Na konci štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov sa rodilo veľa detí. Spoločnosť akoby chcela nahradiť straty, utrpené vo vojne. Boli sme silné generačné ročníky. Porovnávať vtedajšie podmienky života s dneškom nie je reálne. Žili sme skromnejšie, ale nie v biede. Rodičia sa snažili dať deťom to, čo im v ich mladosti nebolo dopriate. Veď šesť rokov mladého života prežili vo vojnových časoch, kedy fyzické prežitie bolo dôležitejšie, ako módne oblečenie na každý deň.
Rodili sme sa pod starostlivosťou pôrodnej babičky Šimonovičovej. Na tento svet sme prichádzali skôr, ako do Demandíc zaviedli elektrický prúd. O umelých vláknach a alergiách na ne sa ešte nevedelo. Jedinou výnimkou bol asi umelý hodváb z balónov, ktoré k nám lietali zo západu s nákladmi letákov. Raz jeden takýto balón ukoristil Karol Štutika, ktorý vozil každý deň nadojené mlieko do šahanskej mliekarne a pri jednej z takýchto ciest sa mu podarilo spadnutý balón doniesť domov. To sa potom prejavilo na sukniach demandických dievok. Inak sme mohli poznať nanajvýš bakelit na elektrických lampách, ale to až po zavedení elektriky, v druhej polovici päťdesiatych rokov.
Od prvých dní sme mali na sebe bavlnené plienky, plátené košieľky, vlnené macky, tak sa volala malá kombinéza s trakmi, a vlnený svetrík. Balili nás pevne do zarolovaných vankúšov, napchatých domácim perím, aby sme sa v nich nemohli hýbať a rástli nám rovné nohy a chrbtice.
Moje macky a macko
V albumoch viacerých rodín nachádzam fotografie, na ktorých sú aj malinkí chlapci poobliekaní do dievčenských šatočiek. Dodnes neviem, prečo to matky svojim chlapcom robili. Oblečenie detí kopírovalo módu dospelých, a tak nečudo, že na fotografii zočíte trojročné chlápätko v rajtkách, čižmičkách a saku, ako to nosili ich otcovia. To bolo oblečenie len na sviatočnú príležitosť. Ktovie, či ho šťastní držitelia ešte niekedy mali na sebe. Veď vyrástli z nich skôr, ako sa stihlo ísť v nich opäť k fotografovi do Levíc, alebo Krupiny.
V dennom nosení sa deti pretĺkali len v jednom kuse oblečenia, v jednoduchej košieľke, dolu bez a bosé. Dievčatká začínali nosiť nohavičky, až keď sa v škole už hanbili bez nich robiť kotrmelce. My chlapci sme boli zväčša opakom, lebo sme značnú časť roka nosili len trenírky, najčastejšie červenej farby, lebo tak to bolo ustanovené pre potreby telocviku. Ešte do polovice päťdesiatych rokov deti často v lete behali bosé. Leto sa u niektorých začínalo už v marci, kvetnou nedeľou. V škole sme si vystačili na 99 percent trampkami. Keď nám nohy v textilno-gumových trampkách už nadmieru smrdeli, prešli sme k sandálom. Už vtedy sme ich nosili bez ponožiek, veď ako by tie vydržali množstvo prepichnutí na strniskách, ktoré sme dva letné mesiace brázdili. Naše pokožky boli v sandálmi nekrytých miestach krvavé, ako po zácviku u fakíra.
V škole sme uniformy nemali predpísané, ak nerátam uniformu pioniera v bielej košeli, s červenou šatkou. Iskričky nosili len červenú hviezdičku. Pioniersku rovnošatu sme využívali len minimálne, najmä pri povinnom fotografovaní v škole s otvorenou učebnicou. Generácia, narodená počas vojnových rokov, si počas dospievania užila slávu modrých zväzáckych košieľ. Nás to v polovici 60. rokov zastihlo už len v doznievaní. V nich sme však maturovali.
K detskej móde patrili pančuškové nohavice, ktoré neviem prečo, tak obľubovali naše mamy. Ak boli hnedé a dávali nám ich pod nohavice, to sa dalo vydržať. Katastrofou boli v nedeľu umiestnené pod krátke nohavice, aby na nás z diaľky svietili. Dnes by slúžili ako antireflexné oblečenie pre chodcov. Ale vtedy cez Demandice chodilo len niekoľko áut a tie sme poznali podľa značky aj čísla. To sme si pritom mohli gratulovať k tomu, že nám sa obdobie nosenia matrózok vyhlo. Asi preto, že sme neboli námorná veľmoc. Nenosili sme ani námornícke čiapky s pentľami.
V prvej polovici 40. rokov, keď boli Demandice pripojené k Maďarsku, sa masovo nosili „bočkay čapky“. Tie nosilo 90 percent detskej populácie. Nás už zastihla iná móda. V jeseni a v zime sme nosili vlnené čiapky-fezy, vyrábané v Strakoniciach pre Turkov. V roku 1989 dostali pomenovanie „budajky“. Vynikajúco hriali a dali sa stiahnuť aj na uši, lebo zimy, ako sa nám starším zdá, boli tuhšie. Možno sme mali len tenšie uši.
Päťdesiate roky sa prehupli do ďalšieho desaťročia a životy ľudí začala ovplyvňovať čoraz viac televízia a reklama v nej. To sa nás už detská móda netýkala. Veď sme sa vypracovali na prvých tínedžerov.
Takto vymódené deti prichádzali zo stredného Slovenska do Demandíc začiatkom 20. rokov minulého storočia
Dievčenské šaty v 30. rokoch minulého storočia
Koncom tridsiatych rokov
V 40. rokoch s parádnou „bočkay čapkou“
V matrózkach na konci 30. rokov
Malý gazda
V zajatí pančucháčov
Pioniersky odiel v rovnošate
Zdroj fotografií, rodinné albumy: M. Ukrop, G. Juhász, P. Bartko, K. Fekiačová-Oberfrancová, P. Kovácsik, V. Fussy, J. Huszár-Prokosová, I. Bese-A. Gáfriková, H. Fekiačová
Ja si pamätám na to, ako moja babička stále nosila vlnené vesty, ktoré sa teraz vracajú do módy. Paradoxne si myslím, že vtedajšia československá móda nebola taká zlá. Samozrejme záležalo na tom, kde človek nakupoval a koľko peňazí zarábal. Ale kto chcel, tak pri troche snahe a známych sa dostal na celkom pekné kúsky, s ktorými neurobil hanbu v meste ani na dedine. :)
OdpovedaťOdstrániť