Po tridsiatich rokoch vinohradníčenia som prišiel na zákonitosť, že keď v Demandiciach rastú hríby, na vinici nemám hrozno. Tento rok, keď po júnových lejakoch zle odkvitlo hrozno a následne bolo zničené infekciami múčnatky a pernospóry, bolo mi jasné, že nás čaká hubársky rok.
V demandickom chotári nie sú rozsiahle lesy , ale záujem hubárov v minulosti dokázali uspokojiť. Kedysi, ako to vyplýva zo starších popisov chotára z 19. storočia, tu rástli statné dubiny. Dnes je pár dubov len okolo kostolíka na Hýbeci. Cerové porasty sa zachovali v súvislých honoch. Priestor pre rast húb poskytovali aj demandické lúky a pasienky, ktoré boli do konca šesťdesiatych rokov pravidelne kosené alebo vypásané ovcami.
My Dedinčania sme sa delili na dve skupiny hubárov. Boli to hubári z dolných Demandíc, ktorí chodili na hríby na Cinvár a do Jančovej hory tiahnúcej sa od Strelcovho majera (Veterného majera ) až po Sazdice. Ja som patril k severnej skupine hubárov. Našim revírom bol Silimáň, Studená dolina, Pálkováč, Irheď a Hokovská hora tiahnúca sa od majera Nový svet až k Hokovciam. Samostatnou skupinou boli hubári na osadách teda na Hornom majeri, Dolnom majeri a na Hýbeci.
Prvé huby s ktorými sme sa v našom okolí stretli boli májovky a špičky. Májovky rastávali pod slivkami o ktoré v chotári nebola núdza. V časoch keď o šarke, ktorá ich neskôr zničila, nebolo ani chýru aj bohato a pravidelne rodili. Slivky rôznych druhov ako aj trnky tvorili okraje záhrad za ktoré prerastali. V dobrých rokoch vyrastali aj po záhradách najmä v porastoch lucerny, po našom lucerky. A tak pre ich blízkosť sa stávali našimi prvými hubárskymi trofejami. Po čase, keď sme sa už mohli do širšieho chotára vybrať sami , naše možnosti sa rozšírili na vyššie spomenuté lokality.
Mojim konkurentom v zbere májoviek bol náš sused z Winklerovho kaštieľa Svetík Pali báči ako sme ho v detstve volali. Mal svoje miesta a keď som sa ho so závisťou vypytoval, že kde to nazbieral, vždy mi len s úškrnkom na perách precedil, že v hore. Už vtedy som pochopil, že existuje hubárske tajomstvo a že pýtať sa hubára kde to nazbieral je netaktné. Neskôr som na Pali báčiho vyzrel. Raz ma videl ako idem popri kaštieli s nožíkom v ruke a so sieťovkou a čo nevidieť idúc späť už v nej s hromádkou májoviek, tak akurát na jednu praženicu. Neodolal ani on a pýtal sa, kde som to za tú chvíľu nabral. Aj ja som mu s radosťou odpovedal, že tam kde chodí aj on. To nebola síce pravda, lebo za ten čas som nemohol zájsť ani len po Urbanove slivky medzi malým a veľkým Čepekom.
Na ceste domov s hubárskym úlovkom v chrbtovom koši
Neskôr som však bol svedkom ako nevdojak toto moje tajné miesto nachádzajúce sa Pali báčimu doslova pod nosom odhalili. Raz na prelome mája a júna jednotil on a jeho manželka tetka Jela cukrovku. Mali vymeraný prvý diel hneď popri záhradách nad Winklerovou kúriou. Nechtiac sa vyzradiť, zbieral som májovky za plotom našej záhrady v slivončí do ktorého som sa načahoval cez vetchý kolový plot. Tetka Jela jednotiaca prvý riadok od okraja si všimla belejúce sa klobúky májoviek a hneď zvolala : Paľo poď sa pozrieť, čo hríbov tu rastie! A to som vedel, že Pali báči má môj rajón odhalený. Snažil som sa ešte narýchlo zmierniť atraktivitu tohto miesta, no Palibáči sa pozrieť prišiel a jeho pohľad na mňa hovoril, tak tu pod nosom si mi zbieral hríby a ja som sem nikdy ani nepozrel. Potom ma už považoval za rovnocennú konkurenciu.
Kráľom hubárov bol v Demandiciach v päťdesiatich a šesťdesiatich rokoch Šamo Kyseľ. Bol to už starší svojrázny chlapík, ktorý sa do Demandíc priženil. Jeho manželka Eržika slúžila za slobodna ako kuchárka u pána dekana. Šamo sa v Demandiciach ocitol ako robotník na stavbe cesty č.75, ktorá sa budovala v rámci vojenských opatrení pred napadnutím Českoslovanska. Do Viedenskej arbitráže úsek cesty, ktorý mal viesť od Kríža na vrchole Bujdošky cez Semer potok priamo na Slatinu, nebol dokončený, materiál sa za Maďarska rozkradol a cesta dodnes nie je vybudovaná. Šamo však v Demandiciach ostal a živil sa ako prišlo. Jedným zo zdrojov jeho obživy boli aj huby. Potulkami po lúkach a lesoch trávil veľa času. Je známe, že v Studenej doline pri potoku Egreš pálieval aj pálenku.
Kým sme sa my v čase sezóny vybrali do lesa, Šama sme spravidla už stretali na ceste do dediny. Svoje plátené tašky niesol rovno do krčmy u Melicha kde ich speňažoval alebo vymieňal za trúnok. Keď mal hríbov veľa zvykol si ich schovať pod hromady lístia v tieni statnejších stromov. Viem to preto, že takúto jednu jeho skrýšu som našiel. Nikdy som ju Šamovi nevybral, lebo som mu bol vďačný, že včas objavil začiatok rastu hríbov a tiež, že to bola jeho obživa.
Moja obvyklá trasa viedla cestou popri Winklerovom kaštieli na poľnú cestu cez Malý Čepek k Urbanovým slivkám a potom úžľabinou hore Čepekom k Jarkavej. Tu som prešiel svah našich pasienkov na Haršaši až do zadnej časti Studenej doliny. Odtaiaľ sa dalo ísť do hory nad Pálkováčom a z nej na náprotivný svah Irheď, či aj opačne pri návrate. Na konci Irhedi, nad majerom Nový svet kde bola vydatá sestra mojej starej mamy, sme prešli poľom k Fajčíkovmu majeru za ktorým sa rozprestieral pekný kus čistej hory. Tu sa hríby hľadali najpríjemnejšie. Zriedkavo sme pokračovali ešte ďalej až do Hokovskej hory.
Hríby sme zbierali do chrbtového koša, čo bolo pohodlné počas zberu a najmä pri dlhom pochode domov. Veď od Fajčíka to bolo pár kilometrov.Túto svoju techniku som bez váhania použil aj o roky neskôr v Sáse odkiaľ pochádza moja manželka. Raz v sobotné ráno som sa vychytil na hríby aby som spoznal tunajšií revír. V komore u svokry som celkom samozrejme vzal jej chrbtový kôš a v svokrových gumákoch som cez dedinu vykročil do hory pri Bezekovcoch. Po ceste som , ako nový zaťko , úctivo zdravil všetky ženičky, ktoré sa neviem prečo zavše za mnou aj obzreli . Hneď po návrate som mal hubovú polievku. Pravda nie z toho, čo som nazbieral ale pre nešťastný chrbtový kôš. Svokra nešla prežiť, že jej zaťka (ako doktora z Prahy ) obdivovali jej vrstovníčky v takom nepánskom vystrojení. Inak hríby jej chutili a potešil som ju vždy, keď som ich doniesol, len to nesmelo byť v chrbtovom koši.
Niekedy sme sa na hríby vydali aj do vzdialenejších a lepších lokalít. Otec mal motorku Jawu 250 a tak sa dalo zájsť na Tlstý vrch alebo do hôr okolo osady Pírovské nachádzajúcej sa povyše Hontianskych Tesár. Tu bola pre zmenu vydatá sestra môjho starého otca Tunáka. Chodil som sem aj na prázdniny, ale o tom inokedy.
Ak sezóna začínala v máji májovkami, končila v jeseni druhou vlnou rastu maslákov, dubákov, riečičkárov a svetlákov, ktoré sme zbierali už počas nového školského roka po dvadsiatom septembri. Otec mal neraz dilemu, či pôjde na prvé rodičovské združenie alebo neodolá vôni hríbov v lese. Bodkou za hubárskym rokom bol výskyt vatovcov. Tie rástli na miestach kde sa nachádzal v blízkosti zdroj bohatej výživy. Najradšej mali staršie stojiská po dobytku pri jeho poľnom ustajnení na Bujdoške, v zadnej časti Studenej doliny a okolo ovčína. Niekedy sa našli aj na okraji polí, ak boli predtým vyhnojené maštaľným hnojom. V jednu jeseň sme tak našli dva obrovské vatovce na pasienku za kukuričným poľom poniže Strelcovho majera. Jeden z nich vážil vyše päť kíl a bol potom vystavený v regály za výčapom v krčme. To sme ešte nepoznali jeho hodnotu. Neskôr mama z vatovcov krájala obrovské pláty, ktoré po nasolení a obalení vyprážala ako šnicle.
Hríby sa konzumovali smažené s vajíčkami, s grísovou múkou, obalené a vypražené. Niekedy, ak boli pečiarky, sa nakladali s cibuľou a paprikou ako šalát na kyslo. Samozrejme na zimu sa museli aj nasušiť, čo pri menšom zbere malo prednosť.
Chvalabohu sa v Demandiciach nikto na otravu hríbami na druhý svet neodobral, hoci sa tu vo veľkom počte dá vidieť muchotrávka červená. Raz k tomu mala blízko moja mama. Počas mašinovačky jej švagriná tetka strýčkova poslala do poľa obed, že vraj smažené kuriatka. Ako neskôr vyplynulo , nazbierala ich v agačine, čo svedčí o tom, že to kuriatka nemohli byť. Našťastie moja mama skončila len výplachom žalúdka v šahanskej nemocnici. Vždy nám preto nahrážala aby sme žiadne hríby z agačiny nenosili.Do hrnca dala len to, čo ona poznala.
Na hríby chodím aj teraz. Je pravdou, že už inde ako v Demandiciach. Skúsil som to tu pred tromi rokmi. Musím povedať, že som bol úspešný ale radosť som z toho nemal. Pasienky, okraje lesov a poľných ciest sú zatarasené ťažko preniknuteľnou húštinou zeliny, krovísk a iným neporiadkom. Kde sú tie ovečky, kravičky a družstevníčky, ktoré čistili pasienky a hubárom cestičky?
V demandickom chotári nie sú rozsiahle lesy , ale záujem hubárov v minulosti dokázali uspokojiť. Kedysi, ako to vyplýva zo starších popisov chotára z 19. storočia, tu rástli statné dubiny. Dnes je pár dubov len okolo kostolíka na Hýbeci. Cerové porasty sa zachovali v súvislých honoch. Priestor pre rast húb poskytovali aj demandické lúky a pasienky, ktoré boli do konca šesťdesiatych rokov pravidelne kosené alebo vypásané ovcami.
My Dedinčania sme sa delili na dve skupiny hubárov. Boli to hubári z dolných Demandíc, ktorí chodili na hríby na Cinvár a do Jančovej hory tiahnúcej sa od Strelcovho majera (Veterného majera ) až po Sazdice. Ja som patril k severnej skupine hubárov. Našim revírom bol Silimáň, Studená dolina, Pálkováč, Irheď a Hokovská hora tiahnúca sa od majera Nový svet až k Hokovciam. Samostatnou skupinou boli hubári na osadách teda na Hornom majeri, Dolnom majeri a na Hýbeci.
Moja mama pri sušení dubákov v polovici 60. rokov
Prvé huby s ktorými sme sa v našom okolí stretli boli májovky a špičky. Májovky rastávali pod slivkami o ktoré v chotári nebola núdza. V časoch keď o šarke, ktorá ich neskôr zničila, nebolo ani chýru aj bohato a pravidelne rodili. Slivky rôznych druhov ako aj trnky tvorili okraje záhrad za ktoré prerastali. V dobrých rokoch vyrastali aj po záhradách najmä v porastoch lucerny, po našom lucerky. A tak pre ich blízkosť sa stávali našimi prvými hubárskymi trofejami. Po čase, keď sme sa už mohli do širšieho chotára vybrať sami , naše možnosti sa rozšírili na vyššie spomenuté lokality.
Mojim konkurentom v zbere májoviek bol náš sused z Winklerovho kaštieľa Svetík Pali báči ako sme ho v detstve volali. Mal svoje miesta a keď som sa ho so závisťou vypytoval, že kde to nazbieral, vždy mi len s úškrnkom na perách precedil, že v hore. Už vtedy som pochopil, že existuje hubárske tajomstvo a že pýtať sa hubára kde to nazbieral je netaktné. Neskôr som na Pali báčiho vyzrel. Raz ma videl ako idem popri kaštieli s nožíkom v ruke a so sieťovkou a čo nevidieť idúc späť už v nej s hromádkou májoviek, tak akurát na jednu praženicu. Neodolal ani on a pýtal sa, kde som to za tú chvíľu nabral. Aj ja som mu s radosťou odpovedal, že tam kde chodí aj on. To nebola síce pravda, lebo za ten čas som nemohol zájsť ani len po Urbanove slivky medzi malým a veľkým Čepekom.
Na ceste domov s hubárskym úlovkom v chrbtovom koši
Neskôr som však bol svedkom ako nevdojak toto moje tajné miesto nachádzajúce sa Pali báčimu doslova pod nosom odhalili. Raz na prelome mája a júna jednotil on a jeho manželka tetka Jela cukrovku. Mali vymeraný prvý diel hneď popri záhradách nad Winklerovou kúriou. Nechtiac sa vyzradiť, zbieral som májovky za plotom našej záhrady v slivončí do ktorého som sa načahoval cez vetchý kolový plot. Tetka Jela jednotiaca prvý riadok od okraja si všimla belejúce sa klobúky májoviek a hneď zvolala : Paľo poď sa pozrieť, čo hríbov tu rastie! A to som vedel, že Pali báči má môj rajón odhalený. Snažil som sa ešte narýchlo zmierniť atraktivitu tohto miesta, no Palibáči sa pozrieť prišiel a jeho pohľad na mňa hovoril, tak tu pod nosom si mi zbieral hríby a ja som sem nikdy ani nepozrel. Potom ma už považoval za rovnocennú konkurenciu.
Kráľom hubárov bol v Demandiciach v päťdesiatich a šesťdesiatich rokoch Šamo Kyseľ. Bol to už starší svojrázny chlapík, ktorý sa do Demandíc priženil. Jeho manželka Eržika slúžila za slobodna ako kuchárka u pána dekana. Šamo sa v Demandiciach ocitol ako robotník na stavbe cesty č.75, ktorá sa budovala v rámci vojenských opatrení pred napadnutím Českoslovanska. Do Viedenskej arbitráže úsek cesty, ktorý mal viesť od Kríža na vrchole Bujdošky cez Semer potok priamo na Slatinu, nebol dokončený, materiál sa za Maďarska rozkradol a cesta dodnes nie je vybudovaná. Šamo však v Demandiciach ostal a živil sa ako prišlo. Jedným zo zdrojov jeho obživy boli aj huby. Potulkami po lúkach a lesoch trávil veľa času. Je známe, že v Studenej doline pri potoku Egreš pálieval aj pálenku.
Kým sme sa my v čase sezóny vybrali do lesa, Šama sme spravidla už stretali na ceste do dediny. Svoje plátené tašky niesol rovno do krčmy u Melicha kde ich speňažoval alebo vymieňal za trúnok. Keď mal hríbov veľa zvykol si ich schovať pod hromady lístia v tieni statnejších stromov. Viem to preto, že takúto jednu jeho skrýšu som našiel. Nikdy som ju Šamovi nevybral, lebo som mu bol vďačný, že včas objavil začiatok rastu hríbov a tiež, že to bola jeho obživa.
Moja obvyklá trasa viedla cestou popri Winklerovom kaštieli na poľnú cestu cez Malý Čepek k Urbanovým slivkám a potom úžľabinou hore Čepekom k Jarkavej. Tu som prešiel svah našich pasienkov na Haršaši až do zadnej časti Studenej doliny. Odtaiaľ sa dalo ísť do hory nad Pálkováčom a z nej na náprotivný svah Irheď, či aj opačne pri návrate. Na konci Irhedi, nad majerom Nový svet kde bola vydatá sestra mojej starej mamy, sme prešli poľom k Fajčíkovmu majeru za ktorým sa rozprestieral pekný kus čistej hory. Tu sa hríby hľadali najpríjemnejšie. Zriedkavo sme pokračovali ešte ďalej až do Hokovskej hory.
Hríby sme zbierali do chrbtového koša, čo bolo pohodlné počas zberu a najmä pri dlhom pochode domov. Veď od Fajčíka to bolo pár kilometrov.Túto svoju techniku som bez váhania použil aj o roky neskôr v Sáse odkiaľ pochádza moja manželka. Raz v sobotné ráno som sa vychytil na hríby aby som spoznal tunajšií revír. V komore u svokry som celkom samozrejme vzal jej chrbtový kôš a v svokrových gumákoch som cez dedinu vykročil do hory pri Bezekovcoch. Po ceste som , ako nový zaťko , úctivo zdravil všetky ženičky, ktoré sa neviem prečo zavše za mnou aj obzreli . Hneď po návrate som mal hubovú polievku. Pravda nie z toho, čo som nazbieral ale pre nešťastný chrbtový kôš. Svokra nešla prežiť, že jej zaťka (ako doktora z Prahy ) obdivovali jej vrstovníčky v takom nepánskom vystrojení. Inak hríby jej chutili a potešil som ju vždy, keď som ich doniesol, len to nesmelo byť v chrbtovom koši.
Môj tohtoročný rekord z Jabloňoviec
Niekedy sme sa na hríby vydali aj do vzdialenejších a lepších lokalít. Otec mal motorku Jawu 250 a tak sa dalo zájsť na Tlstý vrch alebo do hôr okolo osady Pírovské nachádzajúcej sa povyše Hontianskych Tesár. Tu bola pre zmenu vydatá sestra môjho starého otca Tunáka. Chodil som sem aj na prázdniny, ale o tom inokedy.
Ak sezóna začínala v máji májovkami, končila v jeseni druhou vlnou rastu maslákov, dubákov, riečičkárov a svetlákov, ktoré sme zbierali už počas nového školského roka po dvadsiatom septembri. Otec mal neraz dilemu, či pôjde na prvé rodičovské združenie alebo neodolá vôni hríbov v lese. Bodkou za hubárskym rokom bol výskyt vatovcov. Tie rástli na miestach kde sa nachádzal v blízkosti zdroj bohatej výživy. Najradšej mali staršie stojiská po dobytku pri jeho poľnom ustajnení na Bujdoške, v zadnej časti Studenej doliny a okolo ovčína. Niekedy sa našli aj na okraji polí, ak boli predtým vyhnojené maštaľným hnojom. V jednu jeseň sme tak našli dva obrovské vatovce na pasienku za kukuričným poľom poniže Strelcovho majera. Jeden z nich vážil vyše päť kíl a bol potom vystavený v regály za výčapom v krčme. To sme ešte nepoznali jeho hodnotu. Neskôr mama z vatovcov krájala obrovské pláty, ktoré po nasolení a obalení vyprážala ako šnicle.
Hríby sa konzumovali smažené s vajíčkami, s grísovou múkou, obalené a vypražené. Niekedy, ak boli pečiarky, sa nakladali s cibuľou a paprikou ako šalát na kyslo. Samozrejme na zimu sa museli aj nasušiť, čo pri menšom zbere malo prednosť.
Tento vatovec vážil vyše päť kilologram
Chvalabohu sa v Demandiciach nikto na otravu hríbami na druhý svet neodobral, hoci sa tu vo veľkom počte dá vidieť muchotrávka červená. Raz k tomu mala blízko moja mama. Počas mašinovačky jej švagriná tetka strýčkova poslala do poľa obed, že vraj smažené kuriatka. Ako neskôr vyplynulo , nazbierala ich v agačine, čo svedčí o tom, že to kuriatka nemohli byť. Našťastie moja mama skončila len výplachom žalúdka v šahanskej nemocnici. Vždy nám preto nahrážala aby sme žiadne hríby z agačiny nenosili.Do hrnca dala len to, čo ona poznala.
Na hríby chodím aj teraz. Je pravdou, že už inde ako v Demandiciach. Skúsil som to tu pred tromi rokmi. Musím povedať, že som bol úspešný ale radosť som z toho nemal. Pasienky, okraje lesov a poľných ciest sú zatarasené ťažko preniknuteľnou húštinou zeliny, krovísk a iným neporiadkom. Kde sú tie ovečky, kravičky a družstevníčky, ktoré čistili pasienky a hubárom cestičky?
Pre vstup do foto-albumu kliknite na ikonu:
 |
| Demandickí hubári |
Demandice and mushrooms
After 30 years of work in a vineyard I have discovered a peculiar principle: when mushrooms are growing in Demandice, there are no grapes in my vineyard. This year, following heavy summer rains, my harvest was destroyed by the infection of vine mildew and pernosporis. It was more than obvious: an outstanding mushroom season must be ahead!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára