moravciam. Tie, ako aj Žemberovce, obsadili až na druhý deň 21. decembra.
Situácia na križovatke medzi Dudincami a Hokovcami 20. decembra 1944.
18. gmb tu prišla najmenej o desať tankov.
18. gmb tu prišla najmenej o desať tankov.
Protiútok na protiútok
V súvislosti s preskupením tretej a šiestej tankovej divízie dostal LVII. tankový zbor úlohu začať v čo najkratšom čase útok z priestoru Kubáňovo – Sazdice. Cez Tupú sa mal dostať poza kótu Bakasztó do údolia Krupinice v Horných Turovciach. Tu sa mal stočiť na juh a obsadením Šiach zatvoriť Ipeľskú bránu za chrbtom 6. gardovej tankovej armády. Do útoku sa mali zapojiť aj tanky Panzer IV, stíhače tankov a protitankové delá 8. tankovej divízie, presmerované do zostavy tretej a šiestej divízie. 8. divízia mala v prípade úspechu aj bez obrnených prostriedkov zaútočiť na Homok.
Na juhozápadnom cípe Novohradských hôr 21. decembra zaútočila 7. gardová armáda s delostreleckou a tankovou podporou do priestoru medzi Szobom a Ipolydamásdom, čím sa na sedem kilometrov priblížila k mostu cez Ipeľ, medzi Letkésom a Salkou, ktorý bol jediným premostením Ipľa na ceste Vámosmikola – Štúrovo. V tomto boji bola 2. maďarská tanková divízia prakticky zničená. Do rôznych nemeckých jednotiek bolo zaradených posledných 150 pešiakov.
Skupina dôstojníkov 3. tankovej divízie sa dostavila do operačného priestoru v priebehu dňa, aby preskúmala terén budúceho útoku medzi Sazdicami a Tupou. Tu pravdepodobne narazila na sovietskych prieskumníkov, ktorí viacerých vysokých dôstojníkov zabili, alebo zranili. Na poludnie prevzal LVII. zbor velenie nad severným krídlom LXXII. zboru.
Preskupenie dvoch nemeckých tankových divízií prebiehajúce od 19. decembra spozoroval sovietsky prieskum. Velenie 2. ukrajinského frontu sa domnievalo, že Nemci preskupujú obe divízie v plnej zostave a preto počítali s príchodom dvesto tankov na bojisko pri Ipli. Sovietske bitevníky usilovnými útokmi spomaľovali presun tankových kolón. Plánovaný útok z priestoru Kubáňovo – Sazdice na Tupú mohol začať až okolo 18. hodiny.
Nemecký prieskum spozoroval okolo Hontianskej Vrbice sústredenie 70 sovietskych tankov.
Na juhozápadnom cípe Novohradských hôr 21. decembra zaútočila 7. gardová armáda s delostreleckou a tankovou podporou do priestoru medzi Szobom a Ipolydamásdom, čím sa na sedem kilometrov priblížila k mostu cez Ipeľ, medzi Letkésom a Salkou, ktorý bol jediným premostením Ipľa na ceste Vámosmikola – Štúrovo. V tomto boji bola 2. maďarská tanková divízia prakticky zničená. Do rôznych nemeckých jednotiek bolo zaradených posledných 150 pešiakov.
Skupina dôstojníkov 3. tankovej divízie sa dostavila do operačného priestoru v priebehu dňa, aby preskúmala terén budúceho útoku medzi Sazdicami a Tupou. Tu pravdepodobne narazila na sovietskych prieskumníkov, ktorí viacerých vysokých dôstojníkov zabili, alebo zranili. Na poludnie prevzal LVII. zbor velenie nad severným krídlom LXXII. zboru.
Preskupenie dvoch nemeckých tankových divízií prebiehajúce od 19. decembra spozoroval sovietsky prieskum. Velenie 2. ukrajinského frontu sa domnievalo, že Nemci preskupujú obe divízie v plnej zostave a preto počítali s príchodom dvesto tankov na bojisko pri Ipli. Sovietske bitevníky usilovnými útokmi spomaľovali presun tankových kolón. Plánovaný útok z priestoru Kubáňovo – Sazdice na Tupú mohol začať až okolo 18. hodiny.
Nemecký prieskum spozoroval okolo Hontianskej Vrbice sústredenie 70 sovietskych tankov.
Andrej Kravčenko, veliteľ 6. gardovej tankovej armády.
Na vzniknutú situáciu sovietske velenie promptne reagovalo. Už o 15. hodine vydal veliteľ 6. gardovej tankovej armády Andrej Kravčenko rozkaz, aby sa 5. gardový tankový zbor s 21. a 22. gardovou tankovou brigádou (54 T – 34 a T – 34/85) a 9. gardový mechanizovaný zbor so 46. gardovou tankovou a 30. gardovou mechanizovanou brigádou otočili na juh a začali útok v smere Hontianska Vrbica – Šalov – Zalaba. Postup sovietskeho velenia pravdepodobne podnietilo aj preskupovanie obrnených prostriedkov 8. tankovej divízie. Útok do boku zoskupovaných troch nemeckých divízií začal o tri hodiny skôr, než začali uskutočňovať plán na odrezanie 6. gardovej tankovej armády opätovným obsadením Ipeľskej brány.
Podľa údajov Norberta Számvébera do útoku nastupovali nemecké divízie s nasledovnými prostriedkami a silami. Tretia tanková divízia mala 17 stíhačov tankov Jagdpanzer IV a 25 prieskumných tankov Aufkl. Panzer 38(t), šiesta s 25 tankami Panzer IV a 13 stíhačmi Jagdpanzer IV, ôsma so 4 stíhačmi Jagdpanzer a 9 stíhačmi Marder. Útočnú silu nemeckých divízií predstavovali iba ľahšie tanky, z ktorých 25 malo len 2 cm kanóny a samochodky, ktoré boli neraz z vrchu nekryté. Skutočná sila nepriateľa vôbec nezodpovedala údajom sovietov o dvesto tankoch.
Sovietske bojové aktivity prebiehajúce 21. decembra nasvedčovali tomu, že sa prikročilo k realizácii direktívy na obkľúčenie Budapešti. Sovietske jednotky útočili na severozápad a severovýchod od Levíc. V južnom smere útoku 5. gardový tankový zbor obsadil Žemliare a postúpil za Kukučínov. 27. gardový strelecký zbor siedmej gardovej armády na západných svahoch Novohradských hôr obsadil Preseľany, Vyškovce, Berencebaráti a Veľkú Čalomiu východne od Šiach. Na juhu pohoria 25. gardový strelecký zbor odrážal útoky maďarsko – nemeckých jednotiek, ktorým zničil osem tankov, dva stíhače tankov a štyri obrnené autá; zajal 320 vojakov. Do 22. hodiny sovietske jednotky dosiahli Šalov. Proti nim mohlo velenie LXXII. zboru vyslať len dve útočné delá a pár pešiakov.
102. oddiel rýchlych bombardérov maďarského kráľovského letectva napadol automobilovú kolónu medzi Šahami a Demandicami.
Podľa údajov Norberta Számvébera do útoku nastupovali nemecké divízie s nasledovnými prostriedkami a silami. Tretia tanková divízia mala 17 stíhačov tankov Jagdpanzer IV a 25 prieskumných tankov Aufkl. Panzer 38(t), šiesta s 25 tankami Panzer IV a 13 stíhačmi Jagdpanzer IV, ôsma so 4 stíhačmi Jagdpanzer a 9 stíhačmi Marder. Útočnú silu nemeckých divízií predstavovali iba ľahšie tanky, z ktorých 25 malo len 2 cm kanóny a samochodky, ktoré boli neraz z vrchu nekryté. Skutočná sila nepriateľa vôbec nezodpovedala údajom sovietov o dvesto tankoch.
Sovietske bojové aktivity prebiehajúce 21. decembra nasvedčovali tomu, že sa prikročilo k realizácii direktívy na obkľúčenie Budapešti. Sovietske jednotky útočili na severozápad a severovýchod od Levíc. V južnom smere útoku 5. gardový tankový zbor obsadil Žemliare a postúpil za Kukučínov. 27. gardový strelecký zbor siedmej gardovej armády na západných svahoch Novohradských hôr obsadil Preseľany, Vyškovce, Berencebaráti a Veľkú Čalomiu východne od Šiach. Na juhu pohoria 25. gardový strelecký zbor odrážal útoky maďarsko – nemeckých jednotiek, ktorým zničil osem tankov, dva stíhače tankov a štyri obrnené autá; zajal 320 vojakov. Do 22. hodiny sovietske jednotky dosiahli Šalov. Proti nim mohlo velenie LXXII. zboru vyslať len dve útočné delá a pár pešiakov.
102. oddiel rýchlych bombardérov maďarského kráľovského letectva napadol automobilovú kolónu medzi Šahami a Demandicami.
Tanková bitka pri Tupej
Nástupný priestor „Stahlovej“ bojovej skupiny južne od Sazdíc.
LVII. tankový zbor začal útočiť okolo šiestej večer 21. decembra. Na ľavom krídle postupovala tretia divízia, v strede šiesta a na pravom krídle ôsma divízia. Spoločne sa označovali ako „Stahlova“ bojová skupina. Útok od Sazdíc na severovýchod sa dobre rozvíjal. Začala ho skupina 15 tankov podporovaná plukom pešiakov. Prápor tankových granátnikov 4/I. zo 6. tankovej divízie ešte v ten deň obsadil Tupú a výšiny južne od Dolných Semeroviec.
Ohrozený úsek pri Tupej sovieti posilňovali jednotkami 4. gardového mechanizovaného zboru. Okolo desiatej hodiny dopoludnia obranu Tupej zabezpečovala 36. gardová tanková brigáda rozmiestnená na kóte 225 na kopci Bakastó na východ od Tupej; cez ňu chcela „Stahlova“ skupina prejsť do údolia Krupinice. 15. gardová mechanizovaná brigáda zaujímala obranné postavenie na na severnom okraji Hokoviec. 14. gardová mchanizovaná brigáda bojovala s nemeckými jednotkami na juhovýchodnom okraji Tupej.
O maličkú obec Tupá, ležiacu na smere plánovaného obchvatu sovietskej protitankovej línie, sa tvrdo bojovalo počas celého dňa 22. decembra 1944. Proti nemeckým divíziám útočili 14. gardová mechanizovaná brigáda a 36. gardová tanková brigáda. Od severozápadu z priestoru Demandíc zaútočili na Tupú 46. gardový tankový zbor a 30. gardový mechanizovaný zbor. Počas dňa Tupá štyrikrát menila majiteľa.
46. gardový tankový zbor a 30. gardový mechanizovaný zbor v ten deň z priestoru Demandíc zaútočil aj na juh oproti tankovému zátarasu, ktorý 18. decembra vybudovala Rintelenova skupina a po príchode na front si ho prebrala 3. divízia, ako ochranu svojho ľavého krídla. Obsadili Sazdice a priestor severozápadne od Ipeľského Sokolca. Pri Ipeľskom Sokolci sa zužuje údolie Ipľa, a preto obrane tohto úseku venoval LVII. zbor zvýšenú pozornosť. V dedine boli umiestnené aj štáby 6. a 8. divízie a po vpáde sovietov do Lontova sem presunula štáb aj 3. divízia. Z priestoru Šalova sa 22. gardová tanková brigáda útokom na juhovýchod pretlačila do priestoru západne od Vámosmikoly.
Kedže sa sovietske jednotky dostali do chrbta „Stahlovej“ skupiny, štáb LVII. zboru žiadal prostredníctvom štábu skupiny „Fretter – Pico“, aby sa mohol stiahnuť na líniu Berencebaráti – Vyškovce nad Ipľom – Lontov – Hron. Štáb skupiny „Fretter – Pico“ dokonca žiadal stiahnutie „Stahlovej“ skupiny do predmostia okolo Vámosmikoly. Náčelník skupiny armád „Juh“ tieto návrhy odmietol s poukazom na to, že by to znamenalo neuskutočnenie zámeru, uzavrieť priechod pri Šahách. LVII. zbor mal naďalej držať pozície v okolí Tupej a Hrkoviec, kým 8. divízia sa mala opätovne zmocniť Berencebaráti a výšin pod Šahami.
Osemdesiat tankov LVII. zboru napadlo z priestoru juhozápadne od Šiach pravé krídlo obrany 7. gardovej armády a 22. decembra sa Dirlenwangerova brigáda útokom zo zalesneného územia severne od Plášťoviec prekvapivo zmocnila ich východnej časti a opäť vnikla do Slatiny. Tu sa odohral masaker miestneho rómskeho obyvateľstva, ktorý som popisoval už v predošlom príspevku o tejto jednotke.
Sovietska rozviedka zistila sústredenia 50 tankov pri Lontove, 16 pri Kalnej nad Hronom a 26 pri Malých Kozmálovciach. Proti útočným zámerom nemeckých divízií velenie 6. gardovej tankovej armády zriadilo samostatnú skupinu ťažkých protitankových zbraní, tvorenú 12 delami 1944 M. Bs – 3 ráže 100 mm a šiestimi ťažkými tankami JS – 2. Dostala označenie „Kočurovova“ skupina, podľa zástupcu veliteľa 49. gardového pluku ťažkých tankov. Rozmiestnená bola od západného úpätia Novohradských hôr, pri Homoku, naprieč údolím Ipľa v dĺžke šesť kilometrov. Keďže „Stahlova“ skupina nemala žiadne Tigre, ani Panthery, „Kočurovova“ skupina, ako sa čoskoro ukázalo, zohrala v marení nemeckého útoku významnú úlohu.
23. decembra pokračovali boje o získanie kontroly nad Tupou. Nemci do nej opäť tri krát vtrhli, až ich prisunuté sily 4. gardového mechanizovaného zboru konečne odtlačili od nej. Pokus o obchvat sovietskej obrany cez Tupú a Horné Turovce bol zmarený. Nemci od rána podnikali koncentrované útoky na „Kočurovovu“ líniu. Už pri prvom útoku bolo zničených 12 nemeckých tankov. V opakovanom útoku sa nemecké divízie snažili postupovať v rozptýlených formáciách, aby sa vyhli účinnej paľbe diel z „Kočurovovej“ línie. Jeden útok za druhým stroskotával pod paľbou ťažkých tankov a diel. Aj keď bolo v línii zničených niekoľko diel a dva tanky JS – 2, „Kočurovova“ jednotka bezpečne ochránila sovietske komunikačné trasy za jej chrbtom a pred ňou.
Ohrozený úsek pri Tupej sovieti posilňovali jednotkami 4. gardového mechanizovaného zboru. Okolo desiatej hodiny dopoludnia obranu Tupej zabezpečovala 36. gardová tanková brigáda rozmiestnená na kóte 225 na kopci Bakastó na východ od Tupej; cez ňu chcela „Stahlova“ skupina prejsť do údolia Krupinice. 15. gardová mechanizovaná brigáda zaujímala obranné postavenie na na severnom okraji Hokoviec. 14. gardová mchanizovaná brigáda bojovala s nemeckými jednotkami na juhovýchodnom okraji Tupej.
O maličkú obec Tupá, ležiacu na smere plánovaného obchvatu sovietskej protitankovej línie, sa tvrdo bojovalo počas celého dňa 22. decembra 1944. Proti nemeckým divíziám útočili 14. gardová mechanizovaná brigáda a 36. gardová tanková brigáda. Od severozápadu z priestoru Demandíc zaútočili na Tupú 46. gardový tankový zbor a 30. gardový mechanizovaný zbor. Počas dňa Tupá štyrikrát menila majiteľa.
46. gardový tankový zbor a 30. gardový mechanizovaný zbor v ten deň z priestoru Demandíc zaútočil aj na juh oproti tankovému zátarasu, ktorý 18. decembra vybudovala Rintelenova skupina a po príchode na front si ho prebrala 3. divízia, ako ochranu svojho ľavého krídla. Obsadili Sazdice a priestor severozápadne od Ipeľského Sokolca. Pri Ipeľskom Sokolci sa zužuje údolie Ipľa, a preto obrane tohto úseku venoval LVII. zbor zvýšenú pozornosť. V dedine boli umiestnené aj štáby 6. a 8. divízie a po vpáde sovietov do Lontova sem presunula štáb aj 3. divízia. Z priestoru Šalova sa 22. gardová tanková brigáda útokom na juhovýchod pretlačila do priestoru západne od Vámosmikoly.
Kedže sa sovietske jednotky dostali do chrbta „Stahlovej“ skupiny, štáb LVII. zboru žiadal prostredníctvom štábu skupiny „Fretter – Pico“, aby sa mohol stiahnuť na líniu Berencebaráti – Vyškovce nad Ipľom – Lontov – Hron. Štáb skupiny „Fretter – Pico“ dokonca žiadal stiahnutie „Stahlovej“ skupiny do predmostia okolo Vámosmikoly. Náčelník skupiny armád „Juh“ tieto návrhy odmietol s poukazom na to, že by to znamenalo neuskutočnenie zámeru, uzavrieť priechod pri Šahách. LVII. zbor mal naďalej držať pozície v okolí Tupej a Hrkoviec, kým 8. divízia sa mala opätovne zmocniť Berencebaráti a výšin pod Šahami.
Osemdesiat tankov LVII. zboru napadlo z priestoru juhozápadne od Šiach pravé krídlo obrany 7. gardovej armády a 22. decembra sa Dirlenwangerova brigáda útokom zo zalesneného územia severne od Plášťoviec prekvapivo zmocnila ich východnej časti a opäť vnikla do Slatiny. Tu sa odohral masaker miestneho rómskeho obyvateľstva, ktorý som popisoval už v predošlom príspevku o tejto jednotke.
Sovietska rozviedka zistila sústredenia 50 tankov pri Lontove, 16 pri Kalnej nad Hronom a 26 pri Malých Kozmálovciach. Proti útočným zámerom nemeckých divízií velenie 6. gardovej tankovej armády zriadilo samostatnú skupinu ťažkých protitankových zbraní, tvorenú 12 delami 1944 M. Bs – 3 ráže 100 mm a šiestimi ťažkými tankami JS – 2. Dostala označenie „Kočurovova“ skupina, podľa zástupcu veliteľa 49. gardového pluku ťažkých tankov. Rozmiestnená bola od západného úpätia Novohradských hôr, pri Homoku, naprieč údolím Ipľa v dĺžke šesť kilometrov. Keďže „Stahlova“ skupina nemala žiadne Tigre, ani Panthery, „Kočurovova“ skupina, ako sa čoskoro ukázalo, zohrala v marení nemeckého útoku významnú úlohu.
23. decembra pokračovali boje o získanie kontroly nad Tupou. Nemci do nej opäť tri krát vtrhli, až ich prisunuté sily 4. gardového mechanizovaného zboru konečne odtlačili od nej. Pokus o obchvat sovietskej obrany cez Tupú a Horné Turovce bol zmarený. Nemci od rána podnikali koncentrované útoky na „Kočurovovu“ líniu. Už pri prvom útoku bolo zničených 12 nemeckých tankov. V opakovanom útoku sa nemecké divízie snažili postupovať v rozptýlených formáciách, aby sa vyhli účinnej paľbe diel z „Kočurovovej“ línie. Jeden útok za druhým stroskotával pod paľbou ťažkých tankov a diel. Aj keď bolo v línii zničených niekoľko diel a dva tanky JS – 2, „Kočurovova“ jednotka bezpečne ochránila sovietske komunikačné trasy za jej chrbtom a pred ňou.
Pohľad na Tupú od severu. Cez tento priestor sa snažila „Stahlova“ skupina dostať za chrbát sovietskej obrany.
Okolo poludnia 102. oddiel rýchlych bombardérov maďarského kráľovského letectva napadol na severnom okraji Demandíc sa zhromažďujúce sovietske jednotky. Zhodil na ne dvanásť 500 kg bômb. Jedno z útočiacich lietadiel Me 210, ktoré pilotoval veliteľ oddielu bolo pri nálete zasiahnuté do pravého motora a horiace muselo núdzovo pristáť v poli. Strelec lietadla haváriu neprežil.
Na južnom úseku frontu boli pozorované kolóny ustupujúcich nemeckých jednotiek s poškodenou obrnenou technikou, ktorú sťahovali z priestoru bojových operácií, v snahe zachrániť ju pred ukoristením sovietskymi jednotkami.
Pre Demandice sa objavilo ďalšie ohrozenie. Rintelenova skupina, ktorá pred pár dňami ostreľovala dedinu od Veterného majera, dostala rozkaz, aby utvorila dve útočné skupiny, prepravila sa cez Hron a zaútočila do boku sovietov smerom na Demandice. Na prepravu cez Hron však nemala pridelené žiadne prostriedky.
Na južnom úseku frontu boli pozorované kolóny ustupujúcich nemeckých jednotiek s poškodenou obrnenou technikou, ktorú sťahovali z priestoru bojových operácií, v snahe zachrániť ju pred ukoristením sovietskymi jednotkami.
Pre Demandice sa objavilo ďalšie ohrozenie. Rintelenova skupina, ktorá pred pár dňami ostreľovala dedinu od Veterného majera, dostala rozkaz, aby utvorila dve útočné skupiny, prepravila sa cez Hron a zaútočila do boku sovietov smerom na Demandice. Na prepravu cez Hron však nemala pridelené žiadne prostriedky.
Vývoj vojenských operácií v období od 21. do 24. decembra 1944.
Vo večerných hodinách dostala 6. gardová armáda rozkaz od maršala Malinovského, aby v úseku medzi Žemberovcami a Levicami odovzdala obranu 4. gardovému jazdeckému zboru a celou silou rozvinula útok smerom na Ostrihom a spolu s pravým krídlom 7. gardovej armády zničila protivníka v oblasti Ipeľského Sokolca. Do večera 25. decembra mali zaujať pozície na brehu Dunaja severne od Ostrihomu. Jednotky 4. gardového jazdeckého zboru vystriedali aj 18. a 31. gardovú mechanizovanú brigádu, ktoré sa sústredili v okolí Santovky. V tom čase 46. gardová tanková brigáda bojovala západne od Kubáňova a 30. gardová mechanizovaná brigáda severozápadne od neho. Úsek medzi Hrkovcami a Tupou bránil 4. gardový jazdecký zbor. Na posilnenie tohto úseku sa presúval 243. strelecký oddiel 27. gardového zboru.
25. decembra o deviatej hodine obnovili jednotky 6. gardovej tankovej armády postup pozdĺž východného brehu Hrona a tankové jednotky LVII. zboru zatlačili od Hrkoviec do predmostia v ohybe Ipľa okolo Vyškoviec nad Ipľom. 9. gardový mechanizovaný zbor sa cez Lontov prebojoval do priestoru Ipeľského Sokolca; v boji oň bolo zničených jeho dvadsať tankov.
Na druhý sviatok vianočný 303. strelecká divízia 27. gardového streleckého zboru vtrhla do Vyškoviec nad Ipľom, a tým útočiace divízie „Stahlovej“ skupiny definitívne odtlačila od Ipeľskej brány. Z oblasti Lontova zaútočili na Ipeľský Sokolec tri mechanizované brigády 9. gardového mechanizovaného zboru. Obsadili Ipeľský Sokolec a Bielovce. 46. gardový tankový zbor útočil do priestoru okolo Pástoviec, kde sa sústredili zvyšky 3. tankovej divízie.
25. decembra o deviatej hodine obnovili jednotky 6. gardovej tankovej armády postup pozdĺž východného brehu Hrona a tankové jednotky LVII. zboru zatlačili od Hrkoviec do predmostia v ohybe Ipľa okolo Vyškoviec nad Ipľom. 9. gardový mechanizovaný zbor sa cez Lontov prebojoval do priestoru Ipeľského Sokolca; v boji oň bolo zničených jeho dvadsať tankov.
Na druhý sviatok vianočný 303. strelecká divízia 27. gardového streleckého zboru vtrhla do Vyškoviec nad Ipľom, a tým útočiace divízie „Stahlovej“ skupiny definitívne odtlačila od Ipeľskej brány. Z oblasti Lontova zaútočili na Ipeľský Sokolec tri mechanizované brigády 9. gardového mechanizovaného zboru. Obsadili Ipeľský Sokolec a Bielovce. 46. gardový tankový zbor útočil do priestoru okolo Pástoviec, kde sa sústredili zvyšky 3. tankovej divízie.
Protitankové delo 1944 M. Bs – 3 ráže 100 mm.
Neskoro popoludní 26. decembra si skupina „Balck“ (podľa mena nového veliteľa 6. armády) žiada od velenia armádnej skupiny „Juh“ povolenie, aby LVII. tankový zbor vytvoril ôsmou tankovou divíziou obrannú líniu v smere Ipolytolgyes – Pohronský Ruskov, a aby sa 3. a 6. tanková divízia mohli poza ňu prepraviť za Hron. O štvrť na šesť večer takýto súhlas dostali. Tri nemecké divízie, ktoré chceli 6. gardovú tankovú armádu obsadením Ipeľskej brány dostať do obkľúčenia, s vypätím posledných síl samé z neho unikali cez malé predpolie pri Kamenici nad Hronom. Pred ním striehli v zálohe ťažké protitankové delá 6. gardovej tankovej armády. Najhoršie obišla 6. divízia, ktorej časť uviazla na ľavom brehu Hrona v paľbe sovietskeho delostrelectva. Aj sama musela ničiť svoje obrnené prostriedky a vojaci sa zachraňovali len preplávaním Hrona.
28. decembra 1944 nadránom bolo predmostie v Kamenici nad Hronom vyprázdnené a o šiestej hodine ráno sa tu ako prvé objavili časti 53. streleckej divízie a tanky 27. samostatnej gardovej tankovej brigády; krátko po nich sa tu s nimi stretli jednotky 9. gardového mechanizovaného zboru 6. gardovej tankovej armády. Tým, že od juhu dorazili k Dunaju v Ostrihome aj vojská 3. ukrajinského frontu, Budapeštianske zoskupenie nemecko – maďarských vojsk bolo obkľúčené.
28. decembra 1944 nadránom bolo predmostie v Kamenici nad Hronom vyprázdnené a o šiestej hodine ráno sa tu ako prvé objavili časti 53. streleckej divízie a tanky 27. samostatnej gardovej tankovej brigády; krátko po nich sa tu s nimi stretli jednotky 9. gardového mechanizovaného zboru 6. gardovej tankovej armády. Tým, že od juhu dorazili k Dunaju v Ostrihome aj vojská 3. ukrajinského frontu, Budapeštianske zoskupenie nemecko – maďarských vojsk bolo obkľúčené.
Pre vstup do fotogalérie kliknite na ikonu:
 |
| Tanková bitka o Ipeľskú bránu |
Tank battle of Ipel Gate - The great shift
The events of 17 December 1944 were set in motion early in the morning when Gottfried Frölich, commander of the 8th tank division, arrived at Vámosmikoly. His purpose there was to negotiate the details of deployment of his division in the area of Šahy. South of Homok, the fight for "Kinszky maker" started. It had been attacked by the soviet gunnery battalion supported by tanks and antitank cannons. 30 of these tanks were reported to have gathered by "Preselanska pusta".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára