Potôčik Harš zbierajúci vodu z výverov studničiek v svahoch Bujdošky v zime namŕzal vrstvu po vrstve vodou, ktorá na ľad natekala z nezamrznutých pramienkov. Medzi záhradou Kováčikovcov a Székelyovcov tak vytvoril vari dva metre široké ľadové koryto. O obnovu jeho povrchu sa staral aj povyše bývajúci starý mládenec Janko Bútor, ktorý mal rád čerstvú vodu a preto každé ráno zo studne na brehu potôčika, pred tým než si vybral tú správnu, vylial pár vedier do potoka a tým výdatne zvýšil jeho prietok. Keď už voda po môstik pred Székelyovým domom nestačila zamrznúť a začala si v ľade vytvárať korýtko, vedeli sme, že na Bujdoške zima končí a prichádza jar.
Jarná nálada na fotografii môjho svokra.
Úzky pramienok vody zarezaný do ľadového koryta bol pre nás rajom pre prvú jarnú aktivitu. Prirodzenú energiu vody a svoju vlastnú sme využívali, okrem brodenia sa v nej v gumákoch z Baťovho obchodu oproti, aj na stavanie vodných mlynov.Boli to len malé mlynčeky zhotovené z korkového štopľa do ktorého sme napichali kúsky špajdlí ukoristených v maminej špajze, ak si ich po zabíjačke dobre neschovala. Čoskoro sa voda začala ozývať svojim hukotom aj spod ľadu. Inokedy temer suchý potok prudko zurčal vodou z topiaceho sa snehu na Bujdoške. Po pár dňoch bola ľadová plocha rozrezaná na dvoje a my sme prešli k ďalšej jarnej zábave.
Vysychajúca zem nadobúdala na niektorých miestach konzistenciu plastelíny s akou sme sa hrali v škôlke a potom na výtvarnej výchove v škole. Do takejto zeme sa výborne hádzali kolíky. Hra na kolíky bola vyložene chlapčenská záležitosť. Pod šopou sme si pri kláte na rúbanie dreva sekerou zastrúhali tak 30 až 40 centimetrov dlhý kolík. Musel mať akurátny pomer medzi jeho hrúbkou a dĺžkou aby bol dosť ťažký a pritom aj dobre vnikal do zeme. Kolíky sme hrali po dvaja, traja. Zmyslom hry bolo poriadne špicom šmariť kolíkom do zeme, aby v nej ostal stáť. Úlohou protihráčov bolo svoj kolík hodiť tak, aby sa tiež zapichol ale pritom aj vybil kolík protihráča. Hra na kolíky si vyžadovala srdnatosť, silu ale aj techniku hodu a dobrý odhad pôsobenia fyzikálnych síl. O vektoroch sme sa v škole ešte neučili a veru tu nám to mohlo byť aj užitočné. Hra na kolíky mala krátku životnosť, lebo na tvrdej zemi sa hrať nedala a ani polievanie vodou by nepomohlo. Jednoducho na kolíky musel prísť ich čas a to bolo len raz, na jar.
Obschýnajúce plátky zeme, na ktorých sme ešte v predošlom roku vydrali trávu, príroda ponúkla na hranie guličiek. Ústrednou hracou plochou nás Bujdoškárov bol malý pľac pred Baťom, teda bývalým obchodom Tomáša Baťu, ktorý mu dovolil v rohu nášho dvora postaviť za prvej republiky môj starý otec. Medzi domom a jarkom bola plocha asi desať krát tri metre a tú sme využívali na tento účel. Je pravda, že nám ju dievčatá pravidelne počmárali schémou na skákačku, účelu ktorej sme my nerozumeli. Veď načo treba poskakovať po štvorcoch raz na jednej, či druhej nohe a občas aj obojnož. Čiary nám kazili terén pre hladký pohyb guličiek a tak sme koženými podrážkami topánok od Baťu hladili zem. To na druhej strane dievčatá mali radi, lebo sa im do nej potom lepšie ryli tie ich nemožné štvorce. Školu nám prenášali aj do voľného času. Dierku do ktorej sa guličky cvrnkali sme vyryli opätkom topánky. Na nej sme v rámci úsporných opatrení mali obuvníkom Husár báčim pribité plechové podkovičky a preto to bol efektívny nástroj. Guličky sa dali kúpiť v obchode u Babica v sáčku s nápisom guľôčky. V Deamndiciach boli guličkami. Tie sa ale akosi stále strácali neustálym presunom ich vlastníctva počas hry. Peňazí na nové nebolo a tak sme si zásobu hracieho materiálu dopĺňali výlovom gombíkov z fiókov našich mám, kde sa to nedalo zbadať lebo sa strácali v spleti všelijakých cverien a handričiek používaných pri šití na šijacej mašine.
Na rozhraní marca a apríla sme už brúzgali v podrastoch Bujdošky, lebo nastala sezóna zberu fialiek. Obe stráne Bujdošky sme poznali piaď po piadi a tak fialka len čo vystrčila svoju hlávku, skončila v našej hrsti. Na začiatku sezóny sme sa tak po Bujdoške pretárali celé hodiny, aby sme domov prišli s tromi, štyrmi kvietkami. Aj z tých naša mama mala radosť. Veď to boli asi jediné kvety, čo jej kto nosil. Potom si k nim v podvečer často privoňala a chválila ich ako pekne voňajú. Aj keď išlo o nevinnú zábavku vo voľnom čase, zber fialiek sa v našej rodine temer skončil tragicky. Môj, o hodne starší bratranec, Števko Ukrop, ešte za prvej republiky v predškolskom veku na Bujdoške zablúdil a po strate orientácie sa nevrátil do dediny ale pokračoval opačným smerom, na Šahy. Keď ho večer nebolo doma, strýčko Ďuro zorganizoval pátranie aj v nočných hodinách. Na Bujdoške ho nikde nenašli. Až na druhý deň dopoludnia si vydýchli od strachu, keď im Števka doviedol domov cestár z Tupej, ktorý ho ráno našiel spať v tráve v jarku pri osade Lucina. Mama mi preto vždy pri hlásení odchodu na fialky nakázala nezablúdiť ako Števko báči.
Nástrahy detských hier sú nevyspytateľné a ich obeťou som sa nakoniec stal aj ja. Jarné zháňanie sa nezaobišlo bez streľby z kľúča. Kadejaké petardy ešte neexistovali a preto sme ich nahrádzali kľúčmi, ktoré museli mať dutú rúrku do ktorej sme nastrúhali zmes z hlavičiek zápaliek. Kliniec, ktorý sme na konci zahladili pílnikom bol úderník na kuse motúza upevnený na druhom konci o kľúč. Stačilo sa chrbtom postaviť k stene a švihom udrieť popri stehne s týmto výbušným systémom. Zväčša sa na niektorý pokus ozval výstrel, mne sa to však nepodarilo a preto som výbušnosť zmesi preveril úderom kladiva a to mi už v ušiach cvendžalo. Horšie bolo, že na pravé oko som videl len farebnú dúhu, hoci žiadna búrka nebola. Po zistení príčin môjho zranenia sa ma mama najskôr pokúsila vyliečiť pár buchnátami po chrbte. Tento recept nezabral a keď dúha na pravom oku žiarila aj ráno, išli sme k doktorovi Kaiserovi. Potom som strávil pekné dva týždne v nemocnici na očnom v spoločnosti podobne postihnutých experimentátorov. Aj tak som sa nepoučil a chémiu som pokúšal aj po maturite. Tiež neúspešne. Právo je predsa len bezpečnejšie.
Kráľovskou zábavou jari bolo bicyklovanie. Technické predpoklady pre tento šport vytvorili naši otcovia zo tridsať rokov pred nami. V tridsiatych rokoch minulého storočia bol na dedine bicykel niečo ako dnes motorka Harley-Davidson. V Demandiciach bol prvým majiteľom bicykla miestny kolár a technický vševedko 50. rokov Pavol Paparínsky. Jeho zať Tono Tvrdík dodnes ochraňuje jeho fotku s bicyklom. Dovolil mi z nej urobiť kópiu a tak sme pre Demandice zachovali spomienku na časy, keď bicykel bol luxus. Bicykle z prvej republiky boli poctivo vyrobené. Ich kostra bola masívna aby niečo vydržala, teda aspoň váhu mládenca a jeho dievky, ktorú na váze bicykla mohol prevážať a niekedy aj prevážiť. Neskôr sa im svojou pevnosťou vyrovnali len bicykle značky Ukrajina, ktoré sa k nám dovážali od 60. rokov. Pravda, boli aj rovnako ťažké ešte s ťažšími prevodmi skonštruovanými len na jazdu po ukrajinských rovinách.
Aby sa taký prvorepublikový bicykel dal kormáňovať, museli sme najprv podrásť tak, aby sme dočiahli na kormáň. O výške vázy ani nehovorím. Tú sme azda nikdy neprerástli. Najskôr sme na bicykli jazdili len na jednom pedály. Keď sme už vedeli udržať rovnováhu a naučili sa brzdiť prednou brzdou, čo bolo temer nemožné lebo páčka brzdy rozpätie našich dlaní presahovala najmenej trojnásobne. Bicykel sme v jeho ťažkotonážnej zotrvačnosti zastavovali len zoskokom z pedálu a jeho brzdením váhou našich nepočetných kíl pri súbežnom behu s ním.
Druhou fázou výcviku bolo zvládnutie techniky jazdy s točením pedálov. Pri malej postave sme po nasadení ľavej nohy na pedál museli pravú podsunúť popod vázu a zatlačiť aj na druhý pedál. Nebolo to jednoduché, lebo panvu a ľavú nohu bolo treba umiestniť do polohy, ktorá sa ani nedá opísať. Vytrvalostný tréning a pár škrabancov utŕžených na prašnej ceste nás nemohlo odradiť.
V piatej triede som za dobré vysvedčenie dostal prvý vlastný bicykel. To som ani nečakal a bol dokonca len trojštvrťový, teda vhodný k mojej postave. Pravda o dva roky, keď som vyhúkol do výšky ako bocian, už to neplatilo. Keď môj otec zanechal motorkovanie, jazdil na ňom do skladu v Maďarovciach. Nemusel pritom žandárom fúkať do balóna, lebo taká nepríjemnosť sa na našich cestách objavila. My sme ešte po nedeliach na bicykloch doprevádzali dievčatá na ich odpoludňajších prechádzkach perpazuch po šírke celej cesty hore a dole dedinou.
Našou nevyhnutnou výbavou bol nožík Dukla alebo staršie typy Sarajevo, ktoré v dedine ostali ešte po lacných Jožkoch, ktorí chodili z Bosny na Hýbecký pút obchodovať. Ja som mal už len modernejšiu Rybyčku. Existoval aj Pioniersky nožík. Bez ohľadu na obchodnú značku, nožíkom sme stružlikali gumipušky vybavené gumou z duší starých bicyklov a z jazykov opotrebovaných topánok. Keď bola vo vŕbových konároch miazga bol čas stružlikať píšťalky. V nedeľu podvečer sme sa nimi pokúšali pri futbalovom zápase prerušiť hru, či odpískať jedenástku. Chlapi sa na to zlostili, ale si nepomohli, a rozhodca svojou píšťalkou dával najavo pohŕdanie nad biednou konkurenciou.
Máj sa nachyľoval k svojmu koncu a nás v škole trápili záverečnými písomkami a nerozhodní učitelia dodatočnými preskúšaniami, keď sa nevedeli rozhodnúť medzi zlou a ešte horšou známkou. Trápenie žiakov začiatkom júna skončilo a my sme sa tešili na vyvrcholenie jari, na školský výlet.
Úzky pramienok vody zarezaný do ľadového koryta bol pre nás rajom pre prvú jarnú aktivitu. Prirodzenú energiu vody a svoju vlastnú sme využívali, okrem brodenia sa v nej v gumákoch z Baťovho obchodu oproti, aj na stavanie vodných mlynov.Boli to len malé mlynčeky zhotovené z korkového štopľa do ktorého sme napichali kúsky špajdlí ukoristených v maminej špajze, ak si ich po zabíjačke dobre neschovala. Čoskoro sa voda začala ozývať svojim hukotom aj spod ľadu. Inokedy temer suchý potok prudko zurčal vodou z topiaceho sa snehu na Bujdoške. Po pár dňoch bola ľadová plocha rozrezaná na dvoje a my sme prešli k ďalšej jarnej zábave.
Vysychajúca zem nadobúdala na niektorých miestach konzistenciu plastelíny s akou sme sa hrali v škôlke a potom na výtvarnej výchove v škole. Do takejto zeme sa výborne hádzali kolíky. Hra na kolíky bola vyložene chlapčenská záležitosť. Pod šopou sme si pri kláte na rúbanie dreva sekerou zastrúhali tak 30 až 40 centimetrov dlhý kolík. Musel mať akurátny pomer medzi jeho hrúbkou a dĺžkou aby bol dosť ťažký a pritom aj dobre vnikal do zeme. Kolíky sme hrali po dvaja, traja. Zmyslom hry bolo poriadne špicom šmariť kolíkom do zeme, aby v nej ostal stáť. Úlohou protihráčov bolo svoj kolík hodiť tak, aby sa tiež zapichol ale pritom aj vybil kolík protihráča. Hra na kolíky si vyžadovala srdnatosť, silu ale aj techniku hodu a dobrý odhad pôsobenia fyzikálnych síl. O vektoroch sme sa v škole ešte neučili a veru tu nám to mohlo byť aj užitočné. Hra na kolíky mala krátku životnosť, lebo na tvrdej zemi sa hrať nedala a ani polievanie vodou by nepomohlo. Jednoducho na kolíky musel prísť ich čas a to bolo len raz, na jar.
Posledný sneh na Bujdoške začiatkom 40. rokov (na fotke Anton Svetík)
Obschýnajúce plátky zeme, na ktorých sme ešte v predošlom roku vydrali trávu, príroda ponúkla na hranie guličiek. Ústrednou hracou plochou nás Bujdoškárov bol malý pľac pred Baťom, teda bývalým obchodom Tomáša Baťu, ktorý mu dovolil v rohu nášho dvora postaviť za prvej republiky môj starý otec. Medzi domom a jarkom bola plocha asi desať krát tri metre a tú sme využívali na tento účel. Je pravda, že nám ju dievčatá pravidelne počmárali schémou na skákačku, účelu ktorej sme my nerozumeli. Veď načo treba poskakovať po štvorcoch raz na jednej, či druhej nohe a občas aj obojnož. Čiary nám kazili terén pre hladký pohyb guličiek a tak sme koženými podrážkami topánok od Baťu hladili zem. To na druhej strane dievčatá mali radi, lebo sa im do nej potom lepšie ryli tie ich nemožné štvorce. Školu nám prenášali aj do voľného času. Dierku do ktorej sa guličky cvrnkali sme vyryli opätkom topánky. Na nej sme v rámci úsporných opatrení mali obuvníkom Husár báčim pribité plechové podkovičky a preto to bol efektívny nástroj. Guličky sa dali kúpiť v obchode u Babica v sáčku s nápisom guľôčky. V Deamndiciach boli guličkami. Tie sa ale akosi stále strácali neustálym presunom ich vlastníctva počas hry. Peňazí na nové nebolo a tak sme si zásobu hracieho materiálu dopĺňali výlovom gombíkov z fiókov našich mám, kde sa to nedalo zbadať lebo sa strácali v spleti všelijakých cverien a handričiek používaných pri šití na šijacej mašine.
Jarné hry na fotografii od Juraja Lalíka
Na rozhraní marca a apríla sme už brúzgali v podrastoch Bujdošky, lebo nastala sezóna zberu fialiek. Obe stráne Bujdošky sme poznali piaď po piadi a tak fialka len čo vystrčila svoju hlávku, skončila v našej hrsti. Na začiatku sezóny sme sa tak po Bujdoške pretárali celé hodiny, aby sme domov prišli s tromi, štyrmi kvietkami. Aj z tých naša mama mala radosť. Veď to boli asi jediné kvety, čo jej kto nosil. Potom si k nim v podvečer často privoňala a chválila ich ako pekne voňajú. Aj keď išlo o nevinnú zábavku vo voľnom čase, zber fialiek sa v našej rodine temer skončil tragicky. Môj, o hodne starší bratranec, Števko Ukrop, ešte za prvej republiky v predškolskom veku na Bujdoške zablúdil a po strate orientácie sa nevrátil do dediny ale pokračoval opačným smerom, na Šahy. Keď ho večer nebolo doma, strýčko Ďuro zorganizoval pátranie aj v nočných hodinách. Na Bujdoške ho nikde nenašli. Až na druhý deň dopoludnia si vydýchli od strachu, keď im Števka doviedol domov cestár z Tupej, ktorý ho ráno našiel spať v tráve v jarku pri osade Lucina. Mama mi preto vždy pri hlásení odchodu na fialky nakázala nezablúdiť ako Števko báči.
Pavel Paparínsky s prvým bicyklom v Demandiciach
Nástrahy detských hier sú nevyspytateľné a ich obeťou som sa nakoniec stal aj ja. Jarné zháňanie sa nezaobišlo bez streľby z kľúča. Kadejaké petardy ešte neexistovali a preto sme ich nahrádzali kľúčmi, ktoré museli mať dutú rúrku do ktorej sme nastrúhali zmes z hlavičiek zápaliek. Kliniec, ktorý sme na konci zahladili pílnikom bol úderník na kuse motúza upevnený na druhom konci o kľúč. Stačilo sa chrbtom postaviť k stene a švihom udrieť popri stehne s týmto výbušným systémom. Zväčša sa na niektorý pokus ozval výstrel, mne sa to však nepodarilo a preto som výbušnosť zmesi preveril úderom kladiva a to mi už v ušiach cvendžalo. Horšie bolo, že na pravé oko som videl len farebnú dúhu, hoci žiadna búrka nebola. Po zistení príčin môjho zranenia sa ma mama najskôr pokúsila vyliečiť pár buchnátami po chrbte. Tento recept nezabral a keď dúha na pravom oku žiarila aj ráno, išli sme k doktorovi Kaiserovi. Potom som strávil pekné dva týždne v nemocnici na očnom v spoločnosti podobne postihnutých experimentátorov. Aj tak som sa nepoučil a chémiu som pokúšal aj po maturite. Tiež neúspešne. Právo je predsa len bezpečnejšie.
Keď ešte autá nejazdili
Kráľovskou zábavou jari bolo bicyklovanie. Technické predpoklady pre tento šport vytvorili naši otcovia zo tridsať rokov pred nami. V tridsiatych rokoch minulého storočia bol na dedine bicykel niečo ako dnes motorka Harley-Davidson. V Demandiciach bol prvým majiteľom bicykla miestny kolár a technický vševedko 50. rokov Pavol Paparínsky. Jeho zať Tono Tvrdík dodnes ochraňuje jeho fotku s bicyklom. Dovolil mi z nej urobiť kópiu a tak sme pre Demandice zachovali spomienku na časy, keď bicykel bol luxus. Bicykle z prvej republiky boli poctivo vyrobené. Ich kostra bola masívna aby niečo vydržala, teda aspoň váhu mládenca a jeho dievky, ktorú na váze bicykla mohol prevážať a niekedy aj prevážiť. Neskôr sa im svojou pevnosťou vyrovnali len bicykle značky Ukrajina, ktoré sa k nám dovážali od 60. rokov. Pravda, boli aj rovnako ťažké ešte s ťažšími prevodmi skonštruovanými len na jazdu po ukrajinských rovinách.
Aby sa taký prvorepublikový bicykel dal kormáňovať, museli sme najprv podrásť tak, aby sme dočiahli na kormáň. O výške vázy ani nehovorím. Tú sme azda nikdy neprerástli. Najskôr sme na bicykli jazdili len na jednom pedály. Keď sme už vedeli udržať rovnováhu a naučili sa brzdiť prednou brzdou, čo bolo temer nemožné lebo páčka brzdy rozpätie našich dlaní presahovala najmenej trojnásobne. Bicykel sme v jeho ťažkotonážnej zotrvačnosti zastavovali len zoskokom z pedálu a jeho brzdením váhou našich nepočetných kíl pri súbežnom behu s ním.
Druhou fázou výcviku bolo zvládnutie techniky jazdy s točením pedálov. Pri malej postave sme po nasadení ľavej nohy na pedál museli pravú podsunúť popod vázu a zatlačiť aj na druhý pedál. Nebolo to jednoduché, lebo panvu a ľavú nohu bolo treba umiestniť do polohy, ktorá sa ani nedá opísať. Vytrvalostný tréning a pár škrabancov utŕžených na prašnej ceste nás nemohlo odradiť.
V piatej triede som za dobré vysvedčenie dostal prvý vlastný bicykel. To som ani nečakal a bol dokonca len trojštvrťový, teda vhodný k mojej postave. Pravda o dva roky, keď som vyhúkol do výšky ako bocian, už to neplatilo. Keď môj otec zanechal motorkovanie, jazdil na ňom do skladu v Maďarovciach. Nemusel pritom žandárom fúkať do balóna, lebo taká nepríjemnosť sa na našich cestách objavila. My sme ešte po nedeliach na bicykloch doprevádzali dievčatá na ich odpoludňajších prechádzkach perpazuch po šírke celej cesty hore a dole dedinou.
Našou nevyhnutnou výbavou bol nožík Dukla alebo staršie typy Sarajevo, ktoré v dedine ostali ešte po lacných Jožkoch, ktorí chodili z Bosny na Hýbecký pút obchodovať. Ja som mal už len modernejšiu Rybyčku. Existoval aj Pioniersky nožík. Bez ohľadu na obchodnú značku, nožíkom sme stružlikali gumipušky vybavené gumou z duší starých bicyklov a z jazykov opotrebovaných topánok. Keď bola vo vŕbových konároch miazga bol čas stružlikať píšťalky. V nedeľu podvečer sme sa nimi pokúšali pri futbalovom zápase prerušiť hru, či odpískať jedenástku. Chlapi sa na to zlostili, ale si nepomohli, a rozhodca svojou píšťalkou dával najavo pohŕdanie nad biednou konkurenciou.
Máj sa nachyľoval k svojmu koncu a nás v škole trápili záverečnými písomkami a nerozhodní učitelia dodatočnými preskúšaniami, keď sa nevedeli rozhodnúť medzi zlou a ešte horšou známkou. Trápenie žiakov začiatkom júna skončilo a my sme sa tešili na vyvrcholenie jari, na školský výlet.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Hore Búrom jar ide! |
Spring's walking along the brook of Búr!
The little brook of Harš collecting water from the local springs and little wells in the slopes of Bujdoška was freezing one layer after another. Between the gardens of the Kováčiks and the Székelys an almost two meters broad icy basin was created. It's icy surface was constantly being strengthened by the bachelor Janko Bútor who lived nearby. He only liked fresh water so every morning he poured a couple of buckets from his well straight into the brook before he finally reached the "right" drinking water. When the water was no longer able to freeze all the way up to the bridge, in front of the Székely's house, it created a little manger in the ice and we knew that the winter was over at Bujdoška and the spring was about to come.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára