Demandice sa rozprestierajú pozdĺž potoka Búr v Ipeľskej pahorkatine, juhovýchodne od Levíc, na hlavnej komunikačnej trase Nové Zámky – Lučenec. Sú súčasťou okresu Levice. V roku 2001 mala obec 1035 obyvateľov. Pôsobí tu všeobecný lekár a zubný lekár, zriadená je lekáreň, pošta, dom služieb, obchodná sieť, škôlka a základná škola; ubytovacie možnosti poskytujú tri penzióny. Spojenie s okolím zabezpečuje autobusová doprava aj cez priame spoje do Nitry, Bratislavy, Košíc a Budapešti.
Obec leží na území ktorého kontinuita osídlenia od neolitickej doby nebola prerušená. Prvé stopy osídlenia podľa nálezov v miestnej časti Gunárova dolina sa vzťahujú už k paleolitu. V časti Haršaš, severovýchodne od obce, boli získané nálezy datované do neskorej doby kamennej z fázy kanelovanou keramiky. V hone Čepek bol objavený najvýchodnejší rondel lengyelskej kultúry datovanej do 4. tisícročia pred našim letopočtom nasvedčujúci existenciu lengyelského sídliska v jeho blízkosti. Za zmienku stoja aj exponáty vystavené v roku 1896 na miléniovej výstave v Budapešti. Železný vidlicový hrot šípu, železná sekerka a záušnice z Demandíc pochádzajú z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia.
Pohľad na Demandice v roku 1965
V písomných prameňoch sa Demandice po prvý krát uvádzajú v podobe Damian v roku 1291 ako rodové meno šľachticov Herborda a Štefana, synov Ibora. Na území obce sa v minulosti nachádzali aj dediny Jaminy (Godrok) a Stračany ( Hýbec ), ktoré zanikli. Najstaršia písomná zmienka sa týka Hýbecu uvádzaného v podobe Hebuch v listine kráľa Ladislava IV. Kumánskeho z roku 1276.
Demandice patria historicky do Hontianskeho komitátu ktorého centrom bol len dvadsať kilometrov východne ležiaci hrad Hont. V Demandiciach sídlili početné šľachtické rody až do dvadsiatych rokov minulého storočia. Niekoľko predstaviteľov týchto rodov pôsobilo v krajinskom sneme , v službách koruny a v rôznych župných funkciách. Počas tureckej okupácie v 16. storočí sa obec ocitla v pásme neustálych bojov v pohraničí na okolí banských miest a zrejme po pustošivom nájazde Tatárov v roku 1599 podľa tureckých záznamov na niekoľko desaťročí zanikla. Stavovské povstania v 17. storočí tiež nič dobré pre obec nepriniesli. Začiatkom 18. storočia v obci vlastnilo kúriu osem zemianskych rodov, žilo tu aj 14 poddanských a 15 želiarskych rodín. Zo šľachtických rodov dominovali Grasalkovichovci a v 19. storočí Simoniovci, Majthényiovci, Beňovskovci a Palugyaiovci.
V roku 1828 v obci žilo v 124 domoch 718 obyvateľov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a vinárstvom. V diele Popis Maďarska vydaného štatistikom Andrásom Vályim v roku 1796 sa Demandice charakterizujú ako Demanova, slovenská dedina v Hontianskej stolici, obyvatelia katolíci, dobrý chotár s dostatkom dreva na kúrenie i stavebné účely. Vinohrady v pomere k okolnostiam prvotriedne. V roku 1851 Fényes Elek vo svojom Maďarskom geografickom slovníku uvádza obec ako Demendicze, slovenská hontianska obec so 720 katolíkmi a 20 evanjelikmi. V roku 1910 sa už Demandice spomínajú ako väčšinou maďarská obec so 724 obyvateľmi.
Najznámejším rodákom z Demandíc je Ladislav Demandický (Deméndy László), ktorý pôsobil ako dvorný chirurg u kráľa Žigmunda Luxemburského a pred tým aj Ľudovíta Veľkého. Riadil výchovu a vzdelávnie dcér Ľudovíta Veľkého Hedvigy (poľskej kráľovnej) a Márie, prvej uhorskej kráľovnej. Bol aj vykonávateľom poslednej vôle ich matky kráľovnej Alžbety Kotromaničovej, manželky kráľa Ľudovíta Veľkého. Pôsobil ako biskup v Nitre, Veszpréme a vo Varadíne. Zomrel asi v marci 1382; podľa niektorých prameňov až v roku 1419.
V roku 1828 v obci žilo v 124 domoch 718 obyvateľov zaoberajúcich sa poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a vinárstvom. V diele Popis Maďarska vydaného štatistikom Andrásom Vályim v roku 1796 sa Demandice charakterizujú ako Demanova, slovenská dedina v Hontianskej stolici, obyvatelia katolíci, dobrý chotár s dostatkom dreva na kúrenie i stavebné účely. Vinohrady v pomere k okolnostiam prvotriedne. V roku 1851 Fényes Elek vo svojom Maďarskom geografickom slovníku uvádza obec ako Demendicze, slovenská hontianska obec so 720 katolíkmi a 20 evanjelikmi. V roku 1910 sa už Demandice spomínajú ako väčšinou maďarská obec so 724 obyvateľmi.
Najznámejším rodákom z Demandíc je Ladislav Demandický (Deméndy László), ktorý pôsobil ako dvorný chirurg u kráľa Žigmunda Luxemburského a pred tým aj Ľudovíta Veľkého. Riadil výchovu a vzdelávnie dcér Ľudovíta Veľkého Hedvigy (poľskej kráľovnej) a Márie, prvej uhorskej kráľovnej. Bol aj vykonávateľom poslednej vôle ich matky kráľovnej Alžbety Kotromaničovej, manželky kráľa Ľudovíta Veľkého. Pôsobil ako biskup v Nitre, Veszpréme a vo Varadíne. Zomrel asi v marci 1382; podľa niektorých prameňov až v roku 1419.
Cirkevný sprievod pri kostole sv. Heleny cisárovny na Hýbeci (István Bácsi, 1858)
V krypte pod kostolom sv. Michala Archanjela je pochovaný miestny kňaz a člen bernolákovského hnutia Juraj Johannides (1771-1831). Medzi významných rodákov patrí aj univerzitný profesor a cirkevný historik Imrich Palkovič (1704-1759). Ako profesor kanonického práva pôsobil na viacerých univerzitách v Uhorsku. V Demandiciach sa narodil a tu aj zomrel Ján Paczolay, miestny statkár a dlhoročný poslanec krajinského snemu a demandický richtár. 28. februára 1865 sa v obci narodil Karol Baross, významný uhorský vinohradnícky odborník, publicista a poslanec. Pri ústupe ruských vojsk po bitke pri Slavkove v decembri 1805 v Demandiciach po tri dni prebýval ich veliteľ knieža Kutuzov. V Demandiciach mali svoje sídlo aj dvaja hontiansky podžupani Peter Teséri (1467-1471), syn Ladislava Demandického a barón Ladislav Majthényi (od roku 1842). V roku 1447 Mikuláš Brigant z Demandíc zastupoval hontiansku šľachtu na krajinskom sneme v Budíne.
V centrálnej časti obce stojí rímskokatolícky farský kostol sv. Michala Archanjela postavený koncom 14. storočia v gotickom štýle. V osade Hýbec dva kilometre východne od obce stojí filiálny kostol sv. Heleny cisárovny. Je najstaršou stavbou v Demandiciach. Pôvodný románsky kostol pochádza z 12. storočia a bol zasvätený Panne Márii. Podľa povesti prvý kostolík na tomto mieste dal postaviť v roku 1023 kráľ Štefan. V minulosti to bolo významné pútnické miesto. Najstaršou svetskou stavbou je v Demandiciach ranobarokový kaštieľ postavený okolo roku roku 1700 rodinou Akátsovcov, rodný dom Karola Barossa.
Ranobarokový kaštiel Akátsovcov
Po prvej svetovej vojne sa Demandice stali súčasťou Československej republiky. Časť obyvateľov sa vysťahovala do Maďarska. Do obce sa prisťahovalo viacero rodín zo stredného Slovenska; z Veľkého Poľa a Píly sa prisťahovalo 13 nemeckých rodín. V roku 1938 bola obec po Viedenskej arbitráži pripojená k Maďarskému kráľovstvu až do 18. decembra 1944 keď bola oslobodená vojskami Sovietskej armády. Počas vojny zahynulo v Maďarskej armáde 27 Demandičanov. Obyvatelia židovskej národnosti boli v máji 1944 deportovaní do koncentračného tábora Auschwitz, kde 14 zahynuli. Prvý národný výbor bol v Demandiciach zriadený 17. januára 1945. Spravoval aj susedné obce Maďarovce a Sazdice. Obecná samospráva bola obnovená na demokratických princípoch po voľbách konaných 23. a 24.novembra 1990.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára