„Spolužiaci zo strednej školy sú ak rodina.“
Keď sme sa stretli prvý krát, boli sme ešte deti, poniektorým nebolo ani pätnásť. V prostredí, ktoré sa neveľmi líšilo od atmosféry pohraničných Šiah, ktorú majstrovsky opísal náš starší spolužiak Ladislav Ballek, prežili sme spoločne tri roky. Škola a trieda III.B v nej bola pre nás Palánkom chrániaca nás v nebezpečných rokoch od puberty po skúšku dospelosti.
Maturovali sme koncom mája 1967 v časoch končiacich zlatých šesťdesiatych rokov. Našimi životmi vládli Beatles, Vinetou, Ribana a rozhlasové šlágre Prúdov, Olympicu či Golden Kids. Kto nevedel v pondelok v škole rozoberať témy z piatkovej Modrej vlny, ako keby zaspal dobu.
Neboli sme obklopení technologickými novinkami spotrebného priemyslu, veď aj tranzistorové rádiá boli len vzácnosť, najmä tie z Tuzexu. Nemali sme počítače, internetovú sieť, mobily, autá a iné výmysly dennej spotreby. Mali sme však v škole aj doma na dedinách, z ktorých nás väčšina pochádzala ,svojich kamarátov a kamarátky, neskôr aj prvé kamalásky.
Boli sme mixom Slovákov a Maďarov, mešťanov i dedinčanov, no všetci v triede sme boli jedno - priateľmi.
Po maturite sme sa z nášho kraja medzi Sitnom a Csóványosom rozišli na všetky strany sveta, za vzdelaním, prácou, našimi životnými partnermi a tam, kam nás zaviedla náhoda. V kraji nás ostalo len pár. No ale predsa. Mali sme sa kam vrátiť po rokoch.
Stalo sa to tento rok, ktorý nie je školsky jubilejný, ale v našich životoch je predelom. Dorátali sme na našich chrbtoch šesť krížikov. A to už je dôvod na stretnutie, hoc i bývalých maturantov.
U mňa v lete na chate s Gabom, Dušanom a Zlatkou sme to pri spomienkach na školské roky upiekli. Zlatka, naša predsedníčka triedy, sa podujala zorganizovať maturitné stretnutie. Využila na to pobyt v neďalekých Dudinciach, keď s Dušanom - spolužiakom a jej manželom obišla pár ľudí v okolí. Sondáž záujmu o stretnutie dopadla nad očakávanie, a tak sme si prizvali do samozvaného prípravného výboru aj agilnú Elenku. Aby sme neprišli o jubilejný rok, začali sme hneď konať. Až na Darinu zo Šiah, ktorá asi žije v Amerike, skontaktovali sme sa všetci. Pozvali sme aj nášho triedneho a profesorku ruštiny.
Písal sa 14. november a my sme temer všetci z III.B smerovali do Šiah. V slnečnej pohode jesenného dňa pri moste cez Ipeľ bol náš hlavný stan v Paľovom penzióne.
Zišli sme sa už v novej škole, ktorá stráži svoje tradície. Na chodbách visí tablo vedľa tabla, naše je dokonca vystavené na námestí. Riaditeľstvu školy patrí naša vďaka, za triedu v ktorej sme si mohli opäť posedieť.
Lepšie než tu písať komentáre je to však vidieť. Prekvapenia na tvárach, kto je ten a tá? S úsmevom i so slzami. Nálada je výborná. Sme šťastní, že sme spolu. Milan velí „ Vztyk! Vstupuje triedny profesor!" . Spolu s našou ruštinárkou „Mancikou“ s obdivuhodnou pamäťou spomínajú udalosti našich študentských dní a osudy svojich kolegov.
Dosť už bolo slov pozrite sa ako sme to prežívali :
Kliknite na ikonu.
Kliknite na ikonu.
 |
| Maturitné stretnutie - Po rokoch |
 |
| Maturitné stretnutie - Oldies party u Paľa |
 |
| Maturitné stretnutie - Triednická hodina |
 |
| Maturitné stretnutie -Spomienka na učiteľov |
 |
| Maturitné stretnutie - Dozvuky |
Fotili Milan, Milka a Paľo.
Graduation phenomenon
„Classmates from high school are like a family.“
The first time we’ve met we were just children, some of us not even fifteen years of age. We have spent three years together in the environment that was not too different from the one of frontier Šahy as masterly described by our older schoolmate Ladislav Ballek. The school and our III.B class in it was our “Palánok”, protecting us during the dangerous years from the start of pubescence until the Exam of Adulthood.
od Eleny:
OdpovedaťOdstrániťMili moji spoluziaci!
Nase stretnutie v Sahach mi pripadalo ako cestovanie v case,akoby som ,stojac chrbtom k zrkadlu,postretavala dobre zname tvare prizdobene osudovymi ciarami .Nevidela som seba a zdalo sa mi,ze sa vsetci zmenili,ze je to uz len davna spomienka na mladost, ktora nas v ten novembrovy cas zvolala do Palovho motelu.Lenze tak okolo osmej vecer sa moj obraz zmenil a zrazu som videla svorne debatujucu Valiku,Zbonciku a Mariku, potom Pistu a Valiku,Bohuska,ktory si velmi dobre rozumel s chalanmi,Pala so sebavedomim XXXL,vedla seba Adriku a Jozka,Zlatku s Martou,Milusku priznavajucu sa k osudnej laske.Nikto sa nezmenil,vsetci su ti isti,Milanov pokojny usmev z nadhladu,Bubuho rozhodene ruky ,nohy v priestore,presne ako pred tymi 42-mi rokmi.Pochopila som,ze aj ja som ta ista,napriek vsetkym znakom opotrebovanosti a mam Vas vsetkych stale velmi rada,tak ako kedysi. Vlastne sme sa vobec nezmen ili.
S uctou
a laskou
Elena
Tento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťMilí moji spolužiaci,
OdpovedaťOdstrániťsom rada,že po našom stretnutí Vám všetkým možem zaželať krásny,šťastný,bohatý a úspešný rok 2010.
Hlavný predpoklad k tomu je však zdravie-preto Vám ho želám najviac.
Milanovi ďakujem za úžasnú dokumentáciu,ktorou nám všetkým robí radosť.
Elenka,hovoríš mi z duše.Aj ja to tak cítim,že sme v jadre zostali takými,akí sme boli pred rokmi.Veď poronávať nás s odstupom času je ako polemizovať o tom,či je čarovnejší východ alebo západ slnka.
Stretnutie v Šahách patrí pravdepodobne k najsilnejším zážitkom každého z nás.Puto priateľstva je vskutku silné a prejaví sa najviac keď je priateľ v núdzi.Ten,ktorý sa v nej krátko pred Vianocami ocitol,ďakuje za prejavy podpory predbežne len takto sprostredkovane(Bohušovi zhoreli aj telefóny a naše adresy),ale len čo sa dá do poriadku,poďakuje sa každému osobne.
Všetkých objímam a pozdravujem
Zlatica