Moja prvá cesta do školy viedla z nášho domu cez môstik nad potôčikom Harš do sorošky za Székelovým domom k starému kultúrnemu domu. Ten mal vtedy za sebou ešte len päť rokov životnosti. Prejdúc popod veľkú a mnoho rokov starú bútľavú lipu pred Červeným kaštieľom, ako sa v dedine volala Simonyiovská kúria, som sa v sprievode mamy ocitol v predsieni kaštieľa kde ma zverila do opatery mojej prvej pani učiteľky Vladimíry Borošovej. Po ceste vzdelávania som putoval ešte ďalšie dve desiatky rokov až kým som sa aj ja nedostal na druhú stranu katedry.
V polovici päťdesiatych rokov sme mali asi nesmierne nadanie lebo sme nastupovali v šiestich rokoch rovno do prvého ročníka strednej školy. Naša škola niesla názov Osemročná stredná škola Demandice. Jej honosný názov nič nezmenil na skutočnosti, že sme hneď na úvod dostali obyčajný šlabikár. V peračníku z bravčovej kože, ktorý mi dobre slúžil až do deviatej triedy som mal zastrúhanú ceruzku na písanie. Písať sme ešte nevedeli a tak sme ňou neobratne ryli do linajkovaných papierov pokúšajúc sa nakresliť aspoň dve šikmé čiarky, ktoré by sa nekrižovali. Strúhanie ceruzky bolo moje hobby, lebo otec mal doma na to špeciálne strúhadlo pripomínajúce svojou konštrukciou sústruh. Ceruzka sa doň vložila vo vodorovnej polohe a otáčaním kolieska na jednom konci sa ceruzka vrtela opačne než nožíky v tom koliesku a výborne a jemne sa zaostrila. Bolo to najdokonalejšie strúhadlo aké som kedy použil. Pravda len dovtedy kým neprišiel v druhom roku na rad atrament a pohromy, ktoré na domácich úlohách páchal. Strúhadlom som potom strúhal kadejaké paličky až kým otec neusúdil, že svoju úlohu v mojom vzdelávaní splnilo a ako drobný kancelársky predmet si ho vzal späť do kancelárie, ktorú mal vo funkcii skladník roľníckeho spotrebného družstva v suteréne fary.
Medzi exkluzívne školské pomôcky patrili vodové farbičky uložené v krásnej farebnej plechovej krabičke. V malých mištičkách žiarilo vari tucet farieb. Tie sme používali len výnimočne a poniektorých sa štetec ani nedotkol. Aj pastelky som mal rád. V škole, doma a v celých Demandiciach v roku 1955 ešte nebol zavedený elektrický prúd lebo sme boli v pohraničnom pásme a žiadosť obce o pripojenie bola ešte pred vojnou zamietnutá, aby sa vedenie nedostalo do rúk nepriateľom. Aj počas výstavby ľudovej demokracie sme preto úlohy v jeseni i počas zimy písali doma pri petrolejke. Malo to svoju atmosféru. Takú ako sme v škole videli na obraze zobrazujúcom nášho prvého robotníckeho prezidenta ako sa v žiare petrolejky vzdeláva čítaním akejsi knihy. Možno to boli Leninove spisy o elektrifikácii. Fakt je, že už v druhom ročníku naše písanky a čítanky ožarovalo svetlo z hrušky, ako starí chlapi hovorili elektrickej žiarovke podľa jej tvaru. A podobne ako petrolejka, aj elektrika sa naďalej zapaľovala a zhášala. Mala však jednu veľkú nevýhodu. Nemilosrdne odhalila to, čo čmudiaca petrolejka neraz v našich úlohách zakryla.
V starej škole boli umiestnené tri triedy. Žiaci prvého a tretieho postupového ročníka tvorili prvú triedu. Druháci boli spojení so štvrtákmi. V piatej triede sme už preberali učivo samostatne. Kým pani učiteľka kontrolovala úlohy jedného ročníka, druhý plnil určené úlohy a naopak. Ak sme to zvládli bez problémov, pozorovali sme tretiakov ako recitujú básničky alebo už bez hapkania čítajú z čítanky a hovoria obsah. Najviac sme si obľúbili básničku Valibuk, ktorú sme napriek jej dĺžke ovládali s dvojročným predstihom. Taktiež sme mali spev a k tomu knižku hudobnej výchovy, ktorú moja starká volala tak ako tú kostolnú, teda spevník. V spevníku sa mnoho žiakov prvý krát stretlo s češtinou, lebo sme sa museli učiť pesničku Kde domov múj. Za ten svet sme nevedeli čo to je Bory šumí po skalinách..., a to som ja už mal základy z biblickej češtiny, lebo evanjelický spevník mojej starkej a mamin sme mali doma. Tam sa však Bory nespomínali a preto sme si mysleli, že to sú Bory ako dedina ležiaca pri potoku Búr, ktorý preteká aj cez Demandice. Nakoniec o mnoho rokov neskôr som sa dozvedel, že názov potoka je odvodený od slova bor a tak sme na to išli celkom logicky. Piesni Červený šátečku kolem se toč, kolem se toč... sme rozumeli perfektne najmä preto, že jej text bol doplnený aj obrázkom skupiny dievčat v krátkych sukienkach.
V škole sa spievalo často aj nepovinne. To vtedy keď dievčatá nemajúce vzťah k športu ako my, čo sme si ničili topánky okopávaním čohokoľvek, ak nebolo lopty, spievali v kolese pod lipou repertoár, ktorý ani nebol schválený okresnou školskou správou. Najradšej svoje pohŕdanie nad nami, vtedy ešte menšími krpcami, demonštrovali pesničkou Bodaj by vás vy mládenci čerti vzali.
Keď nás namáčacie perá už dosť poslúchali nastal čas vo vyšších ročníkoch písať slohy. Bolo to v pohode až do jednej peknej jari keď nám oznámili, že na školu príde inšpektor. V našich mysliach sa hneď zjavil obraz prísneho pána s trstenicou a cvikrom, pripravený zrovnať dvestopäťdesiatročný kaštieľ aj so žiactvom so zemou. Našťastie nás pred panikou zachránil súdruh učiteľ Viktor Wágner, ktorý bol pôvodom Nemec z Kremnice a ihneď začal organizovať opatrenia na našu obranu. Inšpekcia bola ohlásená a naša trieda mala svoje vedomosti, schopnosti i vzťah k ľudovej demokracii preukázať slohovým cvičením na tému Ako som prežil 1. máj!
Súdruh učiteľ vsadil na silu bezprostredného zážitku a využil na to skutočnosť, že do Levíc mala na oslavy 1. mája zavítať v mene strany a vlády ministerka ľahkého a spotrebného priemyslu Anežka Hodinová-Spurná . Žiactvo sa malo hlásiť na prvomájovú oslavu do Levíc za účelom získania bezprostredného zážitku. Snahu som mal aj ja, ale moja mama usúdila, že ak nesmiem chodiť na náboženstvo, tak v záujme vyváženosti ideologickej výchovy, nemusím chodiť ani na prvomájové manifestácie. Žiaci, ktorí pozvanie prijali a zúčastnili sa na oslavách si potom pod vedením súdruha učiteľa denne až do konania inšpekcie opakovali svoje zážitky z 1. mája v Leviciach. My oportunisti sme boli ponechaní osudu. Aj tak sme perfektne ovládali priebeh 1. mája. Sloh sa mi podaril perfektne v intenciách zážitkov spolužiakov. Keďže to neboli moje prežitky dostal som štvorku. Nuž čo, o zháňaní po dedine počas sviatku práce sa písať nedalo.
V piatom ročníku do našej už samostatnej triedy zavítala nová posila. Z Pežierne sa do dediny, dokonca na Bujdošku, prisťahoval nový spolužiak Jožo Janák. Bolo to pre nás niečo nezvyčajné lebo roky predtým sme ho z ihriska ani od Búru nepoznali. Zapadol medzi nás a to bola dobrá predzvesť, lebo v šiestej triede nás mali posilniť žiaci zo Sazdíc, Maďaroviec a Dolných Semeroviec. Prestupy sa vydarili a školský rok 1960/1961 sme začali už v Bergerovom kaštieli na dolnom konci dediny. V Bergerovom kaštieli žiaci vystriedali žandárstvo z čias cisára pána, prvej republiky , Maďarského kráľovstva a aj príslušníkov SNB.
Po deviatich rokoch sme školu v Demandiciach opúšťali. Bola to veľká sláva. Spoločne s maďarskou triedou združenie rodičov a priateľov školy usporiadalo slávnostný banket, teda zábavu na školskej chodbe. Na nej som po prvý raz v živote tancoval s Terkou Gyonyorovou. Moje trmácanie ohodnotila opatrnou otázkou, či som už niekedy tancoval. Úprimne som sa priznal, že nie a tak ma pred odchodom do veľkého života na strednú školu do Šiah vybavila niekoľkými tanečnými krokmi. Neraz som potom musel tancovať ako hrali. Nuž, čo som sa za mladi v Demandiciach naučil, vždy sa mi zišlo. Našim pánom, súdruhom či tetám učiteľkám a učiteľom patrí za to vďaka.
V polovici päťdesiatych rokov sme mali asi nesmierne nadanie lebo sme nastupovali v šiestich rokoch rovno do prvého ročníka strednej školy. Naša škola niesla názov Osemročná stredná škola Demandice. Jej honosný názov nič nezmenil na skutočnosti, že sme hneď na úvod dostali obyčajný šlabikár. V peračníku z bravčovej kože, ktorý mi dobre slúžil až do deviatej triedy som mal zastrúhanú ceruzku na písanie. Písať sme ešte nevedeli a tak sme ňou neobratne ryli do linajkovaných papierov pokúšajúc sa nakresliť aspoň dve šikmé čiarky, ktoré by sa nekrižovali. Strúhanie ceruzky bolo moje hobby, lebo otec mal doma na to špeciálne strúhadlo pripomínajúce svojou konštrukciou sústruh. Ceruzka sa doň vložila vo vodorovnej polohe a otáčaním kolieska na jednom konci sa ceruzka vrtela opačne než nožíky v tom koliesku a výborne a jemne sa zaostrila. Bolo to najdokonalejšie strúhadlo aké som kedy použil. Pravda len dovtedy kým neprišiel v druhom roku na rad atrament a pohromy, ktoré na domácich úlohách páchal. Strúhadlom som potom strúhal kadejaké paličky až kým otec neusúdil, že svoju úlohu v mojom vzdelávaní splnilo a ako drobný kancelársky predmet si ho vzal späť do kancelárie, ktorú mal vo funkcii skladník roľníckeho spotrebného družstva v suteréne fary.
Prvý ročník Ľudovej školy v Demandiciach 1925/1926
Medzi exkluzívne školské pomôcky patrili vodové farbičky uložené v krásnej farebnej plechovej krabičke. V malých mištičkách žiarilo vari tucet farieb. Tie sme používali len výnimočne a poniektorých sa štetec ani nedotkol. Aj pastelky som mal rád. V škole, doma a v celých Demandiciach v roku 1955 ešte nebol zavedený elektrický prúd lebo sme boli v pohraničnom pásme a žiadosť obce o pripojenie bola ešte pred vojnou zamietnutá, aby sa vedenie nedostalo do rúk nepriateľom. Aj počas výstavby ľudovej demokracie sme preto úlohy v jeseni i počas zimy písali doma pri petrolejke. Malo to svoju atmosféru. Takú ako sme v škole videli na obraze zobrazujúcom nášho prvého robotníckeho prezidenta ako sa v žiare petrolejky vzdeláva čítaním akejsi knihy. Možno to boli Leninove spisy o elektrifikácii. Fakt je, že už v druhom ročníku naše písanky a čítanky ožarovalo svetlo z hrušky, ako starí chlapi hovorili elektrickej žiarovke podľa jej tvaru. A podobne ako petrolejka, aj elektrika sa naďalej zapaľovala a zhášala. Mala však jednu veľkú nevýhodu. Nemilosrdne odhalila to, čo čmudiaca petrolejka neraz v našich úlohách zakryla.
Naša prvá trieda
V starej škole boli umiestnené tri triedy. Žiaci prvého a tretieho postupového ročníka tvorili prvú triedu. Druháci boli spojení so štvrtákmi. V piatej triede sme už preberali učivo samostatne. Kým pani učiteľka kontrolovala úlohy jedného ročníka, druhý plnil určené úlohy a naopak. Ak sme to zvládli bez problémov, pozorovali sme tretiakov ako recitujú básničky alebo už bez hapkania čítajú z čítanky a hovoria obsah. Najviac sme si obľúbili básničku Valibuk, ktorú sme napriek jej dĺžke ovládali s dvojročným predstihom. Taktiež sme mali spev a k tomu knižku hudobnej výchovy, ktorú moja starká volala tak ako tú kostolnú, teda spevník. V spevníku sa mnoho žiakov prvý krát stretlo s češtinou, lebo sme sa museli učiť pesničku Kde domov múj. Za ten svet sme nevedeli čo to je Bory šumí po skalinách..., a to som ja už mal základy z biblickej češtiny, lebo evanjelický spevník mojej starkej a mamin sme mali doma. Tam sa však Bory nespomínali a preto sme si mysleli, že to sú Bory ako dedina ležiaca pri potoku Búr, ktorý preteká aj cez Demandice. Nakoniec o mnoho rokov neskôr som sa dozvedel, že názov potoka je odvodený od slova bor a tak sme na to išli celkom logicky. Piesni Červený šátečku kolem se toč, kolem se toč... sme rozumeli perfektne najmä preto, že jej text bol doplnený aj obrázkom skupiny dievčat v krátkych sukienkach.
V siedmej triede už v novej škole
V škole sa spievalo často aj nepovinne. To vtedy keď dievčatá nemajúce vzťah k športu ako my, čo sme si ničili topánky okopávaním čohokoľvek, ak nebolo lopty, spievali v kolese pod lipou repertoár, ktorý ani nebol schválený okresnou školskou správou. Najradšej svoje pohŕdanie nad nami, vtedy ešte menšími krpcami, demonštrovali pesničkou Bodaj by vás vy mládenci čerti vzali.
Keď nás namáčacie perá už dosť poslúchali nastal čas vo vyšších ročníkoch písať slohy. Bolo to v pohode až do jednej peknej jari keď nám oznámili, že na školu príde inšpektor. V našich mysliach sa hneď zjavil obraz prísneho pána s trstenicou a cvikrom, pripravený zrovnať dvestopäťdesiatročný kaštieľ aj so žiactvom so zemou. Našťastie nás pred panikou zachránil súdruh učiteľ Viktor Wágner, ktorý bol pôvodom Nemec z Kremnice a ihneď začal organizovať opatrenia na našu obranu. Inšpekcia bola ohlásená a naša trieda mala svoje vedomosti, schopnosti i vzťah k ľudovej demokracii preukázať slohovým cvičením na tému Ako som prežil 1. máj!
Z nácviku spartakiády
Súdruh učiteľ vsadil na silu bezprostredného zážitku a využil na to skutočnosť, že do Levíc mala na oslavy 1. mája zavítať v mene strany a vlády ministerka ľahkého a spotrebného priemyslu Anežka Hodinová-Spurná . Žiactvo sa malo hlásiť na prvomájovú oslavu do Levíc za účelom získania bezprostredného zážitku. Snahu som mal aj ja, ale moja mama usúdila, že ak nesmiem chodiť na náboženstvo, tak v záujme vyváženosti ideologickej výchovy, nemusím chodiť ani na prvomájové manifestácie. Žiaci, ktorí pozvanie prijali a zúčastnili sa na oslavách si potom pod vedením súdruha učiteľa denne až do konania inšpekcie opakovali svoje zážitky z 1. mája v Leviciach. My oportunisti sme boli ponechaní osudu. Aj tak sme perfektne ovládali priebeh 1. mája. Sloh sa mi podaril perfektne v intenciách zážitkov spolužiakov. Keďže to neboli moje prežitky dostal som štvorku. Nuž čo, o zháňaní po dedine počas sviatku práce sa písať nedalo.
V piatom ročníku do našej už samostatnej triedy zavítala nová posila. Z Pežierne sa do dediny, dokonca na Bujdošku, prisťahoval nový spolužiak Jožo Janák. Bolo to pre nás niečo nezvyčajné lebo roky predtým sme ho z ihriska ani od Búru nepoznali. Zapadol medzi nás a to bola dobrá predzvesť, lebo v šiestej triede nás mali posilniť žiaci zo Sazdíc, Maďaroviec a Dolných Semeroviec. Prestupy sa vydarili a školský rok 1960/1961 sme začali už v Bergerovom kaštieli na dolnom konci dediny. V Bergerovom kaštieli žiaci vystriedali žandárstvo z čias cisára pána, prvej republiky , Maďarského kráľovstva a aj príslušníkov SNB.
Práce na školskom pozemku, v pozadí Bergerov kaštieľ
Hneď prvý rok na druhom stupni bol úspešný, lebo sme svojimi študijnými výsledkami na prvom stupni prispeli k dovŕšeniu budovania základov socializmu, ktorý u nás zvíťazil. V Demandiciach sa to prejavilo aj v školstve. Vedľa Bergerovho kaštieľa sa stavala nová mnohotriedna škola, ktorá mala v sebe pohltiť žiactvo z piatich dedín. Stalo sa tak aj našim pričinením a obetavosťou pri brigádach počas dokončovania školy. Milan Grossman pri výstavbe školy prišiel o malíček na pravej ruke, keď dobrovoľne pomáhal žeriavu dvíhať betónový panel tak, že mu pritom rozdrvil prst. Milanovi to však neprekážalo ani pri účinkovaní v hudobnom krúžku. Hoc harmonikár, neprítomnosť malíčka na klávesnici šikovne nahrádzal. Pre mňa by také zranenie bolo určite dôvodom na zanechanie účinkovania. Také šťastie som nemal.Po deviatich rokoch sme školu v Demandiciach opúšťali. Bola to veľká sláva. Spoločne s maďarskou triedou združenie rodičov a priateľov školy usporiadalo slávnostný banket, teda zábavu na školskej chodbe. Na nej som po prvý raz v živote tancoval s Terkou Gyonyorovou. Moje trmácanie ohodnotila opatrnou otázkou, či som už niekedy tancoval. Úprimne som sa priznal, že nie a tak ma pred odchodom do veľkého života na strednú školu do Šiah vybavila niekoľkými tanečnými krokmi. Neraz som potom musel tancovať ako hrali. Nuž, čo som sa za mladi v Demandiciach naučil, vždy sa mi zišlo. Našim pánom, súdruhom či tetám učiteľkám a učiteľom patrí za to vďaka.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Do školy |
At school
My first journey to school was in the company of my mother. She led me from our house, through the bridge over the little brook Harš, all the way to “soroška” and the old courthouse. That time, it was just five years old. After walking under a large and many-years-old hollow lime in front of the “Red Mansion”, as the Simony Curia was then called, I found myself in the entrance hall of the mansion. There I was entrusted to the care of my first teacher, Mrs. Vladimíra Borošová. I had been wandering up the road of education for another 20 years until I finally found myself on the other side of the desk.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára