Prvý požiarny poriadok vydal v roku 1788 cisár Jozef II. Ku stému výročiu jeho vydania cisár František Jozef u nás známi ako Ferenc Jóžka nariadil, aby bol v každej obci vytvorený zbor dobrovoľných hasičov. Nie je známe, či Demandice toto nariadenie splnili ešte za Rakúsko-Uhorska alebo ho prežili aj bez vlastných hasičov. Rok 1923 je rokom vzniku dobrovoľného hasičského zboru v Demandiciach. Spolková zástava dobrovoľných hasičov visí dodnes v miestnom kostole.
Svätý Florián pomáhal hasičom až do roku 1951, vtedy ho nahradili požiarnici, ktorí sa v dobrovoľnom hasičskom zväze opierali o kolektívnu silu celoštátnej organizácie. Pomoc sv. Floriána vystriedalo snaženie iskier a pionierov. Iskri pravda neboli skutočné ale predvoj pionierov a tak spoločne požiare nezakladali ale im mali predchádzať.
Nestormi hasičov a neskôr požiarnikov boli v Demandiciach Oberfranc Géjza báči a Kováčik Pišta báči, obaja bývali na našej ulici pod Bujdoškou. Náčelníkom dobrovoľných hasičov bol niekoľko desaťročí Štefan Kováčik. Býval v dlhom dome oproti nám. Na jeho konci mal kováčsku šmikňu a bol demandickým kováčom a podkováčom, lebo v dielni zakladal koňom podkovy. To bola pre nás šarvancov veľká atrakcia. Pišta báči robil v akejsi zástere a koňom vždy za ich erdžania a prskania zdvihol nohu, zohol ju v kolene a veľkými kliešťami zručne povyberal klince z poškodenej podkovy. Ešte rozhorúčenú podkovu priložil na kopyto a nás prizerajúcich zaplavil smrad horiacich paznechtov. Koníky aj my sme to vydržali.
Pišta báči ako kováč najlepšie v dedine rozumel ohňu s ktorým denne pracoval. V rohu jeho tmavej šmikne boli mohutné kožené mechy, ktoré poháňal ľavou nohou a po pravom boku narábal so železom v rozžeravenom kokse. Vykoval takto nejednu bránu na Bujdoške. Jeho prácu vidieť dodnes na domoch Ukropovcov, Oberfrancovcov i Hósovcov. Nuž nečudo, že Pišta báči bol prvý kto ráno zakladal v dedine oheň a vedel ho aj hasiť.
Bol to on, kto sa staral o kontinuitu hasičského spolku. Keď sme boli v tretej triede usúdil, že sme už dosť zdatní na to aby sme vládali nosiť niektoré hasičské nástroje. Chlapci, ale aj poniektoré dievčatá, ktorých získal pre hasičskú myšlienku potom chodili na ihrisko nacvičovať požiarny útok. Na znak toho, že sme boli zaradení medzi odvážnych nástupcov svätého Floriána a mužov v obci, začali sme sa česať dohora. Asi tie naše kohúty na hlavách mali pripomínať červeného kohúta požiaru.
Hasičský ošiaľ netrval dlho, lebo aj iné spolky o nás javili záujem, pravda nie tak nezištne a úprimne ako Pišta báči. Vstup do Pionierskej organizácie, účinkovanie v hudobno- speváckom krúžku, nácvik divadiel a predovšetkým láska k futbalu nás od hasičstva odvádzali. Viac menej to bola dôležitá fáza nášho detstva. Už ako pionieri, verní pionierskemu sľubu, sme v lete pôsobili ako požiarne hliadky. Našou úlohou v období žatvy bolo prijímať od občanov hlásenia o požiari a bezodkladne ich tlmočiť na miestnom národnom výbore.
Hliadka bola vždy dvojčlenná. Sídlila v drevenej búde, ktorá stála v rohu pozemku patriacemu k obchodu Berty Weisovej rovno oproti fare. Bola to bývalá hasičská zbrojnica pri ktorej sa ešte nebezpečne týčila akási drevená rozhľadňa slúžiaca v mladších časoch aj ako stojan na sušenie požiarnych hadíc. Bola v takom stave, že sme sa na ňu nikdy nepokúšali liezť, čo by náš výkon požiarnej hliadky len zdokonalilo.
Služby sme mali počas leta rozpísané v dvojiciach a tešili sme sa na deň keď do nej nastúpime, lebo to do nás vnášalo pocit vyššej dôležitosti. Stará hasičská zbrojnica by v dnešnom ponímaní iste zapadla do pojmu enviromentálna záťaž. Bola zostavená z dosák pravidelne natieraných spáleným olejom zo Stalincov na miestnej traktorovej stanici umiestenej na záhumní za Oberfrancovým domom. Okolo prične na ktorej boli nahádzané staré, pôvodne asi biele uniformy hasičov, sa rosýpali z vriec akési chemikálie obkolesené niekoľkými sudmi po dechte páchnuceho svinstva smolovatého výzoru. Hliadka v tomto prostredí rozhodne netrpela obťažovaním hmyzu. Nikto sa počas služby nenudil, lebo sa tu vždy zdržiavalo dosť členov požiarnych hliadok, ktorí službu už mali a do ďalšej sa nedostali a tak nezištne pomáhali kolegom svojou prítomnosťou. To bolo najmä vtedy, ak bolo usmoklené počasie a na ihrisku a pri potoku nebolo zábavy.
Nepamätám sa, že by sme boli niekedy nejaký požiar ohlásili, ale boli sme na to pripravení tak, ako sa písalo v hesle na našom pionierskom opasku " Buď pripravený! Vždy pripravený!" .
Vyšším stupňom ochrany pred požiarmi boli ovšem nočné hliadky dospelých. Obdobne ako my pionieri, ktorí sme bdeli cez deň, v noci sa o to starali dve hliadky ponocných. Jedna chodila po dedine do polnoci a druhá od polnoci do rána. Vyzbrojená bola obrovskou a pre nás chlapcov i ťažkou požiarnou halapartňou. Tá mala hliadke slúžiť na strhávanie horiacich častí, ak by sa hliadka k požiaru dostala ako prvá. Plnila aj akúsi policajnú funkciu proti možným nočným zlodejom.
Keď otec slúžil v hliadke do polnoci, zvykol ma poslať do niektorého domu po halapartňu a to tam odkiaľ bol chlap slúžiaci v rannej hliadke. Neraz som tak vliekol na pleci tú ohavu a pripadal si ako husita tiahnúci do boja proti cisárovi Žigmundovi. Bola to nepríjemná štreka, ale dôležitý príspevok k verejnému blahu v obci. Ktovie u koho nakoniec halapartňa skončila, lebo po čase sa s hliadkovaním prestalo.
Demandice sa napriek požiarnej hliadke ohňu nevyhli a počas nášho detstva sme ich zopár zažili najmä preto, že triedny boj sa prejavil aj v našich dedinských pomeroch. Politické procesy a iné okolnosti v dedine vyvolávali určitý strach a napätie a to aj okolnosťami priamo v dedine keď horelo a bolo pravdepodobné, že to nebola nešťastná náhoda.
Prvý požiar, ktorý si pamätám bol cez žatvu v polovici päťdesiatych rokov keď som ešte nechodil do školy. Mlátilo sa vtedy v Araňbáni. Pri vysokom cere oproti vinici Nandiho Gašpara stála parná mašina poháňajúca mláťačku. Ako drobné decká sme pri tom nemohli chýbať. Spomínam si ako v okamihu asi z metrového plameňa na päte stohu vzbĺkol mohutný stĺp ohňa až vyše stohu. Bolo to určite od iskry parnej mašiny. Ženy pomáhajúce na stohu chlapom, ktorí viazali boky stohu zvrieskli a naskákali k rebríku, aby ich ohnivé peklo nepohltilo. Veľká Vilma, ako ju prezývali, skočila na rebrík tak, že sa po ňom rovno po chrbte zošuchla. To už mašinista zhodil z mašiny remenicu, aby zastavil mláťačku a na kočišov so snopmi obilia kričal aby vozy odtiahli a kone zapriahli do mláťačky, aby ju odtiahli skôr ako by zhorela so stohom. Aj na nás zakričal aby sme utekali do dediny nahlásiť, že horí. My sme potom ako o dušu utekali po poľnej ceste dolu Čepekom a cez nemecké záhrady aby sme v dedine s krikom oznamovali, že v Araňbáni horí. Neviem, ako ten požiar skončil no iste sa tou slamou už na družstve nepoprávalo.
V jednu noc zavládlo v dedine ďalšie vzrušenie, keď sa ľudia budili na blikotavé svetlo šíriace sa od Strelcovho majera nad dedinou. Plápolal tu stoh slamy, ktorý veru nemal príčinu sa sám zapáliť. K tejto udalosti sa zanedlho pripojili aj ďalšie prípady spadajúce do dnešnej hasičskej agendy. Do studne Feri báčiho Hósa, ktorý bol tajomníkom MNV a potom aj do studne skupinára družstva Jána Urbana niekto nalial spálený motorový olej. Bola to pre poškodených veľmi nepríjemná ale aj nebezpečná vec. Spálený motorový olej sa potom objavil aj na fasáde novo omietnutého národného výboru a aj na novej omietke budovy riaditeľstva štátneho majetku. To už boli vážne veci najmä preto, že sa pri týchto akciách objavili aj letáky s textom: Dolu s hájnikom! Dolu s predsedom! Do veci sa angažovali tajní, ako sa u nás hovorilo príslušníkom Štátnej tajnej bezpečnosti. Tí zaistili cedule písané na papieri, ktorý sa dával na steny pozdĺž postelí, aby sa periny od vápna na omietke nezamazali. Po type, ktorý dostali na istého Kováča, že sa po nociach vytráca z domu a po porovnaní písma na ceduliach s podpismi na výplatniciach družstva išli na isto. Kováčovi,ktorý tiež býval na Bujdoške, pri posteli poskladali z letákov chýbajúce kusy a ten šiel na viacero rokov do väzenia.
Kováč, ktorého krstné meno Viktor si málokto pamätá, sa po výkone trestu vrátil do dediny, ale tá ho už medzi seba neprijala a čoskoro predal dom a odsťahoval sa z Demandíc. Bol to človek nevšednej fyzickej sily, nikto v dedine nezdvihol pri betónovaní základov domov ťažší kameň ako on. Svojou podstatou bol asi vzorom anarchistu. Nebojoval len proti ľudovej demokracii, ako by z vyššie uvedeného vyplývalo, ale proti každému režimu, ktorý ho obklopoval. Svoju obživu hľadal aj v Amerike. Tu sa živil okrem iného aj ako boxer. Jeho svaly na rukách na fotke, ktorú som získal tomu nasvedčujú. Už v Amerike zrejme mal problémy s ich kapitalizmom, lebo ho tamojšie úrady vypovedali naspäť do ČSR. Aj počas pôsobenia na Santovke sa vraj potýkal so žandármi a nebolo tomu inak ani v Demandiciach za Maďarska.
Aj po odchode Kováča z Demandíc horelo, ale boli to už takpovediac normálne požiare, keď na družstve zhorel senník samovznietením mokrého sena alebo maštaľ od skratu elektrického vedenia. Rodinný dom bol poškodený požiarom raz, to keď sa v drevárni rodiny Brigantovej samo vznietilo uhlie, ktoré uskladnili mokré. Tento požiar dopadol lepšie, lebo zhorel len krov domu. Avšak v susedných Sazdiciach obchodník Váňa vyhorel potom, keď pre sťažnosti ľudí, že im vybuchujú lampy s petrolejom, ktorý u neho kúpili to skúsil aj sám a zapáli sud s benzínom a nie petrolejom ako mu mali dodať. Pri tom prišiel o život. Obdobný prípad sa stal aj pri prechode frontu v Tupej, keď vojaci maďarskej armády pri prečerpávaní benzínu na železničnej vlečke svietili do cisterny otvoreným ohňom.
Ohňu opačným živlom je voda. S tou sa demandickí hasiči potýkali, keď sa potok Búr búril. V päťdesiatych rokoch to nebola mimoriadna udalosť, lebo jeho zanesené koryto pojalo málo vody a tá sa po každej výdatnejšej búrke v jeho povodí vyliala na demandické lúky od svätého Janka po futbalové ihrisko. Tieto lúky pôsobili ako suchý polder a ochraňovali domy pozdĺž Búr potoka.
V sedemdesiatych rokoch veľká voda udrela aj inak. Po mimoriadne silnej búrke nad Bujdoškou sa rozvodnil potôčik Harš, ktorý z nej inak zvádza nepatrné množstvo vody tak, že zaplavil Székelov dom pri autobusovej zastávke. Búrka nad Gunárovou dolinou zas zaplavila Jakušíkov dom stojaci na jej dolnej strane.
Aj v tomto roku potok Búr ukázal svoju silu a to hneď dva razy, keď svojimi vodami zaplavil demandické lúky a futbalové ihrisko na nich. Bodaj by viac škody než odložený futbalový zápas nespôsobil.
Svätý Florián pomáhal hasičom až do roku 1951, vtedy ho nahradili požiarnici, ktorí sa v dobrovoľnom hasičskom zväze opierali o kolektívnu silu celoštátnej organizácie. Pomoc sv. Floriána vystriedalo snaženie iskier a pionierov. Iskri pravda neboli skutočné ale predvoj pionierov a tak spoločne požiare nezakladali ale im mali predchádzať.
Velenie demandických hasičov
Nestormi hasičov a neskôr požiarnikov boli v Demandiciach Oberfranc Géjza báči a Kováčik Pišta báči, obaja bývali na našej ulici pod Bujdoškou. Náčelníkom dobrovoľných hasičov bol niekoľko desaťročí Štefan Kováčik. Býval v dlhom dome oproti nám. Na jeho konci mal kováčsku šmikňu a bol demandickým kováčom a podkováčom, lebo v dielni zakladal koňom podkovy. To bola pre nás šarvancov veľká atrakcia. Pišta báči robil v akejsi zástere a koňom vždy za ich erdžania a prskania zdvihol nohu, zohol ju v kolene a veľkými kliešťami zručne povyberal klince z poškodenej podkovy. Ešte rozhorúčenú podkovu priložil na kopyto a nás prizerajúcich zaplavil smrad horiacich paznechtov. Koníky aj my sme to vydržali.
Pišta báči ako kováč najlepšie v dedine rozumel ohňu s ktorým denne pracoval. V rohu jeho tmavej šmikne boli mohutné kožené mechy, ktoré poháňal ľavou nohou a po pravom boku narábal so železom v rozžeravenom kokse. Vykoval takto nejednu bránu na Bujdoške. Jeho prácu vidieť dodnes na domoch Ukropovcov, Oberfrancovcov i Hósovcov. Nuž nečudo, že Pišta báči bol prvý kto ráno zakladal v dedine oheň a vedel ho aj hasiť.
Bol to on, kto sa staral o kontinuitu hasičského spolku. Keď sme boli v tretej triede usúdil, že sme už dosť zdatní na to aby sme vládali nosiť niektoré hasičské nástroje. Chlapci, ale aj poniektoré dievčatá, ktorých získal pre hasičskú myšlienku potom chodili na ihrisko nacvičovať požiarny útok. Na znak toho, že sme boli zaradení medzi odvážnych nástupcov svätého Floriána a mužov v obci, začali sme sa česať dohora. Asi tie naše kohúty na hlavách mali pripomínať červeného kohúta požiaru.
Hasičský ošiaľ netrval dlho, lebo aj iné spolky o nás javili záujem, pravda nie tak nezištne a úprimne ako Pišta báči. Vstup do Pionierskej organizácie, účinkovanie v hudobno- speváckom krúžku, nácvik divadiel a predovšetkým láska k futbalu nás od hasičstva odvádzali. Viac menej to bola dôležitá fáza nášho detstva. Už ako pionieri, verní pionierskemu sľubu, sme v lete pôsobili ako požiarne hliadky. Našou úlohou v období žatvy bolo prijímať od občanov hlásenia o požiari a bezodkladne ich tlmočiť na miestnom národnom výbore.
Toto nie je stará demandická hasičská zbrojnica, ale sa jej veľmi podobá
Hliadka bola vždy dvojčlenná. Sídlila v drevenej búde, ktorá stála v rohu pozemku patriacemu k obchodu Berty Weisovej rovno oproti fare. Bola to bývalá hasičská zbrojnica pri ktorej sa ešte nebezpečne týčila akási drevená rozhľadňa slúžiaca v mladších časoch aj ako stojan na sušenie požiarnych hadíc. Bola v takom stave, že sme sa na ňu nikdy nepokúšali liezť, čo by náš výkon požiarnej hliadky len zdokonalilo.
Služby sme mali počas leta rozpísané v dvojiciach a tešili sme sa na deň keď do nej nastúpime, lebo to do nás vnášalo pocit vyššej dôležitosti. Stará hasičská zbrojnica by v dnešnom ponímaní iste zapadla do pojmu enviromentálna záťaž. Bola zostavená z dosák pravidelne natieraných spáleným olejom zo Stalincov na miestnej traktorovej stanici umiestenej na záhumní za Oberfrancovým domom. Okolo prične na ktorej boli nahádzané staré, pôvodne asi biele uniformy hasičov, sa rosýpali z vriec akési chemikálie obkolesené niekoľkými sudmi po dechte páchnuceho svinstva smolovatého výzoru. Hliadka v tomto prostredí rozhodne netrpela obťažovaním hmyzu. Nikto sa počas služby nenudil, lebo sa tu vždy zdržiavalo dosť členov požiarnych hliadok, ktorí službu už mali a do ďalšej sa nedostali a tak nezištne pomáhali kolegom svojou prítomnosťou. To bolo najmä vtedy, ak bolo usmoklené počasie a na ihrisku a pri potoku nebolo zábavy.
Nepamätám sa, že by sme boli niekedy nejaký požiar ohlásili, ale boli sme na to pripravení tak, ako sa písalo v hesle na našom pionierskom opasku " Buď pripravený! Vždy pripravený!" .
Vyšším stupňom ochrany pred požiarmi boli ovšem nočné hliadky dospelých. Obdobne ako my pionieri, ktorí sme bdeli cez deň, v noci sa o to starali dve hliadky ponocných. Jedna chodila po dedine do polnoci a druhá od polnoci do rána. Vyzbrojená bola obrovskou a pre nás chlapcov i ťažkou požiarnou halapartňou. Tá mala hliadke slúžiť na strhávanie horiacich častí, ak by sa hliadka k požiaru dostala ako prvá. Plnila aj akúsi policajnú funkciu proti možným nočným zlodejom.
Uniforma hasičov za prvej republiky
Keď otec slúžil v hliadke do polnoci, zvykol ma poslať do niektorého domu po halapartňu a to tam odkiaľ bol chlap slúžiaci v rannej hliadke. Neraz som tak vliekol na pleci tú ohavu a pripadal si ako husita tiahnúci do boja proti cisárovi Žigmundovi. Bola to nepríjemná štreka, ale dôležitý príspevok k verejnému blahu v obci. Ktovie u koho nakoniec halapartňa skončila, lebo po čase sa s hliadkovaním prestalo.
Demandice sa napriek požiarnej hliadke ohňu nevyhli a počas nášho detstva sme ich zopár zažili najmä preto, že triedny boj sa prejavil aj v našich dedinských pomeroch. Politické procesy a iné okolnosti v dedine vyvolávali určitý strach a napätie a to aj okolnosťami priamo v dedine keď horelo a bolo pravdepodobné, že to nebola nešťastná náhoda.
Zástava demandických hasičov
Prvý požiar, ktorý si pamätám bol cez žatvu v polovici päťdesiatych rokov keď som ešte nechodil do školy. Mlátilo sa vtedy v Araňbáni. Pri vysokom cere oproti vinici Nandiho Gašpara stála parná mašina poháňajúca mláťačku. Ako drobné decká sme pri tom nemohli chýbať. Spomínam si ako v okamihu asi z metrového plameňa na päte stohu vzbĺkol mohutný stĺp ohňa až vyše stohu. Bolo to určite od iskry parnej mašiny. Ženy pomáhajúce na stohu chlapom, ktorí viazali boky stohu zvrieskli a naskákali k rebríku, aby ich ohnivé peklo nepohltilo. Veľká Vilma, ako ju prezývali, skočila na rebrík tak, že sa po ňom rovno po chrbte zošuchla. To už mašinista zhodil z mašiny remenicu, aby zastavil mláťačku a na kočišov so snopmi obilia kričal aby vozy odtiahli a kone zapriahli do mláťačky, aby ju odtiahli skôr ako by zhorela so stohom. Aj na nás zakričal aby sme utekali do dediny nahlásiť, že horí. My sme potom ako o dušu utekali po poľnej ceste dolu Čepekom a cez nemecké záhrady aby sme v dedine s krikom oznamovali, že v Araňbáni horí. Neviem, ako ten požiar skončil no iste sa tou slamou už na družstve nepoprávalo.
Hasičstvo v Demandiciach bolo posilnené aj migráciou. Na fotke v strede s trúbkou Jozef Kočerha, ktorý sa s rodinou prisťahoval z Hámrov zatopených Oravskou priehradou
V jednu noc zavládlo v dedine ďalšie vzrušenie, keď sa ľudia budili na blikotavé svetlo šíriace sa od Strelcovho majera nad dedinou. Plápolal tu stoh slamy, ktorý veru nemal príčinu sa sám zapáliť. K tejto udalosti sa zanedlho pripojili aj ďalšie prípady spadajúce do dnešnej hasičskej agendy. Do studne Feri báčiho Hósa, ktorý bol tajomníkom MNV a potom aj do studne skupinára družstva Jána Urbana niekto nalial spálený motorový olej. Bola to pre poškodených veľmi nepríjemná ale aj nebezpečná vec. Spálený motorový olej sa potom objavil aj na fasáde novo omietnutého národného výboru a aj na novej omietke budovy riaditeľstva štátneho majetku. To už boli vážne veci najmä preto, že sa pri týchto akciách objavili aj letáky s textom: Dolu s hájnikom! Dolu s predsedom! Do veci sa angažovali tajní, ako sa u nás hovorilo príslušníkom Štátnej tajnej bezpečnosti. Tí zaistili cedule písané na papieri, ktorý sa dával na steny pozdĺž postelí, aby sa periny od vápna na omietke nezamazali. Po type, ktorý dostali na istého Kováča, že sa po nociach vytráca z domu a po porovnaní písma na ceduliach s podpismi na výplatniciach družstva išli na isto. Kováčovi,ktorý tiež býval na Bujdoške, pri posteli poskladali z letákov chýbajúce kusy a ten šiel na viacero rokov do väzenia.
Kováč a Kováčik
Kováč, ktorého krstné meno Viktor si málokto pamätá, sa po výkone trestu vrátil do dediny, ale tá ho už medzi seba neprijala a čoskoro predal dom a odsťahoval sa z Demandíc. Bol to človek nevšednej fyzickej sily, nikto v dedine nezdvihol pri betónovaní základov domov ťažší kameň ako on. Svojou podstatou bol asi vzorom anarchistu. Nebojoval len proti ľudovej demokracii, ako by z vyššie uvedeného vyplývalo, ale proti každému režimu, ktorý ho obklopoval. Svoju obživu hľadal aj v Amerike. Tu sa živil okrem iného aj ako boxer. Jeho svaly na rukách na fotke, ktorú som získal tomu nasvedčujú. Už v Amerike zrejme mal problémy s ich kapitalizmom, lebo ho tamojšie úrady vypovedali naspäť do ČSR. Aj počas pôsobenia na Santovke sa vraj potýkal so žandármi a nebolo tomu inak ani v Demandiciach za Maďarska.
Aj po odchode Kováča z Demandíc horelo, ale boli to už takpovediac normálne požiare, keď na družstve zhorel senník samovznietením mokrého sena alebo maštaľ od skratu elektrického vedenia. Rodinný dom bol poškodený požiarom raz, to keď sa v drevárni rodiny Brigantovej samo vznietilo uhlie, ktoré uskladnili mokré. Tento požiar dopadol lepšie, lebo zhorel len krov domu. Avšak v susedných Sazdiciach obchodník Váňa vyhorel potom, keď pre sťažnosti ľudí, že im vybuchujú lampy s petrolejom, ktorý u neho kúpili to skúsil aj sám a zapáli sud s benzínom a nie petrolejom ako mu mali dodať. Pri tom prišiel o život. Obdobný prípad sa stal aj pri prechode frontu v Tupej, keď vojaci maďarskej armády pri prečerpávaní benzínu na železničnej vlečke svietili do cisterny otvoreným ohňom.
Ohňu opačným živlom je voda. S tou sa demandickí hasiči potýkali, keď sa potok Búr búril. V päťdesiatych rokoch to nebola mimoriadna udalosť, lebo jeho zanesené koryto pojalo málo vody a tá sa po každej výdatnejšej búrke v jeho povodí vyliala na demandické lúky od svätého Janka po futbalové ihrisko. Tieto lúky pôsobili ako suchý polder a ochraňovali domy pozdĺž Búr potoka.
V sedemdesiatych rokoch veľká voda udrela aj inak. Po mimoriadne silnej búrke nad Bujdoškou sa rozvodnil potôčik Harš, ktorý z nej inak zvádza nepatrné množstvo vody tak, že zaplavil Székelov dom pri autobusovej zastávke. Búrka nad Gunárovou dolinou zas zaplavila Jakušíkov dom stojaci na jej dolnej strane.
Aj v tomto roku potok Búr ukázal svoju silu a to hneď dva razy, keď svojimi vodami zaplavil demandické lúky a futbalové ihrisko na nich. Bodaj by viac škody než odložený futbalový zápas nespôsobil.
Viac uvidíte po kliknutí na videoprezentáciu:
Fire guard
The first Fire Order was issued in 1788 by the emperor Joseph II. A hundred years later it was Francis Joseph, aka “Ferenc Jóžka”, who ordered a voluntary fire brigade to be created in every village. It remains uncertain whether this order was fulfilled in Demandice while the Austrian-Hungarian Empire still lasted. Anyway, the first written mention of such a voluntary fire brigade in Demandice comes from 1923. And even nowadays, the banner of voluntary fire-fighters is still hanging in the local church.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára