Kto bol Oskar Dirlewanger?
Už ako pešiak si počas prvej svetovej vojny vyslúžil Železný kríž prvej a druhej triedy. Po vojne sa zapojil do pouličného teroru v nemeckých mestách ako člen Freikorps. Od roku 1932 bol členom NSDAP. Násilnícku povahu prejavoval aj v civilnom živote. Napriek tomu, že vyštudoval politické vedy a získal doktorát, za znásilnenie a pohlavné zneužite maloletých dievčat bol ako pedofil odsúdený a zbavený titulu, povolania učiteľa i členstva v NSDAP. Svoje uplatnenie našiel v aktívnej službe v Legii Kondor bojujúcej na strane Franka v Španielsku. Aj neskôr mal problémy so zákonom, Gestapo ho považovalo za politicky nespoľahlivého a psychicky chorého alkoholika.Keď sa vrchný ríšsky lovec Herman Goring a veliteľ SS Heinrich Himmler dohodli, že z uväznených pytliakov vytvoria zvláštnu vojenskú jednotku, úlohu ju vybudovať dostal bývalý kriminálnik Dirlewanger. Tak sa začala história tejto jednotky, ktorá vznikla 1.júla 1940 ako Wilddiebkommando Oranienburg. Neskôr bola jednotka rozširovaná a doplňovaná o ďalších kriminálnikov z výkonu trestu, vojakmi odsúdenými pre rôzne delikty a dobrovoľníkmi zbehnutými z Červenej armády. V jeseni 1944 sa do jednotky zaraďovali aj politickí väzni z koncentračných táborov. Tí v tom videli možnosť oslobodiť sa dezerciou.
Wermacht na boj s partizánmi nebol pripravený. Na vyčisťovacie operácie v zázemí používal jednotky, ktoré neboli použiteľné na fronte. To bol aj prípad Dirlewangerovej jednotky, ktorá sa stala od augusta 1942 plukom. Svojim bezohľadným pôsobením, vraždami, lúpežami a znásilneniami na území okupovaného Poľska vyvolala nevôľu velenia SS i Wermachtu a bola presunutá na protipartizánske akcie do Bieloruska. Tu 22. marca 1943 prepadla osadu Chatyň . Všetkých 149 obyvateľov nahnali do drevenej stodoly, ktorú poliali benzínom a zapálili. Hrozný masaker prežili len tri osoby. V Chatyni je dnes národný pomník 120 000 obetiam temer z dvesto obcí, ktoré zahynuli v odvetných akciách proti partizánom.
Od jesene 1943 pôsobila jednotka v zostave armádnej skupiny Stred vo frontovom pásme v sile troch plukov. V mohutnej sovietskej operácii Bagration v lete 1944 a v predošlých bojoch sa ukázalo, že jej príslušníci sú nedisciplinovaní a nedostatočne vycvičení. Po ťažkých stratách s 259 mužmi ustúpila k Varšave.
Maskovanie tváre príslušníkov SS Sturmbrigády Dirlewanger, ktoré používali pri potlačovaní Varšavského povstania
Tu bola doplnená na stav temer 900 mužov a nasadená do potlačenia Varšavského povstania po boku Kaminského Waffen-Sturm-Brigade RONA.V dňoch 5.- 8. augusta 1944 v štvrti Wola povraždili okolo 40 000 obyvateľov, hlavne detí a žien pri páchaní nevysloviteľných zverstiev. Nemecký veliteľ von dem Bach dal veliteľa 1. brigády Kaminského postaviť pred vojenský súd a bol zastrelený. Dirlewanger pozvanie na jeho štáb odmietol s poukazom na svoje výsady, ktoré mal od Himmlera a osudu Kaminkého sa vyhol. Dokonca za nasadenie počas povstania dostal ocenenie Rytierskym krížom s povýšením do funkcie SS- Oberfurera. Počas bojov osobne viedol útoky a vojakov, ktorých, ak nepostupovali s bezohľadnosťou jemu vlastnou, na mieste strieľal. Jednotka bola ešte počas bojov doplnená o 2500 mužov no i tak skončila s menším stavom než začínala. Vytvorila negatívny rekord, keď v bojoch utrpela 315 % stratu.
Zmasakrované ženy a deti vo Varšave v auguste 1944
Po likvidácii povstania vo Varšave bola vytvorená z jednotky útočná brigáda Dirlewanger . Tvorili ju väzni z koncentračných táborov a potrestaní vojaci z celého Wermachtu. Takmer bez ďalšieho výcviku bola presunutá do záverečnej ofenzívy proti SNP . V období od 10. októbra 1944 bola rozmiestnená v úseku Martin-Ružomberok. Viacerí z jej príslušníkov dezertovali a známe sú iprípady, že partizánom predávali zbrane. Stali sa terčom leteckého útoku povstaleckého letectva počas ktorého utrpeli straty. 30. októbra sa jej veliteľ Dirlewanger zúčastnil v Banskej Bystrici na dekorácii a vyznamenávaní nemeckých vojakov prezidentom Slovenského štátu Jozefom Tisom. Ten mu udelil najvyššie vojenské vyznamenanie Slovenský vojenný víťazný kríž prvej triedy s kordíkom.
Jozef Tiso, prezident Slovenského štátu, pri vyznamenávaní nemeckých vojakov po potlačení SNP
V priebehu novembra bola brigáda v Prievidzi doplnená a 10. decembra v podriadení nemeckého veliteľstva na Slovensku presunutá na posilnenie frontového úseku pri Šahách, ktoré vtedy patrili do horthyovského Maďarska. Úlohou brigády bolo obsadiť prístupové cesty z juhu na stredné Slovensko a zamedziť tak rozvoju sovietskej ofenzívy od juhu. Brigáda bola rozmiestnená na línii Modrý Kameň- Terany- Berencebaráti. Štáb brigády bol najskôr umiestnený v Teranoch. Po zosilnení sovietskeho útoku na Šahy bol premiestnený do Demandíc.
Brigádu tvorili dva pluky po troch práporoch, ďalej strelecký prápor, spojovací prápor, zdravotnícky prápor, hospodársky prápor a záložný prápor o celkovej sile asi 4 000 mužov. Jedenásteho decembra bol jeden pluk brigády s dvomi posilnenými útočnými prápormi, ktoré boli začlenené do skupiny vojsk Fratter – Pico čeliacej útoku Červenej armády na smere Šahy - Demandice – Levice. Ostatné časti brigády boli podriadené Dirlewangerovi. V sile dvoch práporov chránili líniu Modrý Kameň -Terany a ďalšie dva útočné prápory úsek Terany-Berencebaráti. Proti silnejúcemu útoku Červenej armády na Šahy boli 14. decembra nasadené dalšie dva prápory aby posilnili 2. maďarskú pancierovú divíziu. Po prekročení Ipľa sovieti 15. decembra pri Tešmaku rozprášili tu rozmiestnené prápory brigády a obsadili mesto. V úseku medzi Šahami a Berencebaráti na stranu sovietov dezertovalo okolo 200 príslušníkov 2. práporu brigády. So zvyšnými časťami brigády, ktorá bola ponechaná pod Dirlewangerovým velením so štábom v Demandiciach, Dirlewanger podnikol proiútok na znovuobsadenie Šiah avšak neúspešne.
Po obsadení Šiah sovieti rozvinuli plne útok na západ a 18. decembra oslobodili Demandice. Štáb brigády sa premiestnil do okolia Plášťoviec, kde brigáda obsadila okolité výšiny. 19. decembra Dirlewanger zreorganizoval svoju jednotku lebo mu v dvoch plukoch zostali len po dva prápory. Následne podnikal protiútoky do boku sovietskych jednotiek.
Jeden z týchto protiútokov je spojený s tragickými udalosťami, ktoré vo svojich pamätiach opisuje rodák z neďalekých Hrkoviec Tipary László nasledovne : „ Musím spomenúť aj jedno hrozné nemecké krvi preljatie: Keď ich Rusi vyhnali zo Slatiny, v dedine zanechali niekoľko vozov s rôznymi výrobkami (potraviny, deky, šatstvo ). Ale 23. sa Nemci vrátili a hľadali svoje vozy. Medzitým ich obsah z časti ruskí vojaci a miestni civili (Maďari), a z časti tu bývajúci cigáni rozkradli. Nemci sa pýtali miestnych, kto raboval. Odpoveď bola, že cigáni. Nato Nemci sústredili cigánske rodiny. S výnimkou tých, ktorí mali mužov či synov na fronte. Zavreli ich do jednej chatrče, poliali benzínom a cez okná na nich nahádzali ručné granáty. Takto brutálne vyhasli životy 56 ľudí. Len jednému malému dievčatku sa podarilo z horiaceho domu uniknúť.“ ( Tipary Lászloné- Tipary László, Szulofoldem szép határa, Lilium Aurum, Dunajská Streda, 2004, str. 33 )
MENÁ OBETÍ: Vojtech Fizik, 33 rokov, Jolana Fiziková 31 rokov, Ladislav Fizik, 11 rokov, Anna Fiziková, 9 rokov, Berta Fiziková, 6 rokov, Irena Fiziková, 4 roky, Oto Fizik, 8 rokov, Anton Jonáš, 42 rokov, Emília Fiziková, 27 rokov, Gizela Jonášová, 16 rokov, Ladislav Jonáš, 14 rokov, František Jonáš, 11 rokov, Alžbeta Jonášová, 10 rokov, Helena Jonášová, 8 rokov, Vincent Jonáš, 6 rokov, Irena Mátyás, 19 rokov, Vilma Mátyás, 17 rokov, Petronela Mátyás 15 rokov, Koloman Fizik, 38 rokov, Mária Fiziková, 30 rokov, Jolana Fiziková, 16 rokov, Imrich Fizik, 12 rokov, Karol Fizik, 10 rokov, Vojtech Fizik, 8 rokov, Lenka Fiziková, 8 mesačná, Gejza Gašpar, 53 rokov, Alžbeta Gašparová, 53 rokov, Mária Benedeková, 58 rokov, Irena Benedeková, 19 rokov, Mária Benedeková, 11 rokov, Agnesa Benedeková, 7 mesačná, Magdaléna Ludviková, 9 rokov, Alexander Pusztay, 55 rokov, Alžbeta Pusztay, 38 rokov, Mária Pusztay, 18 rokov, Vojtech Pusztay, 10 rokov, Imrich Szomszi, 44 rokov, Matilda Szomszi, 47 rokov, Žigmund Szomszi, 20 rokov, Jozef Szomszi, 17 rokov, Helena Szomszi, 14 rokov, Imrich Szomszi, 8 rokov, Valéria Szomszi, 4 roky, Eva Balážová, 2 roky, Alexander Szitay, 61 rokov, Gizela Szitay, 52 rokov, Helena Szitay, 9 rokov, Vojtech Szomszi, 40 rokov, Oľga Szomszi, 38 rokov, Ladislav Szomszi, 17 rokov, Alžbeta Szomszi, 15 rokov, Zoltán Szomszi, 2 roky, Rudolf Szomszi, 48 rokov, Irena Szomszi, 47 rokov, Rozália Szomszi, 21 rokov, Tibor Szomszi, 17 rokovDoteraz sa pri spomienke na obete masakry v Slatine vždy uvádzalo iba to, že ju vykonali Nemci. Nuž metóda, ktorú použili je zhodná s bieloruskou Chatyňou a použila ju tá istá jednotka, teda SS Sturmbrigade Dirlewanger. Nik iný to nemohol byť, lebo v tomto operačnom priestore pôsobili v dňoch 23.- 25. decembra len oni. Na pravé krídlo brigády (v piestore Slatiny) smeroval 26. decembra útok Červenej armády, ktorá začala zaisťovať severný bok svojho obkľúčenia Budapešti. Brigáda Dirlenwanger nasledovný deň ustúpila na sever, kde sa južne od Krupiny zhromaždila a zo Slovenska bola po ťažkých stratách stiahnutá.
Počas bojov o Berlín už bola formálne pretvorená na 36. SS granátnickú divíziu s veliteľom Dirlewangerom. Toho už šťastie začalo opúšťať. Hneď na druhý deň po svojom vymenovaní bol ťažko ranený, údajne už 12. krát a bol evakuovaný do Bavorska. Tu ho po vojne objavili v nemocnici poľskí vojaci bojujúci v zostave francúzkych jednotiek. Spoznali v ňom kata obyvateľov Varšavy a po niekoľkých dňoch týrania ho ubili na smrť. Tak skončil veliteľ najkrutejšej nemeckej jednotky.
Poľské orgány po ostatných ešte živých príslušníkoch Dirlenwangerovej jednotky z čias Varšavského povstania stále pátrajú a nie neúspešne. Kedy sa aj u nás dozvieme, kto vraždil v Slatine?
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Štáb brigády Dirlewanger |
Army Staff of the 2nd SS Sturmbrigade Dirlewanger in Demandice
The SS assault brigade named after commander Oskar Dirlewanger has acquired the reputation of the most cruel German army unit. Following the onset in Halič, Belarussia, Warsaw and during the Slovak National Uprising the brigade was moved to our surroundings in December 1944. They were known as “The black hunters” due to their ruthless anti-guerilla actions. Permission to act freely at their will was given directly by the Chief SS Commander Heinrich Himmler. The atrocities they were capable of were absolutely shocking, even for the German Wermacht Command. General Heinz Guderian has described them in his memoirs as a horde of swine rather than soldiers. Unfortunately, they stood up to their reputation also during their onset in our area.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára