V demandickom mauzóleu rodiny Majthényi je mramorová tabuľa so zvláštnym menom Ludovika Nagy de Pél. Kto bola táto osoba, ktorej podobizeň nachádzame medzi pamätihodnosťami jej potomkov? Tak, ako je to dnes, aj v minulosti rodičia dávali mená svojim deťom podľa módneho trendu, alebo jednoducho napodobňovali známe osobnosti. Samozrejme, pre šľachtu bol vzorom panovnícky dvor. Ludovika dostala meno po vzore princezny Márie Ludoviky, neskôr známej aj ako Mária Lujza, manželka cisára Napoleóna Bonaparte. Bola barónkou a pochádzala z protestantskej rodiny Nagyovcov, ktorá používala prídomok podľa sídla „Pél“, teda z Pialu.
Barónka Ludovika Nagy de Pély.
Odvekým sídlom rodiny bol Dolný Pial. Prvé písomné zmienky o rodine pochádzajú z roku 1626 a zmieňujú sa o Michalovi Nagy Pély. Ďalší prameň sa týka pôsobenia Jána v rokoch 1667 – 1672. Ten mal troch synov. Najstarší Ondrej v rokoch 1688 – 1697 vykonával vojenskú službu. Za ňu potom získal, ako to bolo vtedy obvyklé, donáciu a stal sa zemepánom. Ondrej, jeho syn Ondrej a vnuk Ján boli podporovateľmi reformácie, a v tom ich nasledovala aj Jánova dcéra Ludovika. V dejinách reformovanej cirkvi v Tekovskej župe nachádzame opisy viacerých dobročinných skutkov od najstaršieho Ondreja, po Ludoviku. Rodina neskôr mala sídlo aj v dnešnej Kalnej nad Hronom, vtedy ešte rozčlenenej na Malú Kalnú (Kiss Kálna) a Veľkú Kalnú (Nagy Kálna).
Rodokmeň osoby Ján Nagy de Pél.
(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)
Otec Ludoviky, Ján, financoval stavbu kostola v Malej Kalnej. Keď neskôr v roku 1863 rodinné majetky v obci prešli do vlastníctva katolíckeho zemepána, reformovaná cirkev stratila donnora. Tým prišla aj o poskytovateľa obydlia pre farára a platu pre učiteľa. Ludovika preto zriadila na podporu cirkvi základinu z ktorej výnosov sa mali tieto výdavky pokrývať. Jej skutky, ako aj skutky predkov mali tiež sociálny aspekt. Skupovali zadlžené hospodárstva cirkevníkov, aby ich zachránili pred exekúciami, a neskôr im umožnili na nich hospodáriť ako nájomcom.
Spôsob riešenia podpory cirkvi demonštruje výkaz výnosov zo základín rodiny Ondreja Nagya z Pialu, ktorý v roku 1816 zanechal v prospech reformovanej cirkvi v levickom chotári lúku o rozlohe 18 koscov (17 holdov) čo je asi 9 hektárov. Jej výnos nariadil deliť na štyri rovnaké diely tak, že výnos z jedného dielu patril kňazovi, druhý učiteľovi, tretí diel cirkvi a štvrtý sa mal zhodnocovať dovtedy až dosiahne päť tisíc forintov a potom sa úrok z neho mal deliť na šesť rovnakých dielov. Z nich tri šestiny mali naďalej byť zhodnocované, jedna šestina patrila kňazovi, jedna šestina učiteľovi a jedna šestina cirkvi. V roku 1838 mala základina hodnotu 1600 forintov.
V tom istom roku statočný darca venoval na tie isté účely bez udania podmienok 258 forintov, ktoré s predošlým darom mali v roku 1878 hodnotu 6567 forintov.
Ludovika, nasledujúc príklad predkov darovala na podporu výchovy a vzdelávania výnos z v levickom chotári ležiacej lúky o rozlohe 200 koscov. V roku 1875 mal po predaji hodnotu 2831 forintov a 15 grajciarov. Z výnosov tejto čiastky sa mali tri štvrtiny použiť na školskú prevádzku a jedna štvrtina ako štipendium pre chudobných žiakov a na nákup učebníc pre nich.
Zaujímavou je aj základina, ktorú založilo 39 členov. Tí darovali obilie, ako substrát základiny. Po zhodnotení mal v roku 1875 hodnotu 310 forintov.
Podporovateľom reformných cirkví v šestnástom až devätnástom storočí boli aj iné vtedajšie zemepánske rody v Honte a Tekove. Karol S. Kiss v diele : „Monografiai vázlatok a Barsi Ref. esperesség multja s jelenéből“ z roku 1878, pojednávajúcom o histórii a súčasnosti biskupstva Tekovskej reformovanej cirkvi uvádza, že : „Za reformáciu v Tekove a Honte môžeme ďakovať rodinám Balassa, Dobó, Nyáry, Eszterházy, Dersfy a sčasti aj Enying Török." Veľkí páni, zastávajúci župné funkcie priamo, alebo sprostredkovane, mohutne prispeli k rozšíreniu reformácie.
Spôsob riešenia podpory cirkvi demonštruje výkaz výnosov zo základín rodiny Ondreja Nagya z Pialu, ktorý v roku 1816 zanechal v prospech reformovanej cirkvi v levickom chotári lúku o rozlohe 18 koscov (17 holdov) čo je asi 9 hektárov. Jej výnos nariadil deliť na štyri rovnaké diely tak, že výnos z jedného dielu patril kňazovi, druhý učiteľovi, tretí diel cirkvi a štvrtý sa mal zhodnocovať dovtedy až dosiahne päť tisíc forintov a potom sa úrok z neho mal deliť na šesť rovnakých dielov. Z nich tri šestiny mali naďalej byť zhodnocované, jedna šestina patrila kňazovi, jedna šestina učiteľovi a jedna šestina cirkvi. V roku 1838 mala základina hodnotu 1600 forintov.
V tom istom roku statočný darca venoval na tie isté účely bez udania podmienok 258 forintov, ktoré s predošlým darom mali v roku 1878 hodnotu 6567 forintov.
Ludovika, nasledujúc príklad predkov darovala na podporu výchovy a vzdelávania výnos z v levickom chotári ležiacej lúky o rozlohe 200 koscov. V roku 1875 mal po predaji hodnotu 2831 forintov a 15 grajciarov. Z výnosov tejto čiastky sa mali tri štvrtiny použiť na školskú prevádzku a jedna štvrtina ako štipendium pre chudobných žiakov a na nákup učebníc pre nich.
Zaujímavou je aj základina, ktorú založilo 39 členov. Tí darovali obilie, ako substrát základiny. Po zhodnotení mal v roku 1875 hodnotu 310 forintov.
Podporovateľom reformných cirkví v šestnástom až devätnástom storočí boli aj iné vtedajšie zemepánske rody v Honte a Tekove. Karol S. Kiss v diele : „Monografiai vázlatok a Barsi Ref. esperesség multja s jelenéből“ z roku 1878, pojednávajúcom o histórii a súčasnosti biskupstva Tekovskej reformovanej cirkvi uvádza, že : „Za reformáciu v Tekove a Honte môžeme ďakovať rodinám Balassa, Dobó, Nyáry, Eszterházy, Dersfy a sčasti aj Enying Török." Veľkí páni, zastávajúci župné funkcie priamo, alebo sprostredkovane, mohutne prispeli k rozšíreniu reformácie.
Ukážka z monografie Karola Kissa.
Tekovský župan, levický Gabriel Čech (1543), Balaša Meňhár, ktorý sa oženil s vdovou po predošlom, a ktorý sa stal županom Hontu, vlastník rozsiahlych majetkov v Novohrade, Dobó Štefan a Dobó Imrich (1550 - 60), ako aj viacero rodín v Honte a Tekove : Ghimesi, Forgách, Diosy, Majthényi, Soos, Nagy de Pél, Brogyányi, Simonyi, Héderváry, Rudnyánszky, Pajor, Endródy, Dócy, Kosztolányi, Nyáry, Majláth a Esterházy sa stali vyznavačmi reformácie.“. Tento jav súvisel s odvekým odbojom uhorskej šľachty voči vláde Habsburgovcov v Uhorsku. Po Szatmárskom mieri a upokojení vzťahov i vďaka Tolerančnému patentu sa v živote zemepánov prejavil pragmatizmus. Majetková stabilita rodu, profesionálna dráha vo vojsku, alebo v štátnej správe, viedli k tolerancii v náboženských otázkach. Rody sa postupne miešali, ako to vidíme aj na príklade Ludoviky.
Záznam o krste Natálie Majthényi, dcéry baróna Ladislava Majthényiho a Ludoviky Nag de Pél, u ktorej je vyznačená „helvétska konfesia“.
Takmer poldruha storočia relatívneho mieru s cisárskym dvorom viedlo k narastaniu konzervativizmu v zemepanskych rodoch. Preto rok 1848 zasiahol uhorské stavy rozpoltené. V Demandiciach dominujúci rod Majthényiovcov nepreferoval radikálny revolučný prístup, ako som na to už poukázal v iných statiach. Nakoniec, Majthényiovci a Paczolayovci boli spriaznení s Ferencom Deákom, ktorý vyrokoval s panovníkom vyrovnanie vzťahov, čo sa predtým nepodarilo ani jednému z povstaní uhorskej šľachty.
Dôkazom historického zmierenia je aj mauzóleum v demandickom cintoríne, v krypte ktorého spočinuli vedľa seba manželia Ladislav Majthényi a Ludovika z rodu Nagy de Pél.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára