Prvé čo človeka na pozemskej púti stretne je kúpanie. Na vojenčine to nazývali úplná hygienická očista tela. Naša generácia ešte zažila stáročnú formu kúpania v rôznych nádobách spravidla drevených kadiach a korytách. Regrúti po príchode do kasární išli pod sprchy, čo bola pre drvivú väčšinu z nich prevratná novinka. Koncom 50. rokov tak ako inde ani v Demandiciach ešte kúpeľne so samostatnými vaňami neexistovali. My Demandičania sme predsa len mali akú takú výhodu v tom, že Maďarovce mali verejné kúpele a ani Dudince neboli ďaleko.
Na svoju prvú vaničku sa z pochopiteľných dôvodov nepamätám. Možno to bolo drevené korýtko . Asi desať rokov po vyrovnaní sa s dôsledkami vojny aj naše národné hospodárstvo začalo obyvateľstvo zásobovať tým, čomu dnes hovoríme spotrebný tovar. A tak sa v polovici 50. rokov objavili v obchode s rozličným tovarom U Babica prvé vaničky, ktoré nevyrobili debnári alebo korytári, ale naša kovovýroba. Mali elipsovitý tvar hĺbku okolo 50 centimetrov a dĺžku asi 90 centimetrov. Na koncoch mali uši na chytanie a tak sa dali pohodlne prenášať a zavesiť aj na klinec. Túto samozrejmosť už ich plastoví nástupcovia postrádali.
K vaničke patrila v rodine aj vaňa, ktorá bola odvodená od vaničky ale bola dlhá skoro dva metre. Obe boli z masívneho plechu s kvalitným pocínovaním. Keď som mal desať rokov vaňu som použil aj na vedecký pokus. Do vody som sa ponoril tak, že som uši mal v nej a nos vonku. Bez prerušenia dýchania som dlhé minúty klepkal hánkami prstov po vani a sledoval šírenie zvuku vo vode. Bolo to veľmi zaujímavá príprava na fyziku. Dôsledky na seba nedali dlho čakať. Za niekoľko dní sa mi ohlásil zápal stredného ucha na čo som dodnes nezabudol. Na radu nášho doktora Kaisera mi ho mama liečila suchým teplom.. To znamená , že na šporhelte v hrnci zohriala zo tri kilá soli a tú nasypala do pláteného vrecka. Na takomto vankúši som potom analyzoval týždeň výsledky svojho pokusu a zanevrel na fyziku.
Naše vaničky vydržali akékoľvek zaobchádzanie. Desaťročia slúžili ponajprv svojmu konštrukčnému účelu . Neskôr keď si domácnosť zriadila kúpeľňu s vodovodom a liatinovou vaňou, vaničky a vane slúžili na rôzne iné účely. Tá naša sa otcovi hodila ako nádoba do ktorej zachytával šrot padajúci zo šrotovníka, lebo sme ako všetci na dedinách mali doplnkové hospodárstvo, teda záhumienok a chov jednej svine a hydiny. Vaňa sa výborne hodila na zachytávanie dažďovej vody ktorou sme polievali papriku najmä v polovici sedemdesiatych rokov keď boli masovo rozšírené fóliovníky.
To už vane a vaničky mali rovnako ako my dobre po dvadsiatke. Svoje tridsiate roky sme s nimi strávili pri výstavbe chát, kde sa výborne hodili na miešanie malty. Nikdy netiekli ani neskorodovali. Myslím, že sa ani nedali podľa dnešných kritérií zaradiť do spotrebného tovaru. Veď sa za štyridsať rokov nespotrebovali. Bolo to asi preto, že priemysel orientovaný na vojenskú výrobu využil svoju technológiu a tak aj vaničky boli pevné ako by išli na front. Nie je to nepravdepodobné, veď sovieti cez vojnu tento proces zažili v opačnom smere. Ručné útočné granáty vyrábali továrne na konzervy. Stačilo len zmeniť náplň. Miesto ryby sa vložil zvinutý pás železa, to sa zasypalo výbušninou a miesto otváraka sa zašroubovala rozbuška. Bolo to rýchle a účinné riešenie tak ako neskoršia výroba vaničiek v Československu.
Keď sme vyrástli z plienok a získali slobodu pohybu po dedine otvorili sa pred nami ďalšie možnosti zžiť sa s vodou. V Demandiciach nebol rybník ani dedinská požiarna nádrž. Jej účel aspoň pre nás šarvancov pod desať rokov plnil obecný žabinec. Bola to mláka povyše Vyškyho domu na lúke Pod hradskou, čiže pod cestou na Maďarovce. Tento rezervoár vody bol k dispozícii od jesene do začiatku leta, potom len vtedy , ak sa Búr potok vylial z koryta v zákrute oproti ovčínu. Bola to mláka asi 35 metrov dlhá a 12 metrov široká. Pútala nás hlavne v dobe, keď sa v nej liahli žubrienky, ktoré sme považovali za malé ryby a preto sme sa ich snažili aj loviť v nádeji, že z nich vychováme veľké ryby. Každoročne nás však sklamali. Nestačili sme sa čudovať, že v istom čase zmizli a v potoku sa objavilo množstvo malých žabičiek. Brúzganie v bahne žabinca bol náš prvý bahenný kúpeľ.
Naša vynaliezavosť nemala medze keď išlo o to ako vyplniť čas prázdnin. Podstatnú časť z nich sme trávili pri potoku. V úseku od starého mostu po most oproti ovčínu a kus povyše sme poznali naspamäť meter po metri a veľa miest malo svoje potočné názvy. Napríklad Pri slivkách, Pri kolíkoch, Pri kruhu . Na kúpanie sme používali výhradne miesto Pri ihrisku. Bola to časť za novým futbalovým ihriskom na Gáborovej lúke. Tu, na ihrisku sa pásli kŕdle husí, ktoré ho pekne na nízko strihali , čomu sa nevyhol ani breh potoka kam sa chodili napájať a spestrovať svoj jedálníček lovom malých rýb. Pre posledné sme ich nenávideli a snažili sa ich udržať len pod ihriskom, aby nám pri love rýb nekazili revír. O nejakých rybárskych lístkoch sme nič netušili. Husi svoju pažravosť odčinili údržbou potočného brehu. Ten bol pod ihriskom čistý s jemnou nízkou trávou, čo ocenili naše zadky vo vetkých trenírkach, ktoré boli našim dvojmesačným úborom.
V potoku bolo vody ledva po kolená a tak o nejakom plávaní nebolo reči. To neznamená, že sme ho , ako sa dnes hovorí, nevedeli využiť na wellnes zábavu. Breh potoka pri ihrisku nebol len trávnatý, ale v týchto miestach aj vysoký zo dva metre nad hladinou a so sklonom dosť dobrým na to, aby sme si tu vybudovali šmykľavku. Dvaja či traja dobrovoľníci, ktorí vliezli do potoka z jeho dna zovretými dlaňami naberali bahno, ktoré nahadzovali na breh. My viac chúlostiví na hygienu sme ho potom v páse širokom tridsať-štyridsať centimetrov rozprestierali až po vrch brehu. Takýto tobogán ešte nebol schopný prevádzky. Aby naša snaha nevyšla hneď na zmar, museli sme ho nechať zo dva dni na slnku vysušiť, aby dráha bola odolná pri kĺzaní. Keď zaschla stačilo pár šplechnutí vodou, aby sa povrch zvlhčil a potom sme ju už využili až kým nám červené trenírky nezačali zelenať. To bol signál ukončiť radovánky, lebo zelená farba na trenírkach neveštila doma nič dobrého. Tatramatky ešte neboli.
Moja mama pochádzala zo Santovky, po našom Santov, a tak sme so sestrou mali výhodu v tom, že na Santov sme chodili aj z rodinných dôvodov na návštevy nášho starkýho , tety Mani a Jožko báčiho. Maďarovce delil od Santova len potok Búr, ktorý pomedzi ne pretekal. K dobrým obyčajom patrila aj nedeľná prechádzka popri vode (žriedla santovskej minerálky) do Maďarovského kúpeľa.
V 50. rokoch Maďarovské kúpele dožívali svoje lepšie roky z prvotného rozvoje ešte z 80. rokov devätnásteho storočia. Vonkajší bazén bol malý a bez vody, lebo prirodzené vývery termálnej vody sa zanášali a ledva stačili zásobovať vaňový kúpeľ. V podstate to bola stavba dnešných vaňových kúpeľov. V jej útrobách bol aj terajší krytý bazén s pre-sklenou strechou a preto sa nazýval sklený kúpeľ. Vedľa bazénu boli vaňové kúpele. V skutočnosti to boli bazénikové kúpele, lebo v nich neboli žiadne vane. Niekoľko miestností malo v podlahe zapustené bazéniky asi dva krát jeden meter. Do nich sa vchádzalo schodíkmi.
Keď sme prešli kolonádou parku od katolíckeho kostola popri plničke vody, filagórii a kolkárni, mostíkom ponad koryto potoka Búr míňali sme mohutnú travertínovú skalu. O nej náš starký tvrdil, že tam hľadali voľakedy Maďari Atilov hrob. Dnes viem, že to je miesto s ktorým sa spájajú nálezy zo strednej doby bronzovej, ktorá podľa tohto miesta dostala pomenovanie maďarovská kultúra.
Do kúpeľa sme kráčali miernym briežkom po travertínovom svahu do ktorého bol vytesaný žľab. V ňom prúdila do biela zakalená voda. So sestrou sme sa ju vždy snažili opáčiť. Mama nás vyplieskala po rukách, že sa nemáme zmáčať. Nechápali sme načo nás sem vlečú, keď sa v kúpeli ani vody nemáme dotknúť. To sme nevedeli čo ona, že je to voda, ktorá vytekala už z použitých kúpeľov vo vaniach povyše. Ale veď takto sa kúpalo aj v Rímskej ríši, najprv patríciovia, potom občania a po nich otroci.
V roku 1957 nastala veľká zmena. Do dna starého bazéna bol navŕtaný nový vrt. Výsledok vŕtania bol ohromujúci. Vrtná súprava prerazila do tak silného ložiska vody, že táto ju pod tlakom vymrštila z vrtu a do výšky zo dvadsať metrov striekal gejzír termálnej vody. Správa o tom sa dostala aj k nám do starej školy Pod lipou. Stačilo prejsť pár metrov poniže lipy a cez dolinu potoka Búr sme pozorovali až na tri kilometre viditeľný stĺp striekajúcej vody. Netrvalo dlho a vrt bol skrotený. Najskôr bola osadená mohutná hlavica a voda striekala už vodorovne. To stačilo, aby sa v starom bazéne už dalo kúpať. Vedľa neho bol vybudovaný nový, terajší detský bazén a čoskoro aj plavecká päťdesiatka so skokanským mostíkom. Ten v roku 1968 preslávil svojimi skokmi Alexander Dubček.
Začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sme sa dostávali do pubertálnych rokov sme už mali v spojenej Santovke svoje eldorádo. Absolvovali sme tu prvý plavecký výcvik. Pravda nie kvôli plávaniu, veď to sme už metódou mnohých pokusov, rozumej ponorení, ako tak zvládali. Vo vode boli už aj dievčatá.
Popri Santovke sme mali relatívne blízko aj kúpalisko v Dudinciach. S chotárom Hokoviec v ktorom je časť termálnych žriediel dudinského typu máme temer spoločnú hranicu. Hokovská hora bola našim obľúbeným hríbárskym revírom. Do Dudiniec sa cestovalo obťažne. Museli sme najskôr autobusom do Tupej a tam prestúpiť na vlak. Cez Slatinu sme boli na druhej zastávke v Dudinciach. Roky rokúce tu bola rarita. Správne som povedal, že sme boli na zastávke a nie na stanici , či nedajbože na nádraží. Cestujúcich do kúpeľov Dudince tu vítala drevená búda, ktorá bola okrášlená z troch strán veľkými modrými nápismi Dudince na smaltovom štíte. Po čase ju nahradil moderný staničný trakt. Dnes, tak ako v minulosti, je opäť raritou. Kým v minulosti tu premávali vlaky, ktoré zastavovali pri niečom čo nebolo nádražím, dnes sú Dudince mesto, ktoré má stanicu ale bez vlakového spojenia.
Do Dudiniec sme sa ako deti dostali len zriedka. Možno zo dva razy, keď to bolo spojené s návštevou sesterníc v Hontianskych Tesároch. I tak Demandice majú s Dudincami čo to spoločné. Ak si odmyslíme, že sme sa sem chodili občas okúpať a okoštovať dudinskú prdľavku, nikto nemôže spochybniť úlohu, ktorú pri rozvoji Dudinských kúpeľov zohral demandický lekár MUDr. Tomáš Kaiser. V Demandiciach pôsobil v päťdesiatych rokoch ako obvodný lekár. Bol to náš sused, lebo náš dom bol pri budove bývalého obecného domu, obvodného notariátu a neskôr i ambulancie a bytu dr. Kaisera. Bol to môj detský lekár.V 50 . rokoch bola v Dudinciach malá liečebňa aj s lôžkovou kapacitou avšak bez stálej lekárskej služby. Doktor Kaiser sem dva razy do týždňa dochádzal a tak budoval dobré meno Dudiniec, ako kúpeľov , ktoré vracajú zdravie.
Po úspešnom hydrologickom prieskume, ktorý rovnako ako v Santovke preukázal bohaté zásoby liečivej vody sa prikročilo k rozsiahlej výstavbe liečebných pavilónov. Ich výstavbu koordinoval dr. Kaiser a stal sa aj riaditeľom prvého z nich, liečebného domu Sitno. To ho žiaľ pre Demandice, ale pre dobro Dudiniec, od nás odpútalo. Lekársku prax v Demandiciach ukončil v roku 1960 a odvtedy sa venoval rozvoju kúpeľníctva v Dudinciah ako hlavný kúpeľný lekár.
A na koniec ešte jedna poznámka. Demandickí šľachtici za svoje zásluhy o kráľovstvo získali rozsiahle majetky aj mimo Demandíc. Kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý sa stal manželom prvej uhorskej kráľovny Márie, ktorú vychovával Ladislav Demandický, v roku 1419 potvrdil , odvolávajúc sa na verné služby jeho korune, vlastníctvo Demandických šľachticov okrem iného aj v Merovciach, dnešnej časti Dudiniec.
From manger to wellness
The first thing a human being comes across in his/her life is a bath. In the army it was called a complete hygienic body cleaning. Our generation is the last one to have witnessed the old way of having a bath in various, mostly wooden, tanks like tubs or mangers which had been persisting through centuries. The army recruits were sent under the showers as the first thing following their arrival to the barracks. This being a completely new approach for the vast majority of them. In late 50ties the spas with separate bath tubs didn’t exist yet. In Demandice we still actually had quite an advantage because the neighbouring village of Maďarovce had a spa and Dudince were not that far away too.
Na svoju prvú vaničku sa z pochopiteľných dôvodov nepamätám. Možno to bolo drevené korýtko . Asi desať rokov po vyrovnaní sa s dôsledkami vojny aj naše národné hospodárstvo začalo obyvateľstvo zásobovať tým, čomu dnes hovoríme spotrebný tovar. A tak sa v polovici 50. rokov objavili v obchode s rozličným tovarom U Babica prvé vaničky, ktoré nevyrobili debnári alebo korytári, ale naša kovovýroba. Mali elipsovitý tvar hĺbku okolo 50 centimetrov a dĺžku asi 90 centimetrov. Na koncoch mali uši na chytanie a tak sa dali pohodlne prenášať a zavesiť aj na klinec. Túto samozrejmosť už ich plastoví nástupcovia postrádali.
Výver termálnej vody z travertínovej kopy na brehu Štiavničky v Dudinciach koncom 19. storočia
K vaničke patrila v rodine aj vaňa, ktorá bola odvodená od vaničky ale bola dlhá skoro dva metre. Obe boli z masívneho plechu s kvalitným pocínovaním. Keď som mal desať rokov vaňu som použil aj na vedecký pokus. Do vody som sa ponoril tak, že som uši mal v nej a nos vonku. Bez prerušenia dýchania som dlhé minúty klepkal hánkami prstov po vani a sledoval šírenie zvuku vo vode. Bolo to veľmi zaujímavá príprava na fyziku. Dôsledky na seba nedali dlho čakať. Za niekoľko dní sa mi ohlásil zápal stredného ucha na čo som dodnes nezabudol. Na radu nášho doktora Kaisera mi ho mama liečila suchým teplom.. To znamená , že na šporhelte v hrnci zohriala zo tri kilá soli a tú nasypala do pláteného vrecka. Na takomto vankúši som potom analyzoval týždeň výsledky svojho pokusu a zanevrel na fyziku.
Naše vaničky vydržali akékoľvek zaobchádzanie. Desaťročia slúžili ponajprv svojmu konštrukčnému účelu . Neskôr keď si domácnosť zriadila kúpeľňu s vodovodom a liatinovou vaňou, vaničky a vane slúžili na rôzne iné účely. Tá naša sa otcovi hodila ako nádoba do ktorej zachytával šrot padajúci zo šrotovníka, lebo sme ako všetci na dedinách mali doplnkové hospodárstvo, teda záhumienok a chov jednej svine a hydiny. Vaňa sa výborne hodila na zachytávanie dažďovej vody ktorou sme polievali papriku najmä v polovici sedemdesiatych rokov keď boli masovo rozšírené fóliovníky.
To už vane a vaničky mali rovnako ako my dobre po dvadsiatke. Svoje tridsiate roky sme s nimi strávili pri výstavbe chát, kde sa výborne hodili na miešanie malty. Nikdy netiekli ani neskorodovali. Myslím, že sa ani nedali podľa dnešných kritérií zaradiť do spotrebného tovaru. Veď sa za štyridsať rokov nespotrebovali. Bolo to asi preto, že priemysel orientovaný na vojenskú výrobu využil svoju technológiu a tak aj vaničky boli pevné ako by išli na front. Nie je to nepravdepodobné, veď sovieti cez vojnu tento proces zažili v opačnom smere. Ručné útočné granáty vyrábali továrne na konzervy. Stačilo len zmeniť náplň. Miesto ryby sa vložil zvinutý pás železa, to sa zasypalo výbušninou a miesto otváraka sa zašroubovala rozbuška. Bolo to rýchle a účinné riešenie tak ako neskoršia výroba vaničiek v Československu.
Kúpeľ v Maďarovciach v roku 1939
Keď sme vyrástli z plienok a získali slobodu pohybu po dedine otvorili sa pred nami ďalšie možnosti zžiť sa s vodou. V Demandiciach nebol rybník ani dedinská požiarna nádrž. Jej účel aspoň pre nás šarvancov pod desať rokov plnil obecný žabinec. Bola to mláka povyše Vyškyho domu na lúke Pod hradskou, čiže pod cestou na Maďarovce. Tento rezervoár vody bol k dispozícii od jesene do začiatku leta, potom len vtedy , ak sa Búr potok vylial z koryta v zákrute oproti ovčínu. Bola to mláka asi 35 metrov dlhá a 12 metrov široká. Pútala nás hlavne v dobe, keď sa v nej liahli žubrienky, ktoré sme považovali za malé ryby a preto sme sa ich snažili aj loviť v nádeji, že z nich vychováme veľké ryby. Každoročne nás však sklamali. Nestačili sme sa čudovať, že v istom čase zmizli a v potoku sa objavilo množstvo malých žabičiek. Brúzganie v bahne žabinca bol náš prvý bahenný kúpeľ.
Naša vynaliezavosť nemala medze keď išlo o to ako vyplniť čas prázdnin. Podstatnú časť z nich sme trávili pri potoku. V úseku od starého mostu po most oproti ovčínu a kus povyše sme poznali naspamäť meter po metri a veľa miest malo svoje potočné názvy. Napríklad Pri slivkách, Pri kolíkoch, Pri kruhu . Na kúpanie sme používali výhradne miesto Pri ihrisku. Bola to časť za novým futbalovým ihriskom na Gáborovej lúke. Tu, na ihrisku sa pásli kŕdle husí, ktoré ho pekne na nízko strihali , čomu sa nevyhol ani breh potoka kam sa chodili napájať a spestrovať svoj jedálníček lovom malých rýb. Pre posledné sme ich nenávideli a snažili sa ich udržať len pod ihriskom, aby nám pri love rýb nekazili revír. O nejakých rybárskych lístkoch sme nič netušili. Husi svoju pažravosť odčinili údržbou potočného brehu. Ten bol pod ihriskom čistý s jemnou nízkou trávou, čo ocenili naše zadky vo vetkých trenírkach, ktoré boli našim dvojmesačným úborom.
V potoku bolo vody ledva po kolená a tak o nejakom plávaní nebolo reči. To neznamená, že sme ho , ako sa dnes hovorí, nevedeli využiť na wellnes zábavu. Breh potoka pri ihrisku nebol len trávnatý, ale v týchto miestach aj vysoký zo dva metre nad hladinou a so sklonom dosť dobrým na to, aby sme si tu vybudovali šmykľavku. Dvaja či traja dobrovoľníci, ktorí vliezli do potoka z jeho dna zovretými dlaňami naberali bahno, ktoré nahadzovali na breh. My viac chúlostiví na hygienu sme ho potom v páse širokom tridsať-štyridsať centimetrov rozprestierali až po vrch brehu. Takýto tobogán ešte nebol schopný prevádzky. Aby naša snaha nevyšla hneď na zmar, museli sme ho nechať zo dva dni na slnku vysušiť, aby dráha bola odolná pri kĺzaní. Keď zaschla stačilo pár šplechnutí vodou, aby sa povrch zvlhčil a potom sme ju už využili až kým nám červené trenírky nezačali zelenať. To bol signál ukončiť radovánky, lebo zelená farba na trenírkach neveštila doma nič dobrého. Tatramatky ešte neboli.
Teta Ida s bratrancom Ivanom po kúpaní v Štiavničke v Hontianskych Tesároch
Moja mama pochádzala zo Santovky, po našom Santov, a tak sme so sestrou mali výhodu v tom, že na Santov sme chodili aj z rodinných dôvodov na návštevy nášho starkýho , tety Mani a Jožko báčiho. Maďarovce delil od Santova len potok Búr, ktorý pomedzi ne pretekal. K dobrým obyčajom patrila aj nedeľná prechádzka popri vode (žriedla santovskej minerálky) do Maďarovského kúpeľa.
V 50. rokoch Maďarovské kúpele dožívali svoje lepšie roky z prvotného rozvoje ešte z 80. rokov devätnásteho storočia. Vonkajší bazén bol malý a bez vody, lebo prirodzené vývery termálnej vody sa zanášali a ledva stačili zásobovať vaňový kúpeľ. V podstate to bola stavba dnešných vaňových kúpeľov. V jej útrobách bol aj terajší krytý bazén s pre-sklenou strechou a preto sa nazýval sklený kúpeľ. Vedľa bazénu boli vaňové kúpele. V skutočnosti to boli bazénikové kúpele, lebo v nich neboli žiadne vane. Niekoľko miestností malo v podlahe zapustené bazéniky asi dva krát jeden meter. Do nich sa vchádzalo schodíkmi.
Keď sme prešli kolonádou parku od katolíckeho kostola popri plničke vody, filagórii a kolkárni, mostíkom ponad koryto potoka Búr míňali sme mohutnú travertínovú skalu. O nej náš starký tvrdil, že tam hľadali voľakedy Maďari Atilov hrob. Dnes viem, že to je miesto s ktorým sa spájajú nálezy zo strednej doby bronzovej, ktorá podľa tohto miesta dostala pomenovanie maďarovská kultúra.
Do kúpeľa sme kráčali miernym briežkom po travertínovom svahu do ktorého bol vytesaný žľab. V ňom prúdila do biela zakalená voda. So sestrou sme sa ju vždy snažili opáčiť. Mama nás vyplieskala po rukách, že sa nemáme zmáčať. Nechápali sme načo nás sem vlečú, keď sa v kúpeli ani vody nemáme dotknúť. To sme nevedeli čo ona, že je to voda, ktorá vytekala už z použitých kúpeľov vo vaniach povyše. Ale veď takto sa kúpalo aj v Rímskej ríši, najprv patríciovia, potom občania a po nich otroci.
V roku 1957 nastala veľká zmena. Do dna starého bazéna bol navŕtaný nový vrt. Výsledok vŕtania bol ohromujúci. Vrtná súprava prerazila do tak silného ložiska vody, že táto ju pod tlakom vymrštila z vrtu a do výšky zo dvadsať metrov striekal gejzír termálnej vody. Správa o tom sa dostala aj k nám do starej školy Pod lipou. Stačilo prejsť pár metrov poniže lipy a cez dolinu potoka Búr sme pozorovali až na tri kilometre viditeľný stĺp striekajúcej vody. Netrvalo dlho a vrt bol skrotený. Najskôr bola osadená mohutná hlavica a voda striekala už vodorovne. To stačilo, aby sa v starom bazéne už dalo kúpať. Vedľa neho bol vybudovaný nový, terajší detský bazén a čoskoro aj plavecká päťdesiatka so skokanským mostíkom. Ten v roku 1968 preslávil svojimi skokmi Alexander Dubček.
Začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sme sa dostávali do pubertálnych rokov sme už mali v spojenej Santovke svoje eldorádo. Absolvovali sme tu prvý plavecký výcvik. Pravda nie kvôli plávaniu, veď to sme už metódou mnohých pokusov, rozumej ponorení, ako tak zvládali. Vo vode boli už aj dievčatá.
Busta demandického lekára MUDr. Tomáša Kaisera v kúpeľnom parku v Dudinciach
Popri Santovke sme mali relatívne blízko aj kúpalisko v Dudinciach. S chotárom Hokoviec v ktorom je časť termálnych žriediel dudinského typu máme temer spoločnú hranicu. Hokovská hora bola našim obľúbeným hríbárskym revírom. Do Dudiniec sa cestovalo obťažne. Museli sme najskôr autobusom do Tupej a tam prestúpiť na vlak. Cez Slatinu sme boli na druhej zastávke v Dudinciach. Roky rokúce tu bola rarita. Správne som povedal, že sme boli na zastávke a nie na stanici , či nedajbože na nádraží. Cestujúcich do kúpeľov Dudince tu vítala drevená búda, ktorá bola okrášlená z troch strán veľkými modrými nápismi Dudince na smaltovom štíte. Po čase ju nahradil moderný staničný trakt. Dnes, tak ako v minulosti, je opäť raritou. Kým v minulosti tu premávali vlaky, ktoré zastavovali pri niečom čo nebolo nádražím, dnes sú Dudince mesto, ktoré má stanicu ale bez vlakového spojenia.
Do Dudiniec sme sa ako deti dostali len zriedka. Možno zo dva razy, keď to bolo spojené s návštevou sesterníc v Hontianskych Tesároch. I tak Demandice majú s Dudincami čo to spoločné. Ak si odmyslíme, že sme sa sem chodili občas okúpať a okoštovať dudinskú prdľavku, nikto nemôže spochybniť úlohu, ktorú pri rozvoji Dudinských kúpeľov zohral demandický lekár MUDr. Tomáš Kaiser. V Demandiciach pôsobil v päťdesiatych rokoch ako obvodný lekár. Bol to náš sused, lebo náš dom bol pri budove bývalého obecného domu, obvodného notariátu a neskôr i ambulancie a bytu dr. Kaisera. Bol to môj detský lekár.V 50 . rokoch bola v Dudinciach malá liečebňa aj s lôžkovou kapacitou avšak bez stálej lekárskej služby. Doktor Kaiser sem dva razy do týždňa dochádzal a tak budoval dobré meno Dudiniec, ako kúpeľov , ktoré vracajú zdravie.
Kúpalisko v Dudinciach dnes
Po úspešnom hydrologickom prieskume, ktorý rovnako ako v Santovke preukázal bohaté zásoby liečivej vody sa prikročilo k rozsiahlej výstavbe liečebných pavilónov. Ich výstavbu koordinoval dr. Kaiser a stal sa aj riaditeľom prvého z nich, liečebného domu Sitno. To ho žiaľ pre Demandice, ale pre dobro Dudiniec, od nás odpútalo. Lekársku prax v Demandiciach ukončil v roku 1960 a odvtedy sa venoval rozvoju kúpeľníctva v Dudinciah ako hlavný kúpeľný lekár.
A na koniec ešte jedna poznámka. Demandickí šľachtici za svoje zásluhy o kráľovstvo získali rozsiahle majetky aj mimo Demandíc. Kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý sa stal manželom prvej uhorskej kráľovny Márie, ktorú vychovával Ladislav Demandický, v roku 1419 potvrdil , odvolávajúc sa na verné služby jeho korune, vlastníctvo Demandických šľachticov okrem iného aj v Merovciach, dnešnej časti Dudiniec.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Naše kúpele |
From manger to wellness
The first thing a human being comes across in his/her life is a bath. In the army it was called a complete hygienic body cleaning. Our generation is the last one to have witnessed the old way of having a bath in various, mostly wooden, tanks like tubs or mangers which had been persisting through centuries. The army recruits were sent under the showers as the first thing following their arrival to the barracks. This being a completely new approach for the vast majority of them. In late 50ties the spas with separate bath tubs didn’t exist yet. In Demandice we still actually had quite an advantage because the neighbouring village of Maďarovce had a spa and Dudince were not that far away too.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára