Medzi základné historické údaje o obci patrí údaj o dni, v ktorom bola vyhotovená najstaršia písomná listina, obsahujúca zmienku o jej mene. Zďaleka to neznamená, že obec vtedy vznikla. Je to len nespochybniteľný údaj o tom, že v tom čase už obec existovala. V Demandiciach je to trošku zložitejšie v tom, že v súčasnom katastri sa historicky nachádzali ďalšie dve obce, ktoré zanikli, ale písomné zmienky o nich sa zachovali. Preto o najstaršej písomnej pamiatke, uvádzajúcej meno jednej z bývalých obcí na území Demandíc, v širšom zmysle slova, hovoríme ako o prvej zmienke o dnešnej obci. Listina, v ktorej nachádzame meno obce „Hebuch“, teda Hýbec, pochádza od kráľa Ladislava IV. Kumánskeho, bola vydaná v roku 1276, v súvislosti s vytyčovaním majetku „Magarad“ (Maďarovce). Od vyhotovenia tohto dokumentu uplynie 15. mája 740 rokov.
Listina Ladislava IV. Kumánskeho z 15. mája 1276.
V monografii „Demandice“, vydanej pod autorským vedením PhDr. Henriety Lászlóovej, demandickej rodáčky, je uverejnený autorkin preklad predmetnej latinskej listiny. Aj keď sa písomnosť týka susednej obce, je v nej niekoľko údajov, ktoré sa zmieňujú o susednom území na juh od Maďaroviec, teda o našom chotári.
Už samotné datovanie listiny je zaujímavé. V jej záverečnej formulácii sa uvádza, že bola vyhotovená v roku 1276 na májové ídy. Ide o starobylú datáciu, majúcu korene ešte v antickom Ríme. Pojmom ídy sa označoval spln mesiaca. Inak to malo aj právny význam, ako deň splatnosti pohľadávok. Ídy boli v podstate označením stredu mesiaca, súvisiacim s mesačnými fázami. V marci, máji, júli a októbri to bol 15. deň a v ostatných mesiacoch 13. deň. Májové ídy roku 1276 preto pripadli na 15. máj.
Už samotné datovanie listiny je zaujímavé. V jej záverečnej formulácii sa uvádza, že bola vyhotovená v roku 1276 na májové ídy. Ide o starobylú datáciu, majúcu korene ešte v antickom Ríme. Pojmom ídy sa označoval spln mesiaca. Inak to malo aj právny význam, ako deň splatnosti pohľadávok. Ídy boli v podstate označením stredu mesiaca, súvisiacim s mesačnými fázami. V marci, máji, júli a októbri to bol 15. deň a v ostatných mesiacoch 13. deň. Májové ídy roku 1276 preto pripadli na 15. máj.
Potôčik Egreš pretekajúci Studenou dolinou som fotografoval už pred päťdesiatimi rokmi. Písomný doklad o jeho existencii je vyše sedemstoročný.
Jadrom listiny Ladislava IV. Kumánskeho je popis priebehu hraníc vymedzovaného majetku. Hneď pri východiskovom bode sa zastavíme. Uvádza sa tu: „Totiž jej prvá hranica začína na juhu pri hranici Boleslava, Štefanovho syna, po rieke Bor (Búr) smerom na západ, tam vystupuje a s kráľovskou mierou veľkosti jedného poplužia odkáňa sa hore pri spomínanej rieke Bor (Búr) k prameňu Ched a oproti tomuto prameňu stúpa opäť po rieke smerom na východ ...“. V tomto texte je zmienka o troch vodných tokoch. Prvý smeruje na západ a uvádza sa, že je to Búr. Na tomto mieste je listina chybná. Potok Búr na žiadnom svojom úseku netečie na západ. Celý tok je takmer v priamej línii od Brhloviec, až po ústie do Ipľa, smerovaný na juhovýchod. V tejto časti listiny je prvý názov „Bor“ (Búr) uvedený omylom. V skutočnosti sa jedná o potôčik, ktorý preteká Studenou dolinou z východu na západ. V historických prameňoch sa označuje ako „Egreš“. Že nejde o rieku Búr, to sa vyvracia v nasledujúcom texte „odkláňa sa hore pri spomínanej rieke Búr...“. Ak by malo ísť stále o tú istú riečku, to by musel potok Búr tiecť na sever a to do kopca. Tretia riečka sa uvádza ako potok za prameňom Ched, oproti ktorému smeruje hranica na východ proti potoku. To je potok, ktorý sa vlieva do Búru tesne nad mostom v Santovke, pri tzv. Bielom kameni. Tento kameň je vyhasnutá travertínová kopa. Na jej vrchole je otvor, ktorým kedysi vyvierala termálna voda. Preto sa označuje ako prameň.
Ústie potôčika Egreš do Búru označené bielou šipkou. Tu sa hranica stáča na sever po ľavom brehu Búru k prameňu Ched.
Ešte som sa nezmienil, kde sa nachádza bod, od ktorého popis začína. Toto miesto viem veľmi jednoznačne určiť. Tam, kde sa Studená dolina rozvetvuje na dve údolia, pod strmým západným koncom chotárnej časti Pálkováč je v agátovom poraste eróziou a vozovou premávkou vytvorený hlboký úvoz a na jeho konci sa nachádza umelo navŕšený kopček so starým chotárnym kameňom. Poznám toto miesto ešte z detských rokov, keď sme tam vykášali trávu na zimu pre ovce a kravu, ktoré sme chovali v rámci záhumienkového hospodárenia. Otec mi tento kameň ukazoval ako chotárny kameň s Maďarovcami a tiež aj ako hranicu našich pozemkov na Pálkováči.
V tejto súvislosti je v listine ešte aj ďalšia zaujímavosť. Uvádza sa tu, že zmienená hranica začína na juhu pri hranici Boleslava, Štefanovho syna. Boleslav a Štefan museli byť demandickými šľachticmi a zmienka o týchto osobách je preto aj najstaršia zmienka o menách obyvateľov Demandíc. To je síce len dedukcia, lebo ich domicil v listine priamo uvedený nie je.
Samotná zmienka o Hýbeci sa nachádza v závere popisu priebehu hranice vytyčovaného majetku, kde sa uvádza, že hranica „...odbočuje hore k akémusi vysokému vrchu od strany Strachanu, kde je veľký dub a stadiaľ sa obracia opäť na juh po chodníku, ktorý vedie k Hýbecu a tam sa dostáva opäť k hranici Boleslava, kde sa hranice uzatvárajú.“. V našom súčasnom ponímaní terénu to znamená, že sa opisuje línia medzi obcou Hokovce a samotou Michňa. Obec Strachan sa nachádzala na tejto línii. Dnes je to poľná cesta, na ktorú sa dá pri zmienenej schátranej samote odbočiť z hlavnej cesty a pokračovať k bývalej samote Nový svet. Medzi ňou a Hokovcami bol zaniknutý Starchan.
Kedysi, chodiac na hríby, alebo s rodičmi na zber šípok, som tieto cestičky dôverne poznal a neraz aj prešiel, nevediac, že aj keď nespevnené, držia si svoju pozíciu po stáročia. Ani kolektivizačné sceľovanie lánov ich nenarušilo. Chvalabohu!
V tejto súvislosti je v listine ešte aj ďalšia zaujímavosť. Uvádza sa tu, že zmienená hranica začína na juhu pri hranici Boleslava, Štefanovho syna. Boleslav a Štefan museli byť demandickými šľachticmi a zmienka o týchto osobách je preto aj najstaršia zmienka o menách obyvateľov Demandíc. To je síce len dedukcia, lebo ich domicil v listine priamo uvedený nie je.
Samotná zmienka o Hýbeci sa nachádza v závere popisu priebehu hranice vytyčovaného majetku, kde sa uvádza, že hranica „...odbočuje hore k akémusi vysokému vrchu od strany Strachanu, kde je veľký dub a stadiaľ sa obracia opäť na juh po chodníku, ktorý vedie k Hýbecu a tam sa dostáva opäť k hranici Boleslava, kde sa hranice uzatvárajú.“. V našom súčasnom ponímaní terénu to znamená, že sa opisuje línia medzi obcou Hokovce a samotou Michňa. Obec Strachan sa nachádzala na tejto línii. Dnes je to poľná cesta, na ktorú sa dá pri zmienenej schátranej samote odbočiť z hlavnej cesty a pokračovať k bývalej samote Nový svet. Medzi ňou a Hokovcami bol zaniknutý Starchan.
Kedysi, chodiac na hríby, alebo s rodičmi na zber šípok, som tieto cestičky dôverne poznal a neraz aj prešiel, nevediac, že aj keď nespevnené, držia si svoju pozíciu po stáročia. Ani kolektivizačné sceľovanie lánov ich nenarušilo. Chvalabohu!
Listina kráľa Ladislava IV. Kumánskeho z 15. mája 1276 o vytýčení majetku Magarad (Maďarovce):
Preklad: PhDr. Henrieta Lászlóová Žažová
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára