Ešte v nedávnej minulosti boli ľudia na dedinách pripútaní k svojmu chotáru, ktorý mohli prejsť po pamäti. Dnes je to naopak. Koľko Demandičanov si spomenie kedy boli v poliach okolo dediny alebo v Studenej doline, na Cinvári, Hýbeci či pri Lenthárovom majeri?
Moja mama neraz spomínala ako v detstve túžila, aby ju otec raz vzal so sebou na jarmok do Demendíc, ktorý sa konal na jarmočnisku pri potoku Kamenná. Nikdy sa toho nedočkala a tak si myslím, že sa vydala do Demandíc zo Santova aj preto, aby tu mohla chodiť na jarmok. Ani to sa jej nepodarilo, lebo po fronte sa zaviedli iné poriadky a demandické výročné jarmoky nezapadli do rámca socialistickej národohospodárskej teórie a praxe. V Demandiciach tým utrpel turistický ruch, ktorý živili jarmoky a Hýbecký pút . A že to neboli hocijaké akcie vyplýva zo spomienok pamätníkov. Na Hýbec sa v čase najväčšej popularity schádzalo aj niekoľko tisíc pútnikov.
Prvý doložený výlet Demandičanov do Sebechlieb na Starú Horu 13. marca 1933
Pred Eislerovou krčmou existovalo, dá sa povedať, parkovisko pre dobytok, lebo gazdovia sa tu posilňovali pred jarmokom a do krčmy dobytok nesmel. Opačne sa to prihodilo. Hoviadka, vyviazané ráno naprostred dediny svojim pánom, sa tu vyviazané novým majiteľom ocitli aj poobede. Keď práve nebol jarmok táto šopa poslúžila ako tanečná sála. Po vojne Demandice prišli aj o púť a tak na desaťročia stratili kredit miestnej turistickej destinácie. Začali sme preto chodiť do sveta.
Moje poznávanie cudzieho sveta začínalo návštevami starého otca na Santovke, kde ma mama občas u tety chcela nechať na pár dní, aby som sa osamostatňoval. Vo veku vari troch rokov od toho upustili, lebo teta Maňa môj rev, kde je mama, viac než jednu noc nevydržala. To stará mama mala väčší úspech. Keď som mal päť rokov zobrala ma so sebou na skutočný výlet až na Dobrú Nivu, odkiaľ naša rodina pochodí, ako vravievala. Vystrojená v krátkych sukniach, aké sa v Dobonivej nosili a s chrbtovým košom na pleciach, vyrazila so mnou na cestu. Do Šiach už jazdili autobusy a preto som bol pešej túry ušetrený. V Tupej, ktorú sme stále volali Tompa sme vystúpili na zastávke oproti obchodu. Starká dlho chodila okolo neho kým sa jej podarilo dopátrať obchodníka, lebo bola nedeľa. Musel jej predať dáku sladkosť pre Kristeľove deti, keďže starká bola rodená, ako ma učila, Mara Kristeľ a to k svojmu podpisu na listinách vždy pridávala.
Piknik rodiny Kočerhovcov
Po únavnej ceste ku štreke na štáciu som sa dočkal najväčšieho zážitku, keď sa od Hrkoviec blížil skutočný parný rušeň. To bola iná mašinka, nie len taká ako mal Milan Grossman, ktorá sa vykurovala ako model pevným liehom. Obraz toho obrovského stroja so všetkým tým syčaním, parou a spriahnutými kolesami mazanými mašinistom aj počas nášho nastupovania mám v pamäti dodnes. Potom sme už pokračovali hore dolinou na Tesáre a Krupinu. V tom istom vlaku cestoval aj mäsiar Riečan v Ballekovom románe Pomocník. My sme však išli na horniaky, kým on išiel na dolniaky.
Návšteva u rodiny dopadla celkom dobre. Tetka Kristeľka nás ponúkla klobáskami, ktoré vraj boli z kozľacieho mäsa. Ja som to odmietol jesť lebo sme sa v škôlke dopočuli o hroznej koze rohatej do pol boka odranej. Pri odchode, len čo sme prešli od Kristeľov za zákrutu k požiarnej zbrojnici smerom na malú štáciu, som už doskakoval na starkin kôš, lebo hlad môj strach z kozy rohatej prekonal.
Na školské výlety sme chodievali v júni. To už doma šípili aké vysvedčenie donesieme a podľa toho rozhodovali, či nás na výlet prihlásia. Na prvý výlet sme išli ako prváčence aj so staršími žiakmi. Našim cieľom bola Bratislava. Dopravu sme mali kombinovanú nákladným autom a vlakom. Do Levíc na stanicu nás viezli na družstevnej erenke, ktorú šoféroval Lajoš Fekjač. Hlavným bodom nášho programu bola návšteva Pionierskeho paláca, ktorý bol predtým sídlom prezidenta Tisa. Jeho sídlo potom obsadili pionieri a my sme mohli vidieť aký raj tu bratislavskí pionieri mali. Krúžkové miestnosti ma príliš nenadchli, zato stíhačka Mig, ktorá stála za palácom v záhrade, áno. Palác dal postaviť brat jednej šľachtičnej, ktorá je pochovaná na Hýbeci. Volala sa Judita Blaškovičová a bola sestrou Antona Grasalkoviča, ktorý to sídlo pionierov dal postaviť. V siedmich rokoch som netušil, že raz tu budem pracovať.
Demandickí mládenci na nedeľnej vychádzke
Od Dunaja sme sa vyštverali ošarpaným podhradím na hrad o ktorom sme boli poučení, že má tvar obráteného stola. A aj mal, iba tie nohy boli dosť krátke. Na zrúcanisku hradu nebolo čo obzerať a tak sme sa kochali pohľadom na obrovský amfiteáter a Dunaj do ktorého sme chceli z hradieb hádzať skaly, lebo sa nám zdalo, že by to bolo možné. Znemožnili nám to len učitelia. Škoda, mohli sme prekonať povesť o jednom granátnikovi, ktorý vraj mal takú silu, že z hradu hodil granátom až do Dunaja.
Dunaj sme tiež navštívili, lebo sme sa cezeň preplavili na propeleri do Petržalky, ale neviem, či aj späť. Každopádne sme plavbu prežili lepšie ako moja svokra, ktorá bola kedysi tiež na školskom výlete v Bratislave a pri čakaní na propeler jej tu ukradli kufor v ktorom mala kroj, lebo to bolo ich oblečenie na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. Doma tú stratu pred otcom s pomocou mamy musela zatajiť, lebo by už na výlet nešla.
Večer sme boli poriadne zmordovaní chodením po tvrdých uliciach a po nástupe do vlaku o jedenástej večer, tak chodí dodnes, nás prvákov súdruh učiteľ Wágner povykladal do políc na batožinu, ktoré boli zo sieťoviny a v nej sme si užívali cestu ako v lehátkovom vlaku. Hlboko po polnoci nás družstevná erenka čakala pred stanicou, aby sme sa v námesačnom stave dopravili do svojich postieľok v Demandiciach. Nuž pre poznanie na výlete treba niečo aj vytrpieť.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na ikonu:
 |
| Na výlete |
The Trip
Not so long ago the village people were attached to their land which they knew by heart. Today it has become the opposite. How many Demandice-dwellers will remember when was the last time they were walking in the fields around their village, in the “Cold Valley”, Cinvár, Hýbec or Lenthárov Majer?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára