Patrím k posledným ročníkom generácie, ktorá má rodný dom. Po stáročia ženy rodili deti doma v prostredí, ktoré dôverne poznali. Pri zrode nového života pri nich boli staršie, skúsenejšie ženy, ktoré sa na Slovensku rôzne nazývali. Boli to pôrodné baby, alebo jednoduchšie len baby, či babice. My v Demandiciach sme jej hovorili najkrajšie, bola to naša babička.
V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bola pôrodnou asistentkou v Demandiciach a okolí Mária Šimonovičová, manželka pána učiteľa Viktora Šimonoviča. Kým babička bola menšej vrtkej postavy s ostrým a obratným jazykom, pán učiteľ bol jej opakom. Mal mohutnú postavu, bol rozvážny, česal sa dohora a nosil fúziská, ktoré dotvárali v nás budúcich žiačikoch obraz nespochybniteľnej autority. Ja som si vždy myslel, že takto musel vyzerať živý súdruh Stalin, ktorého sme aj v Demandiciach v roku 1952 pochovávali. Na MNV bola vystavená jeho busta na čiernom súkne a pri nej starší chlapci ako iskry a pionieri stáli čestnú stráž. My sme na tú pietu nakúkali iba spod obloka obecného úradu a obdivovali ich, že sa tam neboja stáť s mŕtvym Stalinom.
Moja najstaršia spomienka na babičku sa viaže ku dňu keď sa narodila moja sestra. Chýbali tri dni do mojich tretích narodenín. Na konci dvora som obchendoval popri otcovi, ktorý robil triesky a štiepal drevo do kachieľ, lebo bolo chladné aprílové ráno. Cez dolnú bránu od Kováčikovho domu sa hurtovne hrnula babička a na plné hrdlo volala: Milankóóó!Narodila sa ti sestrička! Poď ukážem ti ju ! Otec sa mi potom snažil nejako kostrbato vysvetliť, čo to znamená. Jeho slová si nepamätám ale babičkine doslova.
V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bola pôrodnou asistentkou v Demandiciach a okolí Mária Šimonovičová, manželka pána učiteľa Viktora Šimonoviča. Kým babička bola menšej vrtkej postavy s ostrým a obratným jazykom, pán učiteľ bol jej opakom. Mal mohutnú postavu, bol rozvážny, česal sa dohora a nosil fúziská, ktoré dotvárali v nás budúcich žiačikoch obraz nespochybniteľnej autority. Ja som si vždy myslel, že takto musel vyzerať živý súdruh Stalin, ktorého sme aj v Demandiciach v roku 1952 pochovávali. Na MNV bola vystavená jeho busta na čiernom súkne a pri nej starší chlapci ako iskry a pionieri stáli čestnú stráž. My sme na tú pietu nakúkali iba spod obloka obecného úradu a obdivovali ich, že sa tam neboja stáť s mŕtvym Stalinom.Moja najstaršia spomienka na babičku sa viaže ku dňu keď sa narodila moja sestra. Chýbali tri dni do mojich tretích narodenín. Na konci dvora som obchendoval popri otcovi, ktorý robil triesky a štiepal drevo do kachieľ, lebo bolo chladné aprílové ráno. Cez dolnú bránu od Kováčikovho domu sa hurtovne hrnula babička a na plné hrdlo volala: Milankóóó!Narodila sa ti sestrička! Poď ukážem ti ju ! Otec sa mi potom snažil nejako kostrbato vysvetliť, čo to znamená. Jeho slová si nepamätám ale babičkine doslova.
Babička bola na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov viac ako lekár, rodič, učiteľ i pán demandický dekan dohromady. Prvá príučka od nej keď nás plesla po zadku, ak sme sa hneď po príchode na tento svet nerozrevali, sa s nami akosi niesla i počas ďalších rokov. Učila nás rešpektu k rodičom a neskôr aj k životným partnerom. Sama nikdy nemala svoje deti a tak sme nimi boli nevdojak všetci, ktorých odrodila. K babičke si nikto nikdy nič nedovolil. Dievčiská jej rady museli rešpektovať, lebo im inak hneď pripomenula, že nechce mať s nimi starosť, keď príde ich hodinka. Aj mládenci vedeli, že raz jej vystrašení prídu zabúchať na okno Winklerovej kúrie povyše nás, kde bývala. Starší chlapi v úlohe novopečených dedkov si s ňou radi dali za kalíšťok, keď už mali vnúča v perinke a v rodine.
Svojou praxou a láskou k povolaniu budila rešpekt aj u lekárov. Babičke môžeme ďakovať, že nás v útlom veku ochraňovala tak, že na našom cintoríne nenájdete hrobčeky novorodencov.
Aj keď babička pri zrode socializmu priamo neasistovala, zasiahol do jej osudov čoskoro. Jeden z prvých právnych aktov po roku 1948, prijatých v rámci prvej päťročnice, zrušil funkciu pôrodných asistentiek a ich prácu mali prevziať gynekologicko-pôrodnícke oddelenia okresných nemocníc. Len čo sa tie nemocnice postavili, babice sa zo slovenských dedín začali vytrácať. U nás bola našťastie prvá päťročnica splnená až na poslednú chvíľu a ja i moja sestra sme to ešte stihli doma. Babička sa o demandičatá starala aj potom ako detská zdravotná sestrička.
Roky plynuli a mňa odvial osud za prácou i ďalším vzdelávaním do Prahy. Koncom sedemdesiatych rokov som už do Demandíc dochádzal len na návštevu rodičov. Pri jednej ceste v piatkový zimný večer v roku 1979 do autobusu na zastávke v Santovke nastúpila naša babička, ktorú som roky nevidel, lebo po odchode na dôchodok sa z Demandíc s pánom učiteľom odsťahovali. Zadumane som po dlhej ceste sedel pri stredných dverách erteóčky, keď ma z letargie prebral známi hlas. Milankóóó!To si ty? Aký veľký pán je z teba. Pred všetkými ma vystískala a po zastávke v Maďarovciach už všetci vedeli, čo za pána (súdruha z Prahy) to s nimi cestuje a aký šinter som bol a že samozrejme aj mňa odrodila. Bolo to milé stretnutie. V Demandiciach sme sa po pár minútach rozlúčili lebo cestovala do Šiach. Nevedel som, že to bolo navždy.
Our grandma
I belong to the last years of a generation which has a family house. During the course of centuries women gave birth in well known surroundings of their homes. At the moment of the birth of a new life, older and more experienced women were present to help them. In Slovakia they went under different names: “pôrodné baby“, or just “baby, babice“. In our village of Demandice, we gave her the most beautiful name. She was our granny.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára