Naše kočíky

Všetci sme ich mali ale na dni života strávené v ich útrobách nemáme žiadne spomienky. Tie sme získali až neskôr, v dobe, keď sme na ich vedenie mali oprávnenie, ako hrdí otcovia či mamičky. Kočíkovanie sa stalo novým fenoménom až v povojnových rokoch. Najstaršiu fotografiu s detským kočíkom mám v archíve z roku 1933. Pochádza z fotoalbumu rodiny Hósovcov. Medzi pamiatkami na Dobrú Nivu, odkiaľ sa do Demandíc prisťahoval môj starý otec s rodinou, opatrujem aj peknú fotografiu nestora slovenskej fotografie, profesora Karola Plicku. Je na nej matka s dieťaťom v poľnej kolíske, visiacej na drevenej trojnožke. Dojča sa prepravovalo na chrbte v plachtičke. Dnešné mamičky sa k tejto tradícii opäť vracajú, ibaže svoje ratolesti nosia vo vakoch na prsiach. Nuž nič nové.

Fotografia ženy s dieťaťom v Dobrej Nive od Karola Plicku.

     Prvé panské kočíky mali veľké kolesá, nad ktorými bol kôš v tvare vajca, ale na ne nám pamiatka neostala. Naša generácia, prichádzajúca na svet v povojnových rokoch, sa vyvážala v kočíkoch s nízko položeným ťažiskom, asi aby sa kočík na hrľboľatom teréne nevykacoval aj so svojim vzácnym obsahom. V tej dobe v dedine nebolo ani kúska asfaltu a tak to bolo aj na iných dedinách. Dôležitou súčasťou kočíka bolo jeho perovanie. Môj kočík bol ešte len štvorperák, lebo jeho nástavba bola s podvozkom odpružená štyrmi elipticky sformovanými pružinami. Niektoré typy sa robili aj so šiestimi podporami. Malé kolieska boli pevnejšie, a preto zohrali  pri naštartovaní  druhotného využitia kočíka dôležitú úlohu.

Františk Hós mladší so svojim kočíkom v roku 1933.

     Kočík keď vyvozil najstaršieho súrodenca, ešte musel byť v pohotovosti najmenej na jednu periódu premávania sa po dedine. Až potom sa dostal na poval a tu čakal na strýčka náhodu, ak sa s príchodom na svet opozdil nejaký ďalší súrodenec. K nám už bocjan po tretí raz nepriletel, a preto po vari desiatich rokoch strávených na povale nastala  renesancia kočíka. To som jeho konštrukčné prvky použil na výrobu motokáry, ktorá žiadny motorový pohon nemala. Jej pohyb generovala len sila gravitačného pohonu, vyplývajúca z nadmorskej výšky kostolného kopca, z ktorého sme jazdili k Melichovej krčme. Pred ňou sme boli nútení pribrzďovať chatrnými pákami, prikloncovanými k bokom tohto monštra. Po vybratí zákruty sme mohli ešte kus trasy absolvovať aj po hradskej ku križovatke na Šahy, alebo vľavo na Ďarmoty.

     K takýmto zážitkom sme dospeli až po vynaložení značného organizačného úsilia, i vlasnej zručnosti. Z kočíka sme odmontovali podvozok a osky s kolesami boli pripravené na nové využitie. Na dosku širokú zo tridsať centimetrov sme bez problémov pripevnili zadnú os s kolesami. Horšie to bolo s prednou osou, ktorá musela mať v strede navarený úchyt, okolo ktorého sa mohla otáčať, a tým zaručovať smerovú ovládanosť našej káry. To sme riešili u dedinských kováčov, či už naproti nám v šmikni Pišta báčiho Kováčika, alebo v šmikni štátneho majetku u majstra Kohútika. Nejakým uprosením sme dosiahli, že sa v nich prebudila nostalgia na chlapčenské roky, a tak sme s oskou z ktorej trčal kus železa na závit mohli svoje dielo skompletovať. Sedenie sme si vylepšili starým vrecom, pod ktoré sme napchali zopár hrstí slamy a po stranách ho priklincovali.

V tom kočíku leží moja maličkosť pred vyše šesťdesiatimi rokmi.

     U druhých susedov poniže nás stál obecný dom, v ktorom bola aj detská poradňa. To bolo niečo veľmi nové. Mamičky museli k lekárovi chodiť aj keď deti nezomierali, alebo ani netrpeli chorobou. To sa pred schodiskom k ambulancii doktora Kaisera hromadili kočíky s našimi mladšími rovesníkmi. Prepravu sem a späť zabezpečoval kočík. Neskôr sa ich využitie rozšírilo. Za mojich mladorodičovských rokov sa z vozenia potomka stala novodobá povinnosť. Veď deti neležali po celé dni na čerstvom vzduchu v plachtičkách poľných kolísok, ako to robila ešte moja starká s deťmi na Dobrej Nive, ale vo vykurovaných domoch.

     Kočíkovanie bolo pre mamičky, pripútané v domácnosti k miminku, vítanou príležitosťou na spoločenský kontakt. Zároveň sa kočík stával aj prestížnou záležitosťou. V Československu prevládala značka Liberta. Z dovozu sa dalo sem tam dostať k Štegnerom, ktoré mali po stanách priezory, aby dieťa lepšie vnímalo svet. O tom však pochybujem, lebo účelom jeho vozenia bolo uspať ho na čerstvom vzduchu a to spravidla nebol problém. Nuž neviem čo z toho vychádzkového sveta mohlo vidieť. Taktiež sa značne zmenil aj dizajn. Korba sa opäť zdvihla a nebezpečie pádu najmä zo športového vozíka, určeného už pre väčšie bábätká, sa riešilo prikurtovaním decka, ktoré vyzeralo ako dôstojník opásaný dohodami, alebo parašutista pri zoskoku. Deti to prežili a čoskoro svoj kočík sami chceli tlačiť, až kým to nedospelo k reminiscencii na motorárové jazdenie.

Pre vstup do galérie kliknite na ikonu:

Naše kočíky