Nie, nebude reč o kohútoch, ktoré pobehujúc po demandických dvoroch naplňovali poslanie, rozdávaím svojho genetického materiálu. A napriek tomu majú niečo podobné s úlohou, ktorú plnili „kohúty“ na hlavách demandických mládencov. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa rozmohla mužská móda vyčesávania vlasov do zložitého tvaru na vrchole hlavy, ktorého názov sa prevzal s podoby kohútieho hrebeňa.
Môj prvý kohút
V súčasnosti sa módna špirála vrátila a najznámejšieho kohúta medzi Slovákmi nosí kapitán futbalovej reprezentácie Marek Hamšík. Demandické kohúty mali iný tvar a nevyrastali z oholenej hlavy. Apropo, holičstvo v dedine neexistovalo, kým v polovici 60. rokov nezačal Laco Cserba podnikať ako holič - kaderník v jednej z miestností ich domu, poniže Melichovej krčmy. Strihanie vykonávali niekoľkí chlapi, ktorí si zaobstarali strihací strojček. Takýto mal aj môj otec ako dar od brata, ktorý žil v Kanade a túto cennú pomôcku mu priniesol pri jednej z jeho návštev spoza veľkej mláky.
Mašinka, ako sme ju volali, bola celokovová a poniklovaná. Fungovala ako kombinácia kosačky, akú ťahali družstevné kone pri kosení ďateliny a nožníc. Mašinku bolo potrebné udržiavať v pohybe neustálym zvieraním prstov pravej ruky, zapretých do rukoväte na pravej strane a do ľavého úchopu mašinky. Nepríjemnou stránkou týchto mechanických miniatúr bolo, že nás pri strihaní kvákali. Tento jav vyšklbávania vlasov nastával pri zahltení strojčeka, spôsobeným či už jeho tuposťou, alebo nízkou frekvenciou kmitania holičových prstov. Holiča sme si vyberali podľa toho, ako veľmi to kvákalo pri jeho strihaní. Výber bol však žalostne úzky. Môj otec, aj keď vedel strihať, cudzích nestrihal. Túto službu poskytoval len mne a strýčkovi Ďurovi, jeho najstaršiemu bratovi. Kým u neho býval syn Štefan, otcovmu strihaniu boli podrobované aj jeho dcéry, lebo vládlo presvedčenie, že v útlom detstve pravidelne strihané vlasy budú neskôr krajšie a hustejšie, asi ako kanadský trávnik. To bol vtedy aj názov jedného z pánskych zostrihov. My sme mu však hovorili „na ježka“. Takto sme sa dávali strihať, keď sme sa stali hasičským dorastom a tiež sme sa chceli česať dohora ako starí hasiči, po ktorých sme nosili ich bývalé uniformy, ktoré na naše útle postavy prešil miestny krajčír Laci báči Kurthy. Sesternice, prinášané svojim otcom na pravidelný zostrih, z toho mali traumu a len čo zazreli náš gang od Winklerovho kaštieľa, začali sa v neblahej predtuche strihania metať a vrieskať. Nepomohli si, mali mať pekné vlasy. Doma som si dovoľoval frflať pri každom kvaku, a preto mi otec, ktorý v tejto činnosti potešenie nenachádzal, urazene nariadil chodiť sa strihať k Rehorovi.
U nášho holiča
Ujo Rehor býval na Bujdoške pár domov povyše nás a za korunu zbavoval zarastených Bujdoškárov pokryvu ich hlavy. U neho som sa už neopovážil akokoľvek prejavovať útlocitnosť pri každom vyšklbnutí vlasu. Holičský salón mal umiestnený na gangu rodinného domu. Mal len tri rekvizity. Mašinku, ktorá tiež pochádzala z Ameriky, lebo aj u nich boli v rodine migranti, drevenú stoličku a obstarožný uterák, ktorý sa už na lepší účel využiť nedal. My mlaďasi sme sedeli vystretý pozdĺž vysokého operadla, ako by na elektrickom kresle, o ktorého existencii sme už vedeli a báli sme sa elektriky, ktorú len prednedávnom zaviedli do dediny. Strihalo sa poväčšine v nedeľu skoro dopoludnia, aby sa kunčafti ešte stihli doma oholiť a vychystať do kostola. Pravda, dalo sa to po dohode s majstrom holičským aj inokedy. V sobotu sa robilo a možností preto veľa nebolo a holič voľky, nevoľky musel voliť medzi malým príjmom na pivo a zanedbaním jedného z božích prikázaní.
Česanie zákazníka nebolo súčasťou strihania. Uterákom nám oprášil hlavu a položiac korunu na gang sme mohli fujazdiť domov. Až tu sme si vyčesali vlasy a ak posekané kúsky pichali na krku, radi sme si ich umyli. Taká samozrejmosť, ako dnes, to nebola. V hrnci na šporáku sme si museli prihriať vodu a ak sa nekúrilo, mali sme smolu. Studená voda ťažko rozpúšťala tuk na našich hlavách najmä preto, že o šampóne sme ešte nevedeli. Sapúnom, ako sme volali doma vyrobené mydlo, sme si namydlili hlavu. Keďže toto mydlo bolo účinné na pranie aj preto, že v ňom boli zvyšky lúhu z varenia, nesmelo sa dostať do oka. Ak áno, to sme vyvádzali inak, ako pri zanedbateľnom kvaku od mašinky. Vlasy sme si prepláchali čistou vodou. Na záverečné opláchnutie sme do vody cvrkli trochu kuchynského octu , čím sa voda zmäkčila, vlasy ostali hebké a aj po octe mierne zaváňali, čo budilo dojem čistoty. Ešte sme nepoznali ani brezovú vodu a iné chemikálie. Kozmetický priemysel sa už v národnom hospodárstve prebúdzal a na hrane 60. rokov sa v domácnostiach začali objavovať kadejaké fľaštičky, tuby a kelímky. Čoskoro sa začali v domácnostiach budovať kúpeľne. Dovtedy bola v dedine jediná, v bývalom notárskom dome v byte lekára MUDr. Kajzera.
Kombinácia nedeľného obeda a strihania na Dolnom majeri.
Kohút, ako účes nebol dielom holiča, či kaderníka, ale mládenca, ktorý si ho sám vytvaroval. Kohúty sa dokonale vymykali z uniformity tých čias. Vyžadovali si stálu starostlivosť, a preto mládenci nosili pri sebe hrebene. Na udržiavanie kohúta sa najlepšie hodili plastové, s tvarovanou rúčkou. Obvykle boli žltej a červenej farby. Nosili sa zastoknuté v pravom zadnom vrecku nohavíc, z ktorého trčala rúčka, aby bol hrebeň ľahko dostupný na občasné prehrabnutie vlasovej vlny, ktorá za zošmykla na nepatričné miesto. Tie hrebene sa vo vačkoch nosili ešte dlho, a to aj vtedy, keď našu generáciu zasiahla beatlesmánia a prišli účesy zvané „Mánička“.
S kohútom na sobáš.
Pre vstup do fotoalbumu kliknite na obrázok:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára