V roku 835 pápež Gregor IV. určil 1. november za sviatok Všetkých svätých, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Ľudia si po čase začali pri tejto príležitosti pripomínať aj svojich zosnulých predkov, a tak sa 2. november stal Pamiatkou zosnulých-ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Uctievala sa zapaľovaním sviečok na hroboch. Zvyk ozdobovať hroby kvetmi a kladením vencov je najnovšou tradíciou.
Vrcholí október. Po pár dňoch babieho leta sa čoraz razantnejšie prejavuje nepríjemné, hmlisté, sychravé počasie s chladnými ránami v údolí potoka Búr. Hmly nad jeho korytom sa dlhšie rozpúšťajú v lúčoch slnka, ktoré sa cez poludnie čoraz viac chýli k obzoru nad Silimáň. V nostalgii dušičkového počasia si spomíname na zosnulých členov našich rodín a známych.
Nedávno sa mi dostal do rúk závet jedného z demandických zemepánov, Samuela Blaškoviča, napísaný v roku 1736. Bol to mimochodom manžel Judity Grasalkovičovej, sestry Antona Grasalkoviča, ktorý postavil v Bratislave palác, dnešné sídlo prezidenta republiky. Samuel Blaškovič už v prvej vete svojho závetu konštatuje, že je to tak zariadené, že každý človek raz zomrie, a aj on. S touto spravodlivosťou ku všetkým ľuďom sa musela vyrovnať tak demandická šľachta, či už boli zemani alebo baróni, ako aj slobodníci, poddaní a želiari živiaci sa prácou na ich majetkoch.
Skutočnosť, že Demandice boli už od 13. storočia zemepanským sídlom , určovala aj charakter pochovávania nebožtíkov. Až do konca 18. storočia sa pochovávalo do svätej zeme okolo kostolov, či priamo v nich. Keďže v Demandiciach sú dva kostoly pochovávalo sa okolo oboch. V dedine aj v kryptách pod Kostolom sv. Michala archanjela ( vybudovaných pod celým kostolom zrejme pri jeho rekonštrukcii po požiari v roku 1776 ) a na osadách v Kostole sv. Heleny cisárovny . O existencii nového cintorína južne od kostola sa zmieňuje správa z kanonickej vizitácie v roku 1799. Na jeho východnej strane je evanjelická časť. Od roku 1800 sa okolo kostolov v obciach a mestách zakázalo pochovávanie mŕtvych, a preto bol zriadený súčasný cintorín.
Vrcholí október. Po pár dňoch babieho leta sa čoraz razantnejšie prejavuje nepríjemné, hmlisté, sychravé počasie s chladnými ránami v údolí potoka Búr. Hmly nad jeho korytom sa dlhšie rozpúšťajú v lúčoch slnka, ktoré sa cez poludnie čoraz viac chýli k obzoru nad Silimáň. V nostalgii dušičkového počasia si spomíname na zosnulých členov našich rodín a známych.
Nedávno sa mi dostal do rúk závet jedného z demandických zemepánov, Samuela Blaškoviča, napísaný v roku 1736. Bol to mimochodom manžel Judity Grasalkovičovej, sestry Antona Grasalkoviča, ktorý postavil v Bratislave palác, dnešné sídlo prezidenta republiky. Samuel Blaškovič už v prvej vete svojho závetu konštatuje, že je to tak zariadené, že každý človek raz zomrie, a aj on. S touto spravodlivosťou ku všetkým ľuďom sa musela vyrovnať tak demandická šľachta, či už boli zemani alebo baróni, ako aj slobodníci, poddaní a želiari živiaci sa prácou na ich majetkoch.
Skutočnosť, že Demandice boli už od 13. storočia zemepanským sídlom , určovala aj charakter pochovávania nebožtíkov. Až do konca 18. storočia sa pochovávalo do svätej zeme okolo kostolov, či priamo v nich. Keďže v Demandiciach sú dva kostoly pochovávalo sa okolo oboch. V dedine aj v kryptách pod Kostolom sv. Michala archanjela ( vybudovaných pod celým kostolom zrejme pri jeho rekonštrukcii po požiari v roku 1776 ) a na osadách v Kostole sv. Heleny cisárovny . O existencii nového cintorína južne od kostola sa zmieňuje správa z kanonickej vizitácie v roku 1799. Na jeho východnej strane je evanjelická časť. Od roku 1800 sa okolo kostolov v obciach a mestách zakázalo pochovávanie mŕtvych, a preto bol zriadený súčasný cintorín.
Demandický cintorín
Okrem týchto troch miest existoval aj cintorín židovskej náboženskej obce v časti Pivničky nad pozemkom zvaným Adigáčov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol necitlivo zlikvidovaný. Dnes je toto miesto znovu vyhradené ako cintorín v majetku židovskej náboženskej obce označený pamätnou tabuľou.
Na donedávna neidentifikovanom mieste sa našli archeologické nálezy, pravdepodobne pochádzajúce z kostrového pohrebiska datovaného do 10. storočia. Železná sekera, vidlicový hrot šípu a záušnice boli vystavené v roku 1896 aj na miléniovej výstave v Budapešti. Pred niekoľkými rokmi bol na temeni Čepeka identifikovaný najvýchodnejší rondel lengyelskej kultúry ako kruhové priekopové opevnenie. Keďže ľud tejto kultúry pochovával na pohrebiskách a v odpadových jamách priamo na sídliskách, je možné, že sa tu nachádza najstaršie pohrebisko v chotári Demandíc.
Prastarosť tohto miesta mi nedávno potvrdil aj Janko Bystrický spomienkou ako v detstve v tejto časti chotára našli s kamarátom Lacom Kopanicom začiatkom 50. rokov pästný klin z pazúrika. Aby ani jeden neprišiel o zásluhy na objave, rozdelili si ho údermi o kilometrovník stojaci poniže niekdajšej sochy sv. Jána Nepomuckého. Potom ho odniesli riaditeľovi školy Antonovi Miartušovi. Či ho poslal na kompetentné miesta nevedno. Podobnú skúsenosť mám aj ja. Ide o pozemky mojch starých rodičo, a preto som na nich neraz bol. Pamätám, ako sa v oráčine na týchto miestach dali vidieť mušle korýtok rybničných, ktorých zberom sa tento ľud živil a zrejme pochádzali z koryta potoka Búr. Pod mostom na Ilavu som ich v detstve vídal v čistej vode potoka. Nakoniec, jeden pästný klin som našiel vo vinici na Čepeku aj ja.
Od dôb lengyelskej kultúry uplynuli tisícročia a i pohrebné zvyky sa zmenili. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa v Demandiciach pochovávalo tak, ako to bolo na okolí bežné. Rozdiely boli len v obradoch podmienených konfesiou nebožtíka. Pohreb sa konal v tretí deň po úmrtí. Pravda boli aj výnimky. Z vyššie spomínaného závetu Samuela Blaškoviča vyplýva, že si želal byť pochovaný v podvečerných hodinách na druhý deň po úmrtí. Tiež vyslovil želanie aby boli jeho telesné pozostatky uložené na Hýbeci a spievaná bohoslužba odbavená v kostole v Demandiciach.
Cintorín Židovskej náboženskej obce v Demandiciach
Až do začiatku 70. rokov, keď bol postavený na cintoríne dom smútku, nebožtíkov opatrovali doma v prednej izbe. Tu po umytí a oblečení, čo vykonávali staršie ženy zo susedstva, bol nebožtík vystavený v drevenej truhle. Najmä v letných mesiacoch to bol problém. Ochladenie miestnosti sa malo dosiahnuť podkladaním väčších nádob zo studenou vodou. Zrkadlo v miestnosti muselo byť zakryté, a okno otvorené, aby sa duši zosnulého nebránilo v opustení tela a domu. Do truhly sa nebožtíkovi vkladali u katolíkov pátričky a u evanjelikov spevník.
Večer sa do domácnosti po nebožtíkovi chodili katolíci modliť. Evanjelici chodili na spievanie. Pohreb sa konal vo dvore. Po smútočnom obrade truhlu zo dvora vynášali muži, ktorých si rodina zjednala. Najčastejšie túto službu nebožtíkovi preukazovali susedia a kamaráti. Ak zomrel mladý slobodný muž, rakvu zo dvora vynášali slobodné dievčatá. Po nich ju prevzali mládenci. Ak bol nebožtík členom nejakého spolku, starali sa o to jeho členovia. Mladého ženatého muža zo dvora vynášali vydaté ženy.
Pohrebný sprievod, na čele ktorého kráčal chlapec-mendík s dreveným krížom, na ktorom bolo meno nebožtíka, prešiel dedinou do cintorína. Tu sa konala nad hrobom, ktorý vykopal hrobár posledná časť smútočného obradu. Po uložení pozostatkov najbližší príbuzní obišli hrob dookola aby týmto kruhom zaistili nebožtíkovi ochranu pred zlými duchmi.
Nad milovaným synom
Po sprevádzkovaní domu smútku sa celý obrad vykonáva v cintoríne a telo nebožtíka sa prenáša do hrobu za zvukov kostolných zvonov, ktoré vyzváňajú rovnako katolíkom i evanjelikom. V pravidelných intervaloch sa zvoní od úmrtia po pohreb. V posledných rokoch sa začalo praktizovať aj oznamovanie úmrtia v miestnom rozhlase, ktoré je sprevádzané smútočnou hudbou.
Po pohrebe boli najbližší príbuzní, farár a hrobár pozvaní na kar, ktorý sa konal doma.
Pohrebný sprievod z Pivničiek do cintorína
Takáto prax sa začína aplikovať aj v posledných rokoch, keď si Demandičania pripravujú miesto svojho posledného odpočinku budovaním pomníkov alebo krýpt bez nadzemnej zástavby. Postupne sa zakladajú aj urnové hroby.
Na sviatok Pamiatky zosnulých sme sa, ak sa to tak dá povedať, tešili a naplňovali tým pravý odkaz zakladateľa tohto sviatku. Sviečky sme chodili páliť vždy v neskorý podvečer. Bolo to preto, že tento deň nebol dňom pracovného pokoja ani voľna, a aj preto, že efekt z horiacich plamienkov bol oveľa väčší. Na súmraku aj vietor na nejakú hodinku ustal. To bolo dôležité lebo kahance, ani iné dnešné čudá neboli, a sviečky boli skutočné, liate z vosku. V tento večer sme mali mimoriadne dovolené siahať po zápalkách a zapaľovať nimi sviečky. Problém bol, ak sme pritom občas zapálili vence, lebo aj tie boli z pravej čačiny a smrekové ihličie ľahko s prskaním chytalo plameňom. Demandický cintorín sa našim úsilím rozsvietil a horiace sviečky, ktoré sme považovali za svetelné signály, pozorovali naši spolužiaci až zo Sazdíc. Aj tam je cintorín v svahu nad dedinou, a my sme tiež videli ich úsilie o čom sme sa na druhý deň v škole navzájom podrobne informovali.
O tieto večery je medzi cirkvami a kultúrami veľký záujem. Evanjelici oslavujú Pamiatku reformácie, za nimi katolíci Všetkých svätých, a potom spoločne Dušičky. Dnes sa k nim tlačí aj globalizovaný helloween. Miesto spomienky na dedka a babku čoskoro budú deti prezlečené za príšery žobrať cukríky a nás starších budú pozývať na helloween párty. Už sme k tomu blízko.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Pamiatka zosnulých |
The last farewell
In 835 the pope Gregor IV. has declared 1st November the All Saints Day as a remembrance and honor for all the well-known Christian saints. After some time people had also begun to remember their deceased ones on this occasion and hence 2nd November is known as The Remembrance of the Deceased or “Dušičky”. The Remembrance was introduced by the holy abbot Odilo from Cluny in 998. That’s when the traditional rite of lighting candles on the graves started. Later on people also began to decorate their graves with flowers as we know it nowadays.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára