V Demadiciach sa po stáročia nemiešali len národnosti ale aj ľudia s rôznou konfesiou. Tá sa v stredoveku riadila vierovyznaním miestneho zemepána. Tunajšie šľachtické rody boli v tomto konzervatívne a tak sem reformácia zasiahla len okrajovo a to aj napriek pol tuctu povstaní uhorskej šľachty bojujúcej za oslobodenie spod vplyvu Habsburgovcov a nie len náboženského. V devätnástom a dvadsiatom storočí sa v obci popri katolíckom obyvateľstve a enkláve evanjelikov usídlila aj židovská náboženská obec majúca niekoľko desiatok osôb.
Cirkevná tradícia je v Demandiciach spojená so vzniku Uhorského kráľovstva. Kráľ Štefan I staval po krajine tzv. desiatkové kostoly, ktoré mali slúžiť pre veriacich okolitých dedín, spravidla desiatich, preto označenie desiatkový. Jeden takýto kostol dal postaviť v prvej polovici jedenásteho storočia, údajne v húštinách hontianskych lesov nad dedinou Starčany, v chotári dnešných Demandíc. Jednoznačné dôkazy na to neexistujú. Pravdou však je, že na Hýbeci stojí kostolík zasvätený sv. Helene cisárovnej už stáročia. Okrem Hýbecu k Demandiciam patrili aj filiálne kostoly v Maďarovciach a v Sazdiciach. Najmä ten v Sazdiciach stojí za zmienku. Uchovali sa v ňom vzácne stredoveké maľby talianskeho maliara Nicolla di Tomassa z obdobia rokov 1370-1400, ktoré sú v súčasnosti reštaurované a po stáročiach prekrytia inou maľbou sa ukazujú vo svojej pôvodnej podobe.
V päťdesiatych rokoch nastali pre cirkev ťažké časy a to v dobe, keď sme štafetu cirkevného života mali preberať my, nová povojnová generácia. Detí sa v päťdesiatich rokoch v Demandiciach rodilo viac než kedykoľvek v ich histórii. Cirkev ale o našu priazeň musela bojovať v konkurencii s hasičmi a pionierskou organizáciou.
Keďže oba kostoly boli katolícke, ja ako jeden z ojedinelých evanjelikov v dedine som mal voľbu uľahčenú. Na čas som uviazol v osídlach hasičov a potom v hudobno-speváckom krúžku. Poniektorí chlapci sa však uplatnili aj v službách cirkvi ako miništranti. Najskôr slúžili pánovi dekanovi Štefancovi a po ňom od polovice päťdesiatych rokov celé polstoročie pánovi farárovi Csudaimu. Miništranti svoju úlohu chápali mysteriózne a v čase keď ju vykonávali sa správali medzi nami dosť prudérne, ako by už žili v celibáte. My sme im aj napriek tomu niekedy závideli, inokedy ich ľutovali. Veď ani oni neboli anjelmi a občas vyšli najavo huncúctva, ktoré pánovi farárovi vyviedli. Maďarsky mu hovorili papočka.
Nám sa vystavovali na obdiv počas omší, keď za kostolom vedľa zákristia žhavili kadidlo. V malej guľatej nádobke uchytenej na retiazkach so zapáleným kadidlom kolembali tak aby sa rozhorelo a vydávalo viac čmudu. Hovorili sme mu, že to smrdia máre. Najväčší machri prešli z nudného kolembania do otáčavého pohybu a tak kadidlo krúžiace okolo ich hlavy začalo pripomínať čmudiaci sputnik na obežnej dráhe. Vždy sme sa tešili, že raz prekoná pevnosť retiazky a premení sa na zápalný granát. Retiazky však niekoľko obletov vydržali a miništranti museli napochodovať do útrob kostola posluhovať Pánovi. Nosili svoj úbor, ktorý nám pripomínal sukňu uviazanú až pod krkom. To sme im nezávideli. Zato keď v nej sprevádzali pána farára na čele pohrebného sprievodu boli veľmi dôležití. Veď my sme iba cupotali v sprievode vedení za ruku rodičmi . Navyše sme vedeli, že na rozdiel od nás tam neboli za darmo.
Aj keď sa mi v Demandiciach do cirkevného života katolíckej cirkvi nepodarilo zasiahnuť, oprávnenia riadneho katolíka som využíval skôr než ich získali moji spolužiaci. Na jar v roku 1959 pri celkom nevinnej streľbe z kľúča sa mi do pravého oka dostali spaliny z náložky zo zápaliek a preto pán doktor Kaiser usúdil, že musím byť hospitlizovaný v nemocnici na očnom. V levickej nemocnici sme sa takí experti na bojové nasadenie zišli so zraneniami traja.
Súčasťou personálu boli ešte rádové sestričky. K nám na izbu chodila jedna, majúca statnú postavu, ktorej sa nedalo postaviť na odpor a to sa týkalo všetkých pacientov. Ráno o pol šiestej nás zobudila s rozkazom Umyť a do kaplnky ! Všetci sme ho plnili bez odvrávania, okrem tých čo ležali s obväzom cez obe oči. Jednookí takú výnimku nemali. Nuž sa stalo, že v očakávaní Veľkej noci tamojší pán farár v jedno ráno, napijúc sa pred nami vína, nás pozval na rozdávanie oplátok. Pacienti nastupovali po sebe v poradí ako sedeli v laviciach, a na rade som bol aj ja. Prijal som telo božie ako nepoučený, nevyspovedaný a nekrstený katolík a to skôr než boli moji spolužiaci birmovaní. V tom čase sme už počuli o boji husitov za právo prijímať pod obojím a ja som sa domnieval, že tak práve robím, že prijímam od katolíkov a budem prijímať po konfirmácii aj od evanjelikov.
Liečenie bolo úspešné a tak som sa mohol vrátiť do Demandíc plniť školské povinnosti. Istý čas som mal ešte výhodu pri čítaní, aby som si nekazil poranené oko. Dlho som s tým nevydržal, lebo na MNV kúpili prvý televízor a keď som chcel pozerať hokej musel som mať zdravé oko aj na čítanie.
Môj rekatolizačný úlet netrval dlho. Keď som mal trinásť rokov, ako pán Ježiš v dobe krstu, mama - verná evanjelička s mamou Jana Sampora, druhého evanjelika v triede, usúdili, že je na čase aby sme sa stali dospelými údmi evanjelickej cirkvi ausburského vyznania. Naša dospelosť mala byť preverená konfirmáciou. Zanedbanú náboženskú výchovu sme si mali nahradiť konfirmačnou prípravou. Keďže v Demandiciach evanjelický kostol nebol a v Sazdiciach zas nemali farára, museli sme náboženstvo študovať externe na fare v Čankove u pána farára Hanku. V tom čase sme s Janom ako ôsmaci excelovali v rámci športových hier mládeže, čo bola ľahkoatletická medzi školská súťaž. Na Čankov sme desať kilometrov raz týždenne jazdili na bicykloch a brali sme to ako kondičný tréning na naše skoky a šprinty za školou, kde sa tá súťaž konávala. Peniaze ušetrené za autobus sme vedeli použiť aj účelnejšie.
Pán farár našu fyzicky náročnú dochádzku dosť obdivoval. Museli sme počas nej prekonávať tri ťažké stúpania na ceste pripomínajúcej obrovskú húsenkovú dráhu s akou do dediny chodili na Hýbecký pút českí cirkusanti. Okrem pána farára nás obdivovali aj štyri mladé adeptky evanjelickej viery, ktoré boli tiež pripravované na život medzi dospelými evanjelikmi. Svoju pevnosť vo viere sme preukazovali verejnou skúškou v santovskom kostole len my dvaja, lebo dievčatá si pán farár nechal na konfirmáciu v čankovskom kostole. Tým naša známosť s nimi skončila.
Pán Hanka bol ešte zo starej farárskej školy a žiadne švindle pri preskúšaní znalostí z viery netrpel. Vyše sto otázok sme museli zodpovedať v náhodnom výbere. To nebolo ako neskôr, keď moji bratranci, sestra a sesternice mali vopred určené, čo sa ich budú pýtať. Vidina prvých hodiniek po konfirmácii nás viedla k poctivému štúdiu. Dodnes ešte viem vysúkať zo seba mená prorokov nielen podľa nového ale aj podľa starého zákona. Tie zákony sa mi napokon stali osudom. Do dnes som legislatívcom.
Skúška dopadla dobre, naše krstné zmluvy boli potvrdené a nás už strýcovia, fajčiaci pred kostolom, uznanlivo tľapkali po pleciach ako dospelých údov cirkvi. A boli aj hodinky.
Ani na ostatných spolužiakov cirkev, tentoraz katolícka, nezabudla. Po patričnej príprave sa v dedine schyľovalo k nevšednej udalosti, malo sa birmovať. Na tú príležitosť sa poupratovalo okolo kostola a aj pred Melichovou krčmou oproti kostolu sa pozametal udupaný pľac a cesta po ktorej mal prísť pán biskup. Sláva to bola veľká a účasť obecenstva ohromujúca. Futbalový zápas sa s tým nedal porovnať. Pán biskup prišiel s barlou a láskavo hladkal dietky po ich hlavičkách. Po tej sláve v kostole, na ktorú som sa ja z pochopiteľného dôvodu nedostal, nasledovalo prijatie nových kresťanov katolíkov na fare u pána farára a po ňom fotenie so sviečkami na schodoch pred vchodom do fary.
Po slávnostnom obede v kruhu rodiny boli spolužiaci uvoľnení na svoj ďalší svetský život. Popoludní nám už na ulici vytŕčali svoje prvé hodinky ako dar od birmovných krstných rodičov. Dievčence na nedeľnej prechádzke dvíhali svoje prsíčka pod novými, spravidla prvými, zlatými retiazkami s krížikom.
Hodinky sa nosili do školy niekoľko dní, kým ešte vydržali nápor neustáleho naťahovania. Potom sa odložili a vyťahovali sa len na hostinu, novoročné vinšovanie a oblievačku od domu k domu. Náš cirkevný život tým bol naplnený.
Cirkevná tradícia je v Demandiciach spojená so vzniku Uhorského kráľovstva. Kráľ Štefan I staval po krajine tzv. desiatkové kostoly, ktoré mali slúžiť pre veriacich okolitých dedín, spravidla desiatich, preto označenie desiatkový. Jeden takýto kostol dal postaviť v prvej polovici jedenásteho storočia, údajne v húštinách hontianskych lesov nad dedinou Starčany, v chotári dnešných Demandíc. Jednoznačné dôkazy na to neexistujú. Pravdou však je, že na Hýbeci stojí kostolík zasvätený sv. Helene cisárovnej už stáročia. Okrem Hýbecu k Demandiciam patrili aj filiálne kostoly v Maďarovciach a v Sazdiciach. Najmä ten v Sazdiciach stojí za zmienku. Uchovali sa v ňom vzácne stredoveké maľby talianskeho maliara Nicolla di Tomassa z obdobia rokov 1370-1400, ktoré sú v súčasnosti reštaurované a po stáročiach prekrytia inou maľbou sa ukazujú vo svojej pôvodnej podobe.
Bohoslužby pred kostolom v 50. rokoch.
V päťdesiatych rokoch nastali pre cirkev ťažké časy a to v dobe, keď sme štafetu cirkevného života mali preberať my, nová povojnová generácia. Detí sa v päťdesiatich rokoch v Demandiciach rodilo viac než kedykoľvek v ich histórii. Cirkev ale o našu priazeň musela bojovať v konkurencii s hasičmi a pionierskou organizáciou.
Keďže oba kostoly boli katolícke, ja ako jeden z ojedinelých evanjelikov v dedine som mal voľbu uľahčenú. Na čas som uviazol v osídlach hasičov a potom v hudobno-speváckom krúžku. Poniektorí chlapci sa však uplatnili aj v službách cirkvi ako miništranti. Najskôr slúžili pánovi dekanovi Štefancovi a po ňom od polovice päťdesiatych rokov celé polstoročie pánovi farárovi Csudaimu. Miništranti svoju úlohu chápali mysteriózne a v čase keď ju vykonávali sa správali medzi nami dosť prudérne, ako by už žili v celibáte. My sme im aj napriek tomu niekedy závideli, inokedy ich ľutovali. Veď ani oni neboli anjelmi a občas vyšli najavo huncúctva, ktoré pánovi farárovi vyviedli. Maďarsky mu hovorili papočka.
Na evanjelickej konfirmácii
Nám sa vystavovali na obdiv počas omší, keď za kostolom vedľa zákristia žhavili kadidlo. V malej guľatej nádobke uchytenej na retiazkach so zapáleným kadidlom kolembali tak aby sa rozhorelo a vydávalo viac čmudu. Hovorili sme mu, že to smrdia máre. Najväčší machri prešli z nudného kolembania do otáčavého pohybu a tak kadidlo krúžiace okolo ich hlavy začalo pripomínať čmudiaci sputnik na obežnej dráhe. Vždy sme sa tešili, že raz prekoná pevnosť retiazky a premení sa na zápalný granát. Retiazky však niekoľko obletov vydržali a miništranti museli napochodovať do útrob kostola posluhovať Pánovi. Nosili svoj úbor, ktorý nám pripomínal sukňu uviazanú až pod krkom. To sme im nezávideli. Zato keď v nej sprevádzali pána farára na čele pohrebného sprievodu boli veľmi dôležití. Veď my sme iba cupotali v sprievode vedení za ruku rodičmi . Navyše sme vedeli, že na rozdiel od nás tam neboli za darmo.
Príchod biskupa na birmovku
Aj keď sa mi v Demandiciach do cirkevného života katolíckej cirkvi nepodarilo zasiahnuť, oprávnenia riadneho katolíka som využíval skôr než ich získali moji spolužiaci. Na jar v roku 1959 pri celkom nevinnej streľbe z kľúča sa mi do pravého oka dostali spaliny z náložky zo zápaliek a preto pán doktor Kaiser usúdil, že musím byť hospitlizovaný v nemocnici na očnom. V levickej nemocnici sme sa takí experti na bojové nasadenie zišli so zraneniami traja.
Súčasťou personálu boli ešte rádové sestričky. K nám na izbu chodila jedna, majúca statnú postavu, ktorej sa nedalo postaviť na odpor a to sa týkalo všetkých pacientov. Ráno o pol šiestej nás zobudila s rozkazom Umyť a do kaplnky ! Všetci sme ho plnili bez odvrávania, okrem tých čo ležali s obväzom cez obe oči. Jednookí takú výnimku nemali. Nuž sa stalo, že v očakávaní Veľkej noci tamojší pán farár v jedno ráno, napijúc sa pred nami vína, nás pozval na rozdávanie oplátok. Pacienti nastupovali po sebe v poradí ako sedeli v laviciach, a na rade som bol aj ja. Prijal som telo božie ako nepoučený, nevyspovedaný a nekrstený katolík a to skôr než boli moji spolužiaci birmovaní. V tom čase sme už počuli o boji husitov za právo prijímať pod obojím a ja som sa domnieval, že tak práve robím, že prijímam od katolíkov a budem prijímať po konfirmácii aj od evanjelikov.
Čaj u pána farára
Liečenie bolo úspešné a tak som sa mohol vrátiť do Demandíc plniť školské povinnosti. Istý čas som mal ešte výhodu pri čítaní, aby som si nekazil poranené oko. Dlho som s tým nevydržal, lebo na MNV kúpili prvý televízor a keď som chcel pozerať hokej musel som mať zdravé oko aj na čítanie.
Môj rekatolizačný úlet netrval dlho. Keď som mal trinásť rokov, ako pán Ježiš v dobe krstu, mama - verná evanjelička s mamou Jana Sampora, druhého evanjelika v triede, usúdili, že je na čase aby sme sa stali dospelými údmi evanjelickej cirkvi ausburského vyznania. Naša dospelosť mala byť preverená konfirmáciou. Zanedbanú náboženskú výchovu sme si mali nahradiť konfirmačnou prípravou. Keďže v Demandiciach evanjelický kostol nebol a v Sazdiciach zas nemali farára, museli sme náboženstvo študovať externe na fare v Čankove u pána farára Hanku. V tom čase sme s Janom ako ôsmaci excelovali v rámci športových hier mládeže, čo bola ľahkoatletická medzi školská súťaž. Na Čankov sme desať kilometrov raz týždenne jazdili na bicykloch a brali sme to ako kondičný tréning na naše skoky a šprinty za školou, kde sa tá súťaž konávala. Peniaze ušetrené za autobus sme vedeli použiť aj účelnejšie.
Moji spolužiaci po birmovke
Pán farár našu fyzicky náročnú dochádzku dosť obdivoval. Museli sme počas nej prekonávať tri ťažké stúpania na ceste pripomínajúcej obrovskú húsenkovú dráhu s akou do dediny chodili na Hýbecký pút českí cirkusanti. Okrem pána farára nás obdivovali aj štyri mladé adeptky evanjelickej viery, ktoré boli tiež pripravované na život medzi dospelými evanjelikmi. Svoju pevnosť vo viere sme preukazovali verejnou skúškou v santovskom kostole len my dvaja, lebo dievčatá si pán farár nechal na konfirmáciu v čankovskom kostole. Tým naša známosť s nimi skončila.
Pán Hanka bol ešte zo starej farárskej školy a žiadne švindle pri preskúšaní znalostí z viery netrpel. Vyše sto otázok sme museli zodpovedať v náhodnom výbere. To nebolo ako neskôr, keď moji bratranci, sestra a sesternice mali vopred určené, čo sa ich budú pýtať. Vidina prvých hodiniek po konfirmácii nás viedla k poctivému štúdiu. Dodnes ešte viem vysúkať zo seba mená prorokov nielen podľa nového ale aj podľa starého zákona. Tie zákony sa mi napokon stali osudom. Do dnes som legislatívcom.
Skúška dopadla dobre, naše krstné zmluvy boli potvrdené a nás už strýcovia, fajčiaci pred kostolom, uznanlivo tľapkali po pleciach ako dospelých údov cirkvi. A boli aj hodinky.
Čankovský ev. farár, pán Hanka, s konfirmantami
Ani na ostatných spolužiakov cirkev, tentoraz katolícka, nezabudla. Po patričnej príprave sa v dedine schyľovalo k nevšednej udalosti, malo sa birmovať. Na tú príležitosť sa poupratovalo okolo kostola a aj pred Melichovou krčmou oproti kostolu sa pozametal udupaný pľac a cesta po ktorej mal prísť pán biskup. Sláva to bola veľká a účasť obecenstva ohromujúca. Futbalový zápas sa s tým nedal porovnať. Pán biskup prišiel s barlou a láskavo hladkal dietky po ich hlavičkách. Po tej sláve v kostole, na ktorú som sa ja z pochopiteľného dôvodu nedostal, nasledovalo prijatie nových kresťanov katolíkov na fare u pána farára a po ňom fotenie so sviečkami na schodoch pred vchodom do fary.
Po slávnostnom obede v kruhu rodiny boli spolužiaci uvoľnení na svoj ďalší svetský život. Popoludní nám už na ulici vytŕčali svoje prvé hodinky ako dar od birmovných krstných rodičov. Dievčence na nedeľnej prechádzke dvíhali svoje prsíčka pod novými, spravidla prvými, zlatými retiazkami s krížikom.
Hodinky sa nosili do školy niekoľko dní, kým ešte vydržali nápor neustáleho naťahovania. Potom sa odložili a vyťahovali sa len na hostinu, novoročné vinšovanie a oblievačku od domu k domu. Náš cirkevný život tým bol naplnený.
Pre vstup do fotogalérie kliknite na ikonu:
 |
| Do kostola |
To the church
In Demandice, not only various nationalities but also the people of many different religions have mingled over the course of centuries. In Middle Ages, the religion of people was determined by their landlord’s religion. Local nobility was very conservative and thus the reformation was only partially adopted in our region. Even in spite of the numerous uprisings of the Ugrian nobility fighting for their liberation from the Habsburg’s influence, which wasn’t only religious at that time. During the 19th and 20th century, another religious community was settling down in Demandice. Along the established catholic and evangelistic enclave a few dozens of jews have found their home here.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára