Potomok rytiera?

Ladislav z Demandíc, príslušník najvýznamnejšieho demandického rodu, ktorý pôsobil v druhej polovici 14. storočia na dvore kráľa Ľudovíta Veľkého ako dvorný chirurg a neskôr aj ako biskup, mohol sa tam stretávať s neskoršou legendou uhorskej histórie, rytierom Mikulášom Toldim. Ten bol kráľom vymenovaný za veliteľa vojska, ktoré vyslal do Talianska na obranu záujmov pápežskej stolice. O živote tohto rytiera sa zachovali len zlomky faktov, avšak  vďaka najčítanejšieho maďarského románu, trilógii spisovateľa Jánosa Aranya, sa skutky Mikuláša Toldiho spopularizovali. V Demandiciach sa koncom 19. storočia stretávame s menom zemepána Žigmunda Toldyho. Ide o osobu, ktorej rodinné korene siahajú až k populárnemu rytierovi? 

Erb rodu Toldy

     Rod Žigmunda Toldyho pochádza z Liptovskej Štiavničky. Nobilitačný dekrét získali v Liptovskej župe v roku 1736 a v roku 1824 v Hontianskej župe. V tomto období Toldyovci sídlili v Santovke a na konci 19. storočia aj v Demandiciach. Z môjho prieskumu matrík a ani z dostupných rodokmeňov sa vyššie naznačené kontakty príslušníkov dvoch demandických rodov spred pol tisícročia nedajú doložiť. To platí najmä o Toldyovcoch. Nevedno, či sa jedná o potomkov rytiera Mikuláša Toldiho.

     Čo sa doložiť dá, je skutočnosť, že v Demandiciach sa 16. júna 1894 konala veľká svadba. Demandický zemepán Mikuláš Baros s manželkou Alžbetou Dúbravickou vydávali svoju dcéru Agnešu. Zaťom bol syn zemepánskeho rodu zo susednej Santovky, Žigmund Toldy, syn Žigmunda Toldyho a Alžbety Štanglovej. Ženích mal 28 rokov a nevesta 20. Svedkom zo stany nevesty bol generál Štefan Pongrácz. Na strane mladého zaťa svedčil santovský zemepán Alexander  Konkoly Thege. Obaja svedkovia sú zaujímavými osobnosťami z nášho bezprostredného okolia.

     Štefan Pongrácz sa narodil 12. augusta 1821 v Horných Turovciach ako syn tabulárneho sudcu Štefana Pongrácza a Kláry Okolicsányiovej. Už ako jedenásťročný stratil otca a nad jeho výchovou prevzal starostlivosť strýc podplukovník Ján Pongrácz, ktorý ho poslal na  vojenské učilište do Trnavy. Po absolvovaní vojenských škôl nastúpil službu v Haliči v 8. husárskom pluku. V roku 1848 sa stal členom generálneho štábu revolučných vojsk a zúčastnil sa na zimnom vojenskom ťažení proti banským mestám. Neskôr bol v Komárne náčelníkom štábu generála Nagysándora. Po  porážke pri Világoši bol uväznený v Arade, kde bol najskôr odsúdený na trest smrti, ktorý mu bol milosťou zmenený na desaťročný trest v pevnosti. Po troch rokoch a ďalšej milosti sa vrátil do rodného kraja. Naďalej sa venoval vojenským vedám a záhradničeniu. Oženil sa s Rozáliou Pákozdy.

     Po vyrovnaní sa obnovovala uhorská branná moc a v roku 1869 sa vrátil do služby v armáde ako veliteľ  Bratislavského práporu. O dva roky neskôr bol vymenovaný za veliteľa polbrigády v Šahách. Do roku 1879 bol  veliteľom niekoľkých brigád a pri odchode do dôchodku dostal hodnosť generála.
     Zomrel 7. augusta 1900 v Ostrihome. Jeho telesné pozostatky boli uložené do rodinnej hrobky v rodných Horných Turovciach.

Generál Štefan Pongrácz

     Mladý zať Žigmund Toldy mal za svedka v Santovke bývajúceho člena rodiny Konkoly  Thege , Alexandra. Bol to úspešný advokát a  poslanec krajinského snemu. Mimochodom, v tom období bol poslancom aj Karol Baross, narodený v Demandiciach. Alexander mal za manželku Alžbetu Toldyovú a so ženíchom bol švagor. Sňatkom Agneši a Žigmunda sa obaja poslanci dostali do príbuzenského vzťahu.
     Toldyovci, ako aj Konkoly Thege boli starobylé rody. Strýko Alexandra Konkoly Thegeho, Mikuláš, sa preslávil ako hvezdár a zakladateľ observatória v Hurbanove.  Alexandrov otec, Pavol, bol v rokoch 1861 – 1865 krajinským poslancom a do roku 1872, tekovským podžupanom. Od roku 1872 dvanásť rokov predsedal kráľovskému súdu.

Pavol Konkoly Thege.

Okrem uvedených funkcií bol správcom reformovanej cirkvi v Tekovskej župe. 

     Z manželstva Žigmunda a Agneši sa narodili tri deti. Najskôr to boli dvojičky Žigmund a Šarlota a v roku 1901 Agneša. Pokračovateľ rodu, mladý Alexander, bol v roku 1915 ako poručík zranený v bojoch na fronte v Haliči. Na následky zranenia zomrel vo vojenskom lazarete v Šahách, kde je pochovaný na katolíckom cintoríne. Ani jeho sestra Agneša sa nedožila dlhého veku, keď v roku 1929 zomrela.

Rodokmeň osoby Michal Toldy

(kliknutím na obrázok stiahnete diagram v PDF formáte)

     Zigmund Toldy starší bol demandickým zemepánom a pracoval v župných hospodárskych funkciách. Nečudo, že sa podieľal na vypracovaní komplexného diela o Hontianskej župe. S pracovníkom ministerstva poľnohospodárstva dr. Hellerom Farkasom napísali štúdiu „Hont vármegye mezőgazdasága és állattenyésztése.“ (Poľnohopodástvo a chov dobytka v Hontianskej župe.). Táto práca je pre nás zaujímavá tým, že obsahuje údaje o troch najväčších hospodárstvach v Demandiciach na prelome 19. a 20. storočia. Tieto hospodárstva sú charakterizované nasledovne:
     Hospodárstvo Kalmána Jancso. Rozloha 800 maďarských holdov ( hold = 0, 56 ha). Voľné hospodárstvo zaoberajúce sa najmä pestovaním ďateliny, lucerny, repového semena; popritom  sa vo väčšej miere pestuje aj mak. V chove hovädzieho dobytka sa venujú sedmohradským a červenostrakatým plemenám. Hospodárstvo má aj väčší chov sliepok na produkciu vajec, ktoré predávajú predovšetkým vo Viedni. Zo strojového vybavenia sa dá uviesť používanie mláťačky na parný pohon a sejačiek. Denný plat robotníka bol od 80 halierov do päť korún. U žien od 60 halierov do dvoch korún.
     Hospodárstvo o rozlohe 720 holdov po Jánovi Paczolayovi viedla jeho dcéra a od roku 1900 vdova po Zoltánovi Szabadhegyi, Katarína. Toto hospodárstvo produkovalo predovšetkým pšenicu, raž a jačmeň ; v menšom merítku sa zaoberali aj chovom koní. Práve takéto ich kone môžeme vidieť na fotografiách rodiny z prvej polovice minulého storočia. V záprahu štvorka lipicánov a okrem nich chovali aj maďarské plemeno nónius vhodné na intenzívne práce v poľnohospodárstve. Z tohto obdobia sa zachovali mená dvoch žrebcov Capriol a Nónius.
     V chove hovädzieho dobytka sa venovali simentálskemu, bielemu a strakatému plemenu. Na hospodárstve sa páslo 300 oviec a prosperoval chov ošípaných. Zaujímavá je aj zmienka o chove 70 včelstiev. Mimochodom, už desaťročia predtým v Demandiciach pôsobil jeden z prvých uhorských spolkov podľa prvého zákona o včelárstve. Denný plat robotníka sa pohyboval od jednej do troch korún. Robotníčky mali denne od 80 halierov do dvoch korún.

Štvorzáprach z chovu koní na hospodárstve Kataríny Szabadhegyi, rodenej Paczolay.

     Tretie z najväčších hospodárstiev (796 holdov) patrilo Žigmundovi Toldymu, zaťovi Barossovcov. Vybavené šesťradovou sejačkou produkovalo pšenicu, jačmeň, raž, ďatelinu, lucernu, vičinec, kukuricu a zemiaky. Okrem toho, na  hospodárstve sa venovali aj pestovaniu cukrovej repy. Popri hovädzom dobytku, chovali aj kone plemena anglických polokrvníkov. Zváštnosťou bol chov 600 kusov oviec rôznych plemien. Produkcia bravčového mäsa bola založená na bergšírskom plemene. Včelárske hospodárstvo malo 24 rodín. Poľovné právo uplatňovali na srnčiu zver, bažanty, zajace a jarabice. Lesy ťažili v dvadsaťročnom cykle. Hospodárstvo podporoval aj jeden parný stroj. Robotníci mali denný plat od 60 halierov do dvoch korún 40 halierov. Robotníčky od 50 halierov do koruny a 80 halierov.
     O hospodárskej činnosti menších vlastníkov pôdy sa uvedení autori vo svojej práci nezmieňujú. Na začiatku dvadsiateho storočia nie je spomínaná ani produkcia hrozna. Pritom Demandice boli tradičná vinohradnícka enkláva s viacerými vinohradníckymi traťami, tak ako ich v roku 1865 popísal Elek Paczolay. Poškodenie vinohradov fyloxérou bolo tak značné, že tieto plochy boli opustené. Zmienky o starých opustených vinohradoch nachádzame napríklad v rodinnej korešpodencii Szabadhegyiovcov. Vinohradníckej tradícii v Demandiciach sa budem venovať v samostatnej stati.

Mikuláš Konkoly Thege,

najslávnejší člen rodiny, ozdobený najvyššími vyznamenaniami mocnárstva.

Donačná listina kráľa Žigmunda Luxemburského z 20. februára 1388, ktorou daruje Mikulášovi Toldimu majetok v Darnóci v Szatmárskej župe.

(Zdroj: MNL OL, Mohács előtti gyűjtemény, Diplomatikai Levéltár, DL 71421.)