Dnes uplynulo 75 rokov od chvíle, čo na svojej fare v Ružomberku naposledy vydýchol slovenský kňaz, spisovateľ a politik Andrej Hlinka. Zo školských rokov a vedomostí sme si ho spájali so stranou, ktorá mala jeho meno v názve. Po smrti sa stal idolom Slovenského štátu. Vrstovníci, ktorí ho poznali hovorili, že sa v hrobe musí obracať nad tým čo sa dialo a spájalo s jeho menom. Cesty života ma priviedli k tomu, že som sa poldruha desaťročia zaoberal posmrtným osudom telesných pozostatkov Andreja Hlinku.
Andrej Hlinka bol pochovaný dva razy.
Tento záber je z premiestnenia rakvy do mauzólea.
Tento záber je z premiestnenia rakvy do mauzólea.
Po rokoch zatracovania a zabudnutia sa o Andrejovi Hlinkovi začalo slobodne písať a hovoriť. Na pretras sa dostala aj otázka kde sú telesné pozostatky človeka, ktorý tak významne ovplyvňoval spoločenský život v medzivojnovom období. V Ružomberku sa vytvorila iniciatíva na obnovu Mauzólea Andreja Hlinku, ktoré bolo pri kostole vybudované v rokoch 1938 až 1939.
Vláda Slovenskej republiky v auguste 1990 rozhodla o uvoľnení päť miliónov korún na obnovu mauzólea. V tejto súvislosti predsedníctvo vlády uložilo ministrovi vnútra pátrať po telesných pozostatkoch Andreja Hlinku o ktorých sa niekoľko desaťročí nič nevedelo. Medzi moje povinnosti zástupcu riaditeľa kancelárie ministra vnútra patrilo aj určovanie zodpovednosti za plnenie úloh, ktorými bol minister poverovaný na základe rozhodnutí vlády. Ministrovi , ktorý bol v tom čase Anton Andráš som navrhol, aby úlohu plnila v tom čase Hlavná správa Verejnej bezpečnosti. Tak sa aj stalo.
Vláda Slovenskej republiky v auguste 1990 rozhodla o uvoľnení päť miliónov korún na obnovu mauzólea. V tejto súvislosti predsedníctvo vlády uložilo ministrovi vnútra pátrať po telesných pozostatkoch Andreja Hlinku o ktorých sa niekoľko desaťročí nič nevedelo. Medzi moje povinnosti zástupcu riaditeľa kancelárie ministra vnútra patrilo aj určovanie zodpovednosti za plnenie úloh, ktorými bol minister poverovaný na základe rozhodnutí vlády. Ministrovi , ktorý bol v tom čase Anton Andráš som navrhol, aby úlohu plnila v tom čase Hlavná správa Verejnej bezpečnosti. Tak sa aj stalo.
Mauzóleum Andreja Hlinku, ako som ho zachytil počas jednej z návštev.
V rámci kontroly plnenia úloh sme boli informovaní, že príslušníci obvodného oddelenia Verejnej bezpečnosti v Krupine vypočuli Ladislava Jankoviča, ktorý s nimi odmietol spolupracovať s poukazom na to, že im nedôveruje. Zároveň poskytli aj osobné charakteristiky Ladislava Jankoviča. Minister vnútra ma preto požiadal, aby som v jeho mene rokoval s touto osobou, ktorá v auguste 1990 v rámci spomienok na Andreja Hlinku v Ružomberku verejne vyhlasovala, že pozná miesto uloženia telesných pozostatkov Andreja Hlinku. A tak sa stalo, že som začal plniť úlohu, ktorú som mal len kontrolovať.
Otváranie jednej z krýpt na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Ladislav Jankovič bol v Krupine organistom v katolíckom kostole. Bola to svojrázna osobnosť o ktorej som netušil, že ju poznám už od detských rokov zo spomienok mojej matky, rodáčky zo susednej Santovky. Ladislav Jankovič sa celý život pohyboval v cirkevnom prostredí kde ho považovali za bohéma milujúceho dobroty života a asi aj kvôli nim nedoštudoval seminár. To mu nebránilo aby si aj počas svojich častých návštev na Santove, ako sa mu vtedy hovorilo, občas nezarečnil na pohreboch. V jednej takejto svojej „kázni“ hrmeli jeho slová „Pán Boh sídli v Ríme a Ancikrist v Moskve !“ so smiechom spomínala moja mama.
Pracovníci Kriminalistického ústavu Policajného zbor v svetle ÚV lampy zaisťujú na účely analýzy DNA biologické vzorky z truhly v Dóme sv. Martina.
Po príchode na jeho farský byt v Krupine sme sa dosť dlho oťukávali. Netušil som, že sedím oproti kazateľovi zo Santova až kým nespomenul Buzgovské lúky a miestneho učiteľa Karola Škoblu-Poljaka o ktorom som vedel, že učil moju mamu. Po zistení, že nás spája spoločné pôsobisko sa stal pán organista otvorenejší. Počas rozhovoru sa na stole objavila a vyprázdnila fľaša Bakchusa a po nej krucifix. Naň som musel pri horiacej sviečke odprisahať (to ešte nevedel, že som luterán), že čo povie nikomu okrem pána Čarnogurského nevyzradím. Pri ďalšej fľaši som si už mohol zaznamenávať jeho skalopevné legendy o presunoch tela Andreja Hlinku.
Z Krupiny som odchádzal v dobrej nálade nielen pod vplyvom pohostinnosti pána Jankoviča ale aj v presvedčení, že splnenie úlohy bude pre ministerstvo vnútra hračka. Nuž ale nebola.
Z Krupiny som odchádzal v dobrej nálade nielen pod vplyvom pohostinnosti pána Jankoviča ale aj v presvedčení, že splnenie úlohy bude pre ministerstvo vnútra hračka. Nuž ale nebola.
Naše postupy boli vedecké a šetrné. Neraz sme však prišli na miesta, kde sa samozvaní pátrači objavili pred nami.
V spolupráci s technickým ústavom stavebným a kriminalistickým ústavom sme preverili na tucet cintorínov a krýpt. Všetky svedectvá a zaručené správy či len legendy skončili ako tá prvá od Ladislava Jankoviča. Niekoľko ministrov i predsedov vlád som informoval, že úloha je v štádiu plnenia a preverovania svedectiev. Napokon som v záverečnej správe navrhol ďalšie preverovanie ukončiť. Naše pátranie po pätnástich rokoch skončilo v archíve.
Truhla Andreja Hlinku ostala aj naďalej bez jeho tela.
Coffin without body
Today, it’s been exactly 75 years since the moment Andrej Hlinka (Slovak priest, writer and polititian) drew his final breath. In the old times – our school years – we knew him through the political party which bore his name. After his death, he became idol of the Slovak state. His contemporaries who knew him used to say that he must have been turning in his grave because of all that dirt happening in his name. My lifepath brought me the quest of search for his bones which I dedicated more than half a decade to.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára