Medzi radostné udalosti v živote Demandičanov patrila svadba, ktorou sa oslavoval vstup nevesty a ženícha do trvalého životného spoločenstva muža a ženy. V 50. rokoch nové zriadenie nepriznávalo cirkevnému sobášu právne účinky a preto boli často právoplatné sobáše oddelené od svadobných osláv. Najprv, niektorý deň v týždni, sa nevesta a ženích v tichosti dostavili na miestny národný výbor a tu za prítomnosti svedkov uzatvorili manželstvo. Oslava tejto právnej skutočnosti sa konala v sobotu za prítomnosti pozvaných hostí i nepozvanej verejnosti.
Môj starý otec, Ján Ukrop, ktorý sa s rodinou prisťahoval do Demandíc v roku 1923 z Dobrej Nivy, bol v tomto bývalom kráľovskom mestečku uznávaným zváčom. Jeho úlohou bolo zorganizovať sobáš i svadobné veselie. A že to na Dobrej Nive nebolo hocičo, vyplýva zo skutočnosti, že len samotná svadba sa tu konala po tri dni. To neznamená, že aj po tri noci. Starký, keď sa to tak vezme, mal už pred prvou svetovou vojnou vlastnú svadobnú agentúru, ktorá fungovala v jeseni po Kataríne a potom počas fašiangov, keď sa na Dobronivej, ako jej hovorili, konali svadby. V našej komore nad pivnicou za domom ako spomienku na tieto svoje slávne časy zváča a starejšieho uschovával parádne vyzdobenú palicu. Ja som ju už nikdy nevidel, lebo padla za obeť anglo-americkému bombardovaniu. Pri jednom z náletov na výrobne syntetického benzínu v Sliesku, sa z ohromného roja lietajúcich pevností počas letu z Talianska náhodne, či zámerne, uvoľnila jedna bomba, ktorá našu komoru rozniesla po okolí aj s tou relikviou na dobronivské svadby. V Demandiciach boli iné zvyky a preto sa tu už môj starký neuplatnil. Veď aj načo keď sa svadobné veselie vybavilo za jedno popoludnie a noc a to by mu k obžive nestačilo.
V dedine od nepamäti žili dve národnosti, nižšia i vyššia šľachta a chudoba. To spôsobilo, že sa v Demandiciach nevytvorili svojský svadobný ceremoniál. Za ľudovej demokracie sme si boli všetci rovní a preto aj svadby boli rovnaké. Rozdiel bol len ten, či sa po sobáši na MNV išlo hneď veseliť, alebo sa sobášny akt vykonal ešte raz v kostole.
Svadby sa do začiatku 60. rokov odbavovali výlučne v domoch nevesty a mladého zaťa. Od tohto sa upustilo po vybudovaní nového kultúrneho domu v ktorom bola aj miestnosť na varenie a sála slúžila na stolovanie a tanec. Rodina sa pred sobášom zišla v dome nevesty. Tá sa hlavne preto, že dom bol hore nohami, teda s izbami vyprázdnenými od nábytku a potom naplnenými svadobčanmi, musela obliecť na sobáš u niektorej kamarátky od susedov. Po pohostení a odobierke od rodičov sa svadobný sprievod s miestnou ľudovou kapelou vydal cez dedinu na sobáš do kostola alebo na MNV, ak ten kostolný už nechceli.
Získať nevestu z druhej dediny (nie z druhej ruky) nebolo v našich končinách jednoduché, teda aspoň nie za darmo. Ak chcel ženích nevestu z dediny vyviesť, musel ju vykúpiť. Mládenci natiahli cez hradskú po ktorej sa sprievod uberal reťaz a starejší musel priechod vyjednať a nevestu vykúpiť. Zvyk unášať nevesty sa u nás nikdy nepestoval. Veď bol aj cirkevne zakázaný. Niekoľko výmen obyvateľstva v 20. storočí prispelo k dokonalému premiešaniu krvi a preto vydaje na vidiek si príroda nevyžadovala. Horšie to bolo za tureckých časov. Dediny boli skoro vyľudnené a preto za získanie nevesty sa muselo obci zaplatiť, tureckých akčí to bolo toľko, že za to sa dala zaplatiť ročná daň za vodný mlyn na neďalekom Pereci. Po vyhnaní Turkov cena neviest poklesla. V Demandiciach až na hodnotu jednej či dvoch fliaš pálenky, ktorými sa reťaz rozviazala.
Pred kostolom sa v sobotné odpoludnie nahrčila skupina nedočkavcov rôzneho veku, od malých dievčat, ktorým svietili oči pri pohľade na nevestu, cez väčšie dievky, ktoré chceli ešte raz za slobodna vidieť svoju tajnú lásku, po chlapov, ktorí v tom videli len príležitosť si za darmo hodiť za štamperlík. Ženáči, ktorí kráčali v sprievode boli svadobným otcom vystrojení pollitrovkou slivovice a štamperlíkom do vrecka. Pri vlečúcom sa tempe svadobného sprievodu, štýlom dva kroky vpred, jeden vzad, stačili svojich kamarátov postávajúcich na priedomiach ponúkať, veď im mali čo oplácať. Určeným ženám svadobná mama nabalila pletené prútené košíky elipsovitého tvaru svadobnými koláčmi, ktoré sa rozdávali pred kostolom až po sobáši.
Keď mama nemala dosť času na to aby išla obzrieť nevestu, nakázala mi aby som sa išiel pozrieť na svadbu za ňu. Nemal som to rád a väčšinou som pritom kade tade lietal po garátoch. Ani tlačenica na koláč pred kostolom ma nebavila, lebo niektoré nenažrané tetky sa od košíka aj tak nedali odtisnúť. Doma som potom musel odpovedať na základnú otázku Aká bola nevesta? Odvrkol som, že čo ja viem, a myslel som si, že to tým skončí. Mama však chcela vedieť aké mala šaty na čo som mal štandardnú odpoveď, že biele. Potom už len niečo nelichotivé zahundrala a mávla rukou. Chvála Bohu, tak ako vyrastala moja sestra Božena, začala mama intenzívnejšie chodiť na obzeranie nevesty alebo sa dala zastúpiť sestrou, aby im módne trendy svadobných šiat neunikli.
Príchod zo sobáša do domu mladého zaťa bol sprevádzaný nevynechateľnými zvykmi, ako prekračovanie chlapca nevestou, či zametanie črepov z taniera, ktorý pred mladomanželmi šmarila o zem hlavná kuchárka na svadbe.
Po úvodnej epizóde sme sa konečne usadili na lavice okolo provizórne vyrobených stolov zakrytých bielym baliacim papierom a čakali na rozvoniavajúcu polievku z kohútov, ktoré sa tejto radostnej udalosti nedožili. Slepačia polievka bola na svadobnom stole neodmysliteľným začiatkom hodovania. Po nej sme sa napchávali vareným mäsom z tých kohútov, a ak nestačili, aj ich kamarátkami zo dvora. Zajedali sme ho paradajkovou omáčkou a chlebom. Pre nás to už spravidla stačilo a hľadeli sme sa spod dozoru rodičov čím skôr vytratiť a vonku kamarátom, ktorí nemali to šťastie sedieť na zadku medzi svadobčanmi, sme referovali, aké to je. Našim obľúbeným koláčom boli točené rúrky plnené cukrovým krémom s kakaovou príchuťou. Prvú sme poctivo zjedli ale ďalšie sme už vymlsávali. Malíčkami sme dolovali z nich len krém a zvyškom sme na záhumní dokrmovali chudiny sliepky, aby sme im zmiernili žiaľ zo straty kohúta a kamarátok.
Po rokoch sme na svadbe mali iné starosti. Museli sme plniť protokolárne povinnosti, ktoré určovala moja mama, teda hlavne to, s ktorou dievkou z rodiny alebo ktovie od koho a prečo som mal ísť tancovať. Radosti som z toho veľa nemal a už pri druhom nariadení som odopieral poslušnosť, čím som mame kazil náladu a jej tajné plány.
O polnoci sa vykrúcala nevesta, ktorú do tanca predával starejší. Nevesta sa po zavití, niekde v komore, objavila v iných šatách a za tanec si každý od nej musel vziať kus torty, ktorý mu nešikovne odvalila z tácne. Toho sme sa v mladšom veku nedočkali, lebo sme boli odvedení domov vyspať sa a neotravovať dospelých. V horšom prípade nás museli pod vplyvom radostných udalostí a prejedených žalúdkov domov odniesť na rukách.
Nuž, niet nad dobrú dedinskú svadbu.
Novomanželia Ballovci v roku 1913
Môj starý otec, Ján Ukrop, ktorý sa s rodinou prisťahoval do Demandíc v roku 1923 z Dobrej Nivy, bol v tomto bývalom kráľovskom mestečku uznávaným zváčom. Jeho úlohou bolo zorganizovať sobáš i svadobné veselie. A že to na Dobrej Nive nebolo hocičo, vyplýva zo skutočnosti, že len samotná svadba sa tu konala po tri dni. To neznamená, že aj po tri noci. Starký, keď sa to tak vezme, mal už pred prvou svetovou vojnou vlastnú svadobnú agentúru, ktorá fungovala v jeseni po Kataríne a potom počas fašiangov, keď sa na Dobronivej, ako jej hovorili, konali svadby. V našej komore nad pivnicou za domom ako spomienku na tieto svoje slávne časy zváča a starejšieho uschovával parádne vyzdobenú palicu. Ja som ju už nikdy nevidel, lebo padla za obeť anglo-americkému bombardovaniu. Pri jednom z náletov na výrobne syntetického benzínu v Sliesku, sa z ohromného roja lietajúcich pevností počas letu z Talianska náhodne, či zámerne, uvoľnila jedna bomba, ktorá našu komoru rozniesla po okolí aj s tou relikviou na dobronivské svadby. V Demandiciach boli iné zvyky a preto sa tu už môj starký neuplatnil. Veď aj načo keď sa svadobné veselie vybavilo za jedno popoludnie a noc a to by mu k obžive nestačilo.
Takto sme vyprevádzali nevesty
V dedine od nepamäti žili dve národnosti, nižšia i vyššia šľachta a chudoba. To spôsobilo, že sa v Demandiciach nevytvorili svojský svadobný ceremoniál. Za ľudovej demokracie sme si boli všetci rovní a preto aj svadby boli rovnaké. Rozdiel bol len ten, či sa po sobáši na MNV išlo hneď veseliť, alebo sa sobášny akt vykonal ešte raz v kostole.
Svadby sa do začiatku 60. rokov odbavovali výlučne v domoch nevesty a mladého zaťa. Od tohto sa upustilo po vybudovaní nového kultúrneho domu v ktorom bola aj miestnosť na varenie a sála slúžila na stolovanie a tanec. Rodina sa pred sobášom zišla v dome nevesty. Tá sa hlavne preto, že dom bol hore nohami, teda s izbami vyprázdnenými od nábytku a potom naplnenými svadobčanmi, musela obliecť na sobáš u niektorej kamarátky od susedov. Po pohostení a odobierke od rodičov sa svadobný sprievod s miestnou ľudovou kapelou vydal cez dedinu na sobáš do kostola alebo na MNV, ak ten kostolný už nechceli.
Cestou na sobáš
Získať nevestu z druhej dediny (nie z druhej ruky) nebolo v našich končinách jednoduché, teda aspoň nie za darmo. Ak chcel ženích nevestu z dediny vyviesť, musel ju vykúpiť. Mládenci natiahli cez hradskú po ktorej sa sprievod uberal reťaz a starejší musel priechod vyjednať a nevestu vykúpiť. Zvyk unášať nevesty sa u nás nikdy nepestoval. Veď bol aj cirkevne zakázaný. Niekoľko výmen obyvateľstva v 20. storočí prispelo k dokonalému premiešaniu krvi a preto vydaje na vidiek si príroda nevyžadovala. Horšie to bolo za tureckých časov. Dediny boli skoro vyľudnené a preto za získanie nevesty sa muselo obci zaplatiť, tureckých akčí to bolo toľko, že za to sa dala zaplatiť ročná daň za vodný mlyn na neďalekom Pereci. Po vyhnaní Turkov cena neviest poklesla. V Demandiciach až na hodnotu jednej či dvoch fliaš pálenky, ktorými sa reťaz rozviazala.
Pred kostolom sa v sobotné odpoludnie nahrčila skupina nedočkavcov rôzneho veku, od malých dievčat, ktorým svietili oči pri pohľade na nevestu, cez väčšie dievky, ktoré chceli ešte raz za slobodna vidieť svoju tajnú lásku, po chlapov, ktorí v tom videli len príležitosť si za darmo hodiť za štamperlík. Ženáči, ktorí kráčali v sprievode boli svadobným otcom vystrojení pollitrovkou slivovice a štamperlíkom do vrecka. Pri vlečúcom sa tempe svadobného sprievodu, štýlom dva kroky vpred, jeden vzad, stačili svojich kamarátov postávajúcich na priedomiach ponúkať, veď im mali čo oplácať. Určeným ženám svadobná mama nabalila pletené prútené košíky elipsovitého tvaru svadobnými koláčmi, ktoré sa rozdávali pred kostolom až po sobáši.
Marta Keliarová a Ján Urban po sobáši
Keď mama nemala dosť času na to aby išla obzrieť nevestu, nakázala mi aby som sa išiel pozrieť na svadbu za ňu. Nemal som to rád a väčšinou som pritom kade tade lietal po garátoch. Ani tlačenica na koláč pred kostolom ma nebavila, lebo niektoré nenažrané tetky sa od košíka aj tak nedali odtisnúť. Doma som potom musel odpovedať na základnú otázku Aká bola nevesta? Odvrkol som, že čo ja viem, a myslel som si, že to tým skončí. Mama však chcela vedieť aké mala šaty na čo som mal štandardnú odpoveď, že biele. Potom už len niečo nelichotivé zahundrala a mávla rukou. Chvála Bohu, tak ako vyrastala moja sestra Božena, začala mama intenzívnejšie chodiť na obzeranie nevesty alebo sa dala zastúpiť sestrou, aby im módne trendy svadobných šiat neunikli.
Príchod zo sobáša do domu mladého zaťa bol sprevádzaný nevynechateľnými zvykmi, ako prekračovanie chlapca nevestou, či zametanie črepov z taniera, ktorý pred mladomanželmi šmarila o zem hlavná kuchárka na svadbe.
Kuchárky na svadbe
Po úvodnej epizóde sme sa konečne usadili na lavice okolo provizórne vyrobených stolov zakrytých bielym baliacim papierom a čakali na rozvoniavajúcu polievku z kohútov, ktoré sa tejto radostnej udalosti nedožili. Slepačia polievka bola na svadobnom stole neodmysliteľným začiatkom hodovania. Po nej sme sa napchávali vareným mäsom z tých kohútov, a ak nestačili, aj ich kamarátkami zo dvora. Zajedali sme ho paradajkovou omáčkou a chlebom. Pre nás to už spravidla stačilo a hľadeli sme sa spod dozoru rodičov čím skôr vytratiť a vonku kamarátom, ktorí nemali to šťastie sedieť na zadku medzi svadobčanmi, sme referovali, aké to je. Našim obľúbeným koláčom boli točené rúrky plnené cukrovým krémom s kakaovou príchuťou. Prvú sme poctivo zjedli ale ďalšie sme už vymlsávali. Malíčkami sme dolovali z nich len krém a zvyškom sme na záhumní dokrmovali chudiny sliepky, aby sme im zmiernili žiaľ zo straty kohúta a kamarátok.
Svadobná hostina u Keliarovcov
Po rokoch sme na svadbe mali iné starosti. Museli sme plniť protokolárne povinnosti, ktoré určovala moja mama, teda hlavne to, s ktorou dievkou z rodiny alebo ktovie od koho a prečo som mal ísť tancovať. Radosti som z toho veľa nemal a už pri druhom nariadení som odopieral poslušnosť, čím som mame kazil náladu a jej tajné plány.
Na dvore u mladého zaťa
O polnoci sa vykrúcala nevesta, ktorú do tanca predával starejší. Nevesta sa po zavití, niekde v komore, objavila v iných šatách a za tanec si každý od nej musel vziať kus torty, ktorý mu nešikovne odvalila z tácne. Toho sme sa v mladšom veku nedočkali, lebo sme boli odvedení domov vyspať sa a neotravovať dospelých. V horšom prípade nás museli pod vplyvom radostných udalostí a prejedených žalúdkov domov odniesť na rukách.
Nuž, niet nad dobrú dedinskú svadbu.
At the wedding
A wedding, as a celebration of the bond between a man and a woman, has always been a cheerful event in the life of Demandicians. In the 50ties the new regime didn't recognize the legal effects of a marriage in a church. Therefore, legal marriages were often separated from the wedding celebrations. At first, usually during one of the weekdays, the bride and the groom would silently appear at the local branch of the National Committee. Here, in the presence of the witnesses, they would officialy enter into the marriage. A celebration of this legal fact would then take place on a Saturday, in the company of many invited and some random guests.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára