Kde sa vzal, tu sa vzal, pri záhrade ráno stál ..., začínajú slová detskej riekanky, ktorú nás v škôlke učila pani učiteľka Miarušová. V zime sme v našej detskej úprimnosti dúfali, že niektoré ráno, aj keď nie snehuliak v záhrade, tak jagavý sneh oslepí náš ranný zrak. Detské vzrušenie z prvého snehu nosíme v sebe dosiaľ. Aké boli zimy v údolí potoka Búr? Z detských zážitkov úžasné a niektoré roky spojené s nečakanou odmenou v podobe uhoľných prázdnin. Ale aj bez nich sme si to v snehu na svahu Silimáňa a v koryte potoka Búr na jeho ľade užili.
Zima na dvore Winklerovho kaštieľa koncom dvadsiatych rokov minulého storočia. Medzi tými šarvancami je aj môj otec Ondrej Ukrop.
Zima sa v Demandiciach nezačínala poklesom teploty ale prechodom z polí do dvorov a do tepla príbytkov. Bolo to vtedy, keď večerné ticho prestalo narušovať monotónne vrčanie pásakov, vykonávajúcich hlbokú orbu v demandickom chotári. Príchodom večera sa dedina ponorila do tmy, ktorá vládla už od piatej hodiny. Tento stáročný kolorit zimných Demandíc bol narušený prvý raz koncom roku 1957. Vtedy začalo mesačnému svitu konkurovať elektrické svetlo šíriace sa z niekoľkých smolou napustených stĺpov. Ako miestni šarvanci sme si mysleli, že tie stĺpy elektrikári natreli smolou preto, aby sme sa na ne nemohli vyštverať tak, ako sme to mali vo zvyku, na každom strome rastúcom na verejných priestranstvách obce. Zavedenie elektriky nám poskytlo aj akú- takú šancu si predĺžiť večerný pobyt mimo domu, veď príkaz „do tmy aby si bol doma“ sme si začali vykladať voľnejšie.
Na lyžiach začiatkom štyridsiatych rokov.
Jesenné dažde poriadne podmáčali lúky okolo nášho potoka. Voda v tráve postupne chladla a strácala vzduch, a tým sa stávala ideálnou surovinou na prírodný ľad. Ten sa spravidla objavil okolo Martina, ktorý k nám málokedy prišiel na bielom koni, ale zato s teplotami, ktoré sa držali hlboko pod nulou viacero dní. Ľad na lúkach bol mimoriadne tvrdý a hladký a to až tak, že naše nebrúsené korčule fungovali len vďaka kvintom, ktorými sme si ich prišraubovali o podrážky školských topánok. Pri náklone nohy slúžili na odpich.
Povojnová sánkovačka pri rozostavanej novej fare, ako ju vo svojom archíve uschováva Gábor Juhász. V strede je jeho stará mama B. Mikulajsová.
Hlbšie v zime, keď zamrzla aj hladina potoka, odvážili sme sa aj na tento ľad. Pred korčuľovaním v koryte potoka Búr nás nemohlo nič odradiť. Na korčuliach sme podnikali dlhé prieskumné túry hore korytom, až k mostu pri Jaminách.
V starších časoch, to vtedy, keď v dedine pôsobil mäsiarsky cech, sa v koryte potoka lámal ľad, slúžiaci na chladenie mäsa v teplejších mesiacoch. Niektoré z demandických pivníc ani neboli vlastne pivnice, ale ľadovne, v ktorých sa uchoval ľad aj niekoľko mesiacov. Lámanie ľadu bola aj riziková práca. Nie preto, že by v potoku bola hlboká voda, ale preto, že práca v nej mohla spôsobiť prechladnutie a zápal pľúc. Pri absencii penicilínu to bola smrteľná nemoc. Ešte za prvej republiky sa stal prípad, keď pri lámaní ľadu na potoku jeden z členov Mikuľajsovej rodiny nešťastne spadol do vody a v dôsledku práce v mokrom oblečení nakoniec na zápal pľúc aj skonal.
Zo starých korčúľ sme si vyrobili takéto boby.
Ľad nás ako deti vzrušoval aj pri pohľade na cencúle. Plechové žľaby na strechách domov sa masovo rozšírili až koncom päťdesiatych rokov. Dovtedy sa nad našimi hlavami vytvárali kvaple, teda ľadové cencúle. Výber býval bohatý. Na cmúľanie sme si vyberali cencúle veľkosti mrkvy a ako také sa ich aj pokúšali prehryznúť. Tým sme sa spravidla zbavili posledných mliečnych zubov.
Sneh bol zábavou, ktorá sa nedala po iné časti roka využiť. Ak ho nebolo veľa, a ešte sa aj lepil, bol ideálny na stavanie snehuliakov. To však nebolo jeho najlepšie využitie. Na Čepeku, povyše Štutikovej záhrady, sme si na poľnej ceste stavali zo snehových balvanov hrad, ktorý slúžil na zimné bojové hry. Tu sme sa guľovali tak, že obrancovia hradu sa vyzbrojili hromadou snehových gúľ a v kryte snehového múrika čelili útoku zvyšku bojovníkov. Počas divého útoku sa zásoby gúľ rýchlo vyčerpali a po ich obnove sa úlohy vymenili.
Sneh bol zábavou, ktorá sa nedala po iné časti roka využiť. Ak ho nebolo veľa, a ešte sa aj lepil, bol ideálny na stavanie snehuliakov. To však nebolo jeho najlepšie využitie. Na Čepeku, povyše Štutikovej záhrady, sme si na poľnej ceste stavali zo snehových balvanov hrad, ktorý slúžil na zimné bojové hry. Tu sme sa guľovali tak, že obrancovia hradu sa vyzbrojili hromadou snehových gúľ a v kryte snehového múrika čelili útoku zvyšku bojovníkov. Počas divého útoku sa zásoby gúľ rýchlo vyčerpali a po ich obnove sa úlohy vymenili.
Okrem radovánok na snehu a ľade sme sa tešili aj na niektoré typicky zimné príležitosti. To boli hlavne zabíjačky a páračky. Lúky pri potoku patrili celé päťdesiate roky kŕdľom husí, ktoré ich spásali a stravu si vylepšovali v potoku, kde nás pripravovali o dobrý úlovok rýb. Ich hlavným poslaním nebolo nás nakŕmiť chutným mäskom, ale poskytnúť perie do perín. Každá mama v lete šklbala husi a potom ešte raz, keď išli na pekáč, aby sme mali do výbavy nachystanú perinu a dva tučné vankúše, na ktorých sme aj tak nechceli spávať. Dnes sa už pod perinami z peria nespáva a ani v dedine sa nekonajú páračky. Zanikli tak, ako gagot husí pri Búre a v dedinských dvoroch.
V zime sa chodilo na páračky po viacero večerov. To podľa toho, koľko pomocníčok na páranie si žena zaobstarala. Samozrejme platila zásada prísnej reciprocity. A tak nielenže sa v zime musel rešpektovať harmonogram zabíjačiek, ale aj páračiek. To však nebol väčší problém, lebo sa zabíjalo výhradne v sobotu a na páračky zostali ostatné večery.
Moja mama si volala na pomoc asi tak tucet žien. Pre nás to bola udalosť už od poludnia. Otec musel naznášať na gang kadejaké staré i dobré riečice, ktoré večer obrátené hore dnom slúžili ako kontajnery neopáraného peria. S radosťou sme pomáhali nanosiť do kuchyne každú stoličku, ktorá bola v dome a to dokonca aj tie z prednej izby, ktoré sa šanovali len na lepšie príležitosti. Po večernom zvonení sa tetky začali trúsiť do domu a to sme už so sestrou a otcom vysedávali na diváne pri stene a počúvali reči, ktoré viedli prizvané sily.
Slovné prejavy na páračkách, to nebol rákoš žien, ktoré si prebrusovali jazyky jedna cez druhú. Na páračkách sa preberali celkom seriózne veci. Veď keby tam bolo plno chichotu, to by gazdiná perie ťažko pozbierala. Ženy hovorili postupne s primeranou vážnosťou a dôležitosťou. Tak odznievali aj faktické poznámky k predneseným príbehom. Neraz to boli síce klebety o rodinách, ktoré nepatrili do blízkosti párajúceho spoločenstva, ale pre nás to bola príležitosť nahliadnuť do života dospelých, aký sme ešte nespoznali.
Keď sa minula zásoba peria, a na zemi pod stolom skončila aj posledná kostrnka z peria niektorej nebohej husi a kačice, nastala zázračná premena kuchyne z atmosféry zimnej búrky, v ktorej poletovali chumáčiky páperia, na príjemnú kuchyňu. Napárané perie sa zhrabalo zo stola do vriec, kostrnky zmietli do vedra a na stoloch sa objavili obrusy a na nich varené víno, ktoré mal pripraviť otec ako jedinú úlohu, na ktorú ho tam ženy potrebovali. Mama priniesla zo špajzy maľované plechové misky s napečenými pagáčmi, ktoré pred nami vždy nejako dokázala utajiť, lebo ich napiekla počas nášho núteného pobytu v školskej budove. Tu už bol čas aj na veselšiu rozpravu, ktorej terčom bol pochopiteľne otec, ako jediný chlap v dosahu tlupy susediek. Dlho to netrvalo a tetky sa rozišli. Mama každej, po miernom zdráhaní, natisla do vrecka zástere pár materákov, aby aj ich deti mali z páračiek výslušku. To sme síce sledovali s obavami, či aj na nás myslela, ale nikdy sme nasucho neobišli. Veď aj my sme ráno, keď bola mama párať inde, zhľadúvali čo na páračkách napiekla niektorá suseda.
V zime sa chodilo na páračky po viacero večerov. To podľa toho, koľko pomocníčok na páranie si žena zaobstarala. Samozrejme platila zásada prísnej reciprocity. A tak nielenže sa v zime musel rešpektovať harmonogram zabíjačiek, ale aj páračiek. To však nebol väčší problém, lebo sa zabíjalo výhradne v sobotu a na páračky zostali ostatné večery.
Moja mama si volala na pomoc asi tak tucet žien. Pre nás to bola udalosť už od poludnia. Otec musel naznášať na gang kadejaké staré i dobré riečice, ktoré večer obrátené hore dnom slúžili ako kontajnery neopáraného peria. S radosťou sme pomáhali nanosiť do kuchyne každú stoličku, ktorá bola v dome a to dokonca aj tie z prednej izby, ktoré sa šanovali len na lepšie príležitosti. Po večernom zvonení sa tetky začali trúsiť do domu a to sme už so sestrou a otcom vysedávali na diváne pri stene a počúvali reči, ktoré viedli prizvané sily.
Slovné prejavy na páračkách, to nebol rákoš žien, ktoré si prebrusovali jazyky jedna cez druhú. Na páračkách sa preberali celkom seriózne veci. Veď keby tam bolo plno chichotu, to by gazdiná perie ťažko pozbierala. Ženy hovorili postupne s primeranou vážnosťou a dôležitosťou. Tak odznievali aj faktické poznámky k predneseným príbehom. Neraz to boli síce klebety o rodinách, ktoré nepatrili do blízkosti párajúceho spoločenstva, ale pre nás to bola príležitosť nahliadnuť do života dospelých, aký sme ešte nespoznali.
Keď sa minula zásoba peria, a na zemi pod stolom skončila aj posledná kostrnka z peria niektorej nebohej husi a kačice, nastala zázračná premena kuchyne z atmosféry zimnej búrky, v ktorej poletovali chumáčiky páperia, na príjemnú kuchyňu. Napárané perie sa zhrabalo zo stola do vriec, kostrnky zmietli do vedra a na stoloch sa objavili obrusy a na nich varené víno, ktoré mal pripraviť otec ako jedinú úlohu, na ktorú ho tam ženy potrebovali. Mama priniesla zo špajzy maľované plechové misky s napečenými pagáčmi, ktoré pred nami vždy nejako dokázala utajiť, lebo ich napiekla počas nášho núteného pobytu v školskej budove. Tu už bol čas aj na veselšiu rozpravu, ktorej terčom bol pochopiteľne otec, ako jediný chlap v dosahu tlupy susediek. Dlho to netrvalo a tetky sa rozišli. Mama každej, po miernom zdráhaní, natisla do vrecka zástere pár materákov, aby aj ich deti mali z páračiek výslušku. To sme síce sledovali s obavami, či aj na nás myslela, ale nikdy sme nasucho neobišli. Veď aj my sme ráno, keď bola mama párať inde, zhľadúvali čo na páračkách napiekla niektorá suseda.
Ovce zimovali doma. Tieto patrili Feri báčimu Hósovi.
Z pracovných vecí nás ešte v predjarí zaujalo strihanie vlny. Takmer v každom dome si rodina vylepšovala rozpočet príjmom z predaja ovčej vlny. V dedine sa okrem stáda družstevných oviec chovali aj súkromné. Demandický chotár svojimi pyskami udržiavalo okolo osemsto oviec a niekoľko baranov. Takto získanú vlnu vykupoval môj otec v sklade, ktorý malo na tento účel zriadené Roľnícke spotrebné a zásobovacie družstvo v suteréne demandickej fary. Tu bola veľká váha na váženie velikánskych vriec vlny, ktorým otec hovoril žochy. Jeho pomocníci vykúpenú vlnu do nich napchali a vrch zašili obrovskou ihlou. Nemusím hovoriť, že zháňanie po takýchto teplých žochoch bolo veľmi príjemné, lebo nám pri tom nehrozil úraz, ledaže hrča pri náraze o stenu.Strihanie oviec predznamenalo koniec zimy a to nám pripomenul aj potok Búr.
Rodiny, ktoré mali koryto Búru za záhradou, ho dôverne poznali. Takto zimnú povodeň nafotili Urbanovci.
Z jeho povodia, tiahnúceho sa od svahov nad Brhlovcami, sa k nám privalila povodňová vlna, ktorá naše dočasné klziská definitívne v tejto sezóne spláchla. V dedine sa ako jedna z mála folklórnych tradícií zachoval zvyk hádzania Moreny do potoka a voda z roztopeného snehu bola na to predurčená. Vtedy bol v dedine len jeden most, pri Kolárovom dome, a z neho sa Morena hádzala do rozbúreného Búru. Predtým, než ju na moste vyzliekli do naha a zapálili jej slamené telo, bola patrične vyfintená. Spravidla to bolo v šatách niektorej z dievok, ktorá sa stihla od posledného upálenia Moreny vydať.
Vyfintená Morena pred svojou poslednou cestou.
Smrad spálenej moreny vystriedala vôňa dymu z lístia pri čistení záhrad a to sa už na stráňach Bujdošky zažltli kikiríče. Zimné zážitky prekryla radosť z tepla jarných dní.
Pre vstup do fotogalérie kliknite na obrázok:
 |
| Perinbaba pri Búre |
Perinbaba On The Banks Of Bur
'Kde sa vzal, tu sa vzal, pri záhrade ráno stál ...' - those are the first words of an old nursery rhyme, taught to us in the kindergarten by our teacher Mrs. Miarušová. In winter, we would hope that one morning, if not a snowman, then at least some glittering snow would dazzle our sight. This childish excitement of the first snow we carry inside ourselves until the present days. What were winters on the banks of Bur like? In our childhood times surely amazing - sometimes they'd even bring an unexpected reward in the form of 'coal holidays' (unexpected interrption of the school year due to lack of coal and thus insufficient heating). But even without that, we surely enjoyed these winter times full of joy and snow games on the slopes of Silimana and the icy basin of Bur.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára