Demandice sa radili k východnému zvyku veľkonočného oblievania. Oblievali sme dievčatá aj vydaté ženy. Západniarsky zvyk šibania korbáčom sa neujal. Najdivokejšie oblievačky sa podľa spomienok mojej mamy konali v prvých povojnových rokoch, o ktorých tvrdila, že chlapi boli po vojne ako diví.
Oblievačka u Košúthovcov
V päťdesiatych rokoch sa tento zvyk zmiernil natoľko, že chlapi a mládenci upustili od vláčenia vedier, ktorých obsah končil na vyhliadnutej dievke. Nahradili ich plechové hrnčeky. Vedro sa nosilo pre prípad, že gazdiná zamedzila prístup k vode. Autonómna zásoba bola pri ruke. Hoci dievčatá polievanie nenávideli, dobre vykúpaným rovesníčkam aj závideli.
Od polovice tohto desaťročia sa postupne zavádzalo aj zmierňovacie opatrenie, ktoré spočívalo v pofŕkaní dievčaťa kolínskou vodou. Ani toto dievky s bohvieakou radosťou neprivítali. Kým sa dopoludnia vystriedalo niekoľko partií oblievačov, smrdeli zo zmesi použitých voňaviek ako apatiekárske mačky. Matky dievčat si mládenci nechceli rozhnevať, a preto na nich vodou šetrili. O to viac míňali voňavky. Zákaz podávania alkoholických nápojov mladistvým osobám nebol uplatňovaný, čo zas bola pomsta dievok na oblievačoch. Tí neraz mali v sebe viac druhov pálenky, než dievčatá vôní na sebe.
Na obed sa s polievaním končilo. Nie však celkom. V utorok takéto právo patrilo ženám, avšak to už muži a mládenci zarána zmizli do roboty a škôl, a tak sa len zriedka stali terčom odvety.
(Úryvok z knihy: Milan Ukrop „Spomienky šibeničníka“)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára