Nacistická ideológia priniesla ľudstvu nesmierne utrpenie a zanechala po sebe obrovský počet nevinných obetí. Táto tragédia ľudstva sa týkala mnohých národov a je známa ako holokaust. Slovo holokaust má starogrécky pôvod . Označovala sa ním úplne spálená obeť. Tragickému osudu neunikli vo vojnových rokoch ani obyvatelia a rodáci z Demandíc.
V Demandiciach v posledných dvoch storočiach popri slovenskom a maďarskom etniku žila aj dosť početná skupina obyvateľov hlásiaca sa k židovskému vierovyznaniu. Napríklad v roku 1890 tu žilo 48 osôb. Patrili k šahanskej židovskej náboženskej obci. Svojich mŕtvych pochovávali v Demandicich. Židovský cintorín sa nachádzal v časti Pivničky na mieste známom aj ako Adigáčov. Náhrobky z čierneho mramoru sa ešte v päťdesiatych rokoch jagali na slnku, pravda už v opustenom cintoríne bez údržby.
Aký bol osud potomkov, ktorí sa o hroby svojich predkov už nemohli starať ?
Po okupácii Demandíc horthyovským Maďarskom bol vykonaný súpis osôb podliehajúcich proti židovským zákonom. Zo zoznamu okresu Šahy vyplýva, že v Demandiciach bolo trvalo usídlených 12 osôb židovského pôvodu.
Aj napriek iným okolnostiam Židia v Maďarsku boli v relatívnom bezpečí kým nezačal svetový konflikt. Maďarské kráľovstvo po vstupe do vojny proti Zväzu sovietskych socialistických republík vydalo z Podkarpatskej Rusi, ktorú okupovalo, 18 000 Židov do nemeckých rúk. V meste Kamensk – Podolsky ich Nemci zmasakrovali. Do jari roku 1944 sa v Maďarsku takto židovská otázka neriešila. V jarných mesiacoch sa však situácia veľmi zdramatizoval. Osud židovského obyvateľstva spečatila neobratná snaha Maďarska vycúvať z vojny po boku Nemecka.
Územie Maďarska bolo rozdelené do šiestich obvodov. Demandice patrili do tretieho obvodu pokrývajúceho sever štátu. V máji 1944 sa začalo sústreďovanie Židov do giet. Pre naše okolie bolo zriadené v Šahách kde žilo 855 obyvateľov židovského pôvodu.
Každý židovský obyvateľ sa už v marci musel dostaviť na obecný úrad, zaevidovať sa, odovzdať cennosti, dopravné prostriedky a rádiá. Koncom marca sa nariadilo židovskému obyvateľstvu nosiť na ľavej strane hrude žltú hviezdu s priemerom 8 centimetrov. Každý židovský muž, žena či dieťa mohol byť pri porušení tohto príkazu zatknutý. Podobne museli označiť aj priečelie svojich domov.
V zvrátenosti týchto opatrení sa pokračovalo. Od začiatku apríla platilo nové proti židovské nariadenia, ktorým sa kresťanom prísne zakazovalo zdraviť Židov, prijať pozdrav, rozprávať sa s nimi, dopisovať si, niečo im darovať alebo dar od nich prijať. Židia sa nesmeli zdržiavať ani na verejných priestranstvách, pošte, reštauráciách a úradoch. Kresťanom sa ukladala povinnosť okamžite hlásiť porušenie týchto zákazov.
Presne rok pred kapituláciou Nemecka, teda 8. mája 1944 bola nariadená a vykonaná deportácia židovských obyvateľov našej obce. Židovská rodina si mohla so sebou odniesť osobný majetok a nevyhnutné zariadenie pre jednu izbu. Kľúče od svojich obydlí museli odovzdať žandárom.
V šahanskom gete museli odovzdať ďalšie veci zo svojho majetku, najmä Bibliu a inú náboženskú literatúru, písacie potreby a fotografie. Všetko sa to ihneď spálilo. Z geta boli títo ľudia hnaní desiatky kilometrov na sústreďovacie nádražia, kde ich za neľudských podmienok v dobytčákoch bez jedla a vody transportovali do tábora smrti Osviedčim – Auswitz.
Z Demandíc bolo medzi nimi 14 osôb a z iných obcí ešte niekoľkí, ktorí z Demandíc pochádzali. Tragickému osudu – smrti v plynovej komore unikli len dve dievčatá Helena a Etuša z rodiny Eislerovcov.
Keď som vyrastal v ich dome ešte žila teta Esterka Šarinová, ktorá pred vojnou u nich slúžila. Keď nás mama nemala komu dať do opatery, chodili sme k nej do izbičky v zadnej časti domu. Tam som si vždy so záujmom prezeral pekné vianočné pohľadnice z Palestíny. Tie jej posielali dievčatá Eislerové, ktoré sa po vojne už v Demandiciach neusídlili a emigrovali do nového štátu Izrael. Teta Esterka mi vždy dovolila si tie krásne a exotické známky odlepiť. To som netušil, že aký pohnutý osud mali ľudia, ktorí ich kupovali a napriek všetkému posielali do Demandíc.
Tetu Esterku doopatrovala rodina Beličková a dnes už leží na demandickom cintoríne vedľa mojich rodičov. Pred časom som sa snažil zistiť o osude demandických obetí holokaustu viac. V izraelskom pamätníku Yad Vashem som v elektronickej databáze našiel vlastnoručne vypísaný záznam od Heleny ( Ilana ) Eislerovej o osude jej matky v Auswitzi. Je to jediná hmotná pamiatka, ktorú som o našich demandických spoluobčanovch získal. Helena aj jej sestra prežili, lebo boli mladé, nedostali sa pri príchode do skupiny na likvidáciu a v pracovnom zaradení na železničnej vlečke v tábore smrti prežili do oslobodenia.
V minulom roku som nadviazal kontakt s Ústredím židovskej náboženskej obce na Slovensku a spoločným úsilím sa podarilo obnoviť aspoň symbolicky židovský cintorín v Demandiciach, ktorý bol v minulosti necitlivo zlikvidovaný. Obete holokaustu svoje hroby v Demandiciach nemajú a ich mená nie sú ani na zozname obetí vojny na miestnom námestí. Tento rok by sa to malo zmeniť.
Aký bol osud potomkov, ktorí sa o hroby svojich predkov už nemohli starať ?
Po okupácii Demandíc horthyovským Maďarskom bol vykonaný súpis osôb podliehajúcich proti židovským zákonom. Zo zoznamu okresu Šahy vyplýva, že v Demandiciach bolo trvalo usídlených 12 osôb židovského pôvodu.
Aj napriek iným okolnostiam Židia v Maďarsku boli v relatívnom bezpečí kým nezačal svetový konflikt. Maďarské kráľovstvo po vstupe do vojny proti Zväzu sovietskych socialistických republík vydalo z Podkarpatskej Rusi, ktorú okupovalo, 18 000 Židov do nemeckých rúk. V meste Kamensk – Podolsky ich Nemci zmasakrovali. Do jari roku 1944 sa v Maďarsku takto židovská otázka neriešila. V jarných mesiacoch sa však situácia veľmi zdramatizoval. Osud židovského obyvateľstva spečatila neobratná snaha Maďarska vycúvať z vojny po boku Nemecka.
Triedenie ďalšieho transportu v tábore smrti Auswitz.K práci na tejto vlečke boli zadelené sestry Eislerové z Demandíc.
Územie Maďarska bolo rozdelené do šiestich obvodov. Demandice patrili do tretieho obvodu pokrývajúceho sever štátu. V máji 1944 sa začalo sústreďovanie Židov do giet. Pre naše okolie bolo zriadené v Šahách kde žilo 855 obyvateľov židovského pôvodu.
Každý židovský obyvateľ sa už v marci musel dostaviť na obecný úrad, zaevidovať sa, odovzdať cennosti, dopravné prostriedky a rádiá. Koncom marca sa nariadilo židovskému obyvateľstvu nosiť na ľavej strane hrude žltú hviezdu s priemerom 8 centimetrov. Každý židovský muž, žena či dieťa mohol byť pri porušení tohto príkazu zatknutý. Podobne museli označiť aj priečelie svojich domov.
V zvrátenosti týchto opatrení sa pokračovalo. Od začiatku apríla platilo nové proti židovské nariadenia, ktorým sa kresťanom prísne zakazovalo zdraviť Židov, prijať pozdrav, rozprávať sa s nimi, dopisovať si, niečo im darovať alebo dar od nich prijať. Židia sa nesmeli zdržiavať ani na verejných priestranstvách, pošte, reštauráciách a úradoch. Kresťanom sa ukladala povinnosť okamžite hlásiť porušenie týchto zákazov.
Presne rok pred kapituláciou Nemecka, teda 8. mája 1944 bola nariadená a vykonaná deportácia židovských obyvateľov našej obce. Židovská rodina si mohla so sebou odniesť osobný majetok a nevyhnutné zariadenie pre jednu izbu. Kľúče od svojich obydlí museli odovzdať žandárom.
Zoznam osôb odvlečených do vyhladzovacieho tábora Auschwitz, ako ho vyhotovil podľa svojich spomienok 90 ročný občan Demandíc Juraj Babic
V šahanskom gete museli odovzdať ďalšie veci zo svojho majetku, najmä Bibliu a inú náboženskú literatúru, písacie potreby a fotografie. Všetko sa to ihneď spálilo. Z geta boli títo ľudia hnaní desiatky kilometrov na sústreďovacie nádražia, kde ich za neľudských podmienok v dobytčákoch bez jedla a vody transportovali do tábora smrti Osviedčim – Auswitz.
Z Demandíc bolo medzi nimi 14 osôb a z iných obcí ešte niekoľkí, ktorí z Demandíc pochádzali. Tragickému osudu – smrti v plynovej komore unikli len dve dievčatá Helena a Etuša z rodiny Eislerovcov.
Keď som vyrastal v ich dome ešte žila teta Esterka Šarinová, ktorá pred vojnou u nich slúžila. Keď nás mama nemala komu dať do opatery, chodili sme k nej do izbičky v zadnej časti domu. Tam som si vždy so záujmom prezeral pekné vianočné pohľadnice z Palestíny. Tie jej posielali dievčatá Eislerové, ktoré sa po vojne už v Demandiciach neusídlili a emigrovali do nového štátu Izrael. Teta Esterka mi vždy dovolila si tie krásne a exotické známky odlepiť. To som netušil, že aký pohnutý osud mali ľudia, ktorí ich kupovali a napriek všetkému posielali do Demandíc.
Vlastnoručný záznam Heleny Eislerovej-Glatstein o osude jej matky Berty Eislerovej
V minulom roku som nadviazal kontakt s Ústredím židovskej náboženskej obce na Slovensku a spoločným úsilím sa podarilo obnoviť aspoň symbolicky židovský cintorín v Demandiciach, ktorý bol v minulosti necitlivo zlikvidovaný. Obete holokaustu svoje hroby v Demandiciach nemajú a ich mená nie sú ani na zozname obetí vojny na miestnom námestí. Tento rok by sa to malo zmeniť.
Tragic fate of our Jewish inhabitants
The Nazi ideology brought a tremendous suffering onto the mankind and left a huge pile of innocent victims behind. This tragedy known as Holocaust has endangered many nations. The word Holocaust has its origin in the Ancient Greece. It was used to refer to a completely incinerated human corpse. Many natives of Demandice couldn’t escape this fate.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára